História lyží siaha až do doby kamennej. Jaskynné maľby a historické artefakty dokazujú, že stopári a lovci sobov a losov používali lyže už pred cca 5000 rokmi.
Išlo predovšetkým o ľudí žijúcich v oblasti stredoázijského regiónu Altaj, dnešnej Škandinávie či severozápadnej časti Ruska. Lyže, fakticky drevené dosky pokryté kožušinou slúžiacou ako dnešné moderné tulenie pásy, im výrazne uľahčovali pohyb po snehu.
Prvé lyže slúžili svojim majiteľom pri love losov a sobov - to si dnes dokáže predstaviť naozaj málokto. Pri zjazdoch z kopcov používali jednu dlhú palicu, ktorú držali za sebou na strane, do ktorej chceli zatočiť. Brzdilo sa vytočením a zaborením piet do snehu, pričom nohy (chodidlá) boli k lyžiam prichytené koženým remienkom.
V období stredoveku využívali lyže predovšetkým škandinávski lovci, poľnohospodári a tiež armáda, ktorá na nich súťažila a cvičila.
Vývoj lyží v priebehu storočí
História lyží zaznamenala významné momenty začiatkom 18. storočia, kedy rezbári v nórskej provincii Telemark začali vyrábať vyklenuté lyže - klenuli sa smerom do stredu, aby rovnomerne rozložili hmotnosť lyžiara po celej dĺžke lyže.
Prečítajte si tiež: Postup znehodnocovania zbraní z druhej svetovej vojny
Predtým museli byť lyže hrubé, aby sa vôbec mohli ako-tak kĺzať bez toho, že by sa pod váhou lyžiara zaborili do snehu. Ďalší revolučný počin má na svedomí Sondre Norheim, ktorý predviedol lyže Telemark s vykrojením.
To zúžilo lyžu v mieste pod lyžiarovou nohou, zatiaľ čo špica a koniec lyže zostali širšie. Na jazdné vlastnosti mala táto úprava podobný efekt ako stúpacia komora - lyže sa pri zatáčaní nešmýkali, ale hranili a lepšie držali stopu aj v zákrutách.
Norheim takisto spopularizoval typ viazania, ktoré držalo pätu pevne nad lyžou, a bol priekopníkom lyžovania ako takého. Vo svojom čase kombinoval zjazdové lyžovanie so slalomom a skokmi na lyžiach, pričom všetky disciplíny ovládal majstrovsky.
Takmer celé 19. storočie sa lyže v Európe vyrábali zo silného a pružného jaseňa, až kým v Nórsku nezačali používať biely orech (písal sa rok 1882). Tvrdé drevo dovážané z americkej Louisiany umožňovalo výrobu tenšej a pružnejšej lyže s dostatočnou pevnosťou, ktorá mala pomerne stabilné vlastnosti.
Čoskoro došlo aj na prvé dvojvrstvové lyže - vyrobil ich H. M. Christiansen v roku 1893 v Nórsku. Základ tvoril jaseň alebo biely orech v kombinácii s drevom zo smreka alebo lipy. Lepidlá však neboli v tej dobe veľmi kvalitné a lyže sa pomerne rýchlo ničili.
Prečítajte si tiež: Poľovnícke zbrane: Prehľad značiek
To sa zmenilo po takmer 30 rokoch, kedy prišli na trh dokonca trojvrstvové a oveľa odolnejšie lyže (v Európe pod značkou Splitkein). V 20tych rokoch 19. storočia prichádza ku slovu použitie oceľových hrán (nápad Rudolpha Lettnera), vďaka ktorým mali lyže lepší záber na tvrdom snehu.
Hrany sa však museli na lyže naskrutkovať a mali tendenciu uvoľňovať sa, preto lyžiari nosili so sebou aj skrutkovač, lepidlo a náhradné diely. V rovnakom desaťročí prišlo na svet aj viazanie Kandahar s pružinou, ktorá držala pätu na svojom mieste.
Dlhé, ťažké a neohrabané lyže z dreva postupne (zhruba od 40tych rokov minulého storočia) nahrádzali lyže z laminovaného kovu, v čom mala prsty firma Head. Tá lyžovanie fakticky masovo spopularizovala, pretože jazdiť na ľahších a vo všetkých smeroch modernejších lyžiach už mohol doslova každý (postupne sa začali na trh dostávať aj prvé lyže pre deti).
Začiatky športového lyžovania
Lyže, respektíve lyžovanie ako také behom rokov celkom prirodzene menilo svoj status a z vyložene praktickej záležitosti sa postupne stala obľúbená športová aktivita. Začiatky športového lyžovania sa spájajú s lyžiarskymi pretekmi v Tromsø v Nórsku, ktoré sa konali v roku 1843 a mali charakter novodobých lyžiarskych pretekov.
Onedlho sa svet dočkal vzniku prvých lyžiarskych klubov (v roku 1861, respektíve 1877 opäť v Nórsku) a prvej školy lyžovania (80te a 90te roky 19. storočia). K najstarším známym pretekom patria tie v Holmenkolene, ktoré sa od roku 1892 usporadúvajú prakticky dodnes.
Prečítajte si tiež: Replika vojnových zbraní
Mimo územia Škandinávie sa prvé preteky v lyžovaní konali v roku 1893 v Rakúsku a Čechách (na Kozinci pri Jilemnici). Na Slovensku sa pionierske časy lyžovania spájajú s menom Mikuláša Szontága a Kristiána Krafta Hohenlohe, ktorý koncom 19. storočia objednal lyže z Nórska pre svoje služobníctvo.
V rovnakom období sa konali aj prvé lyžiarske preteky u nás - vo februári 1899 pretekári „bežali“ na lyžiach zo Štrby cez Štrbské Pleso do Veľkého Slavkova. Najstarším pravidelne organizovaným pretekom na Slovensku je však Biela Stopa. Pilotný ročník sa konal v roku 1974, pričom na štart sa postavili len muži a priami účastníci SNP.
Biatlon: Spojenie behu na lyžiach a streľby
História biatlonu na svetovej úrovni siaha do dávnej minulosti. Jeho prvopočiatky je potrebné hľadať už v lovectve a vojenčine, pretože pri týchto činnostiach dochádzalo ku spojeniu strieľania a kvalitnej fyzickej záťaže.
Prvé zaznamenané „biatlonové preteky“ boli organizované Spoločnosťou bežeckého lyžovania blízko švédsko-nórskych hraníc v roku 1767. Prvý známy lyžiarsky klub na svete Trysil Rifle an Ski Club bol založený v roku 1861 v Nórsku a podporoval bežecké lyžovanie spojené so streľbou.
Ich hlavnou úlohou bolo pochopiteľne cvičiť armádu, keďže vojaci na lyžiach neboli v severských krajinách ničím výnimočným. Postupne sa to však vyvíjalo smerom k športu.
Už na premiérových Zimných olympijských hrách vo francúzskom Chamonix 1924 sa predstavila prvotná forma biatlonu pod názvom Vojenská hliadka. V tom čase bola iba predstavená ako ukážkový šport, nerobili ju masy. Po druhej svetovej vojne ale boli preteky vyradené z olympijského programu v St. Moritzi (1948) pre silné protivojnové cítenie, ktoré zbrane symbolizovali.
Za oficiálny vznik biatlonu je považovaný rok 1958, keď sa v rakúskom Saalfeldene uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta v biatlone. Historicky prvým víťazom vo vytrvalostných pretekov na 20 km sa stal Švéd Adolf Wiklund.
Biatlon si veľmi rýchlo získal nielen srdcia športovcov, ktorí sa novému odvetviu zimného športu začali venovať, ale prakticky okamžite aj divákov. Jeho popularita stúpala každým dňom a už o dva roky neskôr, teda v roku 1960, bol biatlon zaradený do Zimných olympijských hier v americkom Squaw Valley.
Vývoj disciplín a pravidiel biatlonu
Prvým významným medzníkom vo vývoji biatlonu predstavuje rok 1965. V tomto čase bola zavedená druhá disciplína - štafeta družstiev. Zároveň došlo aj k úprave pravidiel. Vzdialenosť streľby sa zjednotila na 150 m a upravila sa aj veľkosť terčov.
O dva roky neskôr vznikla samostatná kategória juniorov. Nová disciplína - rýchlostné preteky (šprint) - uzreli svetlo sveta v roku 1974. Prvým víťazom v novej, dvakrát rýchlejšej, disciplíne sa v rámci Majstrovstiev sveta v bieloruskom Minsku (vtedy súčasť ZSSR) stal fínsky reprezentant Juhani Suutarinen.
Medzinárodný olympijský výbor zaradil šprint do itinerára až v roku 1980 pre americký Lake Placid ako 38. preteky a jediné nové na ZOH. Zvíťazil nemecký reprezentant Frank Ullrich.
V Lake Placid sa už strieľalo s novým druhom zbrane. V roku 1976 sa totiž začala testovať zásadná zmena, keď veľkokalibrovú pušku nahradila malokalibrovka.
Ženský biatlon
Až do roku 1984 bol biatlon výsostnou doménou mužského osadenstva. Zmena nastala na Svetovom šampionáte tohto roka vo francúzskom Chamonix, hoci v 80-tych rokoch bolo nežnejšie pohlavie v úzadí. Jazdili vlastné šampionáty a iba disciplíny na päť, resp. desať kilometrov.
Roku 1989 bol pre ženy prelomový tým, že začali jazdiť súčasné dĺžky tratí a podujatia simultánne s mužmi.
O štyri roky neskôr bola na kongrese v Londýne založená Medzinárodná biatlonová únia známa pod skratkou IBU a v roku 1994 sa uskutočnil prvý riadny Kongres IBU v rakúskom Salzburgu, kde sa rozhodlo o organizácií prvých Majstrovstiev Európy v biatlone, ktoré sa konali vo fínskom Kontiolahti.
V roku 1997 mal premiéru nový typ pretekov, ktoré dnes poznáme ako stíhacie preteky. Zaujímavosťou je, že táto disciplína sa v rámci Majstrovstiev sveta prvý raz odohrala na Slovensku - v Národnom biatlonovom stredisku Osrblie.
Dva roky po stíhačke sa pridali aj preteky s hromadným štartom pre tridsať najlepších pretekárov.
V roku 2005 sa v ruskom Chanty-Mansijsku uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta zmiešaných štafiet.
Významné osobnosti biatlonu
Biatlon sa môže pýšiť najlepším zimným olympionikom všetkých čias. Nór Ole Einar Björndalen získal na piatich OH trinásť cenných kovov - osem zlatých, štyri strieborné a jeden bronz. Prekonal tak svojho krajana a bežca na lyžiach Bjorna Dahlieho, ktorý tiež získal osem zlatých „placiek“, ale v celkovej bilancii sa zastavil na čísle dvanásť.
V rebríčku krajín figuruje na čele Nórsko (55), ktoré po OH v Pekingu 2022 predbehlo dlho vedúce Nemecko.
Slovenka Anastásia Kuzminová je v medailovej tabuľke na 12. mieste.
Slovenské úspechy v biatlone
Slovensku patrí veľmi slušná 9. pozícia so siedmimi medailami, keď Kuzminovú vo Vancouveri bronzom doplnil Pavol Hurajt.
Nasťa Kuzminová má na svojom konte zlato z Östersundu v roku 2019, striebro z masového štartu z kórejského Pjongčangu 2009 a z Chanty-Mansijsku 2011 si priniesla bronz zo šprintu.
Na Kontiolahti 1999 zasa dobre spomína Martina Halinárová, ktorá má doma striebro zo stíhacích pretekov.
Zo Sloveniek sa podarilo až neuveriteľných osemnásťkrát spolu na OH, MS a SP zvíťaziť Nasti Kuzminovej.
Klub Biatlonu Osrblie
Klubu Biatlonu Osrblie je najväčším a najvýznamnejším klubom v rámci Slovenského zväzu biatlonu. Jeho členskú základňu v súčasnosti tvorí temer 180 členov z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia.