Žiaľ, v poskytnutom texte nie sú priamo informácie o tenisovom hráčovi Snyderovi. Text sa zameriava na históriu paraglajdingu a udalosťami okolo potopenia Titanicu. Avšak, môžeme sa pozrieť na časť textu venovanú Johnovi Snyderovi v kontexte Titanicu.
John Snyder a Titanic
Pozoruhodné zábery ľadovca, ktorý pred takmer sto rokmi potopil Titanic, obleteli svet. Titanic sa potopil pred 99 rokmi, v noci zo 14. na 15. apríla 1912.
Tieto zábery zaobstaral John Snyder, ktorý na lodi trávil medové týždne so svojou manželkou Nelle. Obaja sa zachránili vďaka mladej žene, ktorá po náraze do ľadovca poslala manžela zistiť, čo sa deje. Obaja nastúpili do záchranných člnov medzi prvými.
Ostatní cestujúci sa domnievali, že bude bezpečnejšie zostať uprostred noci na palube, čo sa im stalo osudným. V záchrannom člne strávili zaľúbenci celú noc. Až ráno na miesto nehody dorazila loď Carpathia, ktorá tých, čo prežili, naložila a odviezla do New Yorku.
"Keby nebolo Nelle, som si istý, že by som už nežil. Bola to ona, kto na mňa naliehal, aby som šiel zistiť, čo sa deje. Obaja sme už spali, keď loď narazila. Neviem, či ma zobudila rana alebo to, že so mnou Nelle hovorí. Na hornej palube už boli pripravené záchranné člny a posádka povedala ľuďom, nech do nich nastúpia. Nikomu sa nechcelo a skoro každý nám šiel z cesty.
Prečítajte si tiež: Dráma v Davisovom pohári: Slovensko vs. Kanada
História paraglajdingu
Túžba lietať je taká stará ako samotná história človeka. V starogréckych bájach to bol Ikaros, ktorý letel na krídlach zhotovených z peria a vosku, až sa dostal do blízkosti slnka, kde sa mu vosk roztopil, perie vypadalo a on spadol dolu. V slovenských rozprávkach sú to lietajúce paripy, kone, ktoré nosili svojich rytierov a ktoré bojovali s nimi proti zlu. Azda najznámejšou osobnosťou v histórii, ktorá sa zaoberala lietaním, bol Leonardo da Vinci, ktorého nákres lietacieho zariadenia pripomína dnešné závesné krídla.
Na Slovensku sa o prvom lietaní hovorí v povesti o lietajúcom mníchovi Cypriánovi, ktorý zletel z Troch korún, nachádzajúcich sa v Pieninskom národnom parku, do údolia Dunajca.
Začiatky paraglajdingu
Za vynálezcu klzáka sa považuje inžinier NASA a vedec Francis Melvin Rogallo (narodený 27. januára 1912), ktorý pracoval ako mladší inžinier v NACA (predchodca NASA) na optimalizácii padákov, používaných v letectve. Vo svojom patente z roku 1948 opisuje súčasnú techniku, ako je možné z tkaniny a šnúr zhotoviť padák, ktorý sa bude vo vzduchu pohybovať kĺzaním. Spolu so svojou manželkou Gertrudou vyvinul v päťdesiatych rokoch prvý padák - klzák s trojhrannou nosnou plochou, ktorý najskôr použil pre detské hračky - šarkany, neskôr ich vybavil nosnou konštrukciou.
Zo špeciálneho vodiaceho systému pre raketový stupeň pán Rogallo svojim deťom skonštruoval klzák. Podobné padáky boli vyskúšané tiež skupinou „Golden Knights“, - to bola americká skupina pre zoskoky padákom. Takéto padáky vyhotovil pre firmu Pioneer a Irvin aj Steve Snyder.
Američana Davida Barisha a z Kanady do USA prisťahovaného Domina Jalberta je možné vlastne nazvať ako „otcov kĺzavého letu na padákoch“. Obaja poznali Rogallové nápady a patenty, pretože tieto klzáky a krídla boli už od päťdesiatych rokov v rozličných časopisoch a vedeckých publikáciach amerického úradu NASA publikované a zverejnené.
Prečítajte si tiež: Stôl na Stolný Tenis Tibhar 25mm: Naša Recenzia
Barish už v roku 1964 v rámci vývoja leteckých padákov pre vesmírne lety, ktoré by boli konkurenčné Rogallovým krídlam, skonštruoval trojuholníkové padáky - klzáky, a tým klzákové krídlo prispôsobil na štartovanie z kopca. Hoci základná forma bola veľmi podobná, vyvinuli Rogallo a Basish nezávile na sebe takmer rovnaké športové zariadenie a toto vyskúšali.
Predovšetkých Barish svoje lietacie zariadenie nielen vyvinul, ale s ním aj sám lietal. Ohlas bol dobrý. Čas ale nebol dobrý pre tento vynález alebo spôsob pohybu. Až v sedemdesiatych rokoch, po viacerých verejných predvedeniach pánom von Dan Poynterom, americkým pilotom a novinárom, vstúpilo svahové lietanie do vedomia verejnosti.
Pre nás je David Barish teda prvým skutočným klzákovým pilotom v zmysle nášho športu - paraglajdingu. Asi prvá štúdia kĺzavého padáka využívajúca nosné plochy tvaru obdĺžnikového krídla sa objavila v laboratóriách NASA koncom šesťdesiatych rokov. Padák mal slúžiť na dopravu návratových kozmických modulov na zem.
Nápad sa nakoniec neujal v kozmonautike, ale v parašutizme. Kĺzavý padák typu krídlo sa tak v 70. rokoch rýchlo rozšíril z Ameriky do celého sveta. Jeho vynikajúcu ovládateľnosť si parašutisti pochvaľovali hlavne v súťažiach na presnosť pristátia.
Pravdepodobne táto súťažná disciplína podnietila vznik nového leteckého športu - paraglajdingu. Niekto totiž prišiel na to, že padák možno rozložiť na kopci a po jeho naplnení vzduchom a rozbehnutí odštartovať.
Prečítajte si tiež: Londýnsky tenisový turnaj: Všetko, čo potrebujete vedieť
Úspešnejšie ako Rogallove a Barishove padáky boli o niečo neskôr podobné, podľa patentu Rogalla zhotovené, „matracové padáky“ od Domina Jalberta. Pritom Jalbert spočiatku vôbec nemyslel na ich použitie ako kĺzavé padáky. Jeho záujmom boli veľké reklamné plochy na balónoch, vzducholodiach a pri silnejšom vetre aj na šnúrach upevnených na drakoch (šarkany).
Barish myšlienku realizoval - bez úspechu. Jalbertsov „parafoil“ vytvoril plochu, ktorá dávala výkon - niesla, ale parašutisti ho ešte nepoužili na lietanie z kopca. Ako najznámejšie z osôb, ktoré sa zaslúžili o to, že krídlo začalo lietať, možno uviesť Švajčiarov - bratov Strasilla - ktorí spolu s Andreom Kuhnom vyvinuli z padáka, používaného na zoskoky vlastné patentom chránené paraglajdingové krídlo.
Na základe Rogallovho patentu, ktorý v roku 1964 NASA uvoľnila, konštruoval Jalbert svoj „parafoil“. Až v roku 1978 prišlo k zreteľnému pohybu v paraglajdingovom športe. Francúzsky parašutista Jean Claude Béttemps a Gérard Bosson chceli pre nácvik presnosti pristátia ušetriť vysoké výdavky na lietadlo, a preto začali skákať zo strmého kopca.
Prvé pokusy o let s padákom zo svahu sa v Európe datujú od roku 1978. Skutočným začiatkom paraglajdingu ako športu je až rok 1985. Našli sa už aj profesionálni výrobcovia, ktorí začali vyrábať padáky výhradne len pre paraglajding. Maximálna kĺzavosť vtedy dosahovala hodnoty asi 1:3,5.
Ďalší pokrok sa zaznamenal až v roku 1988, keď sa objavili prvé klzáky s elipsovitým tvarom vrcholku. Tým sa zvýšili hodnoty kĺzavosti na 1:5. Paraglajding sa začína rozvíjať hlavne vo Francúzsku, Švajčiarsku, Rakúsku a Nemecku, kde majú v Alpách priam ideálne podmienky.
Vznikajú ďalší špecializovaní výrobcovia na padáky, postroje, kombinézy a pod. Záujem o lietanie a zvyšujúci sa počet výrobcov vyvolal aj vyššiu úrazovosť, preto vznikli skúšobne, ktoré sú oprávnené vydávať príslušný atest.
Paraglajding na Slovensku
Tento šport sa začal rozvíjať na Slovensku po roku 1989, keď sa otvorili hranice a záujemcovia o tento šport začali mať prístup k materiálom a krídlam, ktoré boli testované a vyvinuté v zahraničí. Pritom sa našli odvážlivci, ktorí z rozličných materiálov - silon a pod - šili rôzne podobné krídla, ktoré videli v zahraničí.
Z toho obdobia začiatkov a pokusov odvážlivcov pochádza aj najviac úrazov a úmrtí. Nepriaznivci nazvali tento šport nebezpečným a riskantným, čo aj v začiatkoch skutočne bol. Postupným vývojom nových, výkonnejších krídel, získavaním skúseností sa začal tento šport rozvíjať a získal si srdcia mladých nadšencov i starších letcov.
V súčasnosti je evidovaných v Leteckej amatérskej asociácii SR cca 600 členov, niekoľkonásobne viac je takých, ktorí nie sú evidovaní.
Princípy lietania na padákovom klzáku
Lietanie na padákovom klzáku využíva vztlak, ktorý vzniká prúdením vzduchu pri doprednom pohybe krídla. Na spodnej strane prúdi vzduch pomalšie, vrchná strana krídla, ktoré v priereze tvorí aerodynamický tvar, má zaoblenie a tu prúdi vzduch rýchlejšie, čím vytvára vztlak, ktorý krídlo nadnáša, a tým umožňuje jeho let.
Aerodynamický tvar krídlo dostane tým, že do jeho komôr sa pri doprednom pohybe dostáva vzduch, ktorý toto špeciálne skonštruované krídlo nafukuje, a tým vytvára jeho nosnú plochu. Padákové krídla (kĺzavé padáky) sa využivajú v parašutizme aj v paraglidingu.
Štart a riadenie
K tomu, aby sa pilot a jeho padákové krídlo mohlo pohybovať vo vzdušnej hmote - vzduchu, čiže letieť, musí sa do vzduchu dostať. Pilot musí pred samotným štartom vykonať 5-bodovú kontrolu, pričom kontroluje okolie, vrchlík, šnúry, karabíny, postroj a jeho upevnenie.
Poznáme dva druhy štartu, ktoré sú nasledovné: dopredný štart a krížový štart. Dopredný štart je vhodný za bezvetria alebo za slabého protivetra. Pilot sa po príprave na štart rozbieha dopredu, pričom kontroluje celý priebeh štartu a má vždy možnosť prerušiť celý akt.
Krížový štart je taký, pri ktorom sa využíva vietor a pilot sa ku krídlu, ktoré je rozprestreté na štartovej ploche, obráti tvárou. Priebeh štartu kontroluje tak, že má v zornom poli celé krídlo a keď je krídlo po zdvihnutí už v letovej polohe, otáča sa do smeru letu a rozbieha sa.
Podmienkou pre dobrý štart sú vhodné klimatické podmienky, svahovitý terén a prevýšenie terénu. Na dlhých rovných úsekoch (väčšinou letiská) je možné štartovať ťahom lana pomocou navijaku, podobne ako u vetroňov. Pilot je vzdialený od navijaku viac ako kilometer. Lano sa navíja na navijak vybavený motorom alebo sa odvíja za autom alebo člnom.
Pri lete pilot využíva termické stúpavé prúdy, ktoré vznikajú nerovnomerným ohrievaním zemského povrchu Slnkom, najčastejšie v letnom období. Niektoré miesta sú ohriate viac ako ostatné (skalné steny, veľké budovy, príp.tmavý les), a tak vzniká termika stúpajúca vzduchom až do výšky základne vznikajúcich oblakov.
Ak pilot počas letu objaví termický prúd, začne v ňom krúžiť tak, aby bol stred krúženia v najsilnejšej časti, kde vzduch stúpa najrýchlejšie. Intenzitu stúpania pilot sleduje variometrom.
Pilot využíva pri lete prírodný jav, a to že vzduch, ktorý je hnaný vetrom proti svahu, stúpa nahor a zvyšuje svoju rýchlosť, čo umožňuje lietanie popri takomto svahu. Preto sa aj tento spôsob nazýva svahovanie, svahové lietanie. Intenzita, akou vzduch prúdiaci okolo svahu "nosí" pilota padákového klzáka, záleží od rýchlosti vetra a od tvaru kopca, dôležitá je aj stabilita sily vetra.
Počas letu pilot riadi krídlo dvoma spôsobmi - pomocou šnúr, ktoré nazývame riadičky a tiež nakláňaním sa v sedačke. Zatiahnutím jednej riadičky krídlo otáča, zatiahnutie oboch riadičiek krídlo spomaľuje svoju rýchlosť. Naklonením sa v sedačke a prenesením váhy na jednu stranu krídlo zatáča na túto stranu.
Pristátie je umožnené tým, že krídlo svojim opadavým letom znižuje letovú výšku a približuje sa k zemi. Pilot vo vhodnom okamihu zníži rýchlosť krídla zatiahnutím oboch riadičiek, vysunie sa zo sedačky a dopadne na nohy, pričom podľa potreby pobehne. Miesto pristátia je označené veterným rukávom alebo iným vhodným ukazovateľom smeru vetra.
Bezpečnosť
Vzhľadom na to, že pri rozširovaní sa tohto druhu športu v minulosti nebol dostatok znalostí, používali sa padákové krídla neoverených konštrukcií, neodskúšané, často sa vyskytovali úrazy a tiež úmrtia. Výsledkom je názor v spoločnosti, že tento šport je nebezpečný a rizikový.
Rozvojom techniky, testovaním krídel a ich schvaľovaním skúšobňami sa podstatne znížilo riziko úrazov. Taktiež školenie začínajúcich pilotov v kurzoch, testy a učenie kvalitnými inštruktormi zvýšilo bezpečnosť tohto športu.
Je dokázané, že závady na padákových krídlach a ich prislušenstve sa podieľajú na úrazoch 5 %, zvyšok tvoria chyby pilota, podcenenie reálnej situácie v ovzduší, nedostatočná prax, nevhodné oblečenie a obuv a pod.
Za letu, po štarte, alebo pri pristátí môže vplyvom nesprávneho zásahu pilota do riadenia alebo počas letu vplyvom turbulentných závanov dôjsť k neštandardnej situácii správania sa krídla. Krídlo za takejto situácie stratí svoj aerodynamický tvar, začne sa prepadať a nie je schopné ďalšieho letu.
K tomu, aby krídlo nadobudlo svoj pôvodný tvar je potrebný správny zásah pilota. Krídlo už vzhľadom na svoju konštrukciu má vlastnosť vrátiť sa do letového stavu, pričom pilot má svojim zásahom napomôcť tomuto procesu.
Z hľadiska neštandardného sa správania krídla je potom niekoľko krízových stavov - prepadavý let, negatívna špirála, zaklapnutie jednej alebo obidvoch strán krídla a ďalšie.
Konštrukcia padákového krídla
Vrchlík sa vyrába zo špeciálnej tkaniny, ktorá neprepúšťa vzduch, jeho plocha sa pohybuje podľa váhy pilota od 28 do 32 m². Má spodnú časť a vrchnú časť, ktoré sú medzi sebou spojené prepážkami a ktoré tvoria po naplnení vzduchom komory. Tieto komory potom vytvárajú aerodynamický tvar vrchlíka.
Vrchlík je spojený so sedačkou šnúrami, ktoré sú špeciálne konštruované a ich upevnenie na vrchlík je veľmi dôkladne skúšané a realizované. Podľa umiestnenia sú šnúry nazvané ako šnúry A, to sú predné, B, C a niekedy bývajú aj šnúry D, to sú šnúry zadné. Zvláštne šnúry sú tie, pomocou ktorých sa krídlo riadi a tie nazývame riadičky.
Svoj aerodynamický tvar dostane krídlo tým, že komory sa pri štartovaní naplnia vzduchom a pri doprednom pohybe sa neustále týmto vzduchom plnia, čím si krídlo udržuje svoj tvar. Časť krídla, ktorá je vpredu, sa volá nábežná hrana, časť krídla, kde vzduch krídlo opúšťa, sa volá odtoková hrana.
Dôležitým údajom kvality krídla je jeho vzduchonepriepustnosť, tzn. krídlo je tým kvalitnejšie, čím menej vzduchu prepúšťa. Prepúšťanie vzduchu tkaninou krídla sa skúša špeciálnymi prístrojmi u výrobcu krídla a dodržanie stanovenej hladiny prepúšťania vzduchu je podmienkou na vydanie technického preukazu krídla.
Tkanina, z ktorej sa vyrába krídlo, je syntetická tkanina, vystužená hrubšími vláknami.
Sedačka a prístroje
Sedačka alebo postroj je v skutočnosti sedadlo, v ktorom pilot padákového krídla sedí alebo aj čiastočne leží, pričom táto sedačka je s krídlom spojená pomocou karabín; pilot potom počas letu visí pomocou šnúr na tomto krídle. Vzadu a pod sedačkou sa nachádza tzv. protektor (ochranný vankúš) vo forme penového vankúša, ktorý minimalizuje zranenie pri náhlom a prudkom pristátí na povrchu pôdy.
K bezpečnostnému vybaveniu sedačky patrí aj záložný, záchranný padák (záložka, slang.), ktorý slúži v prípade núdze ako záložný padák pre záchranu pilota v krízových situáciach a aj vtedy, keď padákové krídlo nie je schopné ďalšieho letu.
Pilot potrebuje na to, aby sa mohol orientovať počas letu, niektoré prístroje, ktoré mu uľahčia rozhodovanie. Veľmi dôležitý je prístroj nazvaný altovariometer, ktorý ukazuje a zvukom signalizuje, či pilot so svojím krídlom stúpa alebo klesá, zároveň prístroj zaznamenáva niektoré ďalšie údaje - nadmorskú výšku alebo výšku nad terénom, čas letu a iné, ktoré sú rozdielne podľa výrobcu a vyhotovenia. Ďalej pilot používa GPS prístroj, rýchlomer, kompas a iné.
Oblečenie a výbava
Pilot má pre pohyb vo vzduchu použiť vhodné oblečenie, najlepšie viacvrstevnú kombinézu, kuklu na tvár, prilbu na ochranu hlavy a vhodnú obuv. Obuv má byť vysoká, so spevnenými bočnými stenami, aby chránila členkovú časť. Používa sa obuv priamo určená na tento účel. Nie je vhodná obuv turistická a podobná, ktorá nechráni členkovú časť chodidla. Prilba a okuliare chránia tvár pred účinkami vetra, ultrafialového žiarenia a pred úrazom hlavy. Používa sa špeciálna prilba, určená na lietanie na padákovom krídle, motoristická alebo cyklistická prilba nie je vhodná. Okuliare sú vhodné také, ktoré majú oblé sklá.
Pri voľbe obuvi a oblečenia je potrebné vychádzať z toho, že stúpaním vo vzdušnej vrstve o 100 metrov sa znižuje teplota vzduchu cca o 1 stupeň.