Prišiel tento muž azda z inej planéty ukázať pozemšťanom, ako sa hrá tenis? Roger Federer je unikát. Nezastaviteľný, neprekonateľný, geniálny.
Dodnes obdivovatelia tenisového kráľa uvažujú, po ktorom z rodičov vlastne podedil svoj výnimočný talent, avšak aby sme to zistili, museli by sme sa vrátiť dobrých päťdesiat rokov do minulosti.
Robert Federer v tom čase, presnejšie v roku 1970, pracoval vo farmaceutickej spoločnosti Ciba ako laborant, keď ho ako 24-ročného presunuli zo švajčiarskeho Bazileja do pobočky v Kempton Parku na území Juhoafrickej republiky. Dostal tam prácu na niekoľko rokov, čo samo o sebe bola veľká česť a mimoriadna výzva. Lynette pracovala ako sekretárka na marketingu v tej istej spoločnosti, mala o šesť rokov menej ako Robert a nikdy nevytiahla päty z rodnej krajiny, i keď o tom odjakživa snívala. Stretli sa vo firemnej kafetérii, okamžite sa z nich stal nerozlučný pár a Robert, aby svoju čerstvú lásku ohúril, začal ju vodiť do miestneho tenisového klubu v Johannesburgu.
Možno sa pýtate, ako im to spolu šlo: nuž, na kurte Lynette ako talentovaná športovkyňa a bývalá hráčka pozemného hokeja poľahky víťazila, v súkromí však spolu zažívali slastnú rovnováhu, a tak prišiel celkom prirodzený krok. Vlastne hneď niekoľko: Robert a Lynette sa v roku 1973 presunuli do Švajčiarska, našli si pekné bývanie, vzali sa a v roku 1979 privítali na tomto svete dcérku Dianu.
O dvadsať mesiacov neskôr, 8. augusta 1981, porodila Lynette v bazilejskej nemocnici syna. Dostal meno Roger, pretože sa vraj dobre vyslovovalo i v angličtine. Robert a Lynette s tenisom neskončili ani po narodení detí. Pokračovali v tréningu, zapájali sa do rôznych turnajov, viedli plodný tenisový život.
Prečítajte si tiež: Kto vyhral najviac tenisových turnajov?
Roger sa po ihriskách tmolil odmala. Rodičom sa batolil pod nohami, z dlhej chvíle zbieral malé kamienky a keď už dokázal stáť na vlastných nohách a udržať balans, siahal aj po tenisových raketách. Najviac ho fascinovali loptičky a bolo mu jedno, akej sú veľkosti. Ak by mohol, s loptami by aj zaspával. Rodičia spomínajú, ako ani nie ročný dokázal chytiť do svojho útleho náručia každú loptu, ktorú mu hodili a sotva dvojročný dokázal hrať túto hru „na hádzanie“ celé hodiny. Na rozdiel od iných detí však vedel prihrávku vždy presne vrátiť späť. Nikdy sa nepomýlil, nikdy loptu nezahodil. Keď mal tri a pol roka, poľahky prehodil tenisovú sieť a štvorročný odohral úder tridsaťkrát za sebou bez toho, aby loptičku minul.
Keď podrástol, doma ho takmer nevídali. Skúšal hrať futbal, na chvíľu ho opantal squash, stolný tenis i basketbal, lyžoval, plával, preháňal sa na skejte alebo bežal s kamošmi za florbalovou hokejkou. Tenis však zakaždým víťazil. Podľa rodičov nastal ideálny čas zapísať ho do tenisového klubu.
Osemročný pribudol na súpiske chlapcov v Old Boys Tennis Club, dostal osobného trénera a sníval, že raz bude aspoň taký dobrý, ako jeho idol, ryšavý, výbušný geniálny a nepredvídateľný Boris Becker. Niečo z neho vo svojich začiatkoch stopercentne mal - doma i na ihrisku bol ako bublajúci hrniec. Rogerov prvý tréner Adolf Kacovský (pôvodom Čech z Pardubíc) mal na svojho zverenca od začiatku slabosť.
V škole mu to veľmi nešlo a vlastne -ani sa príliš nesnažil vynikať, aj keď hlúpy vonkoncom nebol. Jednoducho, všetku svoju energiu odmala investoval do tenisu a na všetko ostatné zvysoka kašľal. Jeho kamaráti boli chlapci z ulice a potom tí, čo s ním behali po kurtoch. Najbližšie mal k Marcovi Chiudinellimu, s ktorým sa spoznal ako šesťročný, boli prakticky rovesníci.
Lenže to už Rogerovi chlapci v jeho veku ako sparing partneri nestačia. Potrebuje sa posunúť, chce byť najlepší, nie, nestačí mu byť jednotka krajiny, nechce byť najlepší v Európe, chce sa posadiť na svetový trón a vydržať tam tak dlho, ako to len bude možné! V jedenástich trénuje so staršími a oveľa úspešnejšími hráčmi, donekonečna odpaľuje loptičku, ostáva aj po skončení tréningu, nevidí, nepočuje, len búši o stenu ako nepríčetný. Svoju prípravu berie vážne, dokonca tak, že sa nestačia diviť ani hráči a tréneri.
Prečítajte si tiež: Dráma v Davisovom pohári: Slovensko vs. Kanada
Roger sa bez toho, aby o svojom zámere vopred upozornil rodičov, prihlásil do národného tenisového centra v Écublens. Na brehu Ženevského jazera sa na farme stretol s inými mladými tenistami, ktorí ho však od začiatku medzi seba neprijali, najmä kvôli tomu, že hovoril len po nemecky a po anglicky. On sa však nevzdal, vydržal, hoci z domu zakaždým odchádzal s plačom a nešťastnou tvárou. Lynette a Robert obdivovali jeho nezlomnosť, vedeli, že keď si niečo vezme do hlavy, len tak sa toho nepustí, akoby chcel všetkým dokázať svoju odolnosť a hrdosť. Écublens na ňom možno zanechalo psychické šrámy, po tenisovej stránke však získal krídla.
Akoby tušil, že si so svojou prudkou povahou sám neporadí, ako dvanásťročný sa zoznámil s trénerom, ktorý mal v jeho živote mimoriadne postavenie - pretože okrem mentora bol pre neho i výborným psychológom, priateľom a koučom. Austrálčan Carter sa vo Švajčiarsku ocitol po tom, čo ako bývalý tenisový hráč a skúsený tréner prijal ponuku usadiť sa a pracovať s mládežou v Bazileji. Pozorovať Federera na kurte v jeho pätnástich rokoch bolo ako sedieť rovno pod pódiom, po ktorom sa pohybuje elegantný a jemnocitný tanečník baletu. Navonok krásny pohľad, no vo vnútri to vrie ako v bruchu sopky. Hnev obracia hlavne proti sebe, nešetrí sa, každý úder vyhodnocuje ako málo dokonalý, ešte stále hádže o zem svoje rakety a hlasno kľaje.
V roku 1997 má šestnásť, ukončenú základnú školskú dochádzku a presúva sa do národného strediska vrcholového športu v Bieli, kde iba trénuje. Býva so spoluhráčom v malom bytíku s kuchyňou, varí si, do noci hráva videohry, zúčastňuje sa malých turnajov a jeho meno sa konečne objavuje v rebríčku ATP. Čo na tom, že až kdesi okolo čísla 800?
Píše sa rok 1998 a jeho meno svieti na vrchu juniorských svetových tabuliek. Zakrátko bude nasledovať prechod medzi seniorov, podmienky na postup do „vyššej ligy“ sú ideálne: má sedemnásť, jeho meno v tenisovom svete je čoraz známejšie, meria 186 cm, vraví, že by mal zapracovať na svojom bruchu a váhe, výbuchy hnevu dostáva pod kontrolu, občas mu chýbajú priatelia, smúti za frajerkou, ale takýto život si vybral, takto samotársky (len s koučom Carterom) sa presúva po svete.
Mirkin život je radikálne iný: narodila sa na Slovensku v Bojniciach a keď mala dva roky, rodičia ušli pred režimom do Švajčiarska. Športovo založený otec ju viedol k pohybu, na začiatku si však vybrala tanec, tenis vôbec nefiguroval v jej dievčenských plánoch. Osud však chcel, aby sa náhodne stretla s ikonou ženského tenisu Martinou Navrátilovou, ktorej stačil jediný pohľad a bolo rozhodnuté. Pche! Tanec? Kdeže, ty musíš hrať tenis, máš na to ideálnu postavu a určite máš aj talent - také čosi si vtedy Mirka vypočula. A bola to pravda, ukázalo sa, že Mirke skutočne talent nechýba. Ako deväťročná začala poctivo trénovať, na slovo počúvať svojich trénerov, bola dôsledná, nevynechala žiaden detail, medzi kamarátmi bola obľúbená pre svoju milú povahu, férovosť a spravodlivosť. V šestnástich mieri medzi profesionálov, avšak pribrzdí ju zranenie päty, z ktorého sa dlho dostáva. Po dlhej pauze znova trénuje, pripravuje sa na lepšie výkony a osamostatní sa od rodičov.
Prečítajte si tiež: Stôl na Stolný Tenis Tibhar 25mm: Naša Recenzia
Pre športovcov výnimočný rok olympiády v Sydney, švajčiarska výprava má v sprievode len troch tenistov: Emmanuelle Gagliardiovú, Mirku Vavrinecovú a Rogera Federera. V olympijskej dedine to žije, športovci túto atmosféru milujú a všetko sa tu deje akosi ľahšie: oslavujú sa úspechy, zabúda sa na porážky, vznikajú nové priateľstvá, rodia sa lásky. Mirka vypadáva hneď v prvom kole, ale užíva si atmosféru hier až do konca spolu s ostatnými, Roger sa tvrdohlavo posúva pavúkom mužského tenisového turnaja stále vyššie, až mu nešťastne ujde súboj o bronzovú medailu. Ale nie je to také dôležité, lebo je tu ešte ona.
Zohratú dvojicu tvorí aj so svojím novým koučom Petrom Lundgrenom (uprednostnil ho pred Carterom, čo jeho okoliu spôsobilo doslova šok) a do svojho profi tímu bez váhania najíma kondičného trénera Paganiniho. Pierre Paganini do dvadsiatich rokov fidlikal na husliach (ó, ďalší virtuóz s týmto menom?), ale potom sa jeho život zvrtol ku športu. So svojím záujmom o fyzickú prípravu športovcov bol právom považovaný za naslovovzatého odborníka, nečudo teda, že ho Roger veľmi rád angažoval.
Federerova hra je považovaná za čerstvý vánok vo svete tenisu, aj keď on sám svoj štýl opisuje ako veľmi „archívny“. Drží sa jednoručného bekhendu a pritom je celkom rád, že to ľudí baví a že ho považujú za mladého tenisového umelca. Vyzerá, akoby vyšiel zo strán starých časopisov, z obdobia, kedy muži nosili na tenis dlhé nohavice, apartné štrikované svetre a pri behu sa sotva zapotili, lenže on je vo svojej zastaranosti veľmi moderný a šik!
Kto má najväčšiu zásluhu na Federerovom elegantnom štýle hry? Predovšetkým bývalý tréner Carter. Pete a Roger spolu v istom období trávili každý deň, pričom množstvo času tréner venoval slabšiemu chlapcovmu bekhendu. Trval na tom, aby jeho zverenec ostal len pri jednoručnom údere, veril, že ho nakoniec „vypilujú“ k dokonalosti. Ale zdokonaľovali i ďalšie Rogerove stránky.
V čase, keď sa jeho kariéra rozbiehala, keď bolo jeho meno čoraz známejšie, keď sa dostal do prvej stovky rebríčka ATP, rozhodol sa pre výmenu trénera. Na Cartera sa „vykašľal“, no nik z jeho okolia tomu nechcel uveriť. Rogerova reakcia sa dala vysvetliť len tým, že starý tréner nemal dostatok skúseností s vrcholovým tenisom. Bol dobrým priateľom, takým, akých majú chlapci na celý život, ale v tej chvíli to už nestačilo.
Všetko sa však skončilo v roku 2002, keď Carter aj s manželkou Silviou, ktorá sa liečila z rakoviny, odišli dovolenkovať do národného parku v Južnej Afrike. Roger sa tú správu dozvedel počas najhlbšej hernej krízy, kedy vypadával na turnajoch v prvých kolách a pomaličky prestával veriť, že ešte dokáže predvádzať dobrý tenis. Našťastie (a Roger to tak neskôr celkom zreteľne formuloval) bola trénerova tragická nehoda ako „budíček na prebudenie“.
Veľkým snom každého tenistu je dostať sa do prvej stovky, ešte lepšie desiatky tých najlepších. Ďalším snom je vyhrať niektorý z veľkých grandslamových turnajov (Australian Open v Melbourne, Roland Garros v Paríži, Wimbledon v Londýne a US Open v New Yorku), prípadne získať postupne trofej vo všetkých štyroch najprestížnejších turnajoch profesionálov.
Všetky nádeje vkladá do svojej nanovo naštartovanej bojovnosti a zatiaľ čo sa na kurtoch snaží o možné i nemožné, doma riešia Mirkin koniec kariéry (tenis ju už ďalej nechce pustiť, objavujú sa bolesti chodidla, všetko navyše zhoršuje zranenie achilovky - prakticky z jedného dňa na druhý musí tenisovú raketu zavesiť na klinec).
Kým sa vyštveral až celkom na vrchol a zasadol na trón, začal si konečne užívať všetko, čo mu tenisový kolotoč ponúkal: neodmietal novinárov a každé interview vnímal ako most ku svojim fanúšikom, miloval pozornosť divákov na turnajoch, rád sa navliekal do pohodlných, dobre šitých oblekov a zúčastňoval sa všetkých oficiálnych aktivít, zoznámil sa s hviezdami šoubiznisu, členmi kráľovských rodín, nadviazal srdečné priateľstvá s inými športovcami, žiaril šťastím, lebo o takomto živote odjakživa sníval.
Miluje aj svoj rodinný život. Ten od začiatku vyzerá veľmi kočovne, veď profesionálny tenista trávi na cestách dlhých 42 týždňov v roku, on sa teda rozhodol putovať po turnajoch spolu so svojou partnerkou (a budúcou manželkou) Mirkou. Mirka na seba preberá časť jeho pracovných záväzkov, hlavne však predstavuje nekonečnú podporu, na ktorú sa spolieha počas každého zápasu. „Chýbala by mi na cestách a ja by som chýbal jej, keby ostala doma,“ zdôveril sa v istom rozhovore. „Bol to zaujímavý čas, raňajky, obedy i večere spolu, 365 dní v roku.
V kariére vyhral Roger 103 turnajov. Viac má na svojom konte len Američan Jimmy Connors (109).
V počte týždňov bez prestávky, počas ktorých Švajčiar kraľoval svetovému rebríčku, je už Federer jasne na čele. Držal sa tam 237 týždňov, na čo sa konkurencia nechytá. Druhý v tabuľke Jimmy Connors má v tejto štatistike číslo 160.
Aj v počte vyhratých zápasov na okruhu ATP Tour je takmer na čele. Mečbal premenil 1 251 ráz, čo prekonal opäť len nedostižný Connors (1 274 triumfov).
Hamburg a Petrova smrť Všetko to zmenil turnaj v Hamburgu v roku 2001. „Prehral som zápas, ktorý som mal vyhrať, a uvedomil si, že moje správanie bolo hrozné. Bol som zo seba znechutený,“ tvrdí Federer.
Zásadný zlom prišiel však o rok neskôr. V čase, keď už mal dvadsaťročný Federer za sebou okrem iného prvé víťazné turnaje - v Miláne a v Sydney plus ďalších šesť postupov do finále. Roger hral práve turnaj v kanadskom Toronte, keď sa dozvedel o smrti svojho veľkého priateľa a trénera Petra Cartera. Austrálsky kouč, ktorý o Federerovi tvrdil, že bude svetovou jednotkou, už v čase, keď ho ako deväťročného prvý raz videl hrať na kurte, sa zabil na safari v Južnej Afrike. Mal len 37 rokov. Federera správa o jeho tragickom skone totálne zložila.
V živote Federera prišlo aj k mentálnej zmene, hoci sa neudiala zo dňa na deň. Existujú dôkazy - hoci švajčiarsky velikán o nich takmer nerozpráva -, že si na konci tínedžerských rokov a krátko po dvadsiatke najal viacerých psychológov, aby svoje správanie na kurte upravil.
Zvyšok je už história. Z Malého Satana sa stal tenisový džentlmen, ktorý z roka na rok kráčal od víťazstva k víťazstvu. „Musel som sa zmeniť, lebo inak by to zle dopadlo,“ priznal v jednom z rozhovorov.
Tenisový génius, ktorý svoje predpoklady v kráľovskej hre aj naplnil. Skvelé podanie a výborná hra na sieti súperov privádzali do zúfalstva.
Federerovi sa až do roku 2016 darilo. Potom sa ozvalo ľavé koleno, ktoré do dnešného dňa švajčiarskemu velikánovi už tri razy operovali. Snažil sa hrať napriek bolesti, na Australian Open 2017 v Melbourne vyhral napriek kolenu a 35 rokom, ale koniec kariéry sa blížil.
Olympijský víťaz z Pekingu 2008, kde vyhral štvorhru spolu so Stanom Wawrinkom, už naozaj nemusí nikomu nič dokazovať.
Nemalú zásluhu na jeho zmene a ustálených výkonoch má aj rodinná pohoda, ktorú mu do života vniesla bojnická rodáčka Miroslava Vavrincová. Zoznámil sa s ňou na olympiáde v austrálskom Sydney v roku 2000, kde obaja reprezentovali Švajčiarsko.
Pre Federera je jeho celoživotná družka skutočne oporou. „Bola tu pre mňa ešte v čase, keď som nemal na konte ani jeden víťazný turnaj. A je tu pre mňa stále,“ zložil jej poklonu pred novinármi po grandslamovom triumfe v Melbourne 2017.
Po čerstvom oznámení o konci kariéry sa svet tentoraz klania jemu. „Jeho vplyv na tenis je obrovský. Bude takmer nemožné jeho štatistiky vylepšovať. Roger si získal milióny fanúšikov po celom svete. Aj jeho zásluhou sa stal tenis ešte populárnejším, ako bol. Takým niečím sa môže pochváliť len minimum športovcov. Urobil nás všetkých hrdých na to, že sme sa pohybovali v rovnakom športe ako on,“ vychválil ho riaditeľ ATP Andrea Gaudenzi.
Vari neprejde týždeň, aby fenomenálny švajčiarsky tenista Roger Federer neprekonal nejaký rekord. Inak tomu nie je ani teraz. A je tak už 161.-krát za sebou. Federer je na tenisovom tróne nepretržite od 4. februára 2004 a jeho náskok na čele tenisových profesionálov je obrovský.
Federer kraľuje viac než tridsiatim historickým štatistikám. Má ešte motiváciu? Mnohí by ju na jeho mieste hľadali veľmi ťažko. Švajčiar je iný. Našiel si méty, ktoré chce dosiahnuť. Minimálne tri. Získať Grand Slam. Vyhrať najviac turnajových titulov.
V štatistike počtu vyhratých turnajov patrí Federerovi 10. miesto. Doteraz ich vyhral 46. Na prvom mieste je pravdepodobne neprekonateľný Connors so 105 titulmi.
Roger Federer je jediným aktívnym tenistom, ktorý sa môže pochváliť tisíckou vyhratých zápasov na okruhoch ATP v open ere.
Aj vyhlásený džentlmen dokáže dostať okolie do rozpakov. Ako keď mal Roger Federer predstaviť svoju tenisovú partnerku pre Hopmanov pohár, čo vykonal veľmi potmehúdsky: „Dámy a páni, toto dievča je také mladé a ja som taký starý, že by som mohol byť jej otcom.“
Carlos Alcaraz porazil vo finále Wimbledonu Novaka Djokovića 1:6, 7:6(6), 6:1, 3:6, 6:4 a získal svoj druhý grandslamový titul.
Tabuľka: Najviac vyhratých turnajov ATP
| Poradie | Hráč | Počet titulov |
|---|---|---|
| 1 | Jimmy Connors | 109 |
| 2 | Roger Federer | 103 |
| 3 | Ivan Lendl | 94 |
| 4 | Novak Djoković | 93 |
| 5 | Rafael Nadal | 92 |