Rozmach priemyselnej revolúcie v 19. storočí so sebou priniesol aj veľkú technologickú konkurenciu. Do praxe boli zavádzané stále nové a progresívnejšie postupy a držať krok s konkurenciou bolo životne dôležité.
Začiatky Valcovne v Podbrezovej
Preto Dvorská komora pre mincovníctvo a baníctvo vo Viedni vyslala v roku 1832 Žigmunda von Ámona, ktorý pôsobil ako manipulačný správca hroneckých železiarní, do Neubergu v Štajersku, aby v tamojších železiarňach získal informácie o výrobe tyčového železa.
Vznikali rôzne otázky, či sú nová valcovňa a pudlovňa skutočne potrebné. No práve výstavba modernejších zariadení, ktoré by vyrábali s nižšími nákladmi a kvalitnejšie železo bolo riešením danej situácie.
Prvý situačný plán počítal s tým, že povodie Hrona využívajú aj iní - konkrétne mesto Brezno a panstvo rodiny Coburg - Koháry. Musel byť teda vybudovaný osobitný priepust pre plte a splavovanie dreva. Okrem toho bolo nutné vystavať aj nový most, aby sa kratšou cestou dostali z jedného brehu rieky na druhý.
K situačnému plánu bola priradená aj predstava o tom, ako mal budúci podnik vyzerať. Malo ísť o model úspešného železiarskeho podniku, ktorý by zahŕňal dobre zariadené oddelenie na vŕtanie, opracovávanie kovov a rezačku na šrauby, pec na tavenie liatiny a valcovňu plechov. Valcovacia trať mala byť prispôsobená na vyrábanie jemných druhov tyčového železa, ale aj pre výrobu koľajníc.
Prečítajte si tiež: Dráma v Davisovom pohári: Slovensko vs. Kanada
V roku 1839 bol začiatok stavby stále nedohľadne. Dňa 7. novembra dal Hlavný komorskogrófsky úrad súhlas aspoň na to, aby v prípade vhodných poveternostných podmienok začali pripravovať stavebný materiál. Nasledujúci rok začali zemné práce pre stavbu vodných stavieb. Na pamiatku začatia výstavby bol postavený aj železný obelisk, ktorý sa nachádza v blízkosti dnešného kostola v Podbrezovej.
Cez to všetko bol už v roku 1841 vybudovaný prívodný kanál s haťou. Dvorská komora však pripomínala, že je potrebné zaviesť nový spôsob pudlovania kychtovými plynmi a celkové využívanie plynu vo vysokých peciach.
Do Wasseralfingenu vyslali aj hroneckého manipulačného správcu, Antona Glanzera, aby nabral nové skúsenosti. Jeho cesta začala v roku 1842 a ostal na nej rok. Stavba tak moderného podniku si vyžadovala množstvo informácií, ktoré sa najlepšie získali v podnikoch, kde podobný spôsob výroby bol dokonale zabehnutý. Po jeho návrate bolo opäť nutné zmeniť stavebný plán a s ním aj rozpočet.
V roku 1846 boli „ľady prelomené“ a výstavba bola naplno rozbehnutá. V dobrom tempe pokračovala až do jari 1848. Potom bola výstavba, vzhľadom na nedostatok financií a revolúciu, zastavená.
V júni 1849 požiadal Glanzer správu banskobystrickej komory o sumu 2 000 zlatých a to každý mesiac, až do októbra. To malo, podľa jeho úsudku, stačiť na dostavbu valcovne a v roku 1851 počítal s plnou výrobou koľajníc.
Prečítajte si tiež: Stôl na Stolný Tenis Tibhar 25mm: Naša Recenzia
Po revolúcií bolo poškodených veľa stavieb a tak sa murári a tesári stali na trhu práce najžiadanejšími a išli tam, kde zaplatili najviac. Kompetentní si uvedomovali, že stavba v Brezovej je náročná a že si vyžaduje človeka, ktorý by sa venoval len jej - v roku 1851 vymenovali za dočasného správcu výstavby pudlovne a valcovne Mórica Raffelsbergera.
Ten podal návrh na postavenie dvoch plamenných pecí a následne začala výstavba tehelne na výrobu ohňovzdorných tehál pre pudlovňu. Aj rok 1852 bol rozbehnutý v dobrom tempe. Plamenné pece už boli v prevádzke a niekoľkokrát do mesiaca dodávali určité množstvo liatiny pre novostavbu.
Vo výstavbe bola aj kolónia pre robotnícke domky, byty pre úradníkov a v pláne bolo vystavať aj nemocnicu a kaplnku. To znamenalo, že sa sem môžu natrvalo nasťahovať zamestnanci závodu.
Začiatkom júna toho istého roku začala aj výstavba štyroch plynových pudlovacích pecí a dvoch zváracích pecí. V polovici októbra bol už postavený komín s výškou až dvadsaťšesť metrov, vodné kolesá pre čelné kladivo, valcovacia trať na hrudy a koľajnice, kanály k turbínam a transmisie.
V polovici novembra 1853 bolo do chodu uvedené ľavé krídlo podniku - valcovacie zariadenie na lupy, čelné kladivo a dúchadlo. Po menších opravách dúchadla začali 21. novembra vyhrievať pece, dymovody a ohrievače. Dňa 27. novembra 1853 o jednej hodine v noci, začala tavba v štyroch pudlovacích peciach.
Prečítajte si tiež: Londýnsky tenisový turnaj: Všetko, čo potrebujete vedieť
Riadna prevádzka pudlovacej pece začala 1. decembra, no vzhľadom na tuhú zimu a opäť menšie problémy trvala len sedemnásť dní. Aj napriek veľkému úsiliu nebola výroba koľajníc v roku 1853 rozbehnutá.
Významné Výročia a Ďalší Vývoj
V roku 1840 sa začala výstavba železiarní pod horou Brezová, ako posledného a najtechnickejšieho článku Hrončianskeho komplexu. Prvým krokom pri výstavbe pudlovne a valcovne v Brezovej boli stavebné práce na vodných dielach a vyvlastňovanie pozemkov. Na Štiavničke bola postavená nová hať.
V roku 1880 vyvrcholila hospodárska kríza, v dôsledku ktorej bola obmedzená výroba koľajníc a do konca 19. storočia v Podbrezovej zanikla. Ukončená bola dostavba tratí na valcovanie rôzneho profilového železa, ako aj výstavba valcovne plechov.
Päťdesiatiny oslávili železiarne 10. novembra 1890 za účasti robotníkov, úradníkov, predstaviteľov Zvolenskej župy, okolitých obcí a miest, zástupcov rímsko-katolíckeho duchovenstva, baníckej a lesníckej akadémie z Banskej Štiavnice, predstaviteľov uhorského kráľovského banského a lesného riaditeľstva z B. Štiavnice, uhorských kráľovských strojární štátnych železníc z Budapešti, zástupcov železiarní z Diósgyöru a oficiálnych hostí z Budapešti. Oslavy prebiehali na smrekmi vyzdobenom nádvorí železiarní.
Druhý úsek železničnej trate z Podbrezovej do Pohronskej Polhory bol uvedený do prevádzky 15. decembra 1895, čím sa aj mesto Brezno, jedenásť rokov po Podbrezovej, napojilo na verejnú železničnú trať.
V tomto roku došlo k zastaveniu pudlovacích pecí a v oceliarni bola dostavaná kováčska vyhňa. Prekrytím vodného kanála, s preložením vtedajšej župnej cesty na úpätie vrchu Brezová, sa v podnikovom areáli uvoľnili manipulačné a skladovacie plochy pre oceliareň, najmä pre šrot a prísady.
Skladovanie trosky a oceliarskeho odpadu vyriešili železiarne výstavbou pozemnej lanovej dráhy na západnom výbežku vrchu Brezová. Šikmý výťah sa začal využívať v roku 1915.
Dňa 1. mája 1925 bol položený základný kameň na výstavbu robotníckeho domu, ktorý bol postavený aj z finančných zbierok robotníkov. Stavba trvala dva roky.
Železiarne Coburgovcov v Pohorelej (Maša)
Tieto továrne kniežaťa Coburga na Pohroní v panstve muráňskom a Gemer-malohontskom poháňané boly vodnou silou Hrona a neskoršie i parou. Koncom minulého storočia prevzaly tieto továrne dve spoločnosti v Červenej Skale a v Pohorelej (Maši).
Keď knieža Koháry odkúpil 5/6 podielu železiarne v Červenej Skale a 2/3 podielu pohorelskej železiarne prešly tieto skoro celkom do jeho vlastníctva. Umrtím Koháryho roku 1830 pripadlo muráňske panstvo aj s jeho účastinami v železiarňach grófovi Ferdinandovi Szász-Coburg-Gothai, ktorý odkúpi ešte od grófa Štefana Forgácka 1/6 účastnín a od Mitrofského 1/3 účastnín. Touto kúpou scelil sa majetok v jedných rukách.
Roku 1847-ho vznikla v Maši ešte dosiaľ stojacia továreň na výrobu jemných železných tyčí. Keď roku 1851 knieža Ferdinand Coburg zomrel, po jeho smrti pripadly všetky majetky a stým aj železiarne jeho synovi Augustovi Coburgovi, ktorý kráčal v zdarných šľapajách otcových, rozširujúc továrne o nové objekty. Roku 1854 dal postaviť ešte i teraz stojaciu valcovňu vo Švábovke a toho istého roku zmontovali aj v Zlatne dielňu s dvoma Comteovými pecami.
Pohorelskú (Mašu) ešte dosiaľ stojaciu valcovňu na plech roku 1860 znovu prestavili s troma Comteovými pecami a spojili ju s dvoma radami valcov. Vo všetkých týchto dielňach z úsporných dôvodov prebytočným teplom zohrievali materiál pod válcami.
Pohorelské železiarne pripadajúce muráňskemu panstvu pozostávaly z nasledujúcich osád: z červeno-skalskej taviarne s novými dielňami, zo zlatnianskych valcovní, z novomašianskych valcovní, zo švábolských valcovní, z novomašianskej Martinky, slievarne, strojárne a stolárne, z pohorelskej valcovne na jemné železné tyče, z pohorelskej valcovne, zo závadsej, Lujza-hutske valcovne.
Po prevrate sa síce v továrni mašianskej pracovalo, ale pohroma prišla, keď továrňa s ňou všetky dielne zastavily provoz práve v dobe najväčšej nezamestnanosti 15. júna 1933.
Obnova po Vojne a Súčasnosť
Slovensko po prechode frontu poskytovalo veľmi smutný obraz, neporovnateľný s tým dnešným. Aj vtedy však väčšina kľúčových priemyselných podnikov stála, divadlá nehrali, v školách sa nevyučovalo, blízki ľudia sa znovu stretávali po dlhom odlúčení.
Medzinárodná organizácia pod názvom Správa Spojených národov pre hospodársku pomoc a obnovu (anglické znenie malo skratku UNRRA) so sídlom v New Yorku vznikla ešte počas vojny a združovala 44 krajín vrátane Československa. Hneď po skončení vojny začali prúdiť zo zámoria do Európy lode s potravinovou a ďalšou pomocou pre najviac zničené krajiny.
Až potom sa mohla plne rozvinúť aj prevádzka valcovne rúr a plechu v Podbrezovej.
Žiť sa však muselo ďalej a tí, čo prežili, sa vrhli do práce. Krutosť vojny zasiahla dve tretiny slovenských obcí, zanechala po sebe 93-tisíc poškodených domov, z toho bolo 21 úplne zničených. Mladí pracovali s elánom, ktorý sa spájal s túžbou po čomsi novom, dobrodružnom, opantala ich revolučná romantika.
Na politickej scéne pôsobili len politické strany, ktoré sa nepošpinili kolaboráciou s nacizmom. V prvých mesiacoch po vojne ťahali za jeden povraz. V krajine medzi Ašom a Čiernou sa ešte nachádzali osloboditelia: na krajnom západe americkí, na ostatnom území sovietski a rumunskí. Mocnosti protihitlerovskej koalície ešte úzko spolupracovali.
V 18. storočí v chotári obce Pohorelá otvorili gróf Koháry, Coloredo a Mitrovský železnorudné bane a postavili železiareň. Výstavbou domčekov pre robotníkov pohorelských železiarní vznikla osada Pohorelská Maša.
Správa coburgovských železiarní bola presunutá do Pohorelej. Začala rozsiahla modernizácia všetkých prevádzok. Pohorelský železiarsky komplex sa stal najvýznamnejším výrobcom železa v Gemerskej župe.
V roku 1833 správca pohorelského železiarskeho komplexu Karol Heyssl tu postavil prvú valcovňu plechov vo vtedajšom Uhorsku.
Coburgovský priemyselný komplex pozdĺž toku Hrona tvorili v roku 1844 2 huty, 15 vyhní, 3 hámre, 3 valcovne plechu a 2 valcovne železných tyčí.
Po útlme výroby v pohorelských železiarňach v čase veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia a následnému zoštátneniu všetkých prevádzok po 2. svetovej vojne, pokračovala tradícia železiarskej výroby v Pohorelej pod značkou n.p. Tatrasmalt, istý čas Omnia a neskôr Strojsmalt Pohorelá.
Po ponovembrovej privatizácii a následnej stagnácii výroby došlo k úplnému zániku podniku 1. júna 2005, keď bolo prepustených posledných 160 zamestnancov.
Coburgovský Priemyselný Komplex (1844)
Coburgovský priemyselný komplex pozdĺž toku Hrona tvorili v roku 1844 2 huty, 15 vyhní, 3 hámre, 3 valcovne plechu a 2 valcovne železných tyčí.