V päťdesiatych rokoch bolo vo výzbroji Československej ľudovej armády viacero typov osobných zbraní jednotlivca. Išlo o pušky kalibru 7,92 mm Mauser a od začiatku päťdesiatych rokov aj samopaly vz.23 a vz.25 kalibru 9 mm Parabellum (9x19). V roku 1951 bol pre ČSĽA vybraný ako unifikovaný pištoľový náboj sovietsky 7,62x 25 mm Tokarev. Vzhľadom na to boli zavedené do výroby samopaly vz.24 a vz.26, ktoré vychádzali z konštrukcie samopalov vz.23/vz.25, ale používali novo zavedený sovietsky náboj.
Aby toho nebolo málo, po druhej svetovej vojne začal prevládať trend tzv. skrátených kalibrov. Vychádzal z poznatku, že priemerný pešiak reálne nestrieľa na vzdialenosť väčšiu než 400 m, preto je preňho zbytočný síce výkonný, ale ťažký puškový náboj (napr. 7,92 Mauser, .303 atď), ktorý si vyžaduje aj ťažkú zbraň a má silný spätný ráz. To znemožňovalo niesť do boja väčší počet nábojov, komplikovalo automatické nabíjanie a nedovoľovalo paľbu dávkou.
Protikladom výkonných a ťažkých pušiek s dlhým dostrelom boli samopaly. Tie používali pištoľové náboje (9 mm Parabellum, 7,62 Tokarev, .45 ACP ai), mali menšie rozmery, boli pomerne ľahké a plne automatické. To ich predurčovalo na boj v stiesnených priestoroch, v budovách a pod. Vďaka týmto vlastnostiam si ich obľúbili výsadkári, ale aj radoví pešiaci. Na druhej strane však samopal nemal vzhľadom na použitý kaliber účinný dostrel vyšší než 200-250 m. Preto začali snahy spojiť klady pušky a samopalu do jednej zbrane, a to cestou zníženia výkonu štandardných puškových nábojov. Prvými prípadmi takýchto zbraní boli nemecké MP 43/44 na náboj 7, 92 mm vz.43 Polte a americké karabíny M1 kalibru .30 (7, 62x 33 mm).
U nás sa nastúpilo na cestu nových nábojov v roku 1950, keď sa začal vývoj náboja Z-50, ktorý bol zavedený do výzbroje ČSĽA ako 7,62 mm krátky náboj vz.52. Ten mal kaliber 7,62 mm s dĺžkou nábojnice 44,9 mm (7,62x 45). Je však dobre známou skutočnosťou, že v tej dobe boli vzťahy Československa a ZSSR veľmi bratské, a tak bolo rozhodnuté o unifikácii streliva našej armády podľa sovietskeho vzoru. Kaliber útočných pušiek (v našej vtedajšej nomenklatúre samopaly) a ľahkých guľometov bol stanovený na 7,62x 39 mm vz.43, čo je kaliber notoricky známych AK-47/AKM.
Zavedenie nového náboja viedlo k rozhodnutiu prekonštruovať ako pušku vz.52 na typ vz.52/57 a rovnako guľomet vz.52 bol prerobený na vz.52/57. Oba nové typy zbraní používali nové náboje vz.43. Ani jeden typ sa však vo výzbroji neohrial dlho. Guľomet vz.52/57 bol nahradený univerzálnym guľometom vz.59 a pušky vz.52 nahradil samopal vz.58. Treba však dodať, že pušky vz.52 sa stále používajú vo výzbroji českej aj slovenskej armády, konkrétne na Slovensku ich používa Čestná stráž prezidenta SR a v Česku Hradní stráž.
Prečítajte si tiež: RPK v boji: História a použitie
Predstavitelia vtedajšieho MNO (Ministerstvo Národnej Obrany) si uvedomili, že jedinou záchranou pred galimatiášom rozličných kalibrov a zbraní je zavedenie novej zbrane jednotlivca- samopalu vz.58. Konštrukcia novej zbrane sa pripravovala už približne od roku 1952. Od tohto roku vzniklo viacero projektov automatických zbraní na náboj vz.52, a to ČZ 515 a ČZ 552, ktoré vyvíjal J.Čermák, ZK 503 bratov Kouckých a ZB 530 od Václava Holka. Nakoniec boli vybrané dva typy, a to ZK 503 a ZB 530. V roku 1955 bol však vývoj kompletne zastavený a vyšiel príkaz na vývoj novej zbrane na náboj vz.43.
Oficiálne takticko-technické požiadavky boli vydané v roku 1956 a vedúcim vývoja sa stal Jiří Čermák. Vývoj trval dva roky, a tak mohla byť nová zbraň zavedená do výzbroje ČSĽA v roku 1958 ako 7, 62 mm samopal vzor 58. Mimochodom, názov samopal nie je správny. Podľa všeobecne prijatých zásad by mala byť zbraň označená ako útočná puška (angl. assault rifle).
Napriek tomu, že ide o konštrukciu starú viac ako 40 rokov, stále je uznávaná ako výkonná a spoľahlivá zbraň. V roku zavedenia bola skutočne prelomová a svojou kvalitou podľa názoru viacerých odborníkov predstihne sovietske AK-47, ale aj mnohé súdobé západné konštrucie. Medzi príslušníkmi československej armády (a nielen medzi nimi) sa stala legendárnou zbraňou. Oceňovaná bola najmä jej vysoká spoľahlivosť, odolnosť voči vonkajším vplyvom a veľmi dobrá kvalita vypracovania. Podľa mnohých bývalých príslušníkov ČSĽA zbraň fungovala kedykoľvek, neprekážali jej voda, blato, piesok ani zima.
Zbraň je primárne určená na ničenie živej sily nepriateľa, a to paľbou, bodákom alebo pažbou.
Technický popis samopalu vz. 58
- Hlaveň: má vývrt so štyrmi pravotočivými drážkami so stúpaním 240 mm. Na jej konci je závit pre nasadenie tlmiča ohňa, alebo cvičného násadca, ktorý umožňuje automatickú streľbu pri použití cvičných nábojov.
- Mieridlá: tvorí ich muška valcovitého tvaru a cieľnik. Cieľnik je nastaviteľný, má osem polôh s delením po 100 m, cieľnik možno nastaviť do polohy U (univerzál).
- Spúšťový mechanizmus: umožňuje paľbu jednotlivým ranami a dávkami. Na pohon nabíjacieho mechanizmu sa používa impulz prachových plynov. Tieto sa odvádzajú cez plynový kanálik do plynového systému, ktorý sa skladá z valca s piestom, pričom piest je spojený s nosičom závorníka. Piest je vybavený pružinou, ktorá zabezpečuje jeho návrat do prednej polohy.
- Záver: je uzamykaný závorou, ktorú nesie závorník. Závora uzamyká záver výkyvom do puzdra zbrane.
- Zásobník: sa k samopalu prichytáva zdola záchytkou zásobníka. Zásobník je oceľový skriňový s kapacitou 30 nábojov, ktoré sú podávané podávačom.
Vystrelená nábojnica je odstránená pomocou vyťahovača, ktorý ju vytiahne z hlavne a pevného vyhadzovača. Spúšťový mechanizmus je klasický mechanický, pričom k iniciácii prachovej náplne dochádza nárazom úderníka na zápalku náboja. Iniciácia náboja prebieha až po uzamknutí záveru v prednej polohe. Okrem toho má zbraň automatickú spúšť na paľbu dávkou. Jej funkciou je vypustiť úderník, pokiaľ je v režime automatickej paľby stlačená spúšť hneď po uzamknutí záveru v prednej polohe. Spúšť je chránená kovovým lúčikom, pričom strelec má k dispozícii prepínaciu páčku.
Prečítajte si tiež: História a použitie MG 42 v ozbrojených konfliktoch
7, 62 mm samopal vz.58 Pi: najzriedkavejšia verzia, má pevnú drevenú pažbu, tlmič plameňa, dvojnožku a na ľavej stene puzdra zbrane je umiestnený držiak prístroja na nočné videnie.
Okrem toho boli koncom šesťdesiatych rokov vyvinuté na báze Sa vz.58 dve zbrane, a to 7,62 mm automatická puška AP 67 a 5,56 mm útočná puška ÚP-Z 70. náboj redukovaný 7,62- Rd 43- redukovaný náboj sa používa pri streľbe na menšie vzdialenosti, má maximálny dostrel 1100 m. náboj cvičný- 7,62- Cv 43- „slepý“ náboj, krčok nábojnice je hviezdicovito zahnutý, nemá strelu. sňatie nadpažbia- palcom pravej ruky sa zatlačí na kolík nadpažbia a následne sa kolík vyberie.
Ešte predtým ako bol Sa vz.58 zavedený do výzbroje prebehla séria skúšok, ktoré preukázali jeho značnú spoľahlivosť a odolnosť. Často sa zabúda na to, že samopal sa zúčastnil aj na testoch v ZSSR. Prvý raz v roku 1957. Z druhých, neskorších testov vznikla správa (Otčet No 262). Vtedy bola testovaná drevená pažba, ako aj kovová opierka, a tiež dvojnožka a bodák vz.58. Skúšky sa zamerali najmä na paľbu v sťažených podmienkach. Strieľalo sa nasucho ( všetky súčasti boli zbavené mazív), po zaprášení, namočení, po vlečení samopalu v piesku a tiež pri extrémne nízkych a vysokých teplotách.
V týchto prípadoch bola konštatovaná značná spoľahlivosť zbrane, keďže len 4,5 percenta výstrelov bolo chybných, najčastejšie išlo o nesprávne podanie náboja, chybnú iniciáciu zápalky a nesprávne vyhodenie vystrelenej nábojnice. Pri normálnych podmienkach bolo zistených len 0,13 % chybných výstrelov, pričom požiadavka MNO (Ministerstva národnej obrany) bola 0,3 %. Po následnej rekonštrukcii a úpravách boli vykonané nové skúšky dvoch samopalov s výr. číslami 2182 a 2183. Skúšky samopalu 2182 priniesli zaujímavý výsledok- životnosť zbrane bola 25 333 výstrelov s percentom chýb 0,135.
Po týchto vyčerpávajúcich testoch bol v roku 1958 konečne samopal zavedený do výzbroje ČSĽA, kde zotrval bez zmeny zatiaľ 48 rokov, hoci dnes už v rozdelených armádach- českej a slovenskej, čo sa podarilo len máloktorej, ak vôbec niektorej, zbrani na svete. Okrem toho je Sa vz.58 zavedený vo výzbroji Policie ČR aj Polície Slovenskej republiky a tiež indickej jednotky Para Commandos. Celkovo bolo vyrobených asi 900 000 kusov zbraní. Samopal vzor 58 je napriek svojmu veku stále považovaný za kvalitnú a životaschopnú zbraň.
Prečítajte si tiež: Všetko o guľomete lajkov
Dokazuje to nielen doba jeho služby v armáde, ale aj to, že je neustále používaný aj špeciálnymi jednotkami slovenskej aj českej armády, hoci s drobnými úpravami. Pred niekoľkými rokmi sa dokonca do výzbroje oboch armád zaviedli upravené vz.58, ktoré majú na predpažbí lišty Picatinny, umožňujúce montáž širokého spektra doplnkov, ako laserové zameriavače, taktické svetlá, či granátomet CIS 40 GL používaný českou 601.sss.
Jiří Čermák: Konštruktér samopalu vz. 58
No nielen zbraň si zaslúži pozornosť. Za zmienku stojí aj konštruktér samopalu vz.58 Jiří Čermák. Budúca hviezda československého zbrojárskeho priemyslu sa narodila 15. januára 1926. Čermák absolvoval strednú priemyselný školu strojársku a po nej nastúpil do konštrukčného oddelenia Českej zbrojovky Strakonice. Tu pracoval na úpravách pištole vz.52 na kaliber 7,62x 25 mm a tiež samozrejme na samopale vz.58, ktorý sa vyvíjal pod krycím označením „Košte“.
V šesťdesiatych rokoch pracoval na projekte zbraňového kompletu URZ (Univerzálna Ručná Zbraň) na náboj 7,62x51 NATO. Išlo o zbraňový komplet tvorený útočnou puškou, univerzálnym guľometom a tankovým guľometom. URZ bola vyvíjaná na exportné účely, bohužiaľ, obchodný úspech nezaznamenala. Okrem toho Čermák pracoval aj na projekte KRÁSA (KRÁtky SAmopal).
Ťažký guľomet SG-43
Sovietsky ťažký guľomet SG-43 (Stankovyj Gorjunova - 43) bol do výzbroje Červenej armády zavedený v priebehu druhej svetovej vojny. Guľomet je konštrukciou P. M. Gorjunova, M. M. Gorjunova a V. E. Voronkova z Kovrovského guľometného závodu. V októbri 1942 prešiel továrenskými skúškami a potom vyrobili prvé kusy. Guľomet bol 14. mája 1943 oficiálne zavedený do výzbroje Červenej armády spolu s podstavcom systému Degťarev-Garanin ako SG-43. K prvému hromadnému nasadeniu na fronte došlo začiatkom októbra 1943. Osvedčili sa.
Už na začiatku roka 1944 si ich zvýšená potreba vyžiadala produkciu aj v Zlatouste a v Iževsku. Koncom vojny vznikla modernizovaná verzia pod označením SGM (Stankovyj Gorjunova modernizirovanyj). Od svojho predchodcu sa líšil výrazným drážkovaním povrchu hlavne, drážky slúžili na odľahčenie zbrane a zvýšenie účinnosti chladenia hlavne. Napínacia páka sa presunula zo spodnej strany zbrane na jej pravú stranu. Došlo aj k zmene podstavca guľometu. Z kolesovej lafety systému Degťarev-Garanin najskôr úplne odstránili ochranný štít, lebo poskytoval obsluhe len minimálnu ochranu a zbytočne zvyšoval celkovú hmotnosť. Neskôr boli guľomety vo veľkej miere inštalované aj na modernejšie a najmä ľahšie trojnožky.
V polovici 50. rokov 20. storočia bola vyvinutá aj tanková verzia tohto guľometu s elektromagnetickým spúšťovým mechanizmom spojeným s kanónom a s kanelovanou (žliabkovanou) hlavňou s vyššou tepelnou odolnosťou, ktorá dostala označenie SGMT (Stankovyj Gorjunova modernizirovanyj tankovyj), a tiež verzia pre obrnené vozidlá, označovaná ako SGMB (Stankovyj Gorjunova modernizirovanyj bronirovannyj). V týchto modifikáciách sa guľomet vo výzbroji Sovietskej armády používal až do polovice 60. rokov 20.
Okrem Sovietskeho zväzu boli guľomety SG-43, SGM, SGMT a SGMB po druhej svetovej vojne zaradené do výzbroje armád štátov Varšavskej zmluvy a vyvážané aj do ďalších krajín. Licenčná výroba guľometov SG-43 a SGM prebiehala v Poľsku, Maďarsku a Československu.
Z konštrukčného hľadiska predstavoval guľomet SG-43 plne automatickú zbraň so vzduchom chladenou, jemne radiálne drážkovanou hlavňou, ktorú bolo možné po dlhotrvajúcej streľbe rýchlo vymeniť. Mechanizmus zbrane pracoval na princípe odberu spalných plynov vznikajúcich pri výstrele z hlavne prostredníctvom plynovej trubice, nachádzajúcej sa priamo pod hlavňou. Tlak plynov odvedených z hlavne plynovou trubicou vzápätí pôsobil na plynový piest spojený priamo s nosičom záveru. Záver zbrane bol sklopný a uzamknutý, pričom jeho napínacia páka sa nachádzala na spodnej strane jeho puzdra. Využívali sa nábojové pásy s 250 nábojmi kalibru 7,62 × 54 mm R s ľahkou alebo ťažkou strelou. Podstavec umožňoval pozemné a protilietadlové použitie zbrane.
Guľometmi SG-43 bola vyzbrojená aj československá armáda, pričom po zakúpení licencie na ich výrobu začala zbraň v Československu od roku 1952 vyrábať Zbrojovka Brno. Guľomet nahradil vo výzbroji čs. armády ťažký guľomet vzor 37. V rámci ČSĽA sa používala aj verzia SGMT, ktorá bola lafetovaná ako spriahnutý guľomet v tankoch T-54 a T-55. Okrem toho sa guľomety SG-43 využívali aj v reaktivovaných objektoch ľahkého opevnenia na južnej Morave, kde boli montované na lafetu UL 1.
Guľomety slúžili v československej armáde do polovice 60. rokov 20. storočia, keď ich nahradzovali čs. univerzálne guľomety vzor 59.
| Guľomet | Kaliber | Obdobie používania | Poznámky |
|---|---|---|---|
| Ťažký guľomet vzor 37 | 7,92 mm Mauser | Pred 1952 | Nahradený guľometom SG-43 |
| SG-43 | 7,62 × 54 mm R | 1952 - polovica 60. rokov | Licenčná výroba v ČSSR |
| Univerzálny guľomet vzor 59 | 7,62 × 54 mm R | Polovica 60. rokov - súčasnosť | Československý vývoj |
tags: #univerzálny #guľomet #vzor #59 #história