Obec Veľké Ozorovce sa nachádza v Podslanskej pahorkatine, ktorá sa rozprestiera pod východným úpätím Slanských vrchov v nadmorskej výške 173 m. Súčasné Veľké Ozorovce sa nachádzajú na katastrálnej výmere 1376,8 ha, z toho poľnohospodárska pôda tvorí 900,5 ha.
Z výmery poľnohospodárskej pôdy je 785,7 ha ornej, 30,1 ha záhrad a ovocných sadov, 56 ha je lesná pôda zastúpená na 189,7 ha, vodné plochy na 42,4 ha, zastavané plochy 54,5 ha a ostatné plochy na 189,7 ha. Celková dĺžka miestnych komunikácií obci je 4 km, chodníkov 2 km. V chotári bola vybudovaná vodná nádrž na výmere 40 ha určená na rybárske účely a ochranu pred veľkými vodami. V katastrálnom území obce bola zriadená aj vojenská strelnica.
Symboly obce
Vlajka obce pozostáva z ôsmich pozdĺžnych pruhov vo farbách žltej, modrej, bielej, zelenej. Vlajka má pomer strán 2:3 a ukončená je tromi cípmi, t.j. dvomi zostrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu. Heraldická komisia Ministerstva vnútra SR odporúčala návrh erbu obce Veľké Ozorovce na prijatie obecnému zastupiteľstvu a na zapísanie do Heraldického registra SR v tejto podobe: V modrom štíte nad zelenou preliačenou pažiťou strieborná ľavošikmo sklonená a prevrátená kosa na zlatom kosisku.
Ocenenia obce
Obec Veľké Ozorovce získala Pečať rozvoja obcí a miest v roku 2015, 2016, 2017 a 2018. V roku 2018 prebiehalo v spolupráci Slovenskej informačnej a marketingovej spoločnosti s Národným informačným strediskom Slovenskej republiky (NiSSR) hodnotenie potenciálu rozvoja samospráv. Vyhodnoteným obciam a mestám je v hodnotiacom a informačnom systéme udelená Pečať Rozvoja obcí a miest, ktorú získalo aj obec Veľké Ozorovce. Naša obec je podľa NiSSR hodnotená ako obec s predpokladom stabilného rozvoja, pričom môže celý rok používať pridelenú pečať, ktorá zaručuje nezávislosť hodnotenia.
Náčrt dejín obce
Názov obce sa vyvíjal z pôvodného Azar /1304/ cez Ozor /1327/, Naghozor /1352/, Welke Ozorowcze /1773/ až po súčasný Veľké Ozorovce, ktorý sa používa od roku 1920. Osídlenie územia obce je však oveľa staršieho dáta. Už veneolite /neskorá doba kamenná - 3000 - 1900 pred n.l./ boli v chotári obce objavené keramické zlomky mladoeneolitickej tiszapolgárskej kultúry.
Prečítajte si tiež: Všetko o kalibroch pre streľbu na dlhé vzdialenosti
Na svahu pod hladinou vodnej nádrže vo Veľkých Ozorovciach boli nájdené: keramická plastika zvieraťa /býčka/, päť kusov čepelí, torzo kamenného sekeromlatu, torzo kamenného klina a dve kamenné sekerky /torzo/. Aj v staršej dobe bronzovej archeológovia uvádzajú nálezisko v chotári obce. Z mladšej doby rímskej /3. - 4. storočie nášho letopočtu/ boli nájdené prepálené kamene z dna pece, torzo keramického praslena, železná troska a torzo kamenného brúsika. Slovanské sídlisko v 8. - 9. stor., z predveľkomoravského a veľkomoravského obdobia, je uvedené v štúdii PhDr. Dušana Čaploviča. Prof. Vojtech Budinský- Krička objavil pri archeologickom prieskume v katastri Veľkých Ozoroviec črepy včasnostredovekej keramiky zo 6. - 12. storočia.
Kontinuitu osídlenia tohto územia potvrdzuje aj keramický hrniec s profilovaným okrajom ústia, s rytou vlnovkou pod hrdlom z bielej keramiky, datovaný do 15. storočia, ktorý sa nachádza vo fonde Vlastivedného múzea v Trebišove. Archeologické a jazykovedné údaje svedčia o tom, že Veľké Ozorovce boli starým slovanským sídliskom, ktoré existovalo ešte pred 11. storočím. Ich názov bol podľa J. Stanislava odvodený od slovanského rodového mena. Odtiaľ prešiel do maďarského názvoslovia sídlísk v Uhorsku. Názov Veľké /Nagy/ Ozorovce sa vykytuje v archívnych dokumentoch od polovice 14. storočia. Aj v 18. storočí sa v listinách a daňových súpisoch vyskytuje typický slovanský názov obce - Ozorowcze.
Koncom 13. a začiatkom 14. stor. získali časť majetkov dediny Ruskov od uhorského kráľa zemania z Veľkých Ozoroviec. Táto skutočnosť potvrdzuje, že obec so zastúpením zemanov už v 13. stor. existovala. Napriek tomu, doteraz najstaršia písomná zmienka spomína Azar v roku 1304 ako majetok Pelétheiovcov. Podľa nej šľachtici zo starého rodu Bogatradvan odovzdali časť majetku v obci iným šľachticom. Túto skutočnosť potvrdzuje aj listina z roku 1324. Písomný doklad z roku 1328 udáva, že zeman Šimon, syn Michala z Veľkých Ozoroviec naďalej vlastnil majetok v Malom Ruskove. Listina z roku 1355 potvrdzuje, že majetková držba Jána Pelétheiho v obci pokračovala.
Aj v pápežských desiatkoch z rokov 1332-1337 je údaj, že obec Ozor bola už v tomto čase farnosťou. Pôsobil v nej okolo roku 1335 farár Ján z Ozoroviec /Johannes de Azar/, ktorý odvádzal pápežovi desiatok zo svojich ročných príjmov. Pomerne cenný je aj poznatok o najstaršom veľkoozorovskom kostole. Písomný prameň z roku 1383 uvádza, že vo Veľkých Ozorovciach bol kostol zasvätený sv. Michalovi archanjelovi. Z uvedeného vyplýva, že vo Veľkých Ozorovciach existoval kostol už pred 14. storočím. Po nástupe reformácie patril veľkoozorovský kostol okolo roku 1598 až do roku 1700 reformovanej kresťanskej cirkvi /kalvínom/. V ďalšom období sa kostol dostal opäť do majetku rímskokatolíckej cirkvi.
Napríklad daň kráľovi platili v roku 1441 veľkoozorovské sedliacke usadlosti 47 zlatých. Zo zdanenia vyplýva, že obec mohla mať v tomto čase 50 sedliackych domácností, ktoré hospodárili na 47 celých usadlostiach. Rovnako, ako v iných zemplínskych obciach, aj vo Veľkých Ozorovciach sa v 16. storočí počet sedliakov znižoval a z daňových odvodov vyplýva, že aj chudobneli. V priebehu 15. - 18. stor. sa na majetkovej držbe v obci podieľalo viac vplyvných rodín. V dokumentoch z roku 1408 sa uvádza, že časť nehnuteľností v obci dostal Mikuláš Ujfalussi.
Prečítajte si tiež: Veľké Úľany: Strelnica a jej história
V písomných prameňoch zo 16. storočia je vo Veľkých Ozorovciach uvedený Horný a Dolný koniec. Napríklad v roku 1576 patrili majetky na ich hornom a dolnom konci Imrichovi Leökösovi a Michalovi Bornemiszovi a neskôr /1610/ Michalovi a Zuzane Bottkovcom. V polovici 16. stor. /1555/ mali rozhodujúci podiel na majetkoch Azaryovci. Súpis z roku 1598 uvádza až 12 vlastníkov, medzi ktorými dominovali Mikuláš a Peter Azaryovci, Peter a Gašpar Lastóczyovci, Juraj Drugeth, Juraj Ladmóczy, Ján Nagy a ďalší.
V roku 1601 boli Veľké Ozorovce preukázateľne súčasťou hradného panstva Trebišov a patrili Jurajovi Drugethovi. Aj v roku 1637 dostáva ako kráľovský dar veľkú časť nehnuteľností vo V. Ozorovciach Juraj Drugeth, vlastník trebišovského hradného panstva. Potvrdzuje to aj urbár z roku 1601, podľa ktorého sedliacke domácnosti v drugethovskej časti obce platili peňažnú rentu zemepánovi 50 denárov a naturálnu rentu deviatok z úrody obilia a chovu prasiat. Želiarske domácnosti platili polovičné dávky /25 denárov a naturálie/. Poddaní museli tiež kupovať zemepanské víno a plniť robotné povinnosti /obrábať panské vinice, polia a iné práce/.
Ničenie a pustošenie krymských Tatárov neobišlo v roku 1567 ani Veľké Ozorovce. Padla im za obeť väčšina zemplínskych obcí, niektoré /Stanča/ dokonca na niekoľko desaťročí zanikli a museli byť znovu osídlené. Krymskí Tatári vyplienili aj Veľké Ozorovce, pričom desať usadlostí vypálili. Obyvateľstvo sa pred nimi rozutekalo a do dediny sa vracalo iba postupne. Podľa daňového súpisu z roku 1567 boli veľkoozorovské sedliacke domácnosti zdanené len od 5,5 porty /porta=celá sedliacka usadlosť/. V obci bolo aj osem želiarskych domácností. Znižujúci sa počet sedliackych domácností v obci potvrdzuje aj súpis z roku 1582, podľa ktorého boli zdanené iba od päť port. Dedina Veľké Ozorovce pozostávala v roku 1600 z 19 poddanských domov, kúrie zemanov, kostola, fary a školy. V tomto čase patrili Veľké Ozorovce medzi stredne veľké zemplínske obce. Z hľadiska zloženia obyvateľstva mali prevažnú časť poddanského, ale aj zemianskeho a farského obyvateľstva.
Dokumentuje to malý počet usadlostí v histórii obce. Napríklad v roku 1635 mala len 0,5 porty /iba polovicu sedliackej usadlosti/. Nastal dlhodobý úpadok Veľkých Ozoroviec. Počas protihabsburských stavovských povstaní v 17. storočí a začiatkom 18. storočia sa prudko znížil počet osídlených poddanských usadlostí a ich hospodárska sila. Veľké Ozorovce sa vyľudňovali, vymierali a časť obyvateľstva sa pred plienením chránila útekom z obce. Nedostatok poddaných spôsobil, že ozorovský chotár spustol. Časť obce sa v roku 1620 dostala spolu s Milhostovom a Plechoticami do zálohu Rákóczyovcom a zostali v ňom ešte aj v roku 1656.
Protihabsburské stavovské povstania mali nepriaznivý vplyv na hospodársky a populačný vývoj Veľkých Ozoroviec. Dedinu a jej obyvateľstvo plienili kuruci i labanci. Obyvateľstvo bolo zbedačené a nestačilo obrábať ani svoje polia. Morová epidémia roku 1663 neobišla ani Veľké Ozorovce. Podľahla jej časť obyvateľov obce, ale aj dobytok a ošípané. Od roku 1720 vstúpila do vlastníckych vzťahov obci rodina Zámboryovcov. Písomné pramene uvádzajú majetkovú držbu Michala /1720/ a Gabriela /1750/ Zámboryovcov. Spolu s nimi vlastnil časť majetkov Štefan Keczer. V roku 1760 získava nehnuteľnosť vo Veľkých Ozorovciach rodina Szemereovcov. Adam Szemere a Michal Szenczy sú zaznamenaní v uvedenom roku ako vlastníci rozhodujúcich majetkov vo V. Ozorovciach.
Prečítajte si tiež: Svätý Peter: Vývoj miestnej strelnice
V 18. stor. patrila prevažná časť veľkoozorovských majetkov Jozefovi Szirmayovi /1815/, neskôr Ľudovítovi Zámborymu /1826/, Antonovi Ardayovi, Samuelovi Reskovi, Tomášovi Horváthovi a Tomášovi Reviczkému /1849/. Medzi vlastníkmi nehnuteľností v roku 1855 sa uvádza barón Michal Barkóczy. Koncom 19. stor. prináležalo dominantné miesto v majetkovom vlastníctve rodinám Barkóczyovcov a baróna Joanellyho.
Zemepáni oberali poddaných o práva, ktoré im zabezpečoval Tereziánsky urbár. Žiadali vyššie roboty, hlavne od želiarov a podželiarov, odoberali im pôdu, obmedzovali užívanie pastvísk a lesov. Nespokojnosť poddaných viedla k živelnému výbuchu nespokojnosti, ktorý ešte urýchlila epidémia cholery a trávičská legendaz nevedomosti rozšírená medzi poddanských ľudom. Vzbura poddaných vo Veľkých Ozorovciach,ktorá bola rýchlo potlačená, bola výsledkom zlých hospodárskych pomerov, ktoré znásobila epidémia cholery.
Svedčí o tom súpis z roku 1610, ktorý zdaňoval sedliakov a želiarov vo Veľkých Ozorovciach iba od 1,25 porty. Vyľudňovanie obce dokumentuje aj štatistika z roku 1635, ktorá potvrdzuje zdanenie iba od 0,5 porty. Veľké Ozorovce sa stali malou dedinou. Súpis z roku 1715 udáva, že po protihabsburských povstaniach a morovej epidémii koncom prvého desaťročia 18. stor. mali Veľké Ozorovce len 6 obývaných a 25 opustených domácností. Na opustených hospodárstvach, ktorých obyvatelia zutekali pred plienením kurucov či labancov, alebo zomreli pri morovej epidémii koncom prvého desaťročia 18. storočia, zostali obývateľné domy.
Počas ruthénskej kolonizácie prichádzali za úrodnejšou pôdou zo severovýchodu Uhorska /východného Slovenska/ skupiny prisťahovalcov, ktoré tu našli lepšie životné podmienky a vyľudnené obydlia. Úrodná pôda však lákala obyvateľstvo zo severovýchodných častí horného Uhorska /Slovenska/, ktoré počas ruténskej kolonizácie doosídlilo aj túto obec. Dôkazom toho je súpis z roku 1787, podľa ktorého žilo v obci v 87 domoch 700 obyvateľov. Príliv kolonistov pokračoval aj v prvej tretine 19. stor., pretože v roku 1828 žilo už v 112 veľkoozorovských domácnostiach 855 obyvateľov. Tento východiskový stav sa udržal aj v roku 1869 /854 obyvateľov/.
Hromadné vysťahovalectvo zo Zemplínskej župy sa začalo koncom 70. rokov 19. storočia. Jeho bezprostrednou príčinou bola v uvedenom čase neúroda, ale za hlavný dôvod treba považovať zložité hospodárske a sociálne pomery, poznačené silnou maďarizáciou. Vysťahovalectvo neobišlo ani Veľké Ozorovce. Demografický vývoj v rokoch 1869 - 1910 potvrdzuje, že v dôsledku jednotlivých vysťahovaleckých vln sa počet Veľkoozorovčanov znížil z 854 v roku 1869 na 698 v roku 1910, t.j. o 156 osôb.
Vývoj počtu obyvateľov v obci
| Rok | Počet obyvateľov | Úbytok |
|---|---|---|
| 1869 | 854 | - |
| 1880 | 743 | -111 |
| 1890 | 647 | -96 |
| 1900 | 730 | +83 |
| 1910 | 698 | -42 |
V nasledujúcich rokoch sa v dôsledku hromadného vysťahovalectva počet obyvateľov znižoval. Napríklad roku 1880 žilo v obci 743 obyvateľov, ale v roku 1890 už iba 647. Vysťahovalectvo, vyvolané zložitým sociálnym postavením obyvateľstva, ako aj prvá svetová vojna spôsobili, že sa počet obyvateľov obce znížil zo 698 /1910/ na 656 v roku 1921.
Spájali s ňou splnenie túžby po národnej a sociálnej slobode a spravodlivosti. Proti tejto snahe vzniklo aj vo Veľkých Ozorovciach slovenské ľudové hnutie, ktorého výsledkom bolo založenie miestneho výboru Slovenkej národnej rady 9. decembra 1918. Dvanásti Veľkoozorovčania odmietli separatistické tendencie východoslovenskej rady, ktorá sídlila v Prešove i orientáciu na Maďarskú národnú radu v Budapešti. Presadili vlastnú orientáciu na Slovenskú národnú radu a prijatú Deklaráciu slovenského národa. Vznik Miestneho výboru SNR vo Veľkých Ozorovciach bol významným činom národne zmýšľajúcich občanov, ktorí určili jasne smerovanieobce bezprostredne po vzniku Československej republiky. V prvej polovici decembra 1918 vznikol aj Miestny výbor SNR v Malých Ozorovciach. Tieto výbory boli zárodkom vznikajúcej slovenskej samosprávy. V januári 1919 dobrovoľnícky pluk československého vojska vstúpil do miest a obcí Zemplína, Veľké Ozorovce nevynímajúc.
Po vzniku medzivojnovej ČSR sa obyvateľstvo zaoberalo prevažne poľnohospodárstvom, drevorubačstvom a furmankou. V roku 1921 vypukol štrajk poľnohospodárskych robotníkov na miestnom veľkostatku. Aj po presídlení sídla okresu zo Sečoviec do Trebišova v roku 1928 boli Veľké Ozorovce sídlom notárskeho úradu, ktorý patril medzi 13 notárskych úradov na území vtedajšieho Trebišovského okresu.
Počet obyvateľov vzrástol zo 656 v roku 1921 na 742 /1930/ a 806 v roku 1940. V roku 1930 bolo zo 742 obyvateľov obce 658 československej, 43 maďarskej a 2 židovskej národnosti. Medzi cudzozemcov zaradili v štatistike 41 osôb. Z hľadiska náboženského vyznania bolo 444 Veľkoozorovčanov rímskokatolíkov, 220 gréckokatolíkov, 1 ev. AV, 68 patrilo k reformovanej kresťanskej cirkvi a 9 k izraelitom.