Samopal PPŠ-41, prezývaný aj "Špagin" alebo "Ivan", bol počas druhej svetovej vojny najpočetnejším samopalom v sovietskej armáde. Jeho jednoduchá a odolná konštrukcia, využívajúca lacné materiály, umožnila masovú výrobu a zohrala významnú úlohu vo víťazstve Sovietskeho zväzu.
Aj dnes si môžete túto legendárnu zbraň pripomenúť prostredníctvom airsoftových replík, ktoré sú dostupné aj na Slovensku.
História a charakteristika samopalu PPŠ-41
Počas druhej svetovej vojny došlo k značnému rozšíreniu samopalov vo výzbroji takmer všetkých armád. V Sovietskom zväze začala v roku 1941 výroba legendárnych samopalov PPŠ-41 „Špagin“ (Pistolet pulemjot Špagina obrazca 1941 goda), konštruktéra Georgija Semjonoviča Špagina.
PPŠ-41 Špagin (rusky Пистолет-пулемёт Шпагина, pistolet-pulemjot Špagina, Špaginův samopal, zkratka ППШ) bol samopal sovietskej výroby, jedna z najproslulejších zbraní druhej svetovej vojny. PPŠ-41 bol pokračovatelem starších typů PPD-1934/38 a PPD-1940. Tento nový typ byl navržen konstruktérem G. S. Špaginem, kterému se podařilo odstranit neduhy předchozích typů.
Samopal PPŠ-41 sa na PPD-40 dosť podobal. Mal tiež puzdro záveru prechádzajúceho do plášťa hlavne s ventilačnými otvormi a strieľal jednotlivými výstrelmi i dávkou z masívneho dynamického záveru. Pri rovnakej hmotnosti 5,45 kg so 71-nábojovým bubnovým zásobníkom bol však dlhší (843 oproti 788 mm) a mal i dlhšiu hlaveň (269 oproti 260 mm), vďaka čomu pri vyššej úsťovej rýchlosti strely (asi 500 m/s) dosahoval kadenciu až 900 výstrelov za minútu (PPD-40 „iba“ 800) a účinný dostrel 120 m (PPD-40 asi 100 m).
Prečítajte si tiež: Významné momenty v biatlone na 20 km
Dôležitou novinkou Špagina bolo originálne zakončenie plášťa hlavne presahujúce ústie a zakončené šikmou doštičkou s výstrelným otvorom a ďalšími otvormi na vrchnej časti a bokoch. Vznikol tak jednoduchý, ale účinný kompenzátor, ktorý nielenže tlmil spätný ráz, ale aj povýstrelový zdvih zbrane, čím zvyšoval jej presnosť.
Najpodstatnejšia na samopale PPŠ-41, ktorý čoskoro dostal prezývku „Ivan“, však bola jednoduchá konštrukcia využívajúca lacné materiály (najmä plechové výlisky), vďaka čomu ho bolo možné vyrábať nielen v zbrojovkách, ale i niekdajších úplne civilných závodoch len s minimom úpravy strojov a základným preškolením pracovnej sily. To malo nesmierny význam najmä v úvode vojny, keď Sovieti utrpeli obrovské straty na živej sile i výzbroji, a keď v núdzi do Špaginov dokonca montovali napoly prerezané hlavne zo starých 7,62 mm Mosin-Nagant vzor 1891.
Samopalov PPŠ-41, ktoré neskôr dostali i 35-nábojový segmentový schránkový zásobník, vyrobili v rokoch 1941-1945 vyše 5 miliónov kusov.
Pre zaujímavosť - najčastejší Nemecký samopal MP-40, vyrobený v počte vyše 1 milióna kusov a chybne označovaný ako „Schmeisser“ (hoci ho zostrojil H.Vollmer a H.Schmeisser s ním nemal nič spoločné) mal s 32-nábojovým rovným schránkovým zásobníkom (náboj 9x19 mm Para) hmotnosť 4,7 kg, teoretickú kadenciu 500 výstrelov za min a účinný dostrel asi 100 m.
Technické parametre samopalu PPŠ-41:
- Dĺžka: 828 mm
- Dĺžka hlavne: 265 mm
- Hmotnosť: 5,4 kg
- Účinný dostrel: cca. 120 m
V porovnaní se starším samopalem PPD byl tento samopal přesnější, jednodušší a méně nákladný a náročný na výrobu. Do výzbroje byl Rudou armádou přijat v roce 1941, ovšem rozsáhlejší výroba započala až v roce 1942. Celkem bylo do roku 1947 vyrobeno přes 5 miliónů kusů, z toho drtivá většina v sovětských zbrojních závodech.
Prečítajte si tiež: História Tour de France pri Víťaznom oblúku
Vzhledově se podobal svým předchůdcům PPD, šlo ale o zcela jinou konstrukci. Jeho výroba probíhala nejen ve zbrojovkách, ale i v mnoha dříve civilních závodech. Měl pouzdro závěru spojené s pláštěm hlavně, masivní neuzamčený závěr s pojistkou na napínací páce, přepínač způsobu střelby před jazýčkem spouště.
Původní varianta měla stavitelné klapkové hledí s maximální hlední dálkou 1000 metrů, což byl ze strany konstruktéra optimismus hraničící s nedostatkem soudnosti (uvedená hodnota je cca 5× větší, než činí reálný dosah mířené palby ze samopalu na pistolový náboj). Jiná tvrzení praví, že první stavitelná mířidla této zbraně nemohla skutečně být funkční v souvislosti s reálným dostřelem zbraně.
Samopal PPŠ-41 používá pistolový náboj 7,62 × 25 mm Tokarev, což je střelivo vyznačující se značným výkonem co do průraznosti či délky dráhy střely. Původní vojenské střelivo používající ocelovou střelu má fatální průraznost. Je možné uvést, že tento druh náboje má dopadovou energii nejméně 750 Joule. Bez větších problémů prorazí ocelový plech o síle až 4 mm.
Reálný dostřel PPŠ-41 je nejméně 1000 metrů, pro porovnání lze použít výkon vojenské pistole TT-33, která používá stejný náboj. Uvedená pistole vykazovala při střelbě dostřel více než 900 m. Samozřejmě přesnost střelby je na takovou vzdálenost již velmi špatná. Nicméně je potřeba si uvědomit, že po celé dráze je střela smrtelná.
Délka hlavně uvedeného samopalu je 265 mm a velmi dobrá přesnost střelby jednotlivými ranami je určitě 100 metrů. Pokud však střelec střílel v boji na velký či objemný cíl, např. stojící letadla či nákladní auta atd., mohl určitě tento cíl bez větších problémů zasáhnout, protože střela vzdálenost 1 000 m jistě dosáhla. Lze tedy tvrdit, že stavitelná mířidla prvních PPŠ-41 měla jistě svůj význam. Pozdější změna mířidel samopalu, kde jen překlapnutím na vzdálenost 100 a 200 metrů se pouze omezila volba vzdálenosti střelby na cíl.
Prečítajte si tiež: Vývoj samopalov v slovenskej armáde
Vrchní část pouzdra závěru, lisovaná z jednoho plátu kovu společně s pláštěm hlavně, měla po čase tendenci se deformovat a ohýbat v důsledku namáhání rázy vznikajícími při střelbě. Vratný systém závěru byl opatřen fíbrovým nárazníkem, uloženým v zadní části pouzdra, který se dost rychle opotřebovával.
Bubnový zásobník používaný u prvních výrobních sérií měl sice značnou kapacitu, ale nevynikal žádnou zvláštní spolehlivostí. Zádržky při podávání byly nejčastější u prvních a posledních 10 nábojů v zásobníku. Navíc byl těžký a nedal se doplňovat náboji, dokud nebyl úplně vyprázdněn - při otevření bubnu totiž napnutá pružina podávacího mechanismu vymrštila zbylé náboje ze zásobníku a rozházela je po okolí. Kromě toho vyprazdňování zásobníku při střelbě dosti zásadním způsobem měnilo těžiště zbraně.
Dokonce i v podmínkách uspěchané válečné výroby si všechny PPŠ-41 podržely charakteristickou vymoženost ruských vojenských zbraní: tvrdě chromovaný vývrt hlavně. Použitý náboj 7,62 × 25 mm Tokarev vytváří při výstřelu v hlavni značné teploty a tlaky. Vrstva tvrdochromu omezovala erozi (vypalování) materiálu hlavně a krom toho bránila korozi vývrtu v důsledku používání nábojových zápalek na bázi třaskavé rtuti (Ozbrojené síly Ruské federace zřejmě tyto zápalky upřednostňují dodnes, neboť v extrémně nízkých teplotách vykazují vyšší spolehlivost zážehu než zápalky s moderní netoxickou složí).
Ohromující byla kadence - neuvěřitelných 900 až 1000 ran za minutu, další jeho výhodou byla jeho nenáročná údržba. Samopal byl oblíbenou kořistí vojáků wehrmachtu, kteří ho oceňovali zejména v boji zblízka. Proto byl zaveden i v německé armádě jako MP 717(r) - „r“ v označení znamená russisch („ruský“) - případně upraven výměnou hlavně z MP 40 na náboj 9 mm Luger, upraven na používání zásobníku z MP 40 a označen jako MP 41(r).
Samopal PPŠ-41 sloužil po válce v celé řadě armád, československou nevyjímaje. Poslední kusy byly z ČSLA pravděpodobně vyřazeny až na přelomu 50. a 60. let s nástupem nové kategorie vojenských zbraní - útočných pušek na náboj středního balistického výkonu, u nás reprezentovaných typem Sa. vz. 58. Licenčně se vyráběl v Číně a ve Vietnamu na jeho konstrukčním základě vznikl samopal K-50.
Airsoftové repliky PPŠ-41
Kvalitná airsoftová elektrická replika podľa legendárneho samopalu používaného červenou armádou je tu. Airsoftová Pe-Pe-eŠka je výrobkom Snow Wolf. Model Špagin PPŠ-41 (Pistolet pulimjot Špagina - 41) je vyrobený čínskou fabrikou Snow Wolf.
Snow Wolf sa špecializuje hlavne na netradičné odstreľovačky. A sem-tam urobí niečo, čo nie je úplne bežné, ako napr. Pistolet Pulemyot Špagina 41 goda - ikona druhej svetovej vojny, známa od Kapitána Dabača po Call of Duty, ktorá si zabojovala od Stalingradu po Berlín a neskôr v mnohých lokálnych konfliktoch až do 70-tych rokov.
Jeho prapôvod môžeme hľadať u vynikajúceho, no drahého fínskeho KP/-31, od ktorého prebral nielen 71-ranový zásobník, ale aj schopnosť fungovať v krutých mrazoch.
Airsoftová replika PPS-41 je vyrobená z kovu, zliatiny a plastu. Kombinácia kovu a plastu vážiaca cez tri kilá s bubnom na 2000BB a banánom na ďalších 500. Model zbrane má nastaviteľný HopUp, viď priložené fotografie. Balenie neobsahuje ani batériu, ani nabíjačku. Zásobníky sú dva v balení - 2x HiCap.
Replika je vhodná najmä pre prívržencov taktických airsoftových bojov založených na rekonštrukciach a podkladoch z II. svetovej vojne.
Porovnanie s ďalšími zbraňami druhej svetovej vojny
Pre porovnanie, pozrime sa aj na ďalšie zbrane z obdobia druhej svetovej vojny:
Samopal PPS-43 Sudajev
História samopalu PPS-43 Sudajev je pomerne zaujímavá, vznikol ako núdzová zbraň v obliehanom meste Leningrad v roku 1942 pod označením PPS-42. Koncept bol natoľko úspešný, že po dodatočných úpravách dostal označenie PPS-43 a dostal sa do masovej výroby. Sudajev bol medzi sovietskymi vojakmi veľmi obľúbený, bol ľahší, jednoduchší a ešte spoľahlivejší než legendárny PPŠ-41. PPS-43 sa vyrábal od roku 1943 až do konca vojny a potom v rôznych verziách aj v povojnovom období, pričom vyrobených bolo asi 2 000 000 kusov.
- Dĺžka: 820 mm / 615 mm
- Dĺžka hlavne: 243 mm
- Hmotnosť: 3,04 kg
- Účinný dostrel: cca. 150 m
- Kapacita zásobníku: 35 (7.62 x 25)
- Teoretická kadencia: cca.
Ľahký pechotný guľomet DP28
Ľahký pechotný guľomet DP28 vznikol ako modernizovaná verzia guľometu DP-27. Guľomet je typický svojím odnímateľným zásobníkom v tvare taniera s kapacitou 47 nábojov kalibru 7,62X54mm. Tento guľomet nepatril k najlepším svojej doby, nakoľko jeho zásobníky boli nepraktické, náchylné na zaseknutie pričom ich nabíjanie bolo zdĺhavé a jeho palebná sila sa nemohla vyrovnať nemeckým náprotivkom. Nespornou výhodou tejto zbrane bola aj relatívne nízka výrobná cena spojená s jednoduchosťou, vďaka čomu bol guľomet veľmi vhodný na masovú výrobu.
- Dĺžka: 1270 mm
- Dĺžka hlavne: 604 mm
- Hmotnosť: 9,12 kg
- Účinný dostrel: cca. 800 m
- Kapacita zásobníku: 47 (7.62 x 54R)
- Teoretická kadencia: cca.
Samonabíjacia puška SVT-40
Samonabíjacia puška SVT-40 Puška vznikla ako výsledok dlhoročného vývoja, ktorý trval od tridsiatych rokov. Puška SVT-40 mala vo výzbroji úplne nahradiť pušky Mosin, čo sa však nikdy nepodarilo. Vyrábala sa od roku 1940 do roku 1945 a vyrobených bolo celkovo takmer 2 milióny kusov.
- Dĺžka: 1226 mm
- Dĺžka hlavne: 625 mm
- Hmotnosť: 3,85 kg
- Účinný dostrel: cca.
Guľomet SG-43 Gorjunov
Guľomet SG-43 Gorjunov vznikol ako moderná náhrada za guľomet Maxim model 1910, ktorý bol zastaraný, zložitý, drahý a ťažký. Guľomet Gorjunov bol známy svojou jednoduchosťou a spoľahlivosťou, vyrábal sa vo viacerých verziách od roku 1943 až do neskorých šesťdesiatych rokov. Guľomet je zásobovaný nábojovým pásom a nábojmi kalibru 7,62X54mm.
- Dĺžka: 1120 mm
- Dĺžka hlavne: 719 mm
- Hmotnosť: 13,6 kg / 40,4 kg (s podstavcom)
- Účinný dostrel: cca. 800 m
- Teoretická kadencia: cca.
Pištoľ TT33 Tokarev
Pištoľ TT33 Tokarev je zjednodušenou verziou pôvodnej TT30. Konštrukčne je pištoľ odvodená od amerického modelu Colt 1911 a Browning 1900, pričom TT33 je oproti svojmu vzoru značne zjednodušená a chýbajú jej mnohé bezpečnostné prvky. Pištoľ TT33 bola oveľa lepšia než jej predchodca - revolver, no rozhodne nepatrí k najlepším pištoliam svojej doby. Od roku 1933 do roku 1945 sa vyrobilo zhruba 2 milióny kusov. Zbraň bola známa svojou jednoduchosťou a spoľahlivosťou. Zbraň má jednočinnú spúšť, to znamená, že pred prvým výstrelom musí byť kladivo ručne natiahnuté (podobne ako pri revolveri) alebo je kladivo natiahnuté pohybom záveru dozadu. Zaujímavosťou je že TT33 má celý spúšťový mechanizmus spojený do jedného odnímateľného celku, čo veľmi uľahčovalo poľné opravy.
Technické parametre vybraných zbraní
Pre lepšiu prehľadnosť uvádzame porovnanie technických parametrov v nasledujúcej tabuľke:
| Zbraň | Dĺžka | Dĺžka hlavne | Hmotnosť | Účinný dostrel |
|---|---|---|---|---|
| PPŠ-41 Špagin | 828 mm | 265 mm | 5,4 kg | cca. 120 m |
| PPS-43 Sudajev | 820 mm / 615 mm | 243 mm | 3,04 kg | cca. 150 m |
Samopal PPŠ-41 a Slovenské národné povstanie
Akýmsi symbolom povstaleckého bojovníka, vojaka, či partizána sa za uplynulé desaťročia stal z rôznych dôvodov sovietsky samopal PPŠ-41. Pritom zďaleka nie každý povstalec mal ako svoju zbraň samopal, skôr naopak. Samopaly boli zbraňami veliteľov prípadne špecialistov. Navyše počty, vzdušným mostom zo Sovietskeho zväzu, dodaných samopalov neboli dostatočné. Základom výzbroje povstaleckej 1. čs.
Samopaly sa objavili aj vo výzbroji slovenskej armády a to hlavne nemecké MP-40, zavedené do výzbroje ako Guľometná pištoľa vz.41. Armáda používala najmä nemecké samopaly MP-40 a počas SNP boli povstalcom letecky dodávané aj sovietske a americké samopaly. Dodávky zbraní zo ZSSR obsahovali okrem PPŠ-41, aj samopaly PPS-43, ale tiež nemecké koristné samopaly MP-40 a MP-41.
Podľa spomienok povstaleckých vojakov a partizánov môžeme ako subjektívne najpopulárnejší samopal označiť práve PPŠ-41, avšak preferovaný bol skôr nemecký MP-40. Dôvodom bolo najmä zásobovanie muníciou. Do sovietskych samopalov sa vozila munícia, 7,62 x 25 mm Tokarev, letecky v rámci vzdušného mostu a bola teda pomerne nedostatková. Pre nemecké samopaly boli v armádnych skladoch k dispozícii výrazne väčšie zásoby nábojov 9 x 19 mm Parabellum, ktoré boli vždy po ruke.
Samopaly boli v rámci 1. čs. armády na Slovensku prideľované poväčšine dôstojníkom, respektíve veliteľom rôt a čiat, prípadne veliteľom družstiev. VI. taktická skupina povstaleckej armády mala asi 150 samopalov. Jeden z nich mal pridelený veliteľ VI/53. práporu kpt.tech.zbroj.let. Daniel Kunic (4. 11. 1911 Pukanec - 18.12.1991 Piešťany) pôsobil v rámci slovenskej armády v rôznych funkciách, najmä však v rámci Leteckého parku Vzdušných zbraní na letisku Mokraď. Tu zastával funkciu technického hospodára. Po vypuknutí SNP prevzal velenie na Mokradi a z personálu zostavil peší prápor, ktorý pod jeho velením zasiahol do obranných bojov. Po reorganizácii povstaleckej armády zasiahol, už ako VI/53. peší prápor „Lev“ do bojov na prístupoch od Ružomberka, kde do konca povstania úspešne bránil zverený úsek. Po skončení vojny sa kpt. D.
Múzeum Slovenského národného povstania získalo samopal PPŠ-41 do svojich zbierok v roku 1967 kúpou od Daniela Kunica. Zbraň výrobného čísla BM 3470 bola vyrobená v roku 1943 v závode Molot (Вятско-Полянского машиностроительного завод Молот) a na Slovensko dodaná v rámci vzdušného mostu. PhDr.