Dračie hniezdo, pripomína silueta Oravského hradu impozantne sa vypínajúceho na strmom brale, popod ktoré preteká rieka Orava. Oravský hrad sa právom považuje za najkrajšiu pamiatku svojho druhu u nás.
Neodmysliteľnou súčasťou Oravského regiónu je Oravský Podzámok s jedným z najkrajších slovenských hradov. Oravský Podzámok, malá obec v okrese Dolný Kubín a údolí rieky Oravy, je preslávená najmä hradom, ktorý sa týči na vysokom hradnom brale. Hrad svojou majestátnosťou budí rešpekt a robí región Oravy turisticky atraktívnym. Súčasťou hradu je aj Oravské múzeum. Začiatky malebnej dedinky sú spojené s hradnou pevnosťou, pri ktorej sa Oravský Podzámok postupne vyvinul. Dátum vzniku národnej kultúrnej pamiatky sa datuje do druhej polovice 13. storočia. Medzi ďalšie zaujímavosti obce patria katolícky kostol, budova pošty a hotela, ktoré sú postavené v klasicistickom štýle. Okrem nich sa oplatí navštíviť Múzeum kočiarov, ktoré vzniklo v roku 2008.
Prvé historické údaje o Oravskom hrade sú z roku 1267. Oravský hrad aj s celým územím Oravy bol striedavo majetkom kráľa a bohatých zemepánov. Prvými písomne doloženými majiteľmi hradu boli príslušníci rodiny Bašovcov zo Zvolena. V roku 1298 hrad patril k územiu Matúša Čáka Trenčianskeho. V 13. storočí sa stal správnym centrom a strážnou pevnosťou popri ceste do Poľska. Komplex budov horného, stredného a dolného hradu stavali postupne od polovice 13. až po 17. Roku 1534 získal hrad aj so županskou hodnosťou Ján z Dubovca. Po Jánovi z Dubovca hrad vlastnil Václav Sedlnický a od roku 1556 Fraňo Turzo. Rodina Turzovcov už koncom 15. storočia patrila k najbohatším rodom v Uhorsku. Medzi rokmi 1556-1621 dali Turzovci hrad prestavať a opevniť. V roku 1606 dostali Turzovci Oravu ako rodový majetok. Roku 1800 hrad postihla najväčšia katastrofa, keď úplne vyhorel a zostal opustený.
V jeho historických priestoroch sa nakrúcal jeden z prvých nemých filmov na Slovensku - Upír z Nosferatu, príbeh o grófovi Draculovi. Oravský hrad bol i miestom nakrúcania legendárneho Adama Šangalu a prednedávnom aj film Sokoliar Tomáš.
Oravský hrad je pôsobivý celok, ktorý tvoria zaujímavé historické, etnografické a prírodovedecké expozície Oravského múzea. Milovníkov zbraní očaria zbierky, ktoré sa nachádzajú v útrobách Západnej bašty. V 16. storočí na Nádvorie stredného hradu pribudla studňa, ktorá tu má svoje čestné miesto dodnes. Na Hlavnom nádvorí je umiestnená Kaplnka sv. Michala, ktorá bola pred pár rokmi zrekonštruovaná.
Prečítajte si tiež: Význam kalibrov zbraní
Stručná história zbierky militárií
Militáriami rozumieme všetky predmety zbierkového fondu, pre ktoré je charakteristický vzťah k vojenskej, armádnej činnosti. Možno sem zaradiť zbrane akéhokoľvek druhu a typu, chladné i strelné, ich súčasti a príslušenstvo, armádnu výstroj, uniformy, ich súčasti a doplnky, strelivo, delostrelecký materiál a pod. Stručne povedané, za militárie považujeme všetok vojenský materiál od gombíka na uniforme až po tanky.
Z histórie vzniku Oravského múzea je známe, že muzeálna činnosť v regióne sa vo svojich počiatkoch vyvíjala na pôde dvoch na seba nezávislých združení. V 50. rokoch 19. storočia ustanovili v Dolnom Kubíne Spoločnosť Čaplovičovej knižnice s ambicióznym programom starať sa nielen o knižnicu, ale organizovať historický výskum na Orave, v Turci a Liptove a zhromažďovať starožitnosti. Základ muzeálnych zbierok tvorili rozmanité pamiatky a predmety z histórie a prírodných vied, ktoré spolu s knižnicou daroval Orave Vavrinec Čaplovič. V tomto období sa v zbierkach nenachádzali militárie.
V 20. rokoch 20. storočia sa z iniciatívy Dr. Pavla Floreka rozprúdila živá zberateľská aktivita. Zbieralo sa všetko, čo malo nejaký vzťah k regiónu. Sám Florek prispel niekoľkými predmetmi, medzi ktorými sa uvádzajú aj „staré zbrane“. Boli to dve pištole (aké?), šable (koľko?) a valaška. Týmto neúplným údajom sa končia informácie o militáriách z prvej polovice 20. stor. Ďalšia zmienka pochádza až z roku 1954, keď sa medzi predmetmi, prevezenými z Čaplovičovej knižnice do múzea v Oravskom Podzámku, nachádzajú aj dve pištole a prachovnica, /pravdepodobne išlo o zbrane, venované Dr. Florekom/. Šable sa tu už nespomínajú.
Druhá línia muzejníckych snažení na Orave smerovala k založeniu múzea Oravského komposesorátu v Oravskom Podzámku. Po veľkom požiari v roku 1800, ktorý celý Oravský hrad značne poškodil, boli úradovne administratívnej správy panstva presťahované z hradu do iných priestorov. Z pôvodných interiérov boli čiastočne zachované len objekty horného hradu, archívu a zbrojnice. Presné záznamy o invetári však nie sú k dispozícii.
Ďalšou stopou, síce viac zahmlievajúcou než objasňujúcou, ktorá súvisí s históriou zbierky militárií Oravského múzea, je zmienka z roku 1868 pri príležitosti sprístupnenia zbierok Múzea Oravského komposesorátu. Tu sa spomínajú aj „historické predmety“. Asi išlo o pozostatky z rozobraného inventára zbrojnice (v roku 1848), ktorý bol neskôr dopĺňaný replikami a napodobeninami pochádzajúcimi z Viedenského arzenálu. Žiaľ, túto domnienku zatiaľ nie je možné doložiť.
Prečítajte si tiež: Strelivo na Slovensku
V 50. rokoch nášho storočia inventár fondu militárií Oravského múzea pozostával z nasledujúcich predmetov: 27 šablí, 33 kópií, 6 halapartní, 3 štíty, 1 brnenie, 2 mažiare s tĺkom (?), 2 železné mažiare, 8 pušiek, 13 delových gulí, 24 prilieb, 2 sekery atď. K tomuto zoznamu je potrebné ešte priradiť už spomenuté dve pištole zo zbierok Čaplovičovjej knižnice v Dolnom Kubíne. Zbierka sa rozširovala aj v nasledujúcom období. Mnohé predmety boli získané kúpou, ale i darmi od jednotlivcov a organizácií. Inventár bol obohatený aj o niektoré predmety, získané pri rekonštrukčných prácach na Oravskom hrade od roku 1953 až do 70. rokov. Ide najmä o materiál objavený pri čistení hradnej studne.
Prevládajúci záujem o strelné /palné/ zbrane v tomto období umožnil doplnenie zbierkového fondu ručnými palnými zbraňami z obdobia druhej svetovej vojny s prihliadnutím na bojové aktivity v oravskom regióne. Typickým príkladom sú osobné zbrane veliteľa partizánskej skupiny Signál. Podarilo sa zozbierať značné množstvo artefaktov, takže poskytujú prehľad o základných typoch ručných palných zbraní, použitých v čase druhej svetovej vojny na oboch bojujúcich stranách. S týmto odbobím súvisí i rozširenie zbierky o nábojové pásy, náboje, zásobníky, nábojtašky-sumky, delostrelecký materiál, míny, nábojnice, letecké bomby a iné. Zastúpené sú tiež prilby, uniformy, ich súčasti, padáky a množstvo iného vojenského materiálu. Do zbierky sa dostali aj chladné zbrane, teda bodáky, najmä k puškám Mauser a Manlicher.
V 80. a 90. rokoch bol historický zbierkový fond rozširený o pozostalosť Jána Kociána, v ktorej sa nachádzali aj jeho poľovnícke pušky s bohatým príslušenstvom. K tomuto fondu sa vďaka neúnavnej zberateľskej aktivite pracovníka Oravského múzea I. Čerňana postupne pridružili ďalšie ručné palné zbrane i kompletné náradia a nástroje na údržbu poľovníckych zbraní, či prebíjanie nábojov rozličného druhu. Rovnako aj nábojnice a súčasti nábojov, upchávky, tesnenia, zápalky rozličných druhov a typov.
(Historický prehľad vzniku a vývinu zbierky militárií Oravského múzea je načrtnutý zhruba, vzhľadom na dostupnosť archívnych materiálov. Zbierkový fond militárií Oravského múzea možno členiť na zbrane chladné, palné a ostatný materiál súvisiaci s armádnou technikou a vojenskou činnosťou.
Chladné zbrane
Chladné zbrane tvoria najpočetnejšiu časť zbierky. Sú zastúpené prevažne šabľami (28 kusov), pochádzajúcimi z 15. - 20. storočia. Široký časový záber umožňuje dokumentovať vývin a históriu tejto populárnej chladnej zbrane. Väčšinou ide o zbrane uhorskej, poľskej, rakúskej a nemeckej proveniencie. V oveľa nižšom početnom zastúpení sú ostatné druhy chladných zbraní, ako napr. meče (2 kusy), tesáky (2 kusy), halapartne (6 kusov) a oštepy (kopije, resp. iba ich hroty). Až na rakúske tesáky pre pionierov vzor 1853, resp. 1862, ide o zbrane dekoratívne, k vojenskej činnosti nespôsobilé. Naopak, bodáky používané k armádnym puškám systému Werndl, Manlicher a Mauser, sú zbraňami typicky armádnymi (10 kusov).
Prečítajte si tiež: Všetko o limitoch airsoftových zbraní
(V zozname sú evidentné nejasnosti, týkajúce sa jednotlivých predmetov. Napr. brnenie je len časťou plátovej polzbroje ťažkého jazdca. Podobne aj mažiare s tĺkom ťažko zaradiť medzi zbrane). Fyzický stav jednotlivých exemplárov je uspokojivý. Väčšina predmetov prešla konzervačným procesom, ktorý je príležitostne opakovaný. Niektoré chýbajúce súčasti je možné doplniť vhodným zásahom reštaurátora. Pošvy v prevažnej miere chýbajú.
(Väčšina predmetov bola spracovaná druhostupňovo a čiastočne priblížená širokej verejnosti formou príspevku v Spravodaji Oravského múzea 1985/2).
Ručné palné zbrane
Ručné palné zbrane tvorli až donedávna menšiu časť zbierky militárií Oravského múzea. Dnes je ich početný stav rovnovážny so zbraňami chladnými. V Spravodaji Oravského múzea č. 1/1985 bolo predstavených 12 exemplárov historických ručných palných zbraní. (Pojem „historická zbraň“ v Zákone č. 246/1993 Z.z. O zbraniach a strelive na veľkú škodu všetkých muzejníkov a zberateľov absentuje). Tu uvedené zbrane boli doplnené poľovníckymi puškami (aj z pozostalosti Jána Kociana) a množstvom materiálu z obdobia 2. svetovej vojny. Ide o samopaly sovietskej, talianskej a nemeckej proveniencie, guľomety, armádne pušky československej a nemeckej výroby. Objavujú sa aj pištole a revolver pre náboje systému Lefaucheux. V skoršom období konfiškáciou boli získané dve tzv. pytliacke pušky.
Všetky palné zbrane, až na torzá, sú v stave zodpovedajúcom ich veku a spôsobu ich použitia. Väčšina zámkových, resp. uzáverových mechanizmov je afunkčná v dôsledku korózie, prípadne znehodnotenia. (V zmysle Zákona č. 246/1993 Z.z. pre zbrane podliehajúce povoľovaciemu konaniu a evidenčnej povinnosti Oravské múzeum požiadalo o vydanie hromadného zbrojného preukazu pre niektoré predmetné zbrane na základe znaleckého posudku).
Ostatné militárie
K ostatným militáriám možno zaradiť 4 mažiare, dva väčšie, a dva menšie, pochádzajúce z 19. storočia a slúžiace na čestné salvy pri slávnostných príležitostiach. Dalej 13 delových gúľ rozličnej veľkosti a hmotnosti. Prilby sú v podstate dva druhy, tzv. pappenheimky a moriony. Pappenheimky používala ťažká útočná jazda - kyrysníci ako súčasť ochrannej zbroje, napr. v období tridsaťročnej vojny. Moriony sa používali približne v rovnakom období, líšia sa však tvarom, najmä charakteistickým hrebeňom. Kým pappenheimky sú originály zo 17. prípadne 18. storočia, nezdobené moriony sú novodobé napodobneniny, ktoré boli s obľubou vyrábané v 19. storočí pod vplyvom romantizujúcich neoslohov. Napodobeninami sú aj masívne oceľové štíty. Naopak, za originál možno považovať plátovú polozbroj. Na rozdiel od úplnej zbroje chránila jazdca len do polovice stehien. Ide o typický komplet zbroje žoldniera z druhej polovice 16.
Šabľa už na prvý pohľad prezrádza svoj indoeurópsky pôvod. Tvarovo totiž vôbec nekorešponduje so súmernosťou európskeho meča. Jej esovitý tvar a čepeľ s vonkajším ostrím tvoria dozadu zakrivený oblúk, čo ju podstatne zvýhodňuje v porovnaní s mečom alebo kordom. Tento tvar totiž a celková koncepcia šable jej umožňujú nielen sekať a bodať, ale pri spätnom ťahu i rezať.
Z histórie jej rozširenia je známe len to, ža na naše územie prenikla z východu prostredníctvom výbojných mongolských hord. Najznámejším hmatateľným dôkazom o výskyte šable na európskom teritóriu v období raného stredoveku je zbraň, o ktorej sa predpokladá, že patrila hunskemu vojvodcovi Atilovi, resp. že bola majetkom Karola Veľkého. Podľa jej tvaru, charakteru a spôsobu výzdoby možno usudzovať, že je východnej proveniencie z obdobia 850 - 950. Medzi touto zbraňou a šabľami z obdobia, keď sa na našom území začali nielen udomácňovať, ale i vyrábať, je odstup temer šiestich storočí.
Naši predkovia sa však s novou - orientálnou zbraňou stretli oveľa skôr. Napr. už v 40. rokoch 13. storočia, keď mohutné tatárske hordy vtrhli na územie Uhorska a ich výčiny a drancovanie ohrozovali nejednu slovenskú osadu. Šabľa rozhodne nechýbala na dvore uhoského kráľa Belu IV. (1235-1270), ktorého manželka bola tatárskeho pôvodu. Tiež jeho nástupca Štefan V. (1270-1272) pojal za manželku kumánsku princeznú. V sprievodoch oboch kráľovien sa určite nachádzali ich súkmeňovci opásaní šabľou. V bitke pri Kressenbrunne 24. 6. 1260 sa o účinnom použití šable v priamom boji presvedčil český kráľ Přemysl Otakar II., keď proti nemu na strane Belu IV. stáli i bojovní Kumáni.
Široké udomácnenie šable možno pozorovať však až začiatkom 16. storočia v súvislosti s veľkou tureckou inváziou. V permanentných stetoch s Turkami mali obrancovia miest a pevnosti na Slovensku možnosť dôkladnejšie spoznať túto účinnú, ale i krásnu zbrań. Z hohto obdobia poznáme dva základne typy šable - turkotatársky a perzský.
Turkotatársky, ktorý je východiskom i základom pre zbrane východoeurópske, má čepeľ priblížene v poslednej štvrtine dĺžky rozšírenú v obojstranne brúsený list s charakteristickou ostrôžkou. Názov jelman alebo tiež jalman, je tatárkeho pôvodu. Turci podobné zbrane nazývali kilij. Perzské šable mali hlbší oblúk čepele, ktorá bola dlhšia a štíhlejšia, postupne sa zužujúca k hrotu. Ich názvy šamšír, simitar, či pala, majú exotický nádych.
V počiatkoch udomácnenia šable vo výzbroji vojsk na našom uzemí je pre tieto zbrane charakteristická jednoduchosť, ba až strohosť zhotovenia, minimálne známky výzdoby či použitie luxusnejších materiálov. Takýto exemplár šable sa nachádza aj v zbierkovom fonde Oravského múzea pod inventárnym číslom H - 201. Má oceľovú, hladkú, mierne zakrivenú čepeľ, bez výbrusu. Vo vzdialenosti 300 mm od hrotu je čepeľ tvarovaná do typického obojstanne brúseného listu s evidentnou ostrôžkou. Rukoväť bola pôvodne asi drevená. Dnes je viditeľný len oceľový tŕň, zakončený hlavicou obdĺžnikového tvaru, so zaoblenými hranami, v strede „preštiknutou“. K tŕňu je hlavica upevnená železným okrúhlym nitom. Priečka šírky 145 milimetrov je železná, zdobená tromi linkami. Šabla pochádza pravdepodobne z konca 15. resp. začiatku 16. storočia z územia Uhorska. Zbraň je po konzervácii, jej povrch matný a nerovný.
Ďalším impulzom pre zdomácnenie a všeobecné presadenie sa šable na našom území nastáva v období po tridsaťročnej vojne, keď dochádza k novému chápaniu taktiky vedenia boja. S tým súviseli zmeny vo výstroji a výzbroji armády. Zavedenie nových, účinnejších ručných palných zbraní má za následok odloženie plátovej zbroje v oddieloch ľahkej jazdy, kým kyrysníci - ťažká útočná jazda, si ponechávajú aspoň časť zbroje.
Je ľahšia, pružnejsia, oveľa odolnejšia než meč a v priebehu 17., resp. 18. storočia ako najúčinnejšia chladná zbraň proti neobrnenej jazde postupne vytláča z výzbroje ostatné chladné zbrane. Jej dizajn sa oproti vyššie opísanému exempláru mení len v niektorých detailoch. Dĺžka čepele je rôzna. Čepeľ býva často odľahčená jedným alebo viacerými výbrusmi rozličnej šírky. Priečka, pôvodne jednoduchá, rovná, je v priebehu 17. storočia doplnená lukovitou záštitou, ktorá lepšie chránila ruku a navyše poskytovala priestor aj pre rozličné dekoratívne techniky. Napriek týmto drobným vylepšeniam sa turkotatársky základ východoeurópskeho typu šable v podstate zachoval.
Už v tomto období, ale najmä neskôr, stáva sa šabľa symbolom hodnosti, majetnosti i spoločenského postavenia svojho majiteľa. Kovové súčasti honosných šablí boli zdobené technikou leptu, reliéfne rezané či gravírované figurálnym alebo rastlinným dekórom. Čepeľ mohla byť niekedy taušírovaná zlatom alebo striebrom. Priečky i záštity bývali ozdobne tvarované, prípadne pozlátené alebo vykladané drahými kameňmi. Črienky rukoväte boli vyhotovené z dreva, ktoré zvyčajne pokrývala krokodília či žraločia koža, prípadne zamat. Čepele takýchto zbraní boli spravidla zahraničnej proveniencie. Zvláštne renomé si získali čepele pochádzajúce z dielní v Miláne, Madride a Tolede. Za najlepšie však boli všeobecne považované výrobky pochádzajúce z Damašku.
Bežné armádne šable, ktorými boli postupne vyzbrojované novovznikajúce oddiely ľahkej jazdy (husári), vyzerali odlišne, mali iné určenie, ktorému bolo podriadené vyhotovenie zbrane s dôrazom na účelnosť. Tieto zbrane boli ťažšie, mohutnejšie, mali širokú čepeľ opatrenú výbrusom, črienky rukoväte bývali zvyčajne drevené, prípadne potiahnuté rybiou kožou. Priečky a záštity boli oceľové alebo mosadzné, vždy však masívne a účelovo tvarované, aby v maximálne možnej miere chránili prsty a dlaň pred poranením. Samozrejme aj tu existovali rozdiely medzi pobočnou zbraňou radového jazdca a jeho dôstojníka.
Aj v rakúskej armáde získala šabľa v priebehu 18. storočia dominantné postavenie, hoci prvé zbrane tohto druhu tu boli zavedené už v druhej polovici storočia predošlého. Zavedené šable plne korešpondovali s modelmi ostatných európskych armád. Navyše niektoré z nich možno pomerne presne datovať aj bez signatúr, udávajúcich letopočet výroby či model zbrane. Napr. šable používané v období panovania cisára Leopolda I., po roku 1658, niesli na čepeli heslo „Consilio et industria“, neskôr, v rokoch bojov o španielske dedičstvo zas „Aut coronam, aut bellum, aut mortem“. Jazdecké šable s nápisom „Vivat husar“ na čepeli možno datovať rokmi 1724 - 1746, keď bolo založených (okrem piatich už existujúcich plukov ľahkej jazdy) dvanásť nových husárskych plukov. V duchu celonárodného nadšenia po nástupe Márie Terézie na trón aj husárske šable sú zdobené zodpovedajúcim nápisom „Maria Theresia Rex“.
Typickým predstaviteľom jazdeckej - husárskej šable z polovice 18. storočia je zbraň, nachádz...
Na koniec sa dnešného článku o histórii Oravského hradu na severe Slovenska môžeme len pohľadom vzad pozrieť na dôležitosť tohto známeho hradu. Svojou majestátnosťou a bohatou históriou je Oravský hrad skutočným strážcom severného Slovenska. Oravský hrad sa stal nielen dôležitou historickou pamiatkou, ale aj turistickou atrakciou, priťahujúcou tisícky návštevníkov z celého sveta. Jeho skvostná architektúra, rozsiahle zbierky a pútavé exponáty nám poskytujú jedinečný pohľad do minulosti.