Na území dnešného Slovenska meče nadobúdajú na význame od konca 8. storočia. K Slovanom sa vtedy dostávali vysoko kvalitné meče z franských dielní v Porýní, aj napriek zákazom zo strany Franskej ríše.
Tieto meče boli často zhotovované technikou zvárkového damasku, čo zvyšovalo ich pevnosť a odolnosť. Boli opatrené značkami mečiarov, ktorí ich vyrobili (najvýznamnejším mečiarom tej doby bol porýnsky majster Ulfberth) a mali zdobenú rúčku aj hlavicu.
Meče
Meče obdobia Veľkej Moravy radíme k tzv. karolínskym mečom (polovica 8. storočia - polovica 11. storočia). Je to stredoveký meč, so sploštenou, plne vyvinutou hlavicou a stredovým odľahčujúcim, tzv. „krvným“ žliabkom na čepeli, dlhej viac ako 70 cm.
Štandardná dĺžka mečov na Slovensku v tejto dobe sa pohybovala okolo 90 cm, šírka čepele pri priečke asi 6 cm. V hroboch s militáriami predstavujú štatistickú hodnotu 6,8%. Využívala ich hlavne jazda, sú však zdokumentované aj hroby s mečom, bez jazdeckých atribútov.
Zaujímavý a výnimočný je napríklad meč nájdený v Závade. Vlastnil ho 30 - 40 ročný muž. Ide o meč typu X, so zachovalými zvyškami remeňa s kovaniami. Rovnako ako meč z Dolných Krškan bol zrejme nosený cez plece. Bol vložený do drevenej pošvy. Je to dlhý (93 cm) a ťažký (po očistení 1430 g) meč.
Prečítajte si tiež: "Žena Luk": Hlboká analýza
Priečka je popri iných mečoch z Veľkej Moravy dlhá (16 cm), najmä v porovnaní s inými mečmi typu X, kde sa dĺžka priečky pohybuje v rozpätí 10 - 14 cm. Práve typ X nachádzajú archeológovia na Slovensku najčastejšie. K zjednocujúcim prvkom tohto typu meča patrí polkruhovitá hlavica a dlhšia rovná priečka kvadratického prierezu.
Kvalitný meč mal vysokú cenu a patril do rúk profesionálnych bojovníkov. Na Slovensku bolo nájdených niekoľko exemplárov veľkomoravských mečov a nálezové okolnosti takmer vždy nasvedčujú, že pochovaný patril k vyššej sociálnej vrstve. Meče sa nachádzali výlučne v mužských hroboch, väčšinou s nadštandardnou výbavou. Ženské a detské hroby úplne absentujú. V hroboch s mečmi sú takmer pravidlom aj ostrohy.
Nálezy mečov u nás hovoria o vysokej umeleckej a remeselnej zručnosti kováčov, ktorí tieto vznešené zbrane vyrábali. Kováči, ktorí ale meče zhotovovali, museli byť skúsení a pravdepodobne sa výroba uskutočňovala v špecializovaných dielňach.
Vedecká obec tvrdí, že Slovania meče v skorších dobách dovážali, pretože ich nepoznali a tým pádom ich nevyrábali. Je pravdepodobné, že dovážané boli hlavne čepele, hlavice a priečky mečov boli aj domácim produktom.
Meč bol v prvom rade symbolom moci, pretože hocikto si meč dovoliť rozhodne nemohol a tak tieto zbrane vlastnili iba tí najmajetnejší. Výroba meča bola nielen finančne ale aj časovo náročná.
Prečítajte si tiež: Inštruktážne knihy o streľbe
Dlhý dvojsečný meč (označovaný ako franský, karolínsky alebo normanský) sa vyvinul zo staršieho meča pod názvom „spatha“. Od 8.storočia sa postupne franský meč stal najvýznamnejšou zbraňou v našej oblasti. Jeho početnosť nebola veľká, čo platí pre všetky obdobia raného stredoveku. Vo väčšej miere sa v boji nepoužíval a fungoval v prvom rade už ako spomenutý symbol moci.
Sekery
Je najbežnejšou zbraňou Slovanov, v kolekcii hrobov s militáriami na Slovensku predstavuje hodnotu 55%. Nálezy môžeme rozdeliť do troch najzákladnejších typov.
- Najbežnejším typom boli „bradatice“ (74%), ktorých štandardná dĺžka sa pohybuje od 15 do 17 cm.
- Menej časté boli „úzke sekery“ (19,2%). Ich dĺžka kolísala medzi 14 až 17 cm.
- V rovnakej miere ako meče, boli zastúpené aj „široké sekery“ (6,8%), ich dĺžka je v rozmedzí 13,5 - 16 cm.
Tieto percentuálne údaje sa prekvapivo zhodujú s nálezmi so susednej Moravy, preto môžeme tvrdiť, že aj tunajší obyvatelia mali rovnaké kritériá pre vkladanie sekier do hrobov.
Z Mikulčic sa dochovali aj vzácne drevené násady o dĺžke 70 - 90 cm, na ne sa nasádzala sekera podobne ako dnes čakan. Sekery na dlhších násadách, tzv. Väčšinu nálezov sekier v hroboch odborníci považujú za zbrane, aj keď ich využitie pri práci a remesle nie je vylúčené.
Čisto vojenské využitie s väčšou istotou platí pre bradatice, a vôbec pre všetky sekery s obuchom. Sekera v domácnosti vari ani nemohla chýbať a na ranostredoveké pomery bola pre nižšie sociálne vrstvy najvhodnejším riešením v prípade boja.
Prečítajte si tiež: Kľúč k Zbrojnému Preukazu
Používala ju najmä pechota, máme však doložených niekoľko prípadov jej použitia veľkomoravskou jazdou. V boji sa vyrovná meču, na dlhej násade a vďaka fyzikálnym vlastnostiam jej konštrukcie a rozloženia hmotnosti má obrovskú prieraznosť.
Napriek relatívne nízkej hmotnosti - 350 - 500g spôsobovali vďaka vysoko posunutému ťažisku a pomerne úzkemu ostriu smrteľné zranenia. V hroboch so sekerami boli často nachádzané nože, niekedy ostrohy.
Kopije
Kopije sú jedným z najstarších druhov zbraní v histórii ľudstva vôbec. V kolekcii hrobov s militáriami na Slovensku predstavuje diel s hodnotou 12,7%. Bola rozšírená u menej majetných bojovníkov, z rovnakého dôvodu ako sekera, avšak mocnou zbraňou bola aj v rukách jazdcov. Staršie písomné zmienky ale hovoria o omnoho väčšej rozšírenosti tejto zbrane u Slovanov.
Klasická veľkomoravská kopija má listový tvar, s dĺžkou hrotu 26 - 33cm, ojedinelý, ale tiež zaujímavý je typ kopije s bočnými krídelkami, ktorých dĺžka hrotu presahuje 40cm. V boji sa kopija používala v prvej fáze, keď boli formácie od seba vzdialené. Na boj zblízka sú málo použiteľné.
Účinné v skrumáži sú jedine vtedy, ak sú formované v zadných radoch. Kopija používaná v pešom boji dosahovala dĺžku rovnajúcu sa výške bojovníka, alebo väčšiu, niektoré hroty sa ale v hroboch nachádzajú aj vo výške pleca.
Obvyklá dĺžka násad bola teda 160 - 200 cm u peších bojovníkov. Tieto zbrane mohli byť alternatívne používané aj na lov, avšak údaje z hrobov s kopijami v globále potvrdzujú úzku väzbu pochovaného jedinca k vojenstvu.
V hroboch mali časté zastúpenie nože, zanedbateľné ale nie sú predmety dennej potreby.
Nože
Bol základom výbavy každého človeka, muža, ženy ale aj detí, bez rozdielu veku, či príslušnosti k sociálnej vrstve alebo remeslu. Je však potrebné dívať sa naň ako na zbraň, ale aj ako na predmet každodennej potreby a nástroj.
Za zbraň sa odborníkmi považuje nôž dlhší ako 15,1 cm, pričom krátke nože (do 10 cm) a stredne dlhé nože (10,1 - 15 cm) sú považované za predmety dennej potreby. V hroboch dominujú stredne dlhé nože. V rámci hrobov, kde sa našli aj iné predmety dennej potreby a nástroje, tvoria nože 86,3%. V kolekcii všetkých hrobov s pohrebným inventárom ide o 38,4%.
Zavesené boli v drevených, kožených či textilných pošvách, často v kombinácii s kovom. Drevené pošvy ale výrazne dominujú. Vo funkcii zbraní vystupujú na našom území takmer výlučne jednoostré nože. Bojový nôž (dlhý) zastupuje 21,5% všetkých nožov. O jeho vojenskom využití možno hovorí aj fakt, že sa nosil inak, teda zavesený na ľavej strane tela.
Luky a šípy
Existencia lukov u Slovanov na našom území je doložená nálezmi hrotov šípov, ale aj kostenými obloženiami reflexných lukov už od 7. storočia. Hrotmi šípov boli obdarené aj ženské a detské hroby, ako aj hroby nedospelých jedincov, v 20% sa nepodarilo určiť pohlavie. V hroboch s militáriami predstavujú štatistickú hodnotu 55,8%.
Lukostrelci tvorili prevažne pechotné obranné vojenské útvary. Typický je jednoduchý, dlhý oblúkový luk, vyrobený z pružného tisového, jaseňového, svíbového či dubového dreva. Boli dlhé 150 - 190 cm, so zárezmi pre osadenie tetivy na konci. Je možné, že luky boli v strede zosilnené, ale jediný nález luku z územia Veľkej Moravy, z Mikulčíc, to nepotvrdzuje.
Kombinácia značne dlhého luku a dĺžky šípov pohybujúcej sa okolo 80 cm, umožňovala dostrel aj viac ako 200 m. Na túto vzdialenosť možno odhadnúť smrtiaci účinok strely, dostrel však mohol byť oveľa väčší. A.Ruttkay ho odhaduje i na 400m.
Hrúbka drevených násadiek bola niečo málo pod 1 cm a strelky sa na ne nasádzali pomocou tuľajok. Tetiva sa mohla vyrábať zo šliach, či stáčaných konopných, alebo ľanových vlákien. Šípy boli prenášané v tulci a nálezy nasvedčujú tomu, že boli v tulcoch vkladané aj do hrobov.
Lukostrelec nosil tulec na chrbte, pozdĺž ramena a lakťa až panvy z pravej strany, alebo pozdĺž lakťa, panvy až kolena z ľavej strany tela. Zachovalé tulce sa však v slovanských hroboch z nášho územia nenašli. Kapacita tulca podmieňuje údernú silu bojovníka.
Z predveľkomoravskej doby, z územia Slovenska, máme aj nálezy šípov s dierkami s neznámou funkciou. Uvažuje sa o forme psychologického efektu hvízdajúcich šípov, ale tiež o využití dierok na uväzovanie zápalných látok.
V nasledujúcej tabuľke sú zhrnuté štatistické údaje o zastúpení zbraní v hroboch s militáriami na Slovensku:
| Zbraň | Zastúpenie v hroboch s militáriami |
|---|---|
| Meče | 6,8% |
| Sekery | 55% |
| Kopije | 12,7% |
| Luky a šípy | 55,8% |