Africký mor ošípaných (AMO) sa šíri naprieč celým svetom a likviduje milióny ošípaných.
Čierna smrť, ktorá v 14. storočí v Európe zabila 50 miliónov ľudí, sa vrátila, no v inej podobe. Tam, kde vstúpi mor, život končí.
Africký mor ošípaných zasiahol jednu zo štyroch najväčších fariem prasníc v Jesenskom v okrese Rimavská Sobota, v pondelok potvrdili Pravde výskyt AMO aj v Brutoch v okrese Nové Zámky.
Naprieč celým svetom sa šíri africký mor ošípaných a likviduje ich po miliónoch. Živé dvory premieňa na farmy duchov ako v družstve Agrospol Boľkovce. Agrospol Boľkovce sa stal farmou duchov.
Mor sa šíri. Prvý prípad afrického moru ošípaných sa vyskytol v nelegálnom domácom chove. Päť prípadov afrického moru ošípaných v domácich chovoch a jeden medzi diviakmi.
Prečítajte si tiež: Ekonomické dosahy poľovníctva
Dopady afrického moru ošípaných
Africký mor ošípaných môže úplne zdecimovať výrobu bravčového mäsa na Slovensku. Čo by sa stalo, keby africký mor prenikol do niektorého z veľkochovov ošípaných?
Z titulu vyššej moci tu nútene zabili 8 154 prasiat. O prácu prichádza takmer 30 zo 45 ľudí.
Ľudia, čo zažili riadený kolaps farmy neďaleko Lučenca, naň nezabudnú do konca života. Po piatich apokalyptických dňoch na prelome júna a júla zostala jedna z najlepších slovenských fariem bez jediného živého tvora.
Maštale, kde krochkali tisíce prasiat, ovládlo stiesňujúce, dušu ubíjajúce ticho.
Obrovská rodina zvierat musela zahynúť, aby ostatné farmy prežili. Krutú, odpornú povinnosť vykonali cudzí ľudia, nik z domácich by sa na to nepodujal. Neplakali len ženy, aj chlapom zvieralo hrdlo. Ešte aj dva strážne psy sa pobrali za ošípanými do zvieracieho neba.
Prečítajte si tiež: Kord: Technické špecifikácie
Situácia v slovenskom poľnohospodárstve
Agrospol Boľkovce dnes patrí k nemnohým slovenským poľnohospodárskym podnikom, ktoré ešte chovajú ošípané. Pár rokov po vstupe Slovenska do Európskej únie nastal rýchly úpadok fariem. Trh s bravčovým mäsom sa úplne zmenil. Ovládli ho nadnárodné obchodné reťazce, ktoré diktovali cenu.
Ak ju mäsokombináty, v tom čase prechádzajúce až nezmyselnou modernizáciou, nedokázali akceptovať, objednali si reťazce lacné prebytkové mäso z Európy.
Z 2,6 milióna ošípaných chovaných v roku 1990 sa stádo o tri desaťročia neskôr scvrklo na nejakých 600-tisíc zvierat.
Družstvo v Boľkovciach bolo jedným zo slovenských podnikov, ktorý sa dotiahol na úroveň porovnateľnú s Dánmi. Dáni sú svetovými lídrami vo výrobe bravčového mäsa. Je za tým len kapitál, know-how, dravá dobyvateľská vikinská povaha?
Ich výborné výsledky na Slovensku jedných provokovali, iných motivovali. Práve prišli na Slovensko dánski investori. Usadili sa v Jesenskom v okrese Rimavská Sobota, kde prebudovali farmu bývalého štátneho majetku.
Prečítajte si tiež: Samopaly Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne
Mladý poľnohospodársky inžinier Slocík sa išiel s otcom nie raz pozrieť do Jesenského, aby prišli na to, čo robia noví susedia lepšie.
Skúsenosti z Agrospolu Boľkovce
Veterinárny lekár Maroš Antalík, donedávna vedúci chovu na lučenskej farme, prišiel na družstvo pred sedemnástimi rokmi. Chovateľský tím sa utváral bezmála 20 rokov. Ľudia mali možnosť kariérneho rastu. Práve zárobková istota najviac stabilizovala kolektív ľudí.
„Náš predseda sa od začiatku prejavoval ako náročný šéf. Nútil nás ustavične sa vzdelávať. A keď sme si mysleli, že už je to dobré, opýtal sa: A nedalo by sa lepšie? Slocík bol prísny nielen na ľudí, ale aj na seba. Budíček ho zobúdzal o štvrtej ráno. Sadol do auta, prešiel si boľkovskú aj lučenskú farmu. Kto z manažérov si dnes naordinuje takýto tvrdý režim dňa?
Keď sa na poslednom zjazde družstevných roľníkov v decembri roku 1989 pýtali Františka Čubu, predsedu kedysi chýrneho JZD Slušovice, či sa z Československa stane ázijský tiger ako zo Singapuru, odvetil, áno, ak budeme ochotní pracovať usilovnejšie a nápaditejšie. V Dánsku aj bohatý farmár chodí v montérkach a gumákoch po maštali. Keď chovateľ nevidí zvieratá, nevie, čo sa s nimi deje.
Maroš Antalík hovorí, že Slocíkovi nič neušlo. Občas s ním bývali nepríjemné rozhovory. Chyby nikomu neodpúšťal. Náročnosť nebola márna. Stádo z roka na rok lepšie prosperovalo. Mesačne len z lučenskej farmy odchádzalo na vidličku spotrebiteľov 800 až 1000 ošípaných. Boli z nich tisíce rezňov.
Dnes únia razí heslo Z farmy na stôl.
Opatrenia proti šíreniu moru
Na prelome rokov 2014/2015 sa objavil africký mor v Pobaltí, Poľsku, neskôr v Maďarsku a v roku 2017 prekvapivo v Zlíne. Bolo len otázkou času, kedy ho diviaky, jeho prirodzení nositelia v prírode, zavlečú cez zelenú hranicu na Slovensko.
Čo môže urobiť podnik, ktorý chová ošípané? Opevniť ho betónovým plotom. Ten už na farme stál. Družstvo zakázalo svojim pracovníkom chovať ošípané, aby malo istotu, že ľudia nedovlečú z drobnochovov nákazu na farmu, kde sa chovalo osemtisíc zvierat.
A predsa farma padla. Dodnes nie je jasné, ako sa vírus na farmu nehľadiac na celý reťazec opatrení dostal. Napokon veterinári dospeli k názoru, že vírus mohli preniesť hlodavce, hmyz. Neďaleko farmy je hora a pred explóziou moru náhle zosmradla.
Populácia diviakov
Koľko vlastne žije diviakov v prírode? Názory sa rôznia. Poľovníci tvrdia, že ich v tejto chvíli nie je viac ako 100-tisíc až 120-tisíc. No nech je to číslo blízke hornej či dolnej hranici odhadu, diviakov je viac, než ich unesie príroda, veď korzujú už po predmestiach Bratislavy, Žiliny, Pezinka.
Jedno z prvých nariadení, ktoré v júli krátko po svojom vymenovaní prijal nový minister pôdohospodárstva Samuel Vlčan, znelo: znížiť radikálne denzitu, teda hustotu, výskyt diviakov v prírode. Na sto hektárov pôdy by malo byť len 0,5 diviaka.
„Premnožené čriedy diviakov, ale aj inej zveri mali byť už dávno zredukované. Stav, ktorého sme svedkami, nevznikol včera, ani pred rokom, ale je o. i. aj dôsledkom toho, ako je organizované poľovníctvo,“ myslí si Rastislav Slocík.
Až do roku 2009 platil zákon z čias socializmu (1962). Medzi poľnohospodármi sa šíri názor, že lobby lovcov bažiacich po zlatých trofejach ide naprieč politickými stranami. Len tak sa podľa nich mohol narodiť zákon, osou ktorého je iba formálny plán lovu a chovu, nezohľadňujúci reálny vývoj čried zvierat v prírode a už vôbec nie tzv. kmeňové normované stavy zveri.
Keď minister Vlčan ohlásil radikálny boj proti premnoženým diviakom, povedal, že loviť by ich mohlo 63-tisíc poľovníkov. Koľkí z poľovníckej armády, ktorá je väčšia ako profesionálne vojsko, sa reálne zapoja nielen do lovu, ale aj do zberu rozkladajúcich sa zdochlín, keď celá polovica má bydlisko v inom okrese, než je revír, v ktorom poľuje? A aké sú to poľovnícke spoločnosti, keď podmienkou členstva je vstupný poplatok 5-tisíc eur a ročný členský poplatok vyjde na 2-tisíc eur?
Organizovaných poľovníkov do krvi uráža, keď sa ich niekto odváži označiť len za lovcov, sú predsa aj chovateľmi. Ustálené vzťahy v prostredí, ktoré potrebujú zvieratá i ľudia, podľa poľovníkov deformujú práve poľnohospodári. Prekážajú im veľké lány, narušené osevné postupy, ktoré najmä v podnikoch, kde nič nechovajú, vyúsťujú do pestovania monokultúr.
Mnohé veci azda najlepšie vysvetľujú detaily. Rastislav Slocík porovnáva dve dekády v hospodárení boľkovského družstva. Podotkne, že pestujú plodiny v nezmenenej skladbe na 75 parcelách, nemajú teda žiadne megahony. Kým v prvom desaťročí im zver spôsobovala škody na únosnej hranici, v druhom zver zožrala úrodu za 60-tisíc až 100-tisíc eur ročne.
V Agrospole na skúšku oplotili 160 hektárov poľa lesníckym pletivom v dĺžke sedem kilometrov. Stálo ich to 58-tisíc eur a naozaj sa v tejto časti chotára pohyb zveri znížil, škody klesli. Lenže družstvo nedokáže z roka na rok ohradiť celé obrábané územie, má množstvo iných výdavkov, bez ktorých by bol chod podniku nemysliteľný.
Budúcnosť chovu ošípaných
Na farme ošípaných sme nechali s kolegami kus života, boli by sme radi, keby sa opäť zaplnila zvieratami. Som skeptik, štát rieši veci, ako si úradníci zvykli - pomaly, nedôsledne, ale naše rodiny nepočkajú, treba ich živiť.
Celú úrodu kŕmneho obilia, kukurice, ale aj sóje premieňali na bravčové mäso. Bolo to mäso s najkratšou uhlíkovou stopou. Najvzdialenejšie pole ležalo 10 kilometrov od maštalí s ošípanými.
Tam, kde sa chovajú zvieratá, sa celkom prirodzene produkuje hnoj. Ten je dnes pre okolie všetkých slovenských fariem spoločenským problémom. V Boľkovciach ho elegantne vyriešili: hnojovicu sústredili do bioplynovej stanice a vyrobili z nej dve užitočné veci: jej spálením ročne dodali do rozvodnej siete 8000 MWh elektrickej energie, čo je spotreba troch tisíc domácností.
“Podmienkou oživenia chovu je čo najskôr obmedziť počty diviakov. V posledných mesiacoch idú ceny potravín hore. Na koni budú tí, čo ich produkujú, nie Slovensko, ktoré ich za miliardy eur dováža. Obchodná bilancia krajiny je mínus dve miliardy eur ročne. Namiesto vývozu obilia a kukurice treba revitalizovať farmy ošípaných a hydiny.
Ak si má Slovensko vyrobiť dosť vlastného mäsa, a teraz spotrebu najobľúbenejšej bravčoviny z vlastnej produkcie pokrýva len na 40 percent, mal by štát prispieť na poistné. A, pravdaže, čo najskôr dostať do rovnováhy s možnosťami prírody stavy diviačej zveri.
Africký mor ošípaných je vysoko nákazlivá choroba ošípaných a diviakov. Vírus sa šíri priamym aj nepriamym kontaktom a je rezistentný aj pri vysokom rozsahu teplôt a mimoriadne odolný. Úmrtnosť dosahuje 90 až 95 percent. Ide o neliečiteľnú chorobu, ktorá ale nie je prenosná na ľudí a iné druhy zvierat.