Tento web používa súbory cookie. Ďalším prechádzaním tohto webu vyjadrujete súhlas s ich používaním.
Vzduchová pištoľ patrí do skupiny ručných zbraní, pri ktorých je projektil poháňaný pomocou mechanicky stlačeného vzduchu alebo iného plynu (pričom streľba nezahŕňa žiadnu chemickú reakciu), na rozdiel od ostrých strelných zbraní, ktoré používajú projektil uložený v nábojnici naplnenej výmetnou látkou.
Projektil pre vzduchové zbrane je buď guľový brok alebo sférická diabolka. Vzduchovky patria medzi najstaršie pneumatické technológie. Najstaršia vzduchová pištoľ je uložená v múzeu Livrustkammaren v Štokholme a datuje sa asi k roku 1580.
V 17. storočí sa vzduchové zbrane v kalibroch .31 až .51 používali na lov srnčej a diviačej zvery. Tieto vzduchové pušky mali vzduchový zásobník, pomocou ktorého dokázal projektil získať 200 až 300 m/s rýchlosť. V tom čase malo používanie vzduchových zbraní aj veľké výhody. Napr. mohli byť použité aj v daždivom počasí na rozdiel od muškiet, a tiež aj prebíjanie bolo rýchlejšie.
Okrem toho boli tichšie, ich výstrely nemali záblesky pri ústí hlavní a nedymili. To znamená, že vzduchová zbraň neprezradila polohu strelca a ani záblesky či dym im nebránili vo výhľade na rozdiel od zbraní z 18. a 19. storočia, ktoré používali strelný prach ako napr. V boji, v rukách skúsených vojakov, predstavovali výraznú vojenskú výhodu. Napr. Francúzsko, Rakúsko, ale aj ďalšie krajiny mali vytvorené zvláštne oddiely s ostreľovačmi.
Prečítajte si tiež: Rozmery a charakteristika kalibru 72
Napr. rakúska vzduchovka model Windbuchse 1770, ktorá bola vyvinutá v roku 1768 alebo 1769. Táto zbraň bola asi 1,2m dlhá a 4,5kg ťažká s takmer rovnakými parametrami ako muškety. Táto puška používala zásobník na 22 olovených striel s priemerom 13mm a vyberateľný zásobník so stlačeným vzduchom, ktorý umožňoval vystreliť až 60 krát, a z ktorej mohol skúsený strelec vypáliť v priebehu asi 30 sekúnd vypáliť celý zásobník.
Jednu z prvých komerčne úspešných a hromadne vyrábaných vzduchových zbraní vyrábala spoločnosť W.F.Markham CO. Bol to model Challenger, ktorý uviedli na trh v roku 1888. Ďalšími úspešnými modelmi sa stali Chicago a King a ich predajná cena bola okolo 73 centov. V roku 1928 sa spoločnosť premenovala na King Mfg. Co.
Počas rokov 1890 sa vzduchové pušky začali používať (hlavne v Birminghame, v Anglicku) na súťažnú streľbu na cieľ. Tieto súťaže sa konali pred verejnosťou, ktorá sponzorovala jednotlivé strelecké tímy. Tento šport sa stal tak populárny, že v roku 1899 bola vytvorená národná strelecká asociácia, ktorá zastrešovala viac ako 4000 streleckých klubov v celej Veľkej Británii.
V súčasnosti sa vzduchové zbrane používajú na lov, proti škodcom, na rekreačnú streľbu a športové súťaže, ako napr. olympijská disciplína vzduchovej pušky a pištole na 10m. Streľba na terč (FT) je súťažná forma športovej streľby, v ktorom sa zostreľujú kovové siluety zvierat zo vzdialenosti v rozmedzí 7,3 až 41,1m a streľba HFT je variáciou streľby FT, ale s odlišnými pravidlami a vzdialenosť strelca a terča je v rozmedzí 7,3 až 50,29m.
Existujú 3 rôzne druhy vzduchových mechanizmov: pružinovo-piestový, pneumatický a natlačeným plynom CO2. Pružinovo-piestové (skrátene pružinové) vzduchové zbrane využívajú k svojej činnosti kompresnom valec, kde je umiestená pružina a piest, a tento valec leží v osi s hlavňou. Tento mechanizmus funguje tak, že zalomením a ťahaním hlavne smerom dozadu sa stláča pružina s piestom až do istiacej polohy, v ktorej je západka s poistkou pred uvoľnením.
Prečítajte si tiež: Kaliber 20: Priemer a jeho výhody
Stlačením spúšte sa uvoľní pružina, čo spôsobí, že piest získa jej potenciálnu energiu a pohybom smerom dopredu tlačí pred sebou vzduch vo valci kompresnej komory až k jeho otvoru, kde je umiestnený projektil, ktorý s tlakom vzduchu uvedie do pohybu. Ako náhle je tlak vzduchu dostatočný na to, aby dokázal posunúť brok do vnútra hlavne na miesto, kde je hlaveň už mierne širšia, je brok hnaný smerom dopredu tlakom stlačeného vzduchu. Akumulovaná potenciálna energia pružiny sa tak premení na pohybovou energii vzduchu a náboja.
Pružinové vzduchové zbrane sú schopné dosiahnuť rýchlosť na ústí hlavne skoro totožnú, niekedy aj vyššiu, ako je rýchlosť zvuku. Na stlačenie pružiny je potrebné vynaložiť dostatok energie a úsilia, a táto činnosť má vplyv aj na dosiahnutú rýchlosť na ústí zbrane. Najvyššie rýchlosti, ktoré dosahuje tento druh vzduchových zbraní s 4,5mm brokom je maximálne 380 m/s. Vyššie rýchlosti by už mohli spôsobiť nestabilný let broku a tým aj stratu presnosti, pretože krátko po vyletení broku z ústia hlavne rýchlosť broku prekročí hranicu rýchlosti zvuku.
Počas letu stráca rýchlosť - spomaľuje a túto hranicu prechádza opäť a pomocou tlakovej vlny vzduchu letí ďalej. Klasické pružinové vzduchové zbrane sú jednoranové, ale v súčasnosti sú bežnejšie viacranové. Pružinové sa naťahujú zalomením a potiahnutím hlavne smerom dozadu, pričom hlaveň slúži ako napínacia páka. Iné systémy využívajú napr. Pri klasických pružinových vzduchovkách je potrebné počítať aj so spätným nárazom, ktorý je spôsobený dekompresiou pružiny a následným pohybom piestu vo vnútri kompresného valca. Z tohto dôvodu môže byť ovplyvnená aj presnosť zásahu.
Taktiež tento druh vzduchovky má aj ostrý pohyb dopredu, ktorý je zapríčinený dopadom piestu na koniec kompresnej komory, a to pri plnej dekompresii pružiny. Tieto dve akcie znižujú presnosť týchto zbraní, a preto sa výrobcovia snažia potlačiť tieto vibrácie rôznymi modifikáciami ako napr. Tie najkvalitnejšie pružinové vzduchovky môžu mať veľmi dlhú životnosť a sú jednoduché na údržbu a opravy.
Vzhľadom k tomu, že poskytujú rovnaké množstvo energie každému výstrelu je ich trajektória konzistentná. V rokoch 1970 až 1980 sa na väčšina olympijských vzduchových súťažiach používali pružinové pištole. Začiatkom rokov 1980 sa začali používať vzduchovky poháňané stlačeným (skvapalneným) plynom CO2. Niektoré vzduchovky používajú namiesto mechanickej pružiny vzduchovú. Stlačený vzduch alebo dusík je valci, ktorý je zabudovaný do piestu v kompresnej komore a tento vzduch sa ďalej stláča naťahovaním zbrane. V skutočnosti je to pneumatický akumulátor.
Prečítajte si tiež: Správne umiestnenie terča
Tento druh vzduchoviek si ale vyžaduje vyššiu konštrukčnú presnosť a pevnosť (z dôvodu minimalizovania trenia), a ktoré vydržia pri výstrele vysoké tlaky. Pneumatické vzduchové zbrane používajú na vystrelenie projektilu ako zdroj energie tiež stlačený vzduch. Jedno a viac pohybové pumpovacie mechanizmy natláčajú vzduch do vnútorného zásobníka. Na plnenie tohto zásobníka sa využívajú aj ručné vysokotlakové pumpy alebo prečerpávacie zásobníky.
Pri jedno pohybových pumpách - vzduchovkách je pre stlačenie vzduchu dostatočný len jeden pohyb mechanickou pákou. Tento systém sa zvyčajne nachádza v puškách a pištoliach určených na streľbu na terč, kde nepotrebujú dosiahnuť vysokú rýchlosť na ústí zbrane. Viac krát pumpovacie vzduchovky natláčajú vzduch do kompresnej komory pomocou páky, ktorou sa pumpuje viackrát. Týmto procesom je možné dosiahnuť aj variabilný výkon, pretože užívateľ si môže prispôsobiť úroveň natlačeného - napumpovaného vzduchu v zásobníku podľa vzdialenosti k terčom.
Pre jeden výstrel je možné potiahnuť touto pákou až 5 krát. Na 5 striel je potrebných 10 až 20 takýchto pohybov. PCP vzduchové pneumatické zbrane sa zvyčajne plnia externým zdrojom vzduchu ako je napr. zásobník so vzduchom alebo vzduchové čerpadlo. Vzhľadom k tomu, že ako zdroj energie sa používajú externé zdroje má tento druh zbraní vyššie počiatočné náklady, ale na druhej strane prevádzkové náklady sú v porovnaní s CO2 bombičkami oveľa nižšie.
PCP zbrane majú oveľa nižší spätný náraz a na jeden zásobník natlačeného vzduchu dokážu vystreliť až 100 projektilov. Externý prívod vzduchu priamo do vzduchového zásobníka umožnil vyvinúť polo i plne automatické vzduchové zbrane. PCP zbrane sú veľmi populárne, pretože streľba z nich je jednoduchá a presná. Prvé modely pneumatickej vzduchovej zbrane mali určité nedostatky, ako únava (ľudská i mechanická), teplotná deformácia materiálov a kondenzácia, ktoré nie sú prospešné pre presnú streľbu alebo životnosť zbrane.
Súčasné modely pneumatickej vzduchovej zbrane už majú zabudovanú filtráciu vzduchu, a tým sa podarilo prekonať väčšinu týchto problémov. Počas streľby je pre PCP zbrane typický cyklus: stlačením spúšte sa uvoľní úderník, ktorý udrie do ventilu. Pohyb úderníka môže byť buď dopredu alebo dozadu, na rozdiel od ostrých zbraní, kde sa úderník pohybuje len smerom dopredu. Ventil drží v uzatvorenej polohe pružina a tlak vzduchu v zásobníku.
Tlak pružiny je konštantný, ale tlak vzduchu v zásobníku naopak klesá s každým ďalším výstrelom. V dôsledku toho, keď je zásobník úplne naplnený vzduchom, tak tento ventil sa otvára a zatvára rýchlejšie a naopak, keď je tlak v zásobníku nižší sa otvára a zatvára pomalšie, aby vždy prepustil rovnaký objem vzduchu. Čiže touto samoreguláciou je zaručená určitá konzistencia rýchlosti každého výstrelu. Iné PCP pušky a pištole sú regulované, čo znamená, že odpaľovací ventil pracuje v sekundárnej komore oddelenej od hlavnej kompresnej komory.
Regulátor udržuje tlak v rámci tohto sekundárneho priestoru pre každý výstrel rovnaký (je vždy nižší ako v hlavnej komore) až kým tlak v hlavnom zásobníku klesne do takej miery, že už nemôže dodať vzduch do sekundárnej komory s požadovaným tlakom. Ako zdroj energie pri tomto type CG vzduchových zbraní sa využívajú zásobníky - bombičky s natlačeným plynom CO2. Tento zásobník nazývaný aj „Powerlet“ je jednorazový, väčšinou hmotnosť stlačeného plynu v ňom je 12g, hoci drahšie modely ako napr.
CO2 vzduchové zbrane ako aj ostatné pneumatické vzduchové zbrane, dokážu strieľať opakovane bez toho, aby potrebovali stlačiť vzduch do kompresného zásobníka zložitým naťahovaním alebo pumpovaním. Schopnosť uchovávať energiu pre opakovanú streľbu tiež znamená, že je možná viacranová streľba. Na trhu existuje mnoho replík revolverov a poloautomatických pištolí, ktoré využívajú energiu z CO2 bombičiek. Tieto zbrane sú obľúbené pri tréningoch, lebo či už zbrane alebo strelivo sú lacné, relatívne bezpečné, a nevyžadujú si žiadne bezpečnostné opatrenia.
Okrem toho sú dostupné a vlastnené aj v oblastiach, kde je držanie strelných zbraní prísne kontrolované alebo úplne zakázané. Najpopulárnejším strelivom používaným pri vzduchových zbraniach sú diabolky. Tento projektil má zadnú časť dutú a tvar hlavičky je k dispozícii v celej rade štýlov. Diabolka je navrhnutá tak, aby bol jej odpor stabilný. Väčšina vzduchových zbraní používa strelivo s priemerom 4,5mm alebo 5,6mm, ktoré je určené pre streľbu do terča, lovenie malej zveri a na poli.
Ešte existujú aj kalibre 5,0mm a 6,4mm. Strelivo BB bolo niekedy najrozšírenejším strelivom v USA. Je to vlastne malá guľôčka, vyrobená z ocele, ktorej povrch je buď medený alebo pozinkovaný s priemerom 4,5mm. Ale vyrábajú sa aj v mnohých iných kalibroch. Vzhľadom k tvrdosti ocele sa tento projektil s rozmer 4,5mm nemôže používať v drážkovaných hlavniach.
Pre tento typ hlavní je určený poddimenzovaný priemer broku 4,4mm, čo ale samozrejme prináša aj problémy s horším tesnením a únikom vzduchu už v hlavni. V 18. a 19. storočí bol tento druh streliva veľmi populárny, a to predovšetkým preto, že sa mohli opakovane používať. Hoci toto strelivo je dnes menej populárne vyrába sa niekoľko druhov šípok, ktoré sú určené pre streľbu zo vzduchových zbraní.
Kalibre:
- 0,177 (4,5mm): najbežnejší kaliber používaný aj v športovej streľbe. Zo všetkých kalibrov má najplochejšiu trajektóriu letu pre danú úroveň energie, takže tento projektil je najpresnejší.
- 0,22 (5,5mm a 5,6mm): kaliber určený na lov a bežné použitie.
- 0,25 (6,35mm): najväčší bežne dostupný kaliber 20.
Väčšie kalibre vzduchových pušiek sú určené pre lov veľkých zvierat a sú to väčšinou PCP vzduchové zbrane. Vzduchové zbrane, ktoré sú vyrobené na zákazku môžu mať ešte väčšie kalibre, ako sú napr. Zatiaľ čo v niektorých krajinách nie sú vzduchové zbrane predmetom žiadneho osobitného predpisu, vo väčšine existujú zákony, ktoré sa značne líšia.
Každá jurisdikcia má svoju vlastnú definíciu vzduchovej zbrane; a predpisy sa môžu líšiť v závislosti od kalibru, dosiahnutej rýchlosti alebo energie na ústí hlavne, materiálu a munície. Na Slovensku sú vzduchové zbrane zaradené do kategórie D a sú voľne predajné osobám starším ako 18 rokov. Najvyššia dovolená dosiahnutá energia na ústí zbrane nesmie presiahnuť 15J.
Nábojnicu vložíme do pätky (shell holder) a vsunieme na doraz do matrice. Ak prebíjame kaliber pri ktorom sa nábojnice nepredlžujú (napr. 9 Luger) pokračujeme osadením zápalky. Zápalku osadíme pomocou zápalkovača ktorý je dodávaný s lisom alebo ich osadíme pomocou ručného zápalkovača mimo lisu. Zápalku sa snažíme zalisovať plynulým pohybom, tak aby nevyčnievala. Na nábojnicu s rozšíreným krčkom voľne položíme strelu a nábojnicu zasunieme na doraz do matrice.
Prvá kontrola je počas čistenia nábojníc. Nábojnice skontrolujte aj počas prebíjania. Každý náboj má presne stanovené rozmery normou C.I.P. a tieto rozmery sú záväzné pre výrobcov streliva. Tieto rozmery nájdete v laboračných tabuľkách ktoré sa dodávajú s matricami. Náboj sa musí dať ľahko zasunúť do nábojovej komory a musí sa z ním dať rovnako ľahko otočiť. Pri podávaní náboja do komory zbrane rukou pribrzdite záver.
Má skúšky a certifikát o novom kusovom overení zbraní potvrdzujúcom zmenu druhu zbrane z jej originálnej verzie na flobert zbraň, ktorá nesie označenie Flobert 7,5 J na jej kovovej časti, pôvodne poloautomatická, ale po úprave na jej flobert verziu nemá samonabíjaciu funkciu.
Originál verzia: Po zavedení samopalu vz.58 do výzbroje vtedajšia ČSĽA začína vyraďovať samopaly vz. 24/26. Je to pochopiteľné, keďže nová zbraň bola podstatne výkonnejšia. Nový vz. 58 však nevyhovoval všetkým. Príčinou boli rozmery novej zbrane, ktoré neumožňovali, alebo veľmi sťažovali jeho použitie pri niektorých druhoch vojsk, najmä posádok tankov a iných vozidiel, ale tiež výsadkárov.
Aj obsluhy niektorých ťažkých zbraní, spojári, ostreľovači a velitelia požadovali pobočnú zbraň, ktorá by svojimi rozmermi neprevyšovala rozmery pištole, ale zachovala by si schopnosti samopalu. Na základe týchto požiadaviek vznikol samopal vzor 61. Hlavným konštruktérom Škorpiónu bol Ing. Miroslav Rybár. Ten navrhol koncept zbrane, ktorá by sa podobala skôr pištoli, než samopalu a zavrhol cestu stavby pištole umožňujúcej aj streľbu dávkou (napr. sovietska APS).
Ďalším charakteristickým rysom Škorpióna je umiestnenie zásobníka zdola pred pištoľovou pažbičkou. Okrem toho má vz. 61 aj sklápaciu ramennú opierku, podobne ako iné, väčšie samopaly.
Systém úpravy na flobert verziu: Do pôvodnej hlavne je nalisovaná hlaveň v kalibri 6 mm (.22), ktorá je proti vybratiu zabezpečená nerozoberateľným spojom - zvarom. Flobertkový náboj (6 mm F ME/.22 F) sa vkladá do redukcie v tvare nábojnice pôvodného kalibru, za flobertkový náboj sa do redukcie vloží prevodník stredového zápalu na okrajový. Spúšťový a bicí mechanizmus je pôvodný, nezmenený.
Z 28. zákona č. 30/1968 Zb. v Brne (ďalej len štátna skúšobňa). (2) Výrobca je povinný okrem zbraní uvedených v § 2 ods. číslo skúšky, a ak je to potrebné, i označenie kalibru. do hlavne. a strelivo pre ručné plynové zbrane. (napr. skladovaním). pochybnosti o bezpečnosti alebo spoľahlivosti streliva. československé štátne normy.
1. vyhlášky Ministerstva všeobecného strojárstva č. podľa § 3 ods. 4 a § 9 ods. miesto na vyrazenie značky a predpísaných údajov. č. z ustanovení § 3 ods. 1 a 2, § 6 ods. Československá socialistická republika. Ministerstva všeobecného strojárstva č. 52/1962 Zb. Táto vyhláška nadobúda účinnosť 1. Vyhláška č. 12/1970 Zb. nadobudla účinnosť 25. v z. Ing. vyhlášky Úradu pre normalizáciu a meranie č. č. č. č. č. č. č. č. označujú značkami č. 1, 2, 4 alebo 5, prípadne značkami č. vyrazí na samostatne dodávané hlavne alebo závery. I. s poškodenou pažbou.
nedostatočne vyleštené zbrane a zbrane s poškodenou pažbou. hlavne), ako i nedostatočne spojené hlavňové zväzky. ako zoslabenie steny hlavne. s hmotou 50 g a hrúbkomerom v prechodovom kuželi a pred zahrdlením. zamykacími kalibrami pri ostatných zbraniach. alebo ktorých záverová vôľa je väčšia ako 0,15 mm pri ostatných zbraniach. zápalník priveľmi prečnieva, je prikrátky, má veľkú vôľu alebo je priostrý. skúškou.
a výškou 4,9 mm v tlakomerných hlavniach pri teplote prachovej náplne +20o C s toleranciou ±2o C a odpočítajú sa zo staticky získanej tarážnej tabuľky. 1. 2. 1. 2. nábojovú komoru na overenie funkcie opakovacej alebo samočinnej zbrane. komoru. hlaveň guľová. skúša sa najviac namáhajúcimi skúšobnými nábojmi. Skúšobná streľba sa koná pri viachlavňových zbraniach postupne, t. j. náboj sa nahrádza. Nové overovanie zbraní (§ 3 ods. z dovozu (oddiel B tejto prílohy).