Keď sa povie psychoanalýza alebo psychoanalytická psychoterapia, väčšine napadne meno S. Freud. A právom. Freud bol revolučný v tom, že priniesol úplne nový pohľad: objavil existenciu vnútorného sveta - sveta fantázií, prianí, konfliktov, ktorý existuje nezávisle od vonkajšej reality. Do vtedajšej medicínskej a filozofickej tradície vniesol myšlienku, že za naším správaním a prežívaním stoja nevedomé procesy, ktoré si neuvedomujeme, no predsa nás silne ovplyvňujú.
Žiaľ, povedomie o psychoanalýze často končí práve tu. Očakávať, že dnešný psychoanalyticky terapeut bude pracovať ako Freud, je ako čakať, že notebook, ktorý dostanete na Vianoce, bude mať výkon Commodore 64. V 80. rokoch to bol technologický zázrak. Dnes je to múzejný kúsok. Rada by som vám dnes predstavila psychoanalytickú psychoterapiu inak. Nie ako prežitok či relikviu, ale ako živý, vzťahový proces, postavený na hlbokom porozumení ľudskej psychiky. Ako metódu, ktorá má silné základy, ale pracuje v prítomnosti, s tým, čo je práve teraz v nás a v terapeutickej miestnosti.
Tento stereotyp často vychádza z predstavy, že psychoanalýza zostala uviaznutá pri Freudovi. Už Wilfred Bion v 60. rokoch 20. storočia opustil tradičný model „odkrývania potlačeného“ a priniesol revolučný pohľad: mnohé emocionálne zážitky nemajú tvar a sú ako surové, chaotické pocity (tzv. beta elementy), ktoré musia byť v terapeutickom vzťahu spracované a pomenované alfa funkciou terapeuta.
Bion ukázal, že ak matka dokáže emocionálne prijať a psychicky spracovať prežívanie dieťaťa - strach, frustráciu či úzkosť - umožňuje tým dieťaťu rozvíjať schopnosť regulovať vlastné psychické stavy. Táto kapacita kontajnovania, označovaná ako reverie, umožňuje premieňať surové, neznesiteľné prežitky (beta elementy) na zmysluplné pocity a myšlienky (alfa elementy). Ak však takáto skúsenosť chýba, dieťa zostáva zaplavené neregulovanými afektmi, ktoré nemôže psychicky spracovať. Tie sa potom môžu prejaviť ako disociácia, impulzivita, rigidita či psychosomatické symptómy.
Mark Solms, ktorý prepája psychoanalýzu a neurovedy, ukazuje, že afekty sú základom vedomia. Práve tie, ktoré pacient často nedokáže pomenovať, sa v terapii zdieľajú a formujú do nových významov. Terapia v tomto kontexte nie je len o rozprávaní - ale o tom, že pacient postupne nadobúda schopnosť myslieť o svojich pocitoch, namiesto toho, aby bol nimi zahltený alebo musel impulzívne konať. Vtedy hovoríme o procese psychickej zmeny.
Prečítajte si tiež: RPK v boji: História a použitie
Mnohí majú pocit, že nevedomie je neuchopiteľný, až mystický koncept - niečo, čo nemožno overiť. Alebo, že je to miesto potlačených obsahov, ktoré stačí objaviť a sprítomniť. Súčasná psychoanalytická psychoterapia čoraz viac pracuje s predstavou, že mnohé psychické obsahy vôbec neboli vytvorené, nemohli byť psychicky reprezentované, symbolizované ani prežité a tak ani nemôžu byť potlačené.
Klinické ukážky
Pacientka, veľmi zaneprázdnená manažérka, ktorá “nemá čas“ na súkromný život, dlhodobo hovorí na sedeniach veľmi rozumne. Opisuje fakty, analyzuje svoje správanie, dobre reaguje. Všetko dáva zmysel a javí sa to ako veľmi dobre prebiehajúca terapia. Ale po niekoľkých sedeniach si uvedomím, že sa cítim vyčerpaná. Neustále som v strehu a pod tlakom, že musím byť „perfektná“ v tom, čo poviem. Rozhodnem sa to pomenovať: „Zdá sa mi, že si dávam veľký pozor na to, čo hovorím - ako keby každé moje slovo malo byť presné a správne. Pacientka zostane chvíľu ticho a potom povie: „Vlastne áno. V tejto výmene nejde o interpretáciu. Niečo nevedomé - nevyslovený tlak na dokonalosť - sa najprv prejavilo v mojom prežívaní, a až potom sa mohlo stať symbolizované v reči. Vzniklo to tu a teraz, v interakcii.
Predstava tichého terapeuta, ktorý „nič nepovie“ a kruto nechá pacienta v hrozivej neistote, je jednou z najtrvalejších karikatúr psychoanalýzy. Skutočnosť je však iná. Bion tento postoj nazýval negatívna kapacita - schopnosť zostať v stave neistoty, zmätku či „nevedenia“, bez toho, aby sme ho predčasne vyplnili známym významom.
Klinická ukážka: Tá istá pacientka po nejakom čase prichádza na sedenie a od prvej minúty hovorí rýchlo, neustále mení témy - práca, úlohy, nové plány. Ja som zahltená informáciami, a mám pocit, že ani nemám premýšľať. A tak mlčím a vnímam. Odpovedám: „Hm, ja mám pocit, akoby tu pre mňa dnes ani nebol priestor. Pacientka stíchne. Zneistie. „No… možno hej. Keď sa zastavím, tak je zle. Potom ma všetko dobehne. A hlavne - som zbytočná. Zrazu na mňa doľahne ťaživé prázdno. Prikývne, zahanbene hovorí: „Keď ste ticho, tak mám pocit, že ma nemáte rada. V tejto scéne mlčanie nie je pasivita, ale aktívne držanie emocionálneho priestoru. Vytvára podmienky, v ktorých sa môže objaviť to, čo predtým nebolo mysliteľné. Tým, že som nevložila význam, ale zdieľala svoje prežívanie - pacientka môže pomenovať skrytú úzkosť: že bez výkonu a kontroly neexistuje.
Všetci sa zhodneme na tom, že minulosť nás formuje. Freud používal metaforu analytika ako archeológa, ktorý odkrýva vrstvy minulých zážitkov a tráum. Významný súčasný psychoanalytik Thomas Ogden hovorí o ontogenetickej psychoanalýze. Na rozdiel od „archeologickej psychoanalýzy“ sa sústreďuje na vývoj psychickej reality v prítomnom vzťahu medzi pacientom a terapeutom. Namiesto „odkrývania histórie“ ide o tvorbu psychickej skúsenosti tu a teraz. Psychoanalytický terapeut nevysvetľuje, ale spolu-pôsobí - citlivo vníma atmosféru, nevyslovené pocity, telo, sny, ticho.
Prečítajte si tiež: História a použitie MG 42 v ozbrojených konfliktoch
Klinická ukážka: Tá istá pacientka oveľa neskôr opisuje fantáziu, ktorú mala cez víkend počas služobnej cesty v zahraničí. Pri prechádzke mestom si predstavovala: “Našla som si partnera, všetko je krásne … a on potom zomrel. Zostanem sama. Vzápätí dodá: „Asi nikdy nebudem šťastná vo vzťahu. Ja poznamenám: „Obety patria do mýtických príbehov - dávajú sa, aby sa vyššie sily nehnevali a aby nás chránili. Nastane ticho. Po chvíli povie: „Úplne od veci ma napadlo … že v práci ma veľmi rozladilo, keď si za mňa sadla kolegyňa. Musela som si presadnúť. Nezniesla som, že ju nevidím. Ja poviem: „Možno som tu teraz ako tá kolegyňa. Pacientka neprináša spomienku, ale fantáziu - obraz o láske, obete, strate. Práve cez túto symbolickú rovinu sa dotýkame témy kontroly a dôvery. Toto je podstata súčasnej práce - nie analyzovanie minulosti, ale vytváranie novej psychickej skúsenosti v prítomnosti. Nevedomie sa neodhaľuje, ale tvorí v medziľudskej atmosfére.
Avner Bergstein, súčasný analytik, opisuje ako terapeut vníma pacienta cez vlastné telo - cez pocity, napätie, mlčanie, a hlavne intuíciu. Protiprenos - pocity terapeuta vo vzťahu k pacientovi - nie je chybou, ale nástrojom porozumenia. Pomáha zachytiť to, čo pacient ešte nevie pomenovať - čo je príliš surové, nejasné alebo nevedomé.
Klinická ukážka: Pacientka rozpráva veľmi logicky o tom, ako sa cíti „v poriadku“, „funguje dobre“ a „už rozumie, prečo sa jej niektoré veci v živote dejú“. Ale ja cítim, že niečo v miestnosti chýba. Atmosféra je zvláštne bez života, akoby bolo všetko pod kontrolou, no zároveň odrezané. Hovorím: „Keď vás teraz počúvam, mám pocit, že všetko dáva zmysel… a predsa mám dojem, že niečo dôležité chýba. A pokračuje: „Cez víkend som bola sama a cítila som sa hrozne. V tejto chvíli sa terapia neposúva cez poznanie, ale cez dotyk s tým, čo je ťažké cítiť. Otvoril sa priestor, kde pacientka môže byť v kontakte so svojou stratou, túžbou, osamelosťou - bez potreby ju vysvetľovať.
Zrkadlenie v skupinovej analýze
Proces zrkadlenia patrí medzi základné psychologické procesy. Procesy kde ja potrebuje druhého na to, aby zistilo kým je a na to, kým nie je. Zároveň, aby mohlo objavovať kým je a nie je ten druhý. V skupinovej analýze je zrkadlenie jedným zo základných skupinových procesov a o skupine sa hovorí ako o “sieni zrkadiel” (S.H. Foulkes), čiže ako o priestore, kde je možnosť pre tvorbu a plynutie rozpoznávania a objavovania medzi účastníkmi skupiny. Stávame sa niekým na základe toho ako sme zrkadlení, zároveň pomocou reflexie môžeme chápať kým nie sme. Skupinový zážitok predstavuje zložitosť prepojenia medzi self a druhými, umožňuje nahliadnuť aj do dynamiky širších skupín či spoločnosti, v ktorých existujeme.
Mať skúsenosť s adekvátnym zrkadlením nám umožňuje existovať. Jedna z premís SA je, že žiaden človek nie je ostrov. Byť ostrovom, znamená byť v izolácii. Byť v izolácii znamená byť v neprítomnosti sociálnych interakcií, čo narúša vývin človeka, či skupiny alebo spoločnosti ako takej. Zároveň kontakt s ponukou zrkadiel druhých, čiže s tým, že nám druhí poskytujú svoje pohľady na nás, seba, či okolitý svet, dávajú nám príležitosť ochrany pred “nekonečnou pavučinou sebaprojekcií, v ktorej sa môžeme ocitnúť za predpokladu, že sme uzavretý v svete bez dostatočného kontaktu s druhými.
Prečítajte si tiež: Všetko o guľomete lajkov
Absencia zrkadlenia je fenomén ktorý možno metaforicky vysvetliť na postave upírov, ktorí ak sa pozrú do zrkadla, nič sa v ňom neodráža, to zostáva prázdne. V praxi sa to týka najmä pacientov s poruchami osobnosti, kde je absencia interných reprezentácií a deficit v schopnosti rozpoznať existenciu vplyvu jedného na druhého, resp. Dôležitá pripomienka - záleží ako je zrkadlenie používané - ako intruzívne?, kritické?, závistlivé?, ohrozujúce?
Skupinová psychoterapia na Slovensku
Psychiatric departments introduced community sessions where patients could share their emotions, discuss concerns with staff and peers, and arrange individual consultations. Group psychotherapy in Slovakia has a long history, dating back to 1919. By the mid-20th century, psychodynamic group psychotherapy developed as a more structured approach, primarily serving patients with anxiety, mild to moderate depression, and personality disorders. After 2000, specialized departments emphasizing psychotherapy and psychosomatic care increased the frequency of group sessions to two or three times a week, focusing on personal experiences, relationships, and the hospital environment.
The private sector, however, has been much slower to adopt group therapy. Many therapists hesitate to offer it due to limited healthcare funding but also because of a persistent stigma around group therapy. In the 1970s, structured training in dynamic psychotherapy emerged with the SUR project in Prague, founded by MUDr. Skála, PhDr. Urban, and MUDr. Rubeš. This five-year program combined group analysis (influenced by Foulkes and Knobloch) with psychodrama, art therapy, and movement therapy.
Few Slovak therapists trained in the SUR project, including Dr. Hašto and Dr. Štúrová, later introduced the concept in Slovakia. In 2000, the Institute of Psychodynamic Psychotherapy was founded. A more formalized group psychoanalytic training program became available in 1993 through the Institute of Applied Psychoanalysis (IAPSA) in the Czech Republic. Founded by IPA psychoanalyst Jiří Kocourek, the program was influenced by Foulkes and Bion (through Argelander) and required five years of ...
Zameriava na spôsob, akým človek prežíva seba a druhých. Umožňuje pacientovi postupne reflektovať vlastné nevedomé vzorce a skúmať, ako sa prejavujú v súčasných vzťahoch - vrátane vzťahu k terapeutovi. Nejde len o to, čo pacient hovorí - ale o to, čo sa medzi ním a terapeutom odohráva. Je to živý proces, ktorý nevytvára odpovede, ale priestor, v ktorom môže niečo nové vzniknúť. V súčasnosti existujú rôzne terapeutické prístupy, ktoré sú efektívne na rôznych úrovniach duševného prežívania a fungovania. Je málo pravdepodobné, že všetci budeme pracovať analyticky, ale možno prienik môže nastať v snahe porozumieť tomu, čo je ťažké prežiť aj vysloviť.