História olympijských hier je oveľa dlhšia a zaujímavejšia, ako by sa mohlo zdať. Olympijské hry mali zároveň silný náboženský význam - konali sa na počesť boha Zeusa, ktorý je v gréckej mytológii označovaný za hlavného či „najvyššieho“.
Pred ich začiatkom boli do celého Grécka vyslaní poslovia, aby vyhlásili „posvätné prímerie“. Hry sa konali každé štyri roky a už v staroveku priťahovali tisícky divákov. Pôvodne sa olympijských hier mohli zúčastňovať len muži, preto si ženy zorganizovali vlastný festival. Ten sa takisto konal každé 4 roky v Olympii a na počesť bohyne Hery niesol názov Heraean Games.
Atletika patrí medzi absolútne najstaršie športy, jej „čiastková“ podoba je známa vyše štyri tisíc rokov. Samotné slovo atlét, pochádzajúce z gréckeho athletes - borec, silák, pretekár, vyjadrovalo zároveň povolanie, profesiu svojho nositeľa. Výraz atletika z gréckeho athlon znamenala pôvodne zápas, cvičenie, ale tiež cenu, o ktorú sa pretekalo.
S atletikou súvisia aj prvé Olympijske hry, ktoré sa uskutočnili na Olympii. Nieje presne stanovený dátum, kedy sa začali ale prvá zmienka o súťaži bola z roku 776 p. n. l. V tom období smeli súťažiť len slobodní muži, ktorí boli gréckeho pôvodu. Ženy mali vlastnú olympiádu ktorá bola nazvaná podľa bohyne Hery - HERAIA.
Ženy v starovekých olympijských hrách
V súčasnosti je úplne samozrejmé, že na olympiáde súťažia ženy. Staroveké olympijské hry, ktoré sa konali v gréckej Olympii od roku 776 pred Kristom, boli prvých takmer štyristo rokov bez ich účasti. Zmenila to až Kyniska. Narodila sa okolo roku 440 pred Kristom v Sparte. Jej otcom bol spartský kráľ Archidamos II. z rodu Eurypontidovcov a matkou Eupoleia. Meno Kyniska znamenalo v starogréčtine „šteniatko“.
Prečítajte si tiež: Aktivity pre žiakov v atletike
Kyniska bola nespútaná a divoká žena. Už od detstva sa veľmi zaujímala o kone a postupne sa stala odborníčkou na všetko, čo súviselo s jazdectvom. Mala najlepšie predpoklady byť úspešnou trénerkou. Väčšina žien v starovekom Grécku sa musela držať v úzadí svojich mužov a nemohli športovať, jazdiť a loviť, v Sparte to však bolo iné.
Ženy skutočne na antických olympiádach fyzicky nepretekali, no súťažiť mohli. V roku 396 pred n. l. prihlásila Kyniska, dcéra spartského kráľa Archidamusa II., svoje kone na tethrippon - preteky vozov so štvorzáprahom. Keďže jej voz vyhral a víťazmi sa stávali páni koní (jazdci boli obyčajne otroci a kone boli kone), Kyniska sa stala prvou ženskou olympijskou víťazkou v histórii.
Mimo olympiády pritom mali ženy v starovekom Grécku svoje vlastné podujatia, kde súťažili aj fyzicky (behy, lukostreľba a pod.). l. Zatiaľ čo Gréci nepúšťali ženy na olympiády zo spoločenských dôvodov (aj v publiku mohli byť len mladé dievčatá, kým vydaté ženy nie), v Coubertinových časoch platil názor, že ženy nemôžu pretekať v atletike, pretože ich telá na to nestačia.
Ženy v novodobých olympijských hrách
Prvé pretekárky sa objavili už na druhej olympiáde v roku 1900 v Paríži - neboli oficiálne zaradené, ale ani výslovne vylúčené. Spolu s mužmi vtedy súťažilo 22 žien v plachtení, krokete, jazdeckých súťažiach a v dvoch čisto ženských kategóriách, v tenise a minigolfe.
Londýnske hry v roku 1908 boli prvými, na ktorých bola účasť žien oficiálne schválená (tenis, lukostreľba a krasokorčuľovanie). Zároveň išlo o prvé olympijské hry v histórii, na ktorých mala každá zúčastnená krajina aspoň jednu ženskú športovkyňu.
Prečítajte si tiež: Úspechy slovenskej atletiky
Na začiatku roka sa na olympiádu mohlo začať baliť zatiaľ len trinásť Slovákov, čo je najmenej v histórii. Keby sme sa však vrátili o stodvadsaťštyri rokov naspäť, keď sa v Paríži konala druhá novodobá olympiáda, ešte aj z toho mála by viac ako polovica musela zostať doma. Otec moderných olympijských hier Pierre de Coubertin bol totiž presvedčený, že na verejných súťažiach musí byť účasť žien úplne zakázaná. Ženy mali mať podľa historika a pedagóga Coubertina „len jednu úlohu, a to korunovať víťaza vencom“.
Jednou z tých, ktorým z toho, ako sa muži v športe pozerali na ženské účastníčky, vrela krv v žilách, bola francúzska prekladateľka, veslárka a aktivistka Alice Milliatová. Keď v roku 1920 atletická federácia zakázala atlétkam pretekať na olympijských hrách, rozhodla sa vziať situáciu do svojich rúk a 24. marca 1921 na trávniku v Monte Carle usporiadala prvé čisto ženské hry, na ktorých súperilo sto športovkýň z piatich krajín.
Eva Šuranová - bronzová slovenská atlétka
Jozef Pribilinec a Matej Tóth zlato, Imrich Bugár striebro , Alojz Sokol, Mór Koczán a Eva Šuranová bronz - to je šesť atletických olympijských cenných kovov, ktoré majú jednoznačne slovenský rukopis. O jedinú ženskú medailu pod piatimi kruhmi sa v kráľovnej športov postarala pred 50 rokmi, 31. augusta 1972 v Mníchove, diaľkarka Eva Šuranová.
Na olympiádu do Mexika 1968 sa Eva - vtedy ešte Kucmanová - ešte nedostala. Výkonom 631 cm síce splnila limit, ale pre zákulisné „čachre-machre“ sa napokon ocitla len v pozícii prvej náhradníčky. Olympijské hry v Mníchove 1972 klopali na dvere, no mamička Šuranová nebola ani len v reprezentačnom kádri. Napriek tomu v júni na „pétéeske“ zlepšila v diaľke čs. rekord na 658 cm a po trojročnej pauze znovu vyhrala domáci šampionát.
Štvrtok, 31. august 1972. Na Olympijskom štadióne v Mníchove sa začal prvý deň atletických súťaží Hier XX. olympiády aj s dvoma finálovými disciplínami. V predpoludňajšej kvalifikácii splnilo limit 630 cm až 14 z 33 atlétok, ale chýbali medzi nimi Američanka Watsonová či majsterka Európy 1971 Nemka Micklerová. Finále sa uskutočnilo ešte v ten istý deň.
Prečítajte si tiež: Atletický klub Žiar nad Hronom
Eva Šuranová, mamička 20-mesačnej dcérky, získala 31. augusta 1972 prvú medailu pre československú výpravu na OH v Mníchove. Jej bronz bol v tom čase štvrtá olympijská medaila pre čs. atlétku, avšak úplne prvá pre ženu zo Slovenska.
Lidija Skoblikovová - legenda zimných olympijských hier
V šesťdesiatom štvrtom zažil olympijský svet zimné hry v hlavnej úlohe s atraktívnou plavovláskou zo Zlatoustu. Lidija Skoblikovová patrila pod Berg Iselom k najobdivovanejším dámam. Šesťnásobná olympijská víťazka, na zimných hrách 1964 v Innsbrucku vyhrala všetky štyri disciplíny (500, 1 000, 1 500 a 3 000 metrov).
Lidija sa venovala atletike, cyklistike, ale napokon sa stala produktom vysokohorského oválu Medeo na pohorí Ťan-šanu v nadmorskej výške 1 691 metrov. Sovieti ho vybudovali v roku 1951. Po skúsenosti s bežkami presedlala Lidija k atletike. Dala jej skvelý kondičný základ, ktorý pretavila do dlhých nožov. Už v prvom roku na ľade sa stala v Gorkom majsterkou krajiny.
Záver
Účasť žien na olympijských hrách prešla dlhú a náročnú cestu. Od počiatočného vylúčenia a predsudkov až po súčasnú rovnoprávnosť a úspechy. Ženy preukázali svoju silu, odhodlanie a športového ducha, čím významne prispeli k sláve a rozmanitosti olympijských hier.
tags: #atletika #olympijske #hry #zeny