Slovenské národné povstanie alebo SNP bolo ozbrojené povstanie slovenského domáceho odboja počas druhej svetovej vojny proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na územie vojnovej Slovenskej republiky. Začalo sa 29. augusta 1944 ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami, nepriamo bolo i útokom proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných spojeneckých mocností druhej svetovej vojny. Centrom povstania bola Banská Bystrica.
Iné názvy sú: Povstanie roku 1944, Povstanie v roku 1944, skrátene Povstanie, dobové názvy boli: čechoboľševický puč, slovenské povstanie, stredoslovenské povstanie, banskobystrické povstanie, augustové povstanie, slovenské národné povstanie.
Pozadie SNP
Adolf Hitler na stretnutí s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským 13. marca 1939 v Berlíne ponúkol slovenským predstaviteľom vyhlásenie samostatného štátu výmenou za rozbitie ČSR. Pohrozil, že majú na výber len dva varianty budúcnosti krajiny: jedným bolo rozdelenie Slovenska medzi Maďarsko a v menšej miere Poľsko a Nemecko, druhým vyhlásenie samostatnosti za cenu obsadenia Čiech a Moravy. Politické špičky HSĽS si vybrali druhú variantu, a tak zostalo Slovensko na rozdiel od Protektorátu Čechy a Morava čiastočne suverénnym štátom.
Zmluva o ochrannom zväzku medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom a ďalšie udalosti, ako napr. Nacistické Nemecko sa rozhodlo Slovákov použiť pre svoje vojenské zámery. Išlo najmä o vojenský priemysel, ktorý sa počas druhej svetovej vojny v krajine rozvíjal za prispenia nemeckého kapitálu. Vyrábali sa tu napríklad lafety pre nemecké kanóny, ale aj súčiastky pre iné zbrane. Ďalšou časťou podielu na tzv. nemeckom vojnovom úsilí bolo nasadenie slovenských jednotiek najprv pri útoku na Poľsko, kde slovenské pozemné vojská zaistili slovenské obce, ktoré predtým zabralo Poľsko a krajina poskytla Nemcom potrebný nástupný priestor pre útok z tohto smeru. Podstatnejšia, najmä z medzinárodného pohľadu, bola však účasť na bojoch proti ZSSR.
Generál Ferdinand Čatloš nariadil 22. júna 1941 vytvorenie takzvanej Rýchlej skupiny, ktorá bola čoskoro nasadená do bojov proti ZSSR a neskôr preorganizovaná na Rýchlu brigádu a ešte neskôr Rýchlu divíziu. Podobne vznikla aj Zaisťovacia divízia. Mnohí demobilizovaní vojaci, ktorí sa vrátili z bojov na východnom fronte domov, už dobre poznali vojenskú situáciu a vedeli, že nacistické Nemecko skôr či neskôr vojnu prehrá. Väčšinu z nich zaskočilo správanie nemeckých jednotiek a najmä SS voči civilnému obyvateľstvu, zajatcom a partizánom.
Prečítajte si tiež: Praktické tipy pre airsoft batérie
Spoločenská a ekonomická situácia na Slovensku po rozpade Česko-Slovenska nebola natoľko dramatická ako v Protektoráte, vďaka vojnovej výrobe pre Nemecko sa životná úroveň do roku 1944 v podstate stabilizovala. V roku 1939 sa Slovensko podieľalo na agresii proti Poľsku. Po skončení týchto vojnových operácií boli Slovensku prinavrátené slovenské pohraničné obce predtým obsadené Poľskom.
Nemci počas vojny v krajine nikdy nemali významnejšiu popularitu a vojnové nadšenie okrem toho naštrbil aj fakt, že krajina v krátkej dobe vyhlásila vojnu Sovietskemu zväzu a neskôr aj Spojeným štátom, kde malo veľa Slovákov svojich príbuzných. Totálna mobilizácia Nemecka 13. januára 1943 ako aj následné porážky na východnom fronte počas leta ale boli neklamným znakom toho, že nacistické Nemecko nie je schopné Sovietsky zväz poraziť, ba dostáva sa do čoraz väčšej defenzívy. Chápali to aj mnohí Slováci. Ku komplikovanej situácii v strednej Európe sa okrem priblíženia frontu pridalo aj obsadenie susedného Maďarska nemeckými vojskami 19.
Väčšina obyvateľstva reagovala na celkové dianie s neistotou, ktorá postupne prerastala do nespokojnosti s režimom. Táto situácia výrazne pomohla odbojovým skupinám. Význam v nasledujúcich udalostiach zohrali najmä antifašisti v armáde, ale aj demokrati i komunisti, ktorí udržiavali kontakt s exilovou vládou v Londýne, či vedením v Moskve. Slovenskú katolícku vládu odmietalo aj mnoho evanjelikov, časť inteligencie a väčšina z tých, ktorých sa dotýkala nemecká nadvláda, či Schutzzona. Najmä antifašisti v armáde dúfali, že pomôžu Červenej armáde pri prechode územím Slovenska a ochránia tak krajinu pred dlhodobými frontovými bojmi a z toho vyplývajúcou skazou.
V lete roku 1944 už Červená armáda oslobodzovala juhovýchodnú a strednú Európu. Na južnom strategickom smere prebiehala Jassko-kišiňovská operácia. Jej úspech vytvoril predpoklad rýchleho postupu sovietskych vojsk z Rumunska do severovýchodného Maďarska. Vďaka tomu sa rátalo s tým, že do Karpatského oblúka bude možné vniknúť z juhu.
Prípravy na Povstanie
Hlavný vojenský plán, s ktorým počítalo vojenské ústredie a organizátori Slovenského národného povstania, predpokladal, že dve východoslovenské divízie otvoria karpatské priesmyky a armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu sovietskej armády. Tento plán schválili tak komunisti ako aj Londýnska vláda, pričom ho však nestihli prerokovať s velením sovietskych vojsk. Plány počítali s úspešným protifašistickým povstaním na Slovensku, v Rumunsku, Bulharsku a Juhoslávii. Povstania mali vypuknúť vtedy, keď sa k hraniciam týchto štátov mala priblížiť Červená armáda.
Prečítajte si tiež: 9x19mm hmotnosť strely
23. augusta 1944 vypuklo povstanie v Rumunsku a 9. septembra 1944 vypuklo povstanie v Bulharsku. V Juhoslávii bola 4. Druhé ilegálne ústredné vedenie KSS vydalo smernicu, v ktorej nabádalo k zakladaniu partizánskych skupín, tzv. bojových jánošíkovských družín. V novembri 1941 poverilo touto úlohou Jozefa Lietavca. Na jar roku 1942 komunisti utvorili Ústredný národný revolučný výbor a vyzývali občanov, aby zakladali revolučné národné výbory ako „orgány boja za oslobodenie Slovenska“.
22. marca 1942 sa komunisti pokúsili založiť na východnom Slovensku, v oblasti Humenného a Michaloviec, partizánsku skupinu - prvú z jánošíkovských družín, ktorú celkovo tvorilo asi 25 - 40 ľudí, z ktorých asi polovica boli rasovo prenasledovaní. Išlo o skupinu Petra Boroša, 7. apríla 1942 ju prepadli žandári a Hlinkova garda. Ladislav Exnár, predstaviteľ ilegálnej KSS v okrese Banská Štiavnica sa v septembri 1942 zúčastnil porady straníckych funkcionárov v Sklených Tepliciach o jánošíkovských družinách a zorganizoval skupinu Sitno.
V roku 1944 už väčšina jánošíkovských družín de facto neexistovala, alebo iba sústreďovala zbrane a výstroj v horách, či vydávala agitačné letáky. Nálada v spoločnosti v tej dobe podobnej činnosti nepriala a tieto jednotky nemali nádej na dlhé prežitie. V horských oblastiach Slovenska začali spontánne vznikať za podpory antifašistov aj ďalšie skupiny, zväčša tvorené sovietskymi vojakmi, ktorí utiekli z koncentračných a zajateckých táborov. Ich činnosť sa však zatiaľ bez zbraní sústredila skôr na prežívanie a vyhýbanie sa zatknutiu, ako skutočnému boju proti nacizmu.
Od konca roku 1943 sa začali vytvárať tri partizánske jednotky, ktoré neskôr zohrali významnú úlohu v ďalšom dianí. Bola to Uhrova skupina na západnom Slovensku, Žingorova skupina na Martinských holiach a jednotka pod vedením Kukorelliho na východe. Komunistami organizované oddiely sa sústredili na ozbrojený boj a pomoc postupujúcej Červenej armáde tak, ako im to diktovali ich vodcovia z Moskvy a partizánskeho ústredia z Kyjeva. Moc nad partizánmi v skutočnosti mal len Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia (ÚŠPH) v Kyjeve a slovenskí komunisti nad nimi mali len formálnu moc.
Sovietmi vedené partizánske jednotky sa podieľali veľkou mierou na vytvorení partizánskeho hnutia, ktoré viedlo bojovú činnosť aj po potlačení povstania najmä vďaka tomu, že si stihli pripraviť zásobovacie základne ešte pred začiatkom povstania. Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR z 12. decembra 1943 okrem iného prerokúvala aj otázky súvisiace s prípravou a výcvikom partizánskych organizátorských skupín a ich presun na Slovensko. Ich výcvik prebehol v lete 1944 v Obarove pri Rovne a v Sviatošine pri Kyjeve v ZSSR.
Prečítajte si tiež: Malokalibrové zbrane podľa zákona
V noci z 25. na 26. júla 1944 bola v priestore Liptovskej Osady pri Ružomberku vysadená prvá partizánska organizátorská skupina, ktorej velil nadporučík P. Veličko. Skupina mala 11 členov, z toho dvaja boli Slováci. 6. augusta pristála na Prašivej druhá a ďalšie skupiny nasledovali čoskoro na to. Dovtedy sa rozvíjal partizánsky boj na Slovensku iba spontánne a zväčša nebol dobre organizovaný. Po príchode sovietskych odborníkov, ktorých podporovalo obrovské zázemie, začal nadobúdať vážnosť. Od 26. júla 1944 do konca vojny vysadil Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve na území Slovenska 53 organizátorských skupín s asi 1 200 osobami.
Začiatkom augusta 1944 sa začala stupňovať aktivita partizánskych skupín v Nízkych Tatrách a priľahlých podhorských oblastiach. Aktivity partizánov smerovali nielen proti nemeckému civilnému obyvateľstvu ale aj proti príslušníkom Hlinkovej gardy a niektorým katolíckym kňazom. Pre zachovanie bezpečnosti dostala slovenská armáda 9. augusta 1944 rozkaz zakročiť proti partizánom. 10. augusta 1944 sa začala rozsiahla protipartizánska akcia v Nízkych Tatrách, ktorú riadil generál Jozef Turanec. Akcia bola neúspešná, partizáni sa včas z týchto priestorov stiahli. Prípadné stretnutia vojakov s partizánmi boli priateľské, vojaci sa pridávali k partizánom, alebo predstierali bezvýsledné prehľadávanie terénu.
O deň neskôr slovenská vláda vyhlásila na území Slovenska s platnosťou od 12. augusta stanné právo, ktoré malo zamedziť ďalšie akcie partizánov a ostatných antifašistov. Jeho realizáciu však nemal kto zabezpečiť, pretože nižšie články štátneho aparátu v partizánmi kontrolovaných oblastiach už neboli akcieschopné. Ani hrozba trestu smrti podľa stanného práva vyhláseného 11. 12. augusta prešla z Liptovskej Lužnej do Kantorskej doliny v Turci skupina P. Velička a vytvorila tu partizánsku brigádu, ktorej súčasťou sa stal aj francúzsky oddiel G. de Lannuriena. 21. augusta títo partizáni obsadili Sklabiňu a podnikali odtiaľ v nasledujúcich dňoch útočné akcie s cieľom vytvoriť v Turci partizánsku oblasť. Z 23. na 24. augusta zatarasili tunely pri Strečne a Kraľovanoch, 24. augusta tunel na železničnej trati Horná Štubňa - Handlová a na ďalší deň Horná Štubňa - Kremnica. Súčasne 24. augusta prepadli pílu v Turanoch; 25. augusta rozdávali v Martine na námestí zbrane.
17. augusta 1944 partizáni pod sovietskym velením A.S. Jegorova a A.P. Ržeckého uskutočnili transport rozličných druhov potravín z nemeckého skladu vo Svätom Ondreji (dnes súčasť Brusna) do Bukovskej doliny, pri čom im výrazne pomohli civilní zamestnanci skladu. Na vyhrocujúcu sa situáciu v krajine reagovali veľmi citlivo aj Židia, ktorí ešte zostali v krajine a odôvodnene sa obávali vstupu nemeckých vojsk na územie krajiny. 20. V roku 1943 Edvard Beneš, vodca česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne, inicioval prípravy na možnú vzburu, keď kontaktoval zástupcov odboja. V decembri 1943 odbojové prúdy, česko-slovenskí demokrati, komunisti a antifašisti v slovenskej armáde prijali Vianočnú dohodu, na základe ktorej neskôr v septembri 1944 vznikla povstalecká ilegálna Slovenská národná rada.
V marci 1944 podplukovník Ján Golian prevzal velenie nad prípravami. Konšpirátori nazhromaždili zásoby a peniaze v základniach na strednom a východnom Slovensku. Prevoz štátneho pokladu z Bratislavy do Kremnice napríklad odôvodňovali nebezpečenstvom náletov na hlavné mesto. Významnú úlohu pri tom zohrali Peter Zaťko, poradca ministra hospodárstva, a Imrich Karvaš, guvernér Slovenskej národnej banky, ktorý zabezpečil prevoz troch miliárd korún do Banskej Bystrice. V tej dobe už bolo približne 3 200 slovenských vojakov zajatých Červenou armádou, dezertovalo alebo vstúpilo do partizánskych skupín.
V apríli 1944 dvaja slovenskí Židia Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler utiekli z koncentračného táboru v Osvienčime a rozsiahlou správou svedčili o zverstvách v nacistických vyhladzovacích táboroch. 20. júla 1944 sa v Žarnovickej doline neďaleko Čremošného, v poľovníckej chate bratov Ursínyovcov, konala porada ilegálnej SNR so zástupcami tzv. Vojenského ústredia (armádne velenie pripravovaného povstania). Bola posúdená politická situácia a stav vojenských príprav povstania, riešila sa aj otázka spolupráce armády a partizánov.
Vojenskí predstavitelia sa snažili presadiť podriadenie partizánskeho hnutia jednotnému vojenskému veleniu, čo predstavitelia KSS odmietli. Bolo to aj preto, že komunisti fakticky nad partizánskymi skupinami nemali žiadnu kontrolu. V tej istej dobe velenie slovenskej armády presunulo dve najlepšie vyzbrojené divízie spoločne s najlepšími jednotkami Slovenských vzdušných síl na východné Slovensko, hlavne do oblasti Prešova, aby podporilo nemecké jednotky chystajúce obranu pred sovietskou armádou prichádzajúcou z Poľska. Práve tieto dve divízie mali podľa plánov povstalcov uskutočniť hlavný z plánovaných krokov na začatie povstania a teda nadviazať styk so sovietskymi jednotkami.
20. augusta 1944 lietadlá 15. leteckej armády amerických vzdušných síl zo základní v južnom Taliansku bombardovali rafinériu v Dubovej. Zničili pri tom sklady pohonných hmôt, s ktorými sa počítalo pre povstanie. Slovenská armáda zatiaľ stupňovala svoju „aktivitu proti partizánom“. Do apríla 1944 nemal domáci odboj žiadne priame spojenie so zahraničným odbojom, či už v Londýne, alebo v Moskve. Komunikácia prebiehala len prostredníctvom kuriérov civilného odboja. To sa zmenilo príchodom styčného a spravodajského dôstojníka z Londýna škpt. J. Krátkeho s rádiostanicami.
V máji a júni 1944 bolo členom vojenského ústredia mjr. J. Markom zriadených niekoľko rádiostaníc: v Novom Meste nad Váhom, Štubnianskych Tepliciach, Banskej Bystrici a na Troch Duboch. V júli jednotky Červenej armády v Sovietskom zväze a Poľsku začali postupovať smerom na Slovensko. V auguste 1944 dosiahla Červená armáda Krosno vzdialené iba 40 kilometrov od severovýchodnej hranice Slovenska. SNR plánovala odlet delegácie do Moskvy už začiatkom leta 1944. Malo ho zabezpečiť Vojenské ústredie, ktoré si mohlo určiť aj jedného člena delegácie.
Odlet z Troch Dubov do Vinnice bol naplánovaný na 8. júla 1944 s pilotom kapitánom Ľ. Kozom na lietadle Junkers. Za delegáta Vojenského ústredia bol vybraný generál Š. Jurech za SNR Karol Šmidke. Po príchode delegácie na letisko však pilot oznámil, že lietadlo nie je schopné letu. Maršal G. K. Žukov spolu s generálom Píkom čakali na prílet spojky v noci 8. júla zbytočne. Náhradný odlet bol naplánovaný na 2. augusta 1944 opäť s pilotom Ľ. Kozom a lietadlom Heinkel 111. Generál Jurech sa po predošlej skúsenosti odmietol na ďalšom pokuse zúčastniť a preto bol za Vojenské ústredie urč...
Účasť batérie s PLK ráže 88 Flak v SNP
Skupina mala k dispozícii 2 ľahké a 2 ťažké protilietadlové batérie (kanóny FLAK 88 mm). Jedna ťažká batéria bola nasadená k ochrane Banskej Bystrice, druhá k .... Nemecké jednotky povstaleckú armádu porazili a v noci z 27. na 28. októbra 1944 časť jej jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja.