Sviatosť krstu je prvou sviatosťou v poradí. Ak nás krstom Boh prijíma za svoje deti v Kristovi, znamená to začiatok života kresťana. Bez začiatku života, bez narodenia nič nemôže nasledovať. Preto aj krst musí byť prvý. Bez neho by ani ostatné sviatosti neboli platné.
Význam krstu
Z duchovného hľadiska všetky sviatosti nejakým spôsobom súvisia so životom človeka, s tým, čo prežíva. Sviatosti dávajú životu viery kresťana vznik, rast, uzdravenie a poslanie. Môžeme hovoriť o podobnosti medzi etapami prirodzeného života človeka a etapami jeho duchovného života.
Evanjeliá nám hovoria, že Kristus tesne predtým, ako vystúpil do neba, prikázal učeníkom, aby išli do celého sveta učiť ľudí, čo ich on učil, a aby ich krstili. Je to teda Boží Syn, kto žiada krst.
Hoci Boh nie je viazaný svojimi sviatosťami, aby zachránil ľudí, dáva nám ich, aby sme my prostredníctvom nich dosahovali spásu. Ak však človek spozná Krista, uverí v neho ako v Božieho Syna, nemôže odmietať krst. Krstom hovoríme Bohu „áno“. V tom prípade odmietať krst znamená odmietať Boha.
Záväzok krstu
Krst zaväzuje človeka žiť tie milosti, ktoré krstom prijal. Predovšetkým má žiť ako „nové stvorenie“, čiže žiť v milosti posväcujúcej. Rozvíjať vzťah viery, nádeje a lásky voči trojjedinému Bohu. Rovnako aj žiť spoločenstvo s kresťanmi a pred svetom svedčiť svojím spôsobom života o Bohu a o jeho láske.
Prečítajte si tiež: Príklady vojakov bez zbrane
Len samotný fakt, že je človek pokrstený, mu nebo ešte nezabezpečí. Musí sa stávať tým, čo prijal. Mali by sme si uvedomovať, že hoci sme sa krstom stali Božími deťmi a Kristovými učeníkmi, každodenným životom sa nimi potrebujeme stávať.
Kto môže byť pokrstený?
Pokrstený môže byť každý človek, ktorý ešte nie je pokrstený. Pokiaľ ide o dospelého človeka, vyžaduje sa, aby prejavil vôľu prijať krst, bol dostačujúco poučený o pravdách viery a kresťanských povinnostiach a aby sa aj katechumenálnou prípravou osvedčil v kresťanskom živote. Pred krstom by mal oľutovať svoje hriechy.
Pokiaľ ide o dieťa, je potrebné, aby aspoň jeden rodič alebo ten, kto zákonne zastupuje dieťa, súhlasil s krstom a aby bola nádej, že dieťa bude vychovávané vo viere.
Kristus hovorí: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo!“ (Lk 18,16) Práve cez krst prichádza duša dieťaťa do kontaktu s Božou milosťou, so spásou, ktorú nám vymohol Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Tým, že rodičia nechcú dať pokrstiť svoje dieťa, ochudobňujú ho o túto milosť.
Každá výchova je svojím spôsobom ovplyvňovaním dieťaťa. Rodič sa pritom nepýta svojho dieťaťa, či súhlasí s takou alebo inou výchovou, či súhlasí s takými alebo inými zvykmi, formami správania, ktoré ho učí. Rovnako sa ho nepýta, akou rečou sa chce naučiť rozprávať. Netreba sa báť hovoriť dieťaťu o Bohu, o Kristovi, vychovávať ho vo viere. Neskôr ako dospelý človek sa aj tak slobodne rozhodne, či chce túto vieru žiť alebo nie.
Nevychovávať dieťa vo viere, nehovoriť mu o Bohu skôr vytvára predpoklad, že sa pre vieru ani nerozhodne. Človek sa totiž ťažko rozhodne pre niečo, čo nepozná a nevytvoril si k tomu nejaký vzťah. Nevychovávať vo viere je teda ochudobňovanie človeka o možnosť rozhodnúť sa pre vieru.
Rozdiel medzi krstom novorodenca a dospelého
Pokiaľ ide o krst ako sviatosť, ide o ten istý krst. Rozdiel spočíva hlavne v procese formácie vo viere. Dospelý sa musí pripraviť na krst predtým, ako ho prijme. Cez katechumenálnu prípravu, ktorá by mala trvať aspoň dva roky, sa dospelý snaží rozvíjať svoju počiatočnú vieru v Krista, ktorú potom verejne vyznáva pri krstnej slávnosti, keď dostáva aj ostatné sviatosti uvedenia do kresťanského života - birmovanie a Eucharistiu.
V prípade novorodenca je to naopak, v priebehu svojho rastu má byť formovaný vo viere cez kresťanskú výchovu v rodine a aj prostredníctvom katechetickej prípravy, keď sa chystá na prvé prijatie Eucharistie a neskôr na prijatie birmovania.
Výber krstného mena
Pri krste by sa malo vybrať meno, ktorého nositeľom bol už nejaký svätý. Nemalo by sa dávať meno, ktoré je cudzie kresťanskému zmýšľaniu. Daný svätý sa stáva krstným patrónom pokrsteného. Rodičia, ktorí vyberajú meno svojmu dieťaťu, alebo dospelý, ktorý sa chce dať pokrstiť, by mali rozmýšľať nielen nad tým, nakoľko sa im dané meno páči a je im sympatické, ale aby aj spoznali daného svätca.
Symboly krstu
Pri krste treba mať košieľku, sviecu, vodu, olej. Tieto symboly a znaky najlepšie vysvetľuje samotný obrad krstu. Pri krste dieťaťa kňaz alebo diakon, ktorý krstí, hovorí dieťaťu: „Stal si sa novým stvorením a obliekol si sa v Krista. Toto biele rúcho nech ti je znakom tejto hodnosti.“ Vďaka krstu sa podobáme Kristovi, priam sme si ho obliekli.
Keď krstiteľ odovzdáva krstným rodičom sviecu zapálenú od veľkonočného paškála, ktorý symbolizuje Zmŕtvychvstalého, hovorí: „Prijmite svetlo Kristovo.“ Hovorí im, že práve im sa zveruje toto svetlo. Krstná svieca teda symbolizuje svetlo Kristovo, ktoré pokrstený prijíma a zároveň on sám má byť tým svetlom v Kristovi pre tento svet.
Pomazanie olejmi
S olejom je to trochu komplikovanejšie, pretože pomazanie pri krste sa robí dvakrát a vždy to má iný význam. Pred krstom sa robí pomazanie olejom katechumenov. Udeľuje sa po modlitbe exorcizmu, ktorou sa prosí, aby kandidát krstu bol ochraňovaný a posilňovaný v boji so zlým duchom.
Pomazanie olejom po krste má iný význam. Tento olej sa nazýva krizma. Krstom človek prijíma trojitý úrad Krista kňaza, proroka a kráľa. V minulosti sa pomazávali okrem kňazov aj proroci a králi, keď boli uvádzaní do svojho úradu. Tak aj novopokrstený je pomazaný, lebo dostal účasť na tomto trojitom Kristovom úrade.
Novopokrstený sa stáva dieťaťom Boha Kráľa. Je teda dedičom Božieho kráľovstva. Aby však mohol obsiahnuť toto dedičstvo, musí sa snažiť kraľovať nad sebou samým, nad svojimi zlými sklonmi. Ďalej je povolaný byť prorokom, čiže tým, kto svedčí životom o Bohu, Kristovi, Božom kráľovstve. Napokon má účasť na Kristovom kňazstve, ktoré vykonáva svojimi modlitbami a každodennými obetami.
Účinky krstu
Samotné viditeľné úkony už naznačujú, čo sa deje duchovne, čiže to nadprirodzené. V krste sa odpúšťa dedičný hriech. Pokiaľ ide o človeka, ktorý má už aj osobné hriechy, odpúšťajú sa mu aj tie, ba dokonca aj tresty za hriechy. Krstom sa človek stáva „novým stvorením“. Trojjediný Boh dáva pokrstenému účasť na svojom živote prostredníctvom posväcujúcej milosti. Pokrstený sa stáva údom Kristovho tajomného tela, ktorým je cirkev. Do duše pokrsteného sa vtláča nezmazateľný duchovný znak - Kristova pečať. Preto sa už nedá „odkrstiť“. Krst dáva účasť pokrstenému na Kristovom kňazstve a je základom spoločenstva všetkých kresťanov. Krst udeľuje pokrstenému teologálne, čiže božské čnosti - vieru, nádej a lásku a dary Ducha Svätého.
V Katechizme Katolíckej cirkvi sa píše o Kristovom umučení a kríži ako o prameni krstu. Na kríži sa udial vrchol zjavenia Božej lásky voči ľuďom. Je to Láska, ktorá sa obetuje, ktorá sa dáva, ktorá za nás trpí. Na kríži zobral Kristus na seba naše hriechy a naše bolesti. Z jeho prebodnutého boku vyšla krv a voda, ktoré sú predobrazmi krstu a Eucharistie. Krst nás teda spája s tajomstvom Kristovej obetujúcej sa lásky na kríži.
Kto môže krstiť?
Riadnym vysluhovateľom krstu je biskup a kňaz, v latinskej cirkvi aj diakon. V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý človek, dokonca aj ten, kto nie je pokrstený. Krst je jediná sviatosť, ktorú môže platne udeliť prakticky ktokoľvek. Cirkev vidí dôvod tejto možnosti v Božej vôli spasiť každého človeka a v nevyhnutnej potrebe krstu pre spásu.
Aby však bol krst platný, je potrebné urobiť to správnym spôsobom. Musí byť použitá správna matéria (voda, nie hocijaká tekutina), forma krstu (liatie alebo ponorenie do vody s vyslovením správnej krstnej formulky) a aj úmysel, ktorý sa zhoduje s Kristovým zámerom.
Samozrejme, treba pamätať na to, že tu hovoríme o výnimočných situáciách, napríklad novonarodené dieťa, ktoré je v ohrození života a kňaz sa nemá ako k nemu dostať, aby ho pokrstil. Môže to urobiť ktokoľvek, kto je pri ňom. Za normálnych okolností však majú krstiť riadni vysluhovatelia krstu, pretože krstom sa pokrstený zároveň prijíma do spoločenstva cirkvi.
Uznávanie krstu medzi cirkvami
V roku 2001 bola podpísaná dohoda o vzájomnom uznávaní krstu medzi Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania na Slovensku a Katolíckou cirkvou. Takéto dohody sa robia preto, aby sa zaručila istota o platnom udeľovaní krstu. Čiže aby tí, ktorí krstia v uvedených cirkvách, to robili takým spôsobom, aby udelený krst bol platný.
Aj krst v iných cirkvách, s ktorými Katolícka cirkev na Slovensku nepodpísala dohodu, môže byť platný, pokiaľ bola zachovaná správna matéria, forma krstu a aj úmysel.
V Obrade uvedenia dospelých do kresťanského života sa v súvislosti s prijatím už pokrsteného do plného spoločenstva Katolíckej cirkvi píše, že pokiaľ nie je rozumná pochybnosť o fakte alebo platnosti už udeleného krstu, krst sa nemá znova udeľovať podmienečne.
Spása bez krstu
V Katechizme sa píše, že „krst je nevyhnutne potrebný na spásu tým, ktorým sa ohlasovalo evanjelium a mali možnosť požiadať o túto sviatosť. Boh zviazal spásu so sviatosťou krstu, ale on sám nie je viazaný svojimi sviatosťami“ (KKC 1257). Z uvedeného vyplýva, že spasený môže byť aj človek, ktorý nebol pokrstený. Boh je všemohúci, dokáže zachrániť aj bez krstu. Otázka je však na strane človeka, nakoľko naozaj nevedel, nemal tú možnosť alebo len jednoducho nechcel.
V tejto súvislosti je dobré spomenúť aj niektoré špeciálne situácie, keď človek síce neprijal sviatosť krstu, predsa však bol „pokrstený“. Ide o krst krvi a krst túžby. Tí, ktorí podstúpia mučenícku smrť pre vieru, aj keď neprijali krst, sú pokrstení skrze svoju smrť pre Krista. Takisto tí, ktorí túžili po krste, napríklad katechumeni, a zomreli skôr, ako boli pokrstení, ich túžba prijať krst spojená s ľútosťou svojich hriechov im zabezpečuje spásu, akoby boli pokrstení.
Osud detí, ktoré zomreli bez krstu
Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli nepokrstené, ide o ťažkú teologickú otázku. Na deti sa totiž nevzťahuje krst túžby. Ten sa týka len ľudí, ktorí sú už schopní túžiť po krste. Hoci je malé dieťa nevinné, čiže nemá žiadne osobné hriechy, stále však platí, že je v stave dedičného hriechu. A ten sa zmýva krstom.
Prečo kňaz odmietne krstiť?
Často sa stretávame s tým, že kňaz odmietne pokrstiť dieťa z rôznych dôvodov. Jedným z nich môže byť to, že rodičia nie sú zosobášení. V takýchto prípadoch sa rodičia cítia nespravodlivo a diskriminovaní. Niektorí kňazi sú prísnejší, čo sa týka pravidiel, zatiaľ čo iní si ich vykladajú voľnejšie. Dôležité je, aby kňaz posúdil situáciu individuálne a zohľadnil všetky okolnosti.
| Dôvod odmietnutia | Postup |
|---|---|
| Rodičia nie sú zosobášení | Individuálne posúdenie situácie |
| Krstní rodičia nespĺňajú podmienky | Nájsť vhodných krstných rodičov |
| Nedostatok viery u rodičov | Úprimný rozhovor s kňazom |
Je smutné, ak sa nevinné dieťa stane obeťou nezmyselných sporov. Kňazi by mali byť milosrdní a láskaví, a nemali by uprednostňovať dodržiavanie pravidiel pred ľudskosťou.