Beh cez prekážky je mimoriadne náročná ľahkoatletická bežecká disciplína, ktorá sa beží na atletickej dráhe. Základná charakteristika a pravidlá: tieto dve ľahkoatletické disciplíny sú v podstate šprintami cez prekážky, ktoré sú rovnomerne rozložené na bežeckej trati.
Základná Charakteristika a Pravidlá
- Mimoriadne náročná ľahkoatletická bežecká disciplína.
- Beží sa na atletickej dráhe.
- Na dráhe je rovnomerne rozmiestnených 10 prekážok s podstavcom v tvare písmena "L".
- Prekážky sú od seba vzdialené 35 metrov.
- Ľahkému zhodeniu prekážky zabraňuje vyvažovacie zariadenie.
- Prekážky pre mužov sú vysoké 0,914 m a pre ženy 0,762 m.
- Bežci bežia celú vzdialenosť každý v samostatnej dráhe.
- Vybočenie z určenej dráhy znamená diskvalifikáciu pretekára.
- Ženy behajú 100 metrov a muži 110 metrov cez prekážky.
- Patria medzi technicky najnáročnejšie behy.
Stručná História
Disciplína vznikla na základe inšpirácie z konských dostihov. Beh na 440 yardov (402,16 m) bol prvý krát oficiálnou súčasťou pretekov medzi Oxfordom a Cambridge v roku 1864. Na konci 19. storočia začali behať túto trať aj vo Francúzsku, ale na vzdialenosť 400 metrov. Na Hrách Olympiády sa muži predstavili po prvý krát v roku 1900 vo francúzskom Paríži a ženy v roku 1984 v americkom Los Angeles. Na prelome 19. a 20. storočia ak atlét zhodil 3 prekážky bol diskvalifikovaný.
Prvú bežeckú súťaž na 120 yardov (109,68 metrov) s prekonávaním prekážok datujeme na začiatok 19. storočia. Uskutočnila sa v roku 1864 v Anglicku v rámci prvého oficiálneho ľahkoateltického stretnutia univerzitných výberov Ocfordu a Cambridge. Koncom 19. storočia sa uvedená prekonávaná vzdialenosť upravila vo Francúzsku na rovných 110 metrov. Beh na 110 metrov cez prekážky mužov bol zaradený v programe prvých novodobých Olympijských hier v roku 1896 v gréckych Aténach. Ženský prekážkový šprint na 100 metrov sa po prvý krát objavil v programe Olympijských hier v roku 1972 v Nemeckom Mníchove. Pred tým ženy súťažili na trati kratšej o 20 metrov.
Zmenami prešli pri vývoji týchto disciplín aj prekážky, cez ktoré sa preteká (ich výška a vzdialenosť medzi nimi. V roku 1864 sa pretekalo cez prekážky s dvomi pevnými podstavcami. Od roku 1895 sa začali používať mobilné prekážky s podstavcom v tvare písmena "T". Od roku 1935 sa používajú mobilné prekážky v tvare písmena "L" s vyvažovacím závažím.
Taktika
Na prvú prekážku bežec nabieha 23 krokmi, pri jej prekonávaní musí maximálne eliminovať odstredivú silu. Bežec musí zvoliť ideálny rytmus a rovnomerné rozloženie síl na celú vzdialenosť. Prekážkové šprinty sa bežia v dráhach. V každej dráhe sa nachádza 10 prekážok. Ženská prekážka je vysoká 0,84 metra a hlboká 70 centimetrov. Šírka prekážkovej latky je 7 centimetrov. Mužská prekážka je vysoká 1,067 metra a široká maximálne 1,20 metra.
Prečítajte si tiež: Profil Jozefa Zilinku
Prekážkový beh je mimoriadne náročný na zosúladenie šprintérskych schopností atléta a jeho individuálnej techniky zdolávania prekážok. Šprintér sa môže prekážky dotknúť, resp. ju aj zhodiť.
Technika
Na prvú prekážku sa bežec odráža pravou nohou, miesto odrazu sa nachádza cca 2,4 metra pred prekážkou. Bežec sa snaží plynule, bez dotyku prekonávať jednotlivé prekážky. Najdôležitejšou časťou je štart, pri ktorom sa štartuje z identickej polohy ako pri hladkom behu na 100 metrov. Rozhodujúca pri prekážkarskom štarte je frekvencia úvodných krokov pri nábehu na prvú prekážku, ktorá je nezávislá na dĺžke krokov. Najvyššia akcelerácia prekážkára je v prvých štyroch krokoch.
Po prekonaní prvej prekážky sa bežec snaží vzpriamiť svoje telo počas ďalších štyroch krokov. Bežec sa na prekážky odráža švihovou nohou dopredu, automaticky, tak ako to má natrénované, vo vzdialenosti od 1,9 do 2,35 metra od prekážky. Ponad prekážku sa bežec snaží prejsť plynule pri minimálnej strate získanej rýchlosti, čo najnižšie nad prekážkou. Ďalšou fázou je dokrok, keď prekážkár dokročí vo vzdialenosti cca 1 metra za prekážkou a plynule nadväzuje na beh medzi prekážkami. Pri dokroku je dôležitá najmä práca členka prekážkara. Bežec následne opäť akceleruje v troch krokoch. Posledný krok pred prekážkou je kratší a vyšší. Najvyššiu rýchlosť dosahujú prekážkari medzi prekážkami.
Výstroj
Šprintérske atletické tretry, ako pri behu na 100 metrov.
Beh na 3000 metrov cez prekážky (Steeplechase)
Základná charakteristika a pravidlá: táto mimoriadne náročná bežecká disciplína sa postupne vyvýjala od polovice 19. storočia. Vznikla v podstate na motívy prekážkových dostihov koní. Dnešnú podobu má v podstate od roku 1920. Pravidlá boli schválené až v roku 1954, od ktorého sa evidujú v tejto disciplíne aj svetové rekordy. V súčasnosti v tejto ťažkej disciplíne pretekajú aj ženy. Disciplína sa behá na štadióne na atletickom ovále. Štartuje väčšinou 12 bežcov v jednom behu. Na trati sú rozostavené 4 pevné prekážky vysoké od 0,911 do 0,917 metra a široké 3,96 metra. Špecifickou prekážkou je tzv. "vodná priekopa", ktorá je vysoká od 0,911 do 0,917 metra ( štandardná steepliarska prekážka), za prekážkou je priekopa hlboká 0,7 metra, dlhá a široká 3,66 metra, ktorá je naplnená vodou a jej dno je pokryté umelým povrchom, alebo rohožou, ktoré zabezpečujú bezpečný dopad a odraz bežcov. Vzdialenosť medzi jednotlivými prekážkami je 78 metrov. Pretekár je diskvalifikovaný ak neprekoná niektorú prekážku, obehne niektorú prekážku, resp.
Prečítajte si tiež: Pravidlá a technika behu na 100 metrov cez prekážky
Stručná história: pri vzniku tejto bežeckej disciplíny mali veľký význam prekážkové dostihy koní. Prvé preteky v prekážkovom behu sa uskutočnili v roku 1850 medzi študentmi anglickej univerzity v Oxforde. Pretekalo sa na trati vytýčenej v teréne, na ktorej súťažiaci bežci prekonávali 23 prírodných prekážok, napr. aj potok. Celá trať merala 2 míle ( 3218 metrov). V roku 1879 sa táto nová bežecká disciplína objavila na majstrovstvách Anglicka. V roku 1882 zorganizoval preteky v steeplechase Parížsky bežecký klub. V roku 1900 sa dostala táto disciplína do programu Hier Olympiády.
Taktika: štartuje sa zo zakrivenej štartovej čiary. Prvých 270 metrov bežci bežia hladko, bez prekonávania prekážky ( v prípade, že sa vodná priekopa nachádza z vnútornej strany atletického oválu). Ďalších sedem kôl bežci prekonávajú 4 pevné prekážky vysoké od 0,911 do 0,917 metra a široké 3,96 metra a vodnú priekopu, ktorá je najrizikovejšou prekážkou, keď bežci často dopadajú na jej výstupnú časť. Tu často dochádza ku kolíziám až pádom.
Technika: technika približovania sa k prekážke je temer identická s technikou behu na 400 metrov cez prekážky. Bežec udržuje pravidelný rytmus, s rovnomerným krokom, ktorý pred odrazom neskaracuje s cieľom eliminovať riziko pádu cez prekážku. Bežec sa snaží udržať stabilný počet bežeckých krokov medzi jednotlivými prekážkami. Prekážky bežec prekonáva plynule so zachovaním rytmu behu. Odráža sa vo vzdialenosti od 1,4 do 1,6 metra pred prekážkou. Najlepší bežci prekonávajú prekážky s časovou stratou od 0,4 až 0,7 sekundy. Na vodnú priekopu sa bežec odráža vo vzdialenosti asi 2 metre pred prekážkou, obvykle nie odrazovou nohou. Následne došľapuje na brvno prekážky tak, aby plynule, bez väčšieho nárazu, prekážku prekonal odrazom z brvna ponad vodnú priekopu. Mimoriadne dôležitá je zvládnutá technika doskoku na konci vodnej priekopy, pretože tu môže bežec ľahko stratiť rytmus, tempo behu, resp. zraniť sa. Po doskoku je nevyhnutné udržať horizontálnu rýchlosť, aby sa neznížila rýchlosť behu a nedošlo ku kolízii. Pri prekonávaní vodnej priekopy bežci dopadajú asi 30 centimetrov pred jej koncom tak, aby okamžite po dopade mohli pokračovať v krátkom a rýchlom bežeckom kroku v preteku.
Prečítajte si tiež: Súťaže v behu na 60 m cez prekážky
tags: #beh #cez #prekazky #charakteristika