Eva Mareková nie je typická športovkyňa s kariérou od detstva. Ako je možné prejsť od rekreačného pohybu k zdolávaniu stoviek kilometrov v horách popri práci a rodine, a to všetko bez vedenia trénera? V rozhovore prezrádza nielen detaily o svojom tréningu a ultrabežeckej "olympiáde" v Chamonix, ale aj úprimné pohľady na strach v lese, silu psychiky či hľadanie správnej výbavy.
Od hier vonku k ultra výkonom
Ako sa z hier vonku a hľadania pohybu po materskej stal základ pre ultra výkony? Ako dieťa som bola neustále vonku. Keďže sme nemali mobily, trávili sme čas hrami ako naháňačky či schovávačky, pri ktorých sa, myslím, rozvíjal môj prirodzený talent. Dnes deti absolvujú šprinty na tréningoch, my sme ich mali prirodzene počas hier. Hrávala som aj futbal s chlapcami a veľa bicyklovala. Tieto aktivity, ktoré dnes deti často robia organizovane v krúžkoch, boli pre mňa zábavou vo voľnom čase. Verím, že práve takto sa moje športové schopnosti rozvíjali prirodzene.
Prišla etapa, že treba začať niečo robiť. Ja som od začiatku nevedela, že to bude beh. Celý život som bola živé dieťa, stále som bola v pohybovom svete, ale nikdy som sa profesionálne alebo dlhodobo nevenovala konkrétnemu športu. Len asi rok som chodila na hádzanú. Po materstve som mala chuť so sebou začať niečo robiť. Skúšala som to, čo vtedy robili deti - taekwondo, čambara, potom badminton. Popri nich vyskúšala rôzne veci, ale potom som dospela k tomu, že beh bol pre mňa optimálny v tom, že stačilo zobrať tenisky a bolo jedno, kde som a nemalo to súvis so žiadnym časovým harmonogramom. Stačilo obuť, vybehnúť z domu a utekať.
Cesta k trailovému behu
Začala si najprv behať cez cestu alebo hneď ťa to ťahalo do prírody na trailový beh? Začala som cestu. Som z Trenčína, takže som ťahala hrádzu a veľmi dobre som poznala všetky cestné behy. Máme trenčiansku bežeckú ligu a tam som začala pokukovať po trailoch, lebo niektoré kolá sa bežali aj v teréne. Cítila som, že potrebujem tréning aj v kopcoch, aby som vládala na tých kolách, ktoré boli s prevýšením. A tak som prešla z cesty na trail.
Ako si sa dostala na trate s dĺžkou nad 42 kilometrov, čiže ku kategórii ultra trail? Postupne som pridávala a nenarazila som pritom na vrchnú hranicu. Keď som zabehla nejakú vzdialenosť, vždy som hneď pozerala, čo ešte viac by som mohla zabehnúť a cítila som sa pri tom dobre. Mala som chuť ísť stále ďalej a ďalej.
Prečítajte si tiež: Výskum poranení miechy
Tréning a motivácia
Čo ťa motivuje zlepšovať sa? Motivujú ma najmä viditeľné výsledky. Keď vidím, že zvýšené úsilie prináša zlepšenie, prirodzene ma to poháňa pokračovať a snažiť sa ešte viac. Pokiaľ sa darí, motivácia prichádza sama. Sleduješ si výkony pomocou športových hodiniek alebo aplikácií ako Strava? Aplikáciu Strava využívam približne posledný rok či dva. Priznávam však, že som dosť zaťažená na čísla. Práve športové hodinky mi poskytujú metriky, vďaka ktorým vidím svoje pokroky a zlepšenia. Vidíš ten posun a ten ťa teší? Áno, určite áno.
Tréningový plán bez trénera
Prečo trénuje bez trénera, ako využíva tepové zóny a prečo je podľa nej spomalenie kľúčom k zrýchleniu? Nemám trénera ani trénerku. Plány si tvorím sama a myslím si, že by som pod vedením trénera ani nedokázala fungovať. Rada si určujem tréningy sama, často podľa toho, na čo mám práve chuť a chcem byť sama sebe pánom. Štruktúru sa snažím mať. Veľa čítam, počúvam podcasty a neustále zbieram vedomosti o behu. Trénujem podľa tepových zón, ktoré som si dala profesionálne zmerať. Absolvovala som spiroergometriu. Tento test určil moje maximálne hodnoty a na základe toho som si nastavila jednotlivé tepové zóny v hodinkách.
Bol to veľký posun. Začala som behať dlhé behy skutočne pomaly, v nízkej tepovej zóne. Držím sa pravidla „ak chceš zrýchliť, spomaľ“ a cítim, že to funguje. Samozrejme, tréningový plán musí byť vyvážený a obsahovať aj rýchlejšie úseky. Áno, súčasťou plánu je aj silový tréning. Chodím do fitka, kde mám trénerku. Začala som s tým kvôli zraneniam, keď som si uvedomila, že mi chýba silový základ, čo sa prejavilo pri intenzívnejšom behu. Ja som v rámci svojho života pretým silové veci vôbec nikdy nerobila, tak ma to trošku dobehlo. Odkedy sa venujem aj silovému tréningu, zranenia sa mi relatívne vyhýbajú.
Čo konkrétne ti v rámci silového tréningu najviac pomohlo? Trénerka sa zamerala na problémy, s ktorými som prišla, napríklad v oblasti bedier. Cvičíme vyslovene partie dôležité pre beh. Je to cielený bežecký silový tréning, ktorý prispôsobujeme aj podľa aktuálnych potrieb, napríklad ak ma ťahá hamstring alebo mám iný problém, tak sa povenujeme týmto partiám. Nebolo to zo dňa na deň. Povedala by som, že to trvalo mesiace, kým svalstvo zosilnelo natoľko, aby poskytovalo stabilnú oporu. Výsledky neprídu okamžite, ale majú zmysel.
Bežecký týždeň Evy Mrekovej
Ako vyzerá tvoj tréning? Koľko priemerne beháš týždenne? Môj týždenný objem sa líši podľa fázy prípravy a toho, či ma čakajú preteky, ale pohybuje sa okolo 100 kilometrov. A to znamená, že beháš denne, alebo si objem naberáš viac cez víkend? Behám takmer denne. Cez týždeň sú to zvyčajne kratšie behy, okolo 10 až 15 kilometrov, cez víkend potom absolvujem dlhšie trate. Ako na tvoj tréningový proces vplýva počasie? Vôbec. Behám za každého počasia, neobmedzuje ma.
Prečítajte si tiež: Motivácia z knihy Ako Beh Zmenil Život
Aká je tvoja obľúbená tréningová lokalita? Jednoznačne kopce. Keďže som z Trenčína, najradšej mám lokálne kopce v okolí Soblahova a Považský Inovec - moje domáce kopčeky. A máš nejakú trasu, ktorá je tvoja najobľúbenejšia? Mám ich viacero podľa nálady. Ak mám chuť vybehnúť na kopec, je to určite Ostrý vrch. Na ľahšie vybehanie, napríklad po pretekoch, zase rada využívam trasu po bývalej lesnej železničke.
Vyváženie života, práce a behu
Ako riešiš vyváženie trojuhoľníka život - práca - beh? Celá naša rodina je športovo založená, takže tréning po práci je u nás bežnou súčasťou dňa. Mám zamestnanie na plný úväzok. Po príchode domov urobím, čo je nevyhnutné, idem si zabehať a potom pokračujem v domácich povinnostiach, aby fungovala aj rodina.
Strava a regenerácia
Ako pristupuješ k stravovaniu a doplnkom? Strava je pri mojej intenzite behu veľmi dôležitá. Prešla som si obdobím, keď som sa napriek tréningu cítila slabá a unavená, čo súviselo s tým, že som bola celý život zlý stravník. Večere som flákala a strave som nedávala veľkú váhu. Vyhľadala som výživového poradcu, ktorý ma naučil, ako správne jesť a zdôraznil, že bez prípravy kvalitnej stravy nemôžem očakávať progres. Som všežravec a zjem všetko, no už si na zloženie stravy dávam pozor. Netreba to podceňovať a strávu správne vyskladať.
Mnohí bežci a bežkyne hovoria, že ultratrail je najmä o hlave. Si v tomto tíme? Áno, som v tomto tíme. Myslím si, že hlava hrá obrovskú úlohu. Môžete mať natrénované, ale ak vás zradí hlava, tak to jednoducho nejde. Ako príklad uvediem jedny z mojich prvých ultra pretekov, Big Bear's Ultra v Žiline. Mala som natrénované maximálne 70-80 km, no prihlásila som sa na 160 km trať a dokončila ju. Vôbec si nemyslím, že som na to mala fyzicky natrénované, ale hlava to jednoducho potiahla, pretože som veľmi chcela.
Ako riešiš regeneráciu? Ideálne je, ak deň po náročných pretekoch pripadne na víkend, ktorý môžem stráviť na gauči. Snažím sa to však aj trochu rozhýbať, rozchodiť. Potom zvyknem ísť na masáž, čo je tiež dobrá forma regenerácie, ináč nič špeciálne.
Prečítajte si tiež: Dominika Cibulková: Tenis je môj život
Čo ťa pritiahlo na tvoje prvé ultra preteky, Strážovskú päťdesiatku v roku 2022? Sú to preteky, ktoré sú takmer u mňa doma. Som od Trenčína, štart je v neďalekých Tepliciach a trať vedie po mne známych kopcoch. Povedala som si, že je to dobrá príležitosť vyskúšať si prvú päťdesiatku.
Ultra-Trail du Mont Blanc (UTMB)
Poďme teraz na Ultra-Trail du Mont Blanc (UTMB). Priblížme si, čo znamená pre trailovú bežkyňu účasť na týchto francúzskych pretekoch. Bol to môj sen. Keď som začala behať ultra, názov UTMB všade rezonoval. Je to veľmi populárny pretek a mnoho ultratrailových bežcov v kútiku duše dúfa, že sa tam raz dostane. Tento sen som mala aj ja a postupnými krokmi som si za ním išla. Dá sa to prirovnať k majstrovstvám sveta alebo k olympiáde pre trailového bežca? Pre mňa to bola malá olympiáda, určite.
Akú trať si bežala? Bežala som najdlhšiu trať, sto míľ (približne 170 km). Akým terénom vedie? Celá trať vedie okolo masívu Mont Blancu. Mala som príležitosť si ju prebehnúť vopred a bola som prekvapená, zároveň ma upokojilo, že trať bola doslova trailová diaľnica. Počas leta je veľmi navštevovaná turistami, keďže je to aj turistická atrakcia. Terén je naozaj veľmi príjemný. Nie je úplne behateľný, pretože v strmších kopcoch človek veľa nenabehá, ale je príjemný a stále sa je čím kochať, všade naokolo sú hory. Cítila som sa tam povznesene.
A technická náročnosť trate? Technická náročnosť bola pre mňa relatívne jednoduchá. Myslím si, že Malofatranská stovka bude technicky náročnejšia, pretože na UTMB sme neboli v takých skalách. Mala som pocit, že trať bola behateľnejšia; okrem pár drobných úsekov to nebol technicky extrémne náročný terén. Táto trať má stúpanie 10-tisíc výškových metrov, čo je takmer tretina Cesty hrdinov SNP. Je toto prevýšenie rozdelené graduálne alebo sú tam extrémne úseky? Prevýšenie bolo rozložené. Na približne 170 kilometroch (pozn.: 100 míľ je cca 161 km, ale trasa UTMB 2024 mala okolo 175 km) bolo rozložené rovnomerne, čiže nebolo to tak, že by sa dlho bežala rovina a potom nasledovali len dlhé kopce. Bolo primerane rozložené.
Spomínala si, že pre bežca je náročné sa tam dostať. Ako funguje systém prihlasovania? Prihlásiť sa do lotérie môže bežec, ktorý splní podmienky. Treba prejsť lotériou. Na zápis do nej sú potrebné dve kritériá: mať platný UTMB index pre danú trať, čo si vyžaduje absolvovanie kvalifikačných pretekov. Pre mňa znamenalo zabehnutie 100 km na Eiger Ultra Trail v roku 2023 získanie indexu platného pre stomiľové UTMB. Druhým kritériom je nazbieranie „Running Stones“ (bežeckých kameňov) z pretekov série UTMB. Keďže Eiger patril do tejto série, získala som aj kamene. Tým som splnila podmienky pre vstup do lotérie. Následne už všetci čakajú na výsledok, lebo splnenie kritérií ešte nezaručuje vyžrebovanie.
Slovenská vs. Európska ultratrailová scéna
Absolvovala si aj preteky v zahraničí. Aký je rozdiel medzi slovenskou a európskou ultratrailovou scénou? Myslím si, že organizačne sme na Slovensku na veľmi dobrej a porovnateľnej úrovni. Hlavný rozdiel vidím vo veľkosti podujatí - v zahraničí sú to často masové akcie s tisíckami štartujúcich, čo samozrejme znásobuje atmosféru. V čom však podľa mňa vynikáme, sú občerstvovacie stanice. Keď som na zahraničných pretekoch, tak chodím okolo stolov a som zúfalá, lebo fakt neviem, čo by som si odtiaľ zobrala.
Obľúbené preteky na Slovensku
Ktoré sú tvoje najobľúbenejšie preteky na Slovensku? Kam by si sa rada vrátila a ktorá trať alebo organizácia sa ti najviac páčila? Musím priznať, že ich ešte nemám za sebou až tak veľa. Veľmi rada mám Leteckú stovku, keďže je u nás doma v Trenčíne. Z ďalších spomeniem Big Bear’s Ultra alebo Ultra Kras. Určite by som sa rada vrátila na Leteckú stovku a možno aj na Javornícku stovku. Tento rok skúšam aj nové preteky. Najbližšie idem tretíkrát na Ultra Lanovku. Plánujem aj Ultra Kras, hoci ešte nie som rozhodnutá, či naplno alebo voľnejšie. A potom sa chystám v júni na Malofatranskú stovku. Tam sa celkom teším, to bude také výživné. Ja sa cítim lepšie, keď je trať kopcovitá ako ako ľahšia.