Mužský šprint na 100 m je jednou z najočakávanejších a najpopulárnejších udalostí každej jednej letnej olympiády, či majstrovstiev sveta v atletike. Na cieľovej čiare sa rozhodne o tom, kto sa stane najrýchlejším človekom na zemi.
Základná charakteristika a pravidlá: najkratšia šprintérska disciplína mužov a žien. Stala sa najpopulárnejšou atletickou diciplínou. Jej víťaz sa označuje ako najrýchlejší človek našej planéty. Dôležitou časťou najkratšieho atletického behu je štart pretekov. Súťažiaci štartujú s tzv. "nízkeho štartu".
Reakčný čas šprintéra je v súčasnosti meraný elektronickým zariadením. Ak je reakčný čas kratší ako 0,100 sekundy považuje sa to za predčasný štart. V súťaži je povolený iba jeden pokazený (predčasný štart). Ďalší pokazený štart znamená automatickú diskvalifikáciu atléta, ktorý sa aktuálne previnil.
Meranie času šprintéra sa zastaví v momente, keď sa jeho hruď dostane na úroveň cieľovej čiary (platí to od roku 1932). Pri šprinte na 100 metrov sa meria i podpora vetra. Povolená podpora vetra je 2 metre za sekundu.
Stručná história
Disciplína bola zaradená do programu mužských atletických disciplín už na prvých novodobých olympijských hier v roku 1896 v gréckych Aténach. Ženy absolvovali na olympijských hrách túto disciplínu po prvý krát v roku 1928 v holandskom Amsterdame.
Prečítajte si tiež: Rozmery terčov pre vzduchovku
V roku 1972 vyrovnala svetový rekord v behu na 100 m žien Slovenka Eva Glesková - Lehocká časom rovných 11,0 sekundy, ktorý dosiahla na pretekoch v Budapešti 1. 7.
Taktika
Pri štarte sa šprintér súťaží na dosiahnutie najkratšieho reakčného času, t.j. času medzi štartovým výstrelom a opustením štartových blokov. Zvýšením frekvencie krokov sa snaží dosiahnuť maximálnu rýchlosť v bode okolo 60 metrov, kde je šprintérov bežecký krok na maxime. Po prebehnutí 80 metrov sa atlét usiluje udržať vysokú frekvenciu bežeckých krokov, čím eliminuje prirodzené znižovanie rýchlosti.
Technika
Šprintér s hlbokým nádychom zakľakne do štartových blokov a zadrží dych. Po štartovom výstrele šprintér vydýchne a začne pracovať ramenami a nohami. Štartové bloky opúšťa v čo najkratšom čase pod uhlom cca 45 až 50° a postupne s naberaním rýchlosti vzpriamuje postavu.
Šprintér sa dostane do bežeckej pozície väčšinou medzi piatym a ôsmym bežeckým krokom. Atlét beží s prenesenou váhou na špičky nôh, pätami sa nedotýka povrchu dráhy. Bežec postupne zvyšuje frekvenciu bežeckých krokov až po maximálnu rýchlosť. Špičkoví šprintéri dosahujú frekveciu 5 krokov za sekundu s rýchlosťou 12 metrov za sekundu (viac ako 40 km/h).
Závodník musí startovat z nízkého startu a ze startovních bloků. Světový rekord může být uznán, pokud rychlost větru vanoucího do zad běžce je maximálně 2 m/s.
Prečítajte si tiež: Terc na vzduchovku: pravidlá
Aby som vás trochu navnadil do bežeckého tréningu, tak existujú naozaj presvedčivé dôkazy o tom, že beh môže slúžiť ako prevencia voči civilizačným ochoreniam, predčasnej úmrtnosti a spúšťa v našom tele fyziologické mechanizmy, ktoré môžu zlepšiť zdravie a predĺžiť dĺžku nášho života. Bežci žijú dokonca o 3 roky dlhšie ako nebežci a beh môže byť nákladovo najefektívnejším liekom z pohľadu zdravého životného štýlu, vďaka ktorému si aj zlepšíte vašu fyzickú zdatnosť.
Prečítajte si tiež: Streľba v biatlone