Iba hodina a pol stačila nacistickým špičkám k ortieľu nad miliónmi európskych Židov. Porada v berlínskej vile Wannsee 20.1. 1942 dotiahla ich plán do dokonalosti. Stretnutie nerozhodlo o pláne na vyhubenie Židov, pretože holokaust prebiehal už od prepadnutia ZSSR 22. júna 1941, ale slúžilo ku koordinácii medzi rôznymi úradmi.
"Vysídlenie Židov na východ ... predstavuje začiatok konečného riešenia židovskej otázky," napísal dôstojník SS Adolf Eichmann v januári 1942 Gestapu.
Konferencia vo Wannsee bola podľa historikov vládnym zločinom, aktom masovej vraždy, akú história nezažila: nacisti a ich prisluhovači zavraždili pri tejto genocíde za necelé štyri roky (od leta 1941 do konca vojny v máji 1945) približne 6 miliónov Židov, teda asi dve tretiny európskej židovskej populácie.
Konferencia v honosnej vile na brehu jazera Wannsee postavenej v roku 1914 bola označená za "tajnú ríšsku záležitosť" a na pozvanie šéfa hlavného bezpečnostného úradu (RSHA) a poverenca pre "riešenie židovskej otázky" Reinharda Heydricha sa jej zúčastnilo 15 vysokých pohlavárov SS, štátnych úradníkov a straníckych funkcionárov. Dve tretiny z nich boli absolventmi univerzít a mnohí mali titul doktora práv. Dohodu stvrdili koňakom.
Po vojne účastníci konferencie najprv popierali účasť na porade, potom predstierali, že si na nič nepamätajú. Výnimkou bol Eichmann, ktorý pri procese v Jeruzaleme v roku 1961 povedal: "Celá záležitosť trvala sotva hodinu a pol. Pomocníci priebežne dolievali koňak a nakoniec hovorili jeden cez druhého." Aj on ale tvrdil, že o ničom nevedel a nič neinicioval: "Rozkazy som dostával od svojho nadriadeného. Väčšinu času som trávil v rohu miestnosti a orezával som ceruzky".
Prečítajte si tiež: Slovenský biatlonista Marek Matiaško
Protokol z Wannsee
Text protokolu z Wannsee objavili podriadení amerického prokurátora v marci 1947 v jednom zo šanonov ministerstva zahraničia pri snahe získať podklady k následným procesom s nacistickými zločincami. Úradníci získali kópiu číslo 16 - jedinú dochovanú z pôvodných tridsať.
Britský historik Mark Roseman k tomu v úvode svojej knihy „Stretnutie vo vile pri jazere“ napísal:"Bezútešnejšie vystihnutie režimu, pre ktorý je typické systematické vraždenie, neexistuje. Protokol z Wannsee dodnes zostává najnázornejší a najviac programovou výpoveďou o spôsobe, akým nacisti vykonávali genocídu."
Spočiatku sa zdalo, že nájdený dokument zachytáva okamžik, kedy sa nacisti rozhodli vyhladiť Židov. Čoskoro však historici rozpoznali, že protokol nebol tým, čím sa zdal byť. Hlavne medzi účastníkmi konferencie nebol Adolf Hitler, a tí, ktorí tam boli, nemali také postavenie, aby mohli rozhodovať o genocíde.
Zarážajúci bol aj čas konania schôdzky. Vedelo sa, že masové vraždenie sovietskych Židov začalo o pol roka skôr, a bolo známe aj to, že boli usmrcovaní plynom už od začiatku decembra 1941 v poľskom Chelmnu, a už sa tiež staval vyhladzovací tábor Belzec.
Historici sa dodnes nezhodli, kedy padlo definitívne rozhodnutie o holokauste. Podľa britského historika Iana Kershawa je možné, že padlo už v septembri 1941, keď Hitler prijal rozhodnutie o deportácii rakúskych a českých Židov na východ. Nemecký historik Christian Gerlach tvrdí, že tak Hitler rozhodol na schôdzi šéfov NSDAP 12. decembra 1941.
Prečítajte si tiež: Bývalý tenista Werner Eschauer
Pôvodne sa konferencia označovaná ako "porada štátnych tajomníkov" mala konať 29. novembra 1941. Termín bol posunutý na 9. decembra, ale japonský útok na Pearl Harbor zapríčinil ďalšiu zmenu termínu. Porada nemala pevný program a väčšinu času zaberala Heydrichova prednáška.
Na konferencii sa nacisti tiež rozhodli do Terezína deportovať hlavne starých Židov aj z ďalších krajín Európy. "Pre konečné riešenie židovskej otázky v Európe prichádza do úvahy asi 11 miliónov Židov," píše sa v závere protokolu.
V oficiálnom zápise Eichmann zastrel výroky účastníkov viacvýznamovými termínmi vhodnými pre oficiálny dokument. Podľa nemeckého historika Götze Alyho voľba jazykových prostriedkov nemala ani tak slúžiť k utajeniu, ale skôr "fungovať ako umiernene dávkované antiseptikum, ktoré malo uľahčiť výkon masového vraždenia".
Götz Aly vo svojej publikácii „Konečné riešnenie“ poznamenáva, že "skutočným cieľom a úspechom konferencie bolo napomôcť tomu, aby bolo 'konečné riešenie' začlenené do bežných byrokratických a politických štruktúr nemeckého štátu a po pracovno-technickej stránke vhodne zorganizované. Táto metóda umožňovala každému jednotlivcovi, aby sa zbavil osobnej zodpovednosti, a napriek tomu sa stal čiastočne aktívnym, v zásade ale pasívnym komplicom svojej vlády. Viac po ňom nikto nechcel. Viac v Nemecku nebolo ani potrebné."
Roseman zase napísal: "Na jednej strane sa o zabíjaní hovorí veľmi opatrne a používa sa výrazu „evakuácia na Východ“, na druhej strane sú vety o likvidácii židovských pracovných síl tak otvorené a dôsledky pre ostatných tak jasné, že sa dvojzmysly ako zásterka stávajú zbytočnými."
Prečítajte si tiež: Becker: Ikona nemeckého tenisu
Niektorí účastníci konferencie boli po vojne odsúdení k miernym trestom a neskôr dostali milosť. Iba Eichmann bol po procese v Jeruzaleme koncom mája 1962 popravený. Ako posledný z účastníkov zomrel v januári 1987 bývalý dôstojník SS Gerhard Klopfer, ktorý po vojne pôsobil opäť ako advokát, "po naplnenom živote pr blaho všetkých, ktorí boli v dosahu jeho vplyvu", ako sa písalo v jeho nekrológu.