Česká Zbrojovka Strakonice je spoločnosť s bohatou históriou, ktorá sa datuje do začiatku 20. storočia. Firma vznikla v roku 1919 pod názvom Jihočeská zbrojovka a zpočátku produkovala především střelné zbraně.
Začiatky a Rozvoj
Po roku 1929 sa tu začala vyrábať prvé cyklistické kolesá. Od nich už to nebolo daleko k motokolům a motocyklům. Výroba jednostopých vozidel pro sportovní a cestovní účely pokračovala a rozvíjela se dále. Bola vybudována slévárna pro vlastní hliníkové a litinové odlitky. Rozvoj výroby zbrzdila až válka, kdy došlo k zesílení zbrojní výroby.
Výroba zbraní v Československu
Československá armáda sa po svojom vzniku stretla s celou radou výzbrojných problémov. Dôležitým krokom k získaniu výzbroje bolo kúpenie výrobného zariadenia na výrobu pušiek od firmy Mauser z Oberndorfu. Štát kúpil aj licenciu na výrobu 9mm pištole Nickl, ktorá bola zavedená do výzbroje ako "pistole vz. 22". Zbraň ale bola málo spoľahlivá, a tak sa na rekonštruciu podujal Rus Anatolij Petrovič Zaljubovský. Na zbrani sa zmenil nielen vzhľad, ale aj skoro celý spúšťový mechanizmus, ktorý bol patentovaný.
Zbraň mala záver uzamknutý otočnou hlavňou, nakoľko zbraň mala kaliber 9mm Luger. Československá rekonštruovaná pištoľ ale mala mať kaliber 9mm Browning krátky, a systém nezmenili. Preto bolo na novej zbrani nutné rekonštruovať aj uzamikací mechanizmus zbrane. Výkon náboja uzamknutie nepotreboval, ale Ministerstvo národnej obrany trvalo natom, aby sa systém nemenil. Rekonštruovaná zbraň bola prijatá do výzbroje ako pistole vz. 24. Sériová výroba začala v ČZ Strakonice v Júli 1925, a do konca roku sa vyrobilo iba 1806 kusov zbrane.
Nepretržítá výroba trvala v prvom období do roku 1931, a dovtedy sa vyrobilo 105 414 kusov. Potom výroba ustala. Znovu sa rozbehla až v roku 1936, keď si MNO objednalo nových 70 000 kusov zbrane. K tomu neskôr priobjednalo ešte 2968 kusov. Výroba ale nezačala hneď, lebo zbrojovka vtedy vyrábala letecké guľomety, a tiež stavala pobočku v Uherskom Brode. Prve kusy prebral Zbrojno-technický úrad až v roku 1937. V tomto roku firma objednávku splnila, a pribudli ďaľšie objednávky od Žandárstva a Finančnej stráže.
Prečítajte si tiež: Najväčšie paintballové ihrisko ČR
Po okupácii dostali okupanti do výzbroje 171 756 kusov pištole, ktorú zaviedli pod označenímP 24 (t). Cez vojnu sa už pištole nevyrábali, vyrábali sa iba ich náhradné diely. Skompletizovalo sa iba 280 pištolí, ktoré odobralo MNO. Zbraň bola jednočinná, s vonkajším kohútom. Záver mala uzamknutý otočnou hlavňou. Zásobník zbrane bol jednoradový, s kapacitou 8 nábojov 9mm vz. ČZ vz.
Vývoj Samopalov v Povojnovom Československu
Jednou z úspešných kapitol vývoja ručných palných zbraní v povojnovom Československu bol vývoj samopalov. Moderný samopal pre potreby čs. Vývoj nového samopalu sa uskutočnil v rokoch 1947 - 1948 v Českej zbrojovke Strakonice. Základy zbrane položil konštruktér Jaroslav Holeček, ktorý pritom využil ním vytvorené nové konštrukčné prvky. Avšak zbraň bola výsledkom inovatívnych prvkov celého tímu ďalších známych konštruktérov, ako Jiří Čermák, František Myška, Jan Kratochvíl či Václav Zíbar.
Pri vývoji ručnej palnej zbrane bol zmenený hranatý tvar puzdra na kruhový, čo bolo technologicky výhodnejšie pre výrobu záveru. Tiež bola splnená požiadavka vymeniteľnej hlavne, čo umožňovalo jej zámenu aj za hlaveň cvičnú a streľbu s cvičným strelivom. Zásobník bol umiestnený do ťažiska zbrane. Excelentne jednoduchým spôsobom bol navrhnutý miskový cieľnik, čím sa spolu s niektorými ďalšími prvkami inšpirovalo aj niekoľko zahraničných výrobcov. V rámci požiadaviek bola zaujímavým konštrukčným doplnkom tzv. plnička zásobníka integrovaná priamo na zbrani, ktorá umožňovala pomocou nabíjacích pásikov rýchle plnenie zásobníka.
Ďalšou technickou zaujímavosťou, uplatnenou prvýkrát pri sériovej výrobe, bol záver riešený okolo hlavne. To umožnilo pri relatívne malej dĺžke zbrane použiť dlhšiu hlaveň. Zároveň bol takto dosiahnutý menší zdvih hlavne pri streľbe dávkou a lepšia stabilita zbrane. Prevratným prvkom bola aj myšlienka jednotného systému zbrane, spočívajúca v jednoduchom držiaku ramennej opierky na konci každého puzdra. Týmto spôsobom mohol byť samopal s pevnou drevenou pažbou používaný v rámci pozemné vojska, resp.
Samopal prešiel okrem skúšok životnosti aj náročnými skúškami v nepriaznivých klimatických podmienkach, ktoré sa uskutočnili vo Vysokých Tatrách vo februári 1948. Počas jedného roka bola vytvorená zbraň, ktorá v auguste 1948 zvíťazila v súťaži a bola označená ako 9mm samopal vz. 48a (pechotný) a vz. 48b (výsadkový). V roku 1950 začalo ministerstvo národnej obrany označovať vojenský materiál iba krycím číslom, ktoré nezodpovedalo priamo roku zavedenia, teda bez označenia „vzor“.
Prečítajte si tiež: Ako získať zbrojný preukaz v Česku
Uvedený spôsob značenia sa napokon neujal a trval iba dočasne. Práve v tomto období bol samopal vz. 48 preznačený na samopal 23 (pechotný) a samopal 25 (výsadkový), čo pretrvalo ako následok uvedeného obdobia v jeho označení dodnes. Ďalším zlomom vo výrobe bol rok 1951, keď bola uskutočnená rekonštrukcia na náboj 7,62 x 25 mm Tokarev (TT vz. 30) podľa sovietskej špecifikácie, a výroba samopalu na náboj 9mm Parabellum bola ukončená. Vo výrobnom závode v Uherskom Brode bolo v rokoch 1949 - 1951 vyrobených 200 205 kusov 9mm samopalov 23/25 a do roku 1969 vyvezených 157 500 kusov.
K jednému samopalu boli vždy štyri záložné zásobníky na 40 nábojov a pre samopal 25 naviac jeden zásobník na 24 nábojov. Vo výzbroji ich postupne nahradili samopaly 24 a 26 vyrábané v rokoch 1951 - 1953. Samopal 25, s ojedinelou krátkou verziou zásobníka, možno vidieť aj na fotografiách prezentujúcich zbierkové predmety z fondu Vojenského historického múzea v Piešťanoch. V zbierke sa nachádza i pôvodná sumka pre zásobníky na 40 nábojov.
Česká Zbrojovka Uherský Brod
Založenie Českej zbrojovky v Uhorskom brode sa datuje k roku 1936, teda tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Vzhľadom na to, že najväčšie nebezpečenstvo pre Československo malo prísť od západu, bolo zo strategického hľadiska rozhodnuté, že sa Česká zbrojovka založí na východnom cípe Česka. A tak v Uherskom Brode vznikla samostatná továreň. Pôvodná výroba bola zameraná predovšetkým na výrobu leteckých guľometov.
Po februárovom prevrate v roku 1948 bola Česká zbrojovka znárodnená a v roku 1950 bola evidovaná ako samostatný podnik. V povojnovej ére bol najslávnejším výrobkom samopal vz. 48, ktorý spĺňal najmodernejšie kritériá, a do roku 1953 ich bolo vyrobených 545 000 kusov. V roku 1950 premenované na samopaly 23/25 kalibru 9 mm Parabellum.
Samopal vz. 58 kalibrov 7,62×39 mm dnes radený v kategórii útočných pušiek bol vrcholom vtedajšieho Československého zbraňového vývoja a hrdo konkuroval sovietskemu Kalašnikovu. Ďalším známym produktom bol samopal vz. 61 Škorpión. Išlo o veľmi úspešný pokus vykryť dopyt po zbrani, ktorá sa radí medzi služobnú pištoľ a klasický samopal. Úspešnosť Škorpióna podčiarkuje fakt, že v základnom kalibru 7,65 mm Browning bolo do roku 2000 vyrobených viac ako 207 000 kusov.
Prečítajte si tiež: Česká Zbrojovka a jej brokovnice
Legendárny konštruktér František Koucký vytvoril famóznu pištoľ CZ 75. Táto pištoľ bola vyvíjaná od roku 1969 a pýši sa ergonomickými tvarmi a dvojčinným spúšťovým mechanizmom. V roku 1992 bola Česká zbrojovka sprivatizovaná a ako jedna z mála spoločností prežila divoké 90 roky. V továrni sa naďalej vyrábajú zbrane, ale aj súčiastky pre automobilový a letecký priemysel. Česká zbrojovka a.s. je v súčasnosti jedným z najvýraznejších celosvetových hráčov na poli zbrojného priemyslu.
Samopal ČZ 247
Vývoj ručných palných zbraní v povojnovom Československu priniesol zaujímavý projekt zbrojného priemyslu, ktorý sa síce dočkal sériovej výroby, ale jeho masové využitie na domácej pôde sa vo väčšom rozsahu neuplatnilo. Prototyp označovaný zo začiatku ako ČZ 47/II alebo aj vz. 47 nadväzoval na predvojnovú guľometnú pištoľ vz. 38 Františka Myšku, avšak s použitím silnejšieho streliva. Hlavnú kurióznu konštrukčnú prednosť samopalu však realizoval konštruktér Jaroslav Holeček v Českej zbrojovke v Strakoniciach.
Išlo o otočnú zásobníkovú šachtu s možnosťou otáčania o 90o. K inšpirácii poslúžil samopal Sten Mk. II. Avšak pri čs. konštrukcii mohol jednotlivec voliť polohu zásobníka dokonca aj pri streľbe. V závislosti od terénu umožňovala funkcia otočnej zásobníkovej šachty lepšie využite prírodných krytov. Vývoj samopalu prebiehal prioritne pre náboj 9 x 19 mm (9 mm Parabellum). V povojnovom období bolo toto strelivo určené i pre množstvo koristných zbraní pridelených vojenským útvarom.
Aj produkcia v Považských strojárňach v tomto období zahŕňala výrobu uvedeného streliva. Desať kusov samopalu ČZ bolo upravených aj na 9 mm československý experimentálny valcový náboj. Vzorky tohto streliva boli vyrobené Blanickými strojárňami vo Vlašimi. Jeden z viacerých zámerov použitia takéhoto druhu streliva spočíval aj vo vylúčení okamžitého použitia ukoristeného streliva v poľných podmienkach protivníkom v prípade vypuknutia vojnového konfliktu. Pritom by bežné strelivo Parabellum bolo možné použiť v zbraniach určených pre valcový náboj. V období začínajúcej studenej vojny táto myšlienka predstavovala významný politický argument. Avšak nový experimentálny náboj sa nakoniec do sériovej výroby nedostal.
Samopal vzbudil záujem v Egypte a v Habeši, kde ho predviedla Česká zbrojovka koncom roka 1947. Následne vo februári 1948 navštívila egyptská vojenská misia výrobný závod v Uherskom Brode, kde bola pripravovaná jeho výroba pod vnútorným označením „objekt 015“. V polovici mája bola podpísaná zmluva na dodávku 7 250 samopalov prostredníctvom egyptského veľvyslanca. O niekoľko dní mala byť prvá časť zásielky z Uherského Brodu odoslaná civilným lietadlom s odstránenými sedačkami pre cestujúcich.
V rámci utajenia nemalo mať lietadlo žiadne medzipristátie a náklad bol deklarovaný ako hospodárske stroje. Predaj zbraní Egyptu, ktorý zaujímal nepriateľské postavenie voči Izraelu, bol veľmi citlivý vzhľadom k podpore Československa pri jeho vzniku. Na dojednaný obchod boli upozornené orgány čs. ministerstva zahraničných vecí a lietadlo bolo pred odletom zadržané. Náklad putoval späť do výrobného závodu, kde bolo celkovo do konca roku 1949 vyrobených 10 815 kusov.
V tom čase sa 250 kusov podarilo exportovať iba do Bolívie. Samopal nakoniec niesol označenie ČZ 247 a nejaký čas ho mali vo výzbroji aj Ľudové milície. K jeho skvalitneniu prispeli aj tzv. protiodrazová poistka Františka Myšku a plnička nábojov Václava Zíbara vsadená do pažby. Ďalším zdokonalením bolo aj jednoduché spúšťové ústrojenstvo, ktoré umožňovalo strieľať jednotlivými ranami alebo dávkou na základe menšieho či väčšieho tlaku prsta na spúšť. Uvedené prvky sa neskôr uplatnili aj pri samopaloch 23/25 a 24/26.
V druhej polovici 60. rokov 20. storočia bolo vyvezených do zahraničia 8 498 kusov samopalu ČZ 247 a v súčasnosti predstavuje vzácnu zberateľskú kuriozitu nielen v Českej a Slovenskej republike. Vo VHM-Piešťany sa zachovali exempláre, ktoré boli trvalo znefunkčnené. S najväčšou pravdepodobnosťou sú to verzie, ktoré boli v minulosti upravené a určené výhradne na streľbu s cvičným strelivom a nachádzali sa ešte vo výzbroji rôt pohraničnej stráže.
Na rozoznanie od plne funkčnej zbrane boli vybavené aj hliníkovým štítkom na ľavej strane pažby s vyrazeným upozornením: „POZOR jen pro cvičnou střelbu“. Táto verzia sa využívala ako pomôcka pri výcviku pohraničných hliadok a pri výcviku psov. O tejto upravenej verzii sa možno občas stretnúť aj v osobných výpovediach bývalých príslušníkov jednotiek PS. Z historického hľadiska bol samopal ČZ 247 druhý sériovo vyrábaný samopal v Československu.
V zbierke VHM Piešťany sa zachoval aj jeden vzácnejší exemplár so skorším označením „ČESKÁ ZBROJOVKA - NÁRODNÍ PODNIK/ STRAKONICE“ a „Vz 47“ s nízkym výrobným číslom „33“.
Nemecké samopaly MP 38 a MP 40
Nemecké samopaly Maschinenpistole 38 a Maschinenpistole 40 patria asi medzi najznámejšie samopaly v histórii vôbec. Dodnes je pri tom pomerne neznámym faktom, že samopal MP 40 bol pod názvom Guľometná pištoľa Sch vz.41 aj vo výzbroji slovenskej a tým pádom aj povstaleckej armády. Pre nemeckú armádu a jej spojencov bolo počas 2. svetovej vojny vyrobených takmer milión samopalov MP 40.
Nemecký vplyv v slovenskej armáde a skúsenosti z bojov na východnom fronte spôsobili záujem armády o tento druh zbrane. Na fronte sa absencia samopalov vo výzbroji riešila používaním koristných sovietskych samopalov PPD-40 a PPŠ-41. Komplexnejšie riešenie bolo realizované v roku 1942. V rámci tradičných väzieb sa slovenská armáda obrátila na Zbrojovku Brno, kde bolo objednaných tisíc samopalov ZK-383, ktoré boli do slovenskej armády zavedené pod označením Guľometná pištoľa ZB vz.42. Z objednaného množstva bolo napokon dodaných len 190 kusov a tak táto zbraň nezohrala vo výzbroji zásadnejšiu úlohu.
V snahe doplniť výzbroj bol v roku 1943 testovaný a v počte dve tisíc kusov objednaný nemecký samopal MP 41. Realizácia objednávky sa omeškala a napokon posunula na december 1944. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bola samozrejme z nemeckej strany stornovaná.
Ako náhradu za nedodané samopaly ZK-383 ponúklo Nemecko samopaly talianske. 1938 a 1938/42. Najpočetnejším samopalom slovenskej armády sa počas vojny napokon stal MP 40. Od roku 1943 sa v rukách slovenských vojakov objavujú menšie počty samopalov MP 38 a MP 40. V rámci výzbrojného programu Eiche objednala v roku 1943 slovenská armáda dve tisíc samopalov MP 40, príslušenstvo a dva milióny nábojov.
Pod názvom Guľometná pištoľa vz.41 mali byť používané ako zbrane veliteľov od družstva vyššie a ako osobné zbrane dôstojníkov. Patrili aj do výzbroje padákových strelcov - parašutistov slovenskej armády, aj každý slovenský tank mal pridelený jeden samopal MP 40. Počet samopalov dodaných slovenskej armáde do leta 1944 zďaleka nepokrýval plán. Po vypuknutí povstania sa približne polovica slovenských samopalov nachádzala na povstaleckom území a bola náležite využitá jednotkami 1. čs. armády na Slovensku.
Nedostatočný počet a bojové straty boli do istej miery kompenzované dodávkami zbraní od spojencov. V rámci vzdušného mostu zo Sovietskeho zväzu bolo dodaných okolo dvoch tisíc samopalov, ako sovietskych PPŠ-41, tak aj koristných nemeckých MP 40. V rukách povstalcov sa ale objavili aj samopaly PPS-43. Sovietske samopaly boli aj vo výzbroji 2. čs. paradesantnej brigády.
Múzeum Slovenského národného povstania má vo svojich zbierkach viacero samopalov MP 40. Niektoré z nich je možné vďaka značeniu identifikovať ako slovenské Guľometné pištole vz.41. Najcennejšie zbierkové predmety sú tie, ktoré majú svoj vlastný príbeh spojený s konkrétnou osobou.
Do zbierok Múzea SNP sa v roku 1966 dostal darom samopal MP-40, ktorý počas svojej vojenskej služby používal Martin Kučera. M. Kučera slúžil v lete 1944 pri Spojovacom prápore 2 v rámci poľnej armády gen. A. Malára. Pri odzbrojovaní slovenských jednotiek nemeckým Wehrmachtom na konci augusta 1944 patril medzi tých vojakov, ktorí sa rozhodli prejsť na povstalecké územie. Počas Povstania pôsobil M. Kučera pri Kombinovanej spojovacej rote 2 v rámci II. taktickej skupiny. Tak ako mnohí povstalci aj on si svoju zbraň odniesol domov a tak sa podarilo zachrániť pre múzejné využitie ďalší autentický predmet z čias SNP.
Samopal SA vz. 58
Je iba málo zbraní, ktoré sa v našich krajoch tešia tak veľkej obľube, ako tomu je u legendárneho samopalu SA vz.58. Po konci druhej svetovej vojny aj bývalé Československo stálo pred otázkou modernizácie výzbroje armády a zavedenia novej plnoautomatickej pušky. Konceptov v čase zadania bolo viacero, avšak napokon sa vývoj sústredil na projekt s kódovým označením „Metla“ konštruktéra Jiřího Čermáka. V roku 1958 bola zbraň zavedená do služby v Československej ľudovej armáde.
Kým ostatné krajiny východného bloku, respektíve Varšavskej zmluvy, vo svojom arzenále prezbrojovali na AK 47 (ktorý buď nakupovali zo ZSSR alebo vyrábali pod licenciou), Československo si dokázalo presadiť na rovnakom kalibri vlastný koncept.
Aj keď sa zbraň laikom vzhľadovo podobá na klasický Kalašnikov AK-47, s „kalachom“ nemá veľa spoločného. SA vz. 58 nezostala iba pri použití v Československu. Exportovala najmä do krajín Afriky a na blízky východ, kde mali komunistické garnitúry svoje vlastné záujmy. Doteraz je ju možné vidieť v rukách formálnych vojakov aj polovojenských skupín v Afganistane, Iraku, Angole, Somálsku, Indii, Eritrei, Iráne, na Kube a v mnohých ďalších. Svojho času sa ich vyviezlo z Československa viac ako 200 000 kusov.
Je ešte nutné podotknúť, že aj keď je zbraň oficiálne nazvaná samopal, jedná sa o automatickú útočnú pušku, pretože nepoužíva pištoľové strelivo, ale puškové 7,62 x 39 mm. Pomenovanie samopal podľa historických kanálov dostala hlavne z politických dôvodov. Názov „útočná puška vz.
Varianty SA vz.
Konštruktéri mysleli aj na výrobné modifikácie samotnej zbrane. Napokon sa sériovo vyrábala vo verziách:
- vz. 58 P - s pevnou pažbou určenou pre bežnú pechotu
- vz. 58 V - so sklopnou pažbou, ktorou boli vybavené výsadkové a prieskumné jednotky
Aj keď pôvodný vývoj SA vz. 58 je históriou, táto zbraň bola a je u nás mimoriadne rozšírenou a obľúbenou. Nielen že je stále hlavnou osobnou zbraňou v armáde Slovenskej republiky (v Česku je nahradzovaná CZ 805 Bren), ale stále patrí k výzbroji aj policajných jednotiek. Veľké množstvo športových strelcov, ktorí majú zbrojný preukaz kategórie E (držanie zbrane a streliva na športové účely), ju obľubuje kvôli spoľahlivosti, dostupnosti a prijateľnej cene.
Československá motocyklová história
Československé motocykle boli synonymom spoľahlivosti, inovácie a odolnosti. Už v 30. rokoch 20. storočia sa začala rozvíjať výroba motocyklov, ktoré sa postupne preslávili po celom svete. Jawa - založená v roku 1929 Františkom Janečkom, rýchlo sa stala najznámejším výrobcom motocyklov v Československu. Modely ako Jawa 250, Perák a Pionier sa stali legendami.
Čezeta (ČZ) - Česká zbrojovka Strakonice vyrábala okrem zbraní aj motocykle, ktoré získali celosvetové uznanie v terénnych pretekoch. Model ČZ 175 bol obľúbený v súťažiach aj medzi bežnými jazdcami. Manet - považskobystrická značka bola známa výrobou ľahkých motocyklov a skútrov, ako bol model Manet M-90.
Tieto značky dominovali československým cestám, pretekárskym okruhom a súťažiam.
Súčasnosť ČZ a.s.
ČZ a.s. je viacoborová spoločnosť s viac než osmdesátiletou tradicí strojírenské výroby.
Strakonice
Juhočeské Strakonice sú síce najčastejšie spájané s legendárnym strakonickým dudákom, ale ponúkajú toho oveľa viac. Mesto patrilo k historicky významným sídlam maltézskych rytierov a jeho druhým menom by mohlo byť aj Česká zbrojovka. Strakonice nájdete na juhu Čiech, na sútoku rieky Otavy a Volyňky. Mesto, ktoré preslávil legendárny Švanda Dudák so svojimi gajdami, sa v minulosti vždy malo čím pochváliť a inak tomu nie je ani dnes.
tags: #ceska #zbrojovka #strakonice