Vzhľad miesta je to prvé, čo si všade všímame. Je výsledkom predošlého vývoja, ktorého znalosť ozrejmí aj otázky k prítomným zvláštnostiam miesta. Preto je dôležité zachytiť a zachovať historický vývoj pretvárania každého miesta. Každé miesto je úplne nemenné vo svojej polohe a rozlohe, ale jeho premenlivosť vo vzhľade a tvare narastá s časom. My prítomní vieme o "našich" miestach tým menej, čím ďalej by poznanie chcelo ísť do minulosti.
Ľudia odídu, ich slová vietor odveje, aktuálne návštevy či súťaže a predstavenia zostanú len nejako (tradične na papieri) zachytené, ale to hmotné, postavené (alebo aj zbúrané) a pretvárajúce každé miesto, to tu zostáva na istý, obvykle dosť dlhší čas a ovplyvňuje okolnosti životov aj po desaťročia (budovy,...) ba aj stáročia (cesty, ...), teda dotýka sa väčšieho okruhu ľudí, a tým je dôležitejšie svojím jestvovaním. Odchodom pamätníkov sa vedomosti o minulosti miesta do značnej miery nenahraditeľne strácajú. Dobové záznamy túto svoju prítomnú, teda aktuálne samozrejmú stránku obsahujú len nedostatočne.
Športy vznikli z nácvikov bojových zručností jednotlivcov: šerm, streľba, a ďalšie. Spočiatku nepotrebovali zvláštne plochy, tak ako samotný boj. V skupinových športoch - hrách obvykle dve skupiny pohybujúcich sa hráčov bojujú proti sebe na vymedzenej ploche - ihrisku. Tie obvykle vznikali na nevyužívanej voľnej, nie príliš vzdialenej ploche. Vystačilo sa hocikde s udupanou hlinou, v lepšom prípade bola tráva, ktorú však bolo treba udržiavať. Stálejšie hlinené ihriská zvykli posypať škvárou, aby sa hráčom na (vlhkej) hline menej šmýkalo. Pre (najmä) tenisové ihriská (dvorce) sa tradične ustálil nešmykľavý povrch posypaním drveným páleným hlineným (prirodzene červeným) materiálom - antukou.
História lesného hospodárstva a zalesňovania
Veľká hustota feudálnych sídel a kopaničiarske osídlenie si vyžiadali v minulosti rozsiahlejšie odlesnenie územia, čo malo za následok degradáciu pôdy. Od začiatku 20. storočia sa začalo s rozsiahlejším zalesňovaním málo výnosných pasienkov, avšak naplno sa začalo so zalesňovaním v jeho druhej polovici. Lesnými hájnikmi, tzv. Nová etapa v existencii nášho závodu začína v decembri roku 1948, kedy bol schválený zákon č. 312, ktorý stanovil vytvoriť výrobné jednotky lesného hospodárstva - lesné závody.
Na základe týchto skutočností bol začiatkom roka 1949 zriadený Lesný závod Trenčín, patriaci pod Krajskú správu lesov v Bratislave. Pôdnu základňu pre novovzniknutý závod tvorili skonfiškované majetky v katastrálnom území Horné Srnie, Ľuborča, Horná Súča, Drietoma, Adamovce, Mníchova Lehota a Selec o celkovej výmere 7 623 ha. Vznikli polesia so 6 vedúcimi polesí, 17 lesnými hájnikmi, 1 vedúcim skladu, ktorý mal ešte 2 pracovníkov. Dopravná sieť prakticky neexistovala.
Prečítajte si tiež: Úspechy Veroniky Vargovej v streľbe
Vo vtedajšom obvode závodu bola jedna spevnená lesná cesta v katastrálnom území Horné Srnie v dĺžke 2 km a v Ľuborčianskej doline existovala lesná železnica o rozchode 760 mm, vybudovaná v 90-tych rokoch minulého storočia. Organizačná zložka OZ Považie obhospodaruje lesy v pohoriach Malé Karpaty, Biele Karpaty, Považský Inovec a Strážovské vrchy. Najsevernejšiu výšku na území obhospodarovanom OZ Považie dosahujú v Považskom Inovci Inovec - 1 042 m.n.m. v Strážovských vrchoch Rokoš - 1 010 m.n.m., Baske - 955 m.n.m., Žihľavník - 952 m.n.m. a v Bielych Karpatoch Veľká Javorina - 970 m.n.m..
Celé územie OZ Považie patrí do povodia Váhu a Nitry. Nadmorská výška územia je od 165 m.n.m. do 1 042 m.n.m., pričom lesy sa nachádzajú od najnižšej po najvyššiu polohu. Lesné vegetačné stupne sú na území závodu zastúpené od 1. po 5., s prevahou 3. lesného vegetačného stupňa. Najrozšírenejšou drevinou je buk so 44 % zastúpením, ktorý tvorí kvalitné porasty. Optimum rozšírenia je v Bielych Karpatoch, kde sa dobre zmladzuje. Druhou najrozšírenejšou drevinou je dub s 21 % zastúpením. Z ihličnatých drevín je 8 % zastúpený smrek a 7 % tvorí borovica.
Organizačná zložka OZ Považie užíva 6 poľovných revírov (Kameň, Sochoň, Čerešienky, Inovec, Hôrka, Dubiská), z toho 1 je zvernica v k. ú. Kočovce. Na krátkodobý oddych zamestnancom i ostatným záujemcom slúžia chaty napr. v Trenčianskych Tepliciach, chata Poniklec, Omastinná, chata na Čiernom vrchu, PUZ Kočovce, pričom mnohé z nich sú využívané na poľovnícke účely.
Vývoj športu a telovýchovy
Vznikom priemyslu umožneného technickými vynálezmi sa (okrem iného) zvyšovala hustota obyvateľstva. V druhej polovici 19. storočia obyvateľstvo začalo zakladať rôzne spolky. ► Trenčiansky športový kruh, založený (najneskôr) v r. 1890 ako Trencséni Sport Kör (TSK), jestvoval do r. Po prechode frontu (na jar 1945) sa zmenil spoločenský režim, ten nový si vzal za svoje aj organizovanie telovýchovy, teda aj uspokojovanie jej potrieb. To bol zásadný rozdiel od dovtedajšieho stavu.
Nižšie uvádzame niekdajšie trenčianske ihriská, aj iné športoviská. Pre lepší prehľad niekedy (v zátvorkách) uvádzame charakteristické roky, ktoré majú orientačnú hodnotu (nemusí byť presná) a spravidla sa vzťahujú na začiatok prevádzky, teda koniec výstavby, ak nie je inak uvedené. Čitateľ nech je zhovievavý aj k použitým pomenovaniam, ktoré sa za dlhé sledované časové rozpätie menili, tiež sa používali rozličné spontánne pomenovania. Časový rozsah tohoto článku v zásade nejde až do prítomnosti, končí obvykle zmenou režimu po r. Telocvične škôl sa tu uvádzajú nie dôsledne všetky, ale len tie staršie alebo inak hodné zreteľa (napr.
Prečítajte si tiež: Lukostreľba: história a počiatky
Na hornej sihoti na vojenskom cvičisku, približne v miestach terajšej železničnej stanice, už v r. 1904, kedy tu odohrali prvý futbalový zápas. Priekopník organizovania trenčianskeho futbalu škpt. Jestvovanie prvého športového ihriska tu ukončila nešťastná nehoda dôstojníka na koni v r. 1908. Kôň s dôstojníkom sa nohou prepadol do diery na ihrisku, do ktorej vkladali žrde ohraničujúce futbalovú bránku. Po tejto nehode museli ihrisko premiestniť ďalej k Váhu, avšak pôvodné vojenské cvičisko tu jestvovalo aj naďalej. ► hrávalo sa kdekade, kde sa chalanom zachcelo, bolo blízko a vhodný terén, nedá sa všetko vymenovať; hrávalo sa aj na (asfaltových) cestách, keďže cesty sa preplnili autami až po r. 1989, a autopremávka väčšieho rozsahu prišla až koncom 60.
- (horné) ihrisko pri Čertovom mlyne (tzv.
- dolné ihrisko pri Čertovom mlyne (tzv.
- na (vážskom) ostrove (vznikol postavením vodného diela dokončeného v r. 1956) bolo na hline vydupané ihrisko kde sa hrával futbal, medzi dvomi stojatými bránkami, začiatok je niekde v 60.
- biskupické ihrisko pri Váhu, jestvovalo už v čase prechodu frontu (1945); výstavbou vodných diel (1942-1956) a výstavbou domov okolo r. 1970 sa ihrisko premiestnilo do terajšej polohy (asi 150m západnejšie) a prešlo (najmä po 1989) zmenami vlastníctva ústiacich do súdnych sporov okolo r.
bolo v Trenčíne na hornej sihoti. Zriadil ho spolok TTS (vzniknutý 1904/1905) ako náhradu za ihrisko na vojenskom cvičisku, ktoré sa už ďalej nemohlo používať ako ihrisko v dôsledku nehody z r. Ihrisko TTS na hornej sihoti bolo vôbec prvým samostatným (futbalovým) ihriskom v Trenčíne. Nachádzame ho už na mape z r. 1911. Najstaršia známa fotka trenčianskych futbalistov z r. 1910 je už urobená na tomto ihrisku. Ihrisko bolo futbalové, škvárové, po jeho obvode rástli (nejedlé) gaštany, z ktorých posledné kusy skryte pretrvávali aj po r. 1989. Dňa 7.5.1920 sa konalo slávnostné odovzdanie ihriska vybaveného ohradou z drevených dosák a stĺpov, ktorá bola v r. 1920 vybudovaná nákladom okolo 20 tis. korún pod vedením Ing. Gustava Dohnányiho a Dr. Ihrisko sa používalo najmä na futbal.
Za povšimnutie stojí aj ľavý breh Váhu medzi mostami (železničným a cestným), na ktorom kedysi bývalo pltnícke prístavisko (pozrieť Enderov obraz okolo 1860), neskôr sa tu v dvadsiatych rokoch konávali vodácke preteky, potom tu (cca 1923 - cca 1941) bola "drevená plaváreň" a lodenica, po nej (cca 1941 - 1954) drevená lodenica a od r. V zime tu bývalo (povojová spomienka) prírodné klzisko vytvorené napustenou vodou do provizórnej latkovej ohrádky. Po fronte v súvislosti s celoštátnou zmenou organizácie telovýchovy, ihrisko TTS prešlo do rúk Závodnej sokolskej jednoty Merina v r. 1949. Ihrisko TTS jestvovalo ešte krátko po 2. svetovej vojne. 31. októbra 1951 po futbalovom zápase TTS proti Trnave zhorela drevená tribúna na ihrisku TTS, vraj od horiacich novín nadšeného fanúšika víťazného TTS, nepomohol ani včasný zákrok hasičov.
Význam ihriska TTS poklesol pofrontovou výstavbou štadióna za sokolovňou po r. 1950. Ihrisko TTS celkom zaniklo krátko po r. 1960, keď na jeho ploche postavili (dokončili v r. 1965) novú budovu Cementární a vápeniek (CEVA) (teraz je v nej tá Dubčekova univerzita). 7.8.1933 zastupiteľský zbor Trenčína schválil odpredaj stavebného pozemku na (dovtedy takmer nezastavanej) hornej sihoti na stavbu budovy sokolovne pre telových. jednotu Sokol, s podmienkou rizika (nedoriešených sietí, ...) znášaného na strane stavebníka. Zakúpený pozemok najprv oplotili a v jeho západnej časti zriadili ihrisko. Na fotografiách vidíme, že na ploche (nie na okraji) ihriska boli dva (drevené) stĺpy s (iste elektrickými) svietidlami (reflektormi), príležitostne sa využívali aj na nesenie výzdoby. Budova sokolovne bola odovzdaná do prevádzky 15.12.1935. Bola to prvá väčšia stavba na hornej sihoti.
Zo zadnej (západnej) strany budovy sokolovne bol "Sokolský hostinec" a na poschodí balkón, používaný aj v súvislosti s ihriskom, ktoré sa rozprestieralo od budovy sokolovne ďalej smerom ku Váhu. Zjednotenie všetkých telovýchovných organizácií do Hlinkovej gardy sa týkalo aj Sokola, zo sokolovne sa stal "dom Hlinkovej gardy" (niekedy v r. 1938/1939). Tu sa v dňoch 30.sept. až 1.okt.1939 konal (celoštátny, posledný riadny) VIII. zjazd HSĽS. Po fronte (jar 1945) budovu sokolovne (iste aj s ihriskom) prevzal zväz mládeže, vrátili sa spolku Sokol až 20.12.1945. Tak ako predfrontový režim administratívne zlučoval, povojnový urobil to isté, čím sa aj sokolské ihrisko i so sokolovňou znova ocitli v rukách štátu, ktorý ich pridelil ním (s viacerými zmenami) organizovanej jednotnej telovýchovnej organizácii.
Prečítajte si tiež: Recenzia FIFA 19
Tak v roku 1951 došlo k zjednoteniu telovýchovy a tak Odbor Klubu slovenských turistov a lyžiarov sa začlenil do T.J. Sokol Trenčín. Za sokolovňou na mieste niekdajšieho sokolského ihriska začali po r. 1951 budovať vcelku veľkoryso premyslený štadión. Na jeseň 1953 na ňom už bolo vybudované futbalové ihrisko a ľahkoatletická dráha okolo neho. Už zač. septembra 1953 sa tu začal hrávať futbal na novom trávniku. V marci 1954 sa výstavba kvôli nedostatku finančných prostriedkov na istý čas zastavila. V r. 1955-1956 sa tu vybudovalo basketbalové ihrisko, volejbalové ihrisko, betónové stupne na ochodzoch, vnútorné oplotenie ihriska, obnovila sa trávnatá plocha. Zmena režimu po r. 1989 sa dotkla aj telovýchovy a štadióna, z ktorého sa stal "mestský" (futb.
Trávnatú plochu ihriska, o ktorú sa celé povojnové obdobie staral hospodár pán Štefko (býval v budove sokolovne aj s manželkou a synmi Janom (*cca 1952) a Emilom (*1955; †cca 2000); ako dôchodca záhadne zahynul niečo po r. Na jeseň roku 1978 štadión vybavili umelým osvetlením (s vlastnou stožiarovou, neskôr murovanou trafostanicou v rohu pri hrádzi) na štyroch 50m vysokých mierne naklonených oceľových stožiaroch (s prierezom písmena "U"); okolo r. 2000 na nich vymenili svietidlá. Štyri osvetľovacie stožiare postupne odstránili koncom roku 2018 (dva severnejšie) a na jar 2019 (dva južnejšie) aj s ich trafostanicou pri hrádzi. V roku 2019 nahrubo vybudovali (glajcha 1.5.2019) masívnu betónovú tribúnu (pri popoludňajších zápasoch môže slnko svietiť do tvárí divákom...) oproti dovtedajšej (stále stojacej) tribúne.
Vedľa sokolovne poniže (zhruba súbežne s Váhom) sa vybudovala dvojdráhová kolkáreň. Kolkáreň bola zjavne postavená zanedlho po fronte, v r. Dlhá prízemná budova obsahovala len dlhú miestnosť s kolkovou dráhou, a na hornom konci dve malé šatne a predsienku. Kolky sa stavali ručne, čo bola zábava pre šarvancov; v osemdesiatych rokoch sa už kolky stavali elektricky. Budovu starej pofrontovej kolkárne pri sokolovni zbúrali v r. 1953 začala výstavba štadióna pod Sokolicami. Stavali ho (východne) na močaristom území pod Brezinou, za kolóniou (povojnových) merináckych bytoviek na mieste bývalej vojenskej strelnice, z prostriedkov štátu, odborov a (organizačne novovzniknutého) národného podniku Merina (pôvodne Tiberghien, po fronte nakrátko Slovena), s veľkou pracovnou pomocou brigádnikov. V tom istom roku 1953 dokončili výsavbu tenisových dvorcov, zasiali trávnik, vybudovali hrubú stavbu tribúny bez strechy. Potom (do r.