Zo Sloveniek sa len dve môžu pochváliť titulom svetových šampióniek v kolektívnom športe. Získali ho presne pred polstoročím.
V jednom z najhorúcejších liet, aké stredná Európa zažila, vydolovali zlato v kameňolome.
Belehradský Tašmajdan má názov ešte z čias Osmanskej ríše, ale veľký športový komplex tohto mena je povojnové dielo.
Štadión s tribúnami nalepenými na stenu bývalého kameňolomu pokrstili v päťdesiatom štvrtom európskym šampionátom basketbalistky a o tri roky bol dejiskom premiérových majstrovstiev sveta hádzanárok.
Skončili sa senzáciou: suverénne ich vyhralo Československo.
Prečítajte si tiež: Príbeh Tomáša Deáka: Zápasenie a MMA
"Nikto s nami na titul nerátal," tvrdí Anna Čápová.
"Zahraniční odborníci boli v šoku. Už pred finále sme na ich žiadosť museli predviesť modelový tréning."
Čechom sa síce nepodarilo vo svete presadiť národnú verziu hádzanej s vyššími a užšími bránkami, ale rýchlo sa prispôsobili a medzinárodnú hádzanú obohatili o nové prvky: zadovky, vykláňačky, zónovú obranu...
Na Slovensku bol vtedy tento šport popoluškou.
Tréner Ladislav Gross však dal v bratislavskej Lokomotíve dokopy také silné družstvo, že v roku 1956 nečakane vyhralo československú ligu.
Prečítajte si tiež: Sagan kraľuje slovenskému športu
Grossa vymenovali za asistenta hlavného trénera Karla Hošťálka a do dvanásťčlennej nominácie na MS zaradili aj dve Slovenky.
Robustnú brankárku a vrtké ľavé krídlo: Ríšovú, dnes Čápovú, a Schmidtovú, neskôr Ilavskú.
Prvá mala v rodnom liste meno Anna, ale všetci ju volali Hana, a druhej hovorili Viera, hoci podľa rodného listu je Veronika a podľa občianskeho preukazu Verona.
"My sme boli ako filmoví komici Pat a Patašon: Hanka vysoká, ja malá," smeje sa Ilavská, rodáčka z gemerského Lubeníka, ktorá celý život prežila v Trnave.
"Držali sme však spolu."
Prečítajte si tiež: Československí vzpierači v roku 1980
Jedna mala dvadsaťdva, druhá dokonca len dvadsať.
Úspechy z minulosti sa zavše bagatelizujú štýlom "jáj, ale vtedy sa aut hádzal vidlami". Tento prípad je ilustráciou, že neprávom.
"Posledný rok pred majstrovstvami sme absolvovali perfektne pripravenú a dômyselnú prípravu," spomína Čápová.
"Raz za mesiac sme v Prahe mávali zraz. Večer sme sadli do vlaku, ktorým sme sa ako členky Lokomotívy vozili zadarmo, ráno z neho vystúpili a po tréningu a prípravnom zápase sa vracali späť. Každá v ruke s individuálnym tréningovým plánom. Ja som dostala za hlavnú úlohu naučiť sa rozštepy. Vďaka dlhým rukám som hore všetko vychytala, ale dolu som mala slabiny. Podarilo sa mi ich však odstrániť."
Vtedy sa zásadne trénovalo až po šichte, no na záverečnú dvojtýždňovú prípravu v Bratislave dostali hráčky voľno.
"Ak rátam aj rannú rozcvičku, deň čo deň s výnimkou nedele sme mali štyri tréningy. Jeden z nich na pravé poludnie. V 32- až 33-stupňovej horúčave. Idete na Balkán, tam budú ešte vyššie teploty, vraveli nám. Keď prišla správa, že sa bude hrať aj pri večernom osvetlení, na Kovosmalte - tam, kde dnes hráva Artmedia, a zajtra, žiaľ, vyrastú vežiaky - namontovali provizórne lampy."
Hádzanárky bývali v areáli bývalej Telovýchovnej školy v drevených barakoch so strechou z terového papiera.
Aby sa aspoň trochu vyspali, balili sa do vlhkých uterákov.
Hošťálek bol odmeraný, ironizujúci introvert, vyžadujúci absolútnu disciplínu.
"On bol ras a my vojnové dievky, vďačné za každú šancu," krčí plecami brankárka.
"Každá z nás schudla pár kíl. Keď niektorej prišlo zle, zareagoval: Vyblvaj sa a pokračuj. A my sme sa vyblvali a pokračovali. Dostať sa do reprezentácie bola vtedy úžasná česť a veľmi ťažké: na každý post boli tri-štyri vyrovnané hráčky."
Schmidtová do šampionátu nehrala v žiadnom oficiálnom medzištátnom zápase.
"Cestovala som s vedomím, že náhradníčkou budem aj v Belehrade. Pred prvým zápasom si ma zavolali tréneri na pohovor a spýtali sa, ako sa cítim. Vynikajúco, odvetila som, lebo do tréningov som dala všetko, čo vo mne bolo. Nastupuješ, povedali mi. Viete si to predstaviť? Vôbec prvý raz a hneď na majstrovstvách sveta?" zaspomínala si - a neudržala slzy.
Československé hádzanárky predviedli na Tašmajdane spanilú jazdu.
Čo zápas, to víťazstvo.
Tréneri mali šťastnú ruku.
Po úvodnom víťazstve v základnej skupine nad Maďarskom 8:4 sa za remízového stavu 2:2 so Švédskom v prestávke druhého zápasu rozhodli vymeniť v bránke skúsenú Češku Kvetu Janečkovú za Slovenku Ríšovú.
"Druhý polčas budeš chytať ty. Nevypytuj sa prečo, ber nákolenice, idem ťa rozcvičiť," oznámil jej Gross.
V mihu sa, ako to mala vo zvyku, ponorila do seba, a len čo nastúpila, chytila dve sedmičky.
Ostala v bránke až do samého konca hviezdneho finále.
Po ňom ju vyhlásili za brankárku svetového šampionátu.
"Ríšová jedinečným výkonom udivovala početné obecenstvo," napísal v týždenníku Štart jediný očitý svedok z radov novinárov Jaroslav Hochel.
"Namôjdušu, dodnes neviem, či Janečková bola zranená, alebo jej to nešlo tak, ako si tréneri predstavovali," zaprisaháva sa aj po polstoročí slovenská hádzanárka storočia.
tags: #ceskoslovenska #lyziarka #rok #narodenia #1957