Vojna je krvavá a najhoršie na nej je, že počas nej zomierajú nevinní ľudia. Ľudstvo vynašlo zbrane, ktoré by dokázali zabiť neuveriteľné množstvo nevinných ľudí. Aj preto bolo nutné ich zakázať. Aj napriek tomu však mnohé z nich niektoré krajiny použili v boji, Rusko pri invázii na Ukrajinu nevynímajúc.
Postupný vývoj zbraní a nástrojov ničenia dospel až do takého bodu, že ich následky nerozlišujú medzi vojakmi a civilistami. Po viac ako 150 rokoch zmlúv o kontrole zbrojenia krajiny, akokoľvek paradoxne to znie, svet vynašiel, použil a potom zakázal zbrane určené na dusenie, mrzačenie a iné zabíjanie neľudským spôsobom. Pozreli sme sa teda na zbrane, ktoré sú medzinárodne zakázané.
Dohovor o chemických zbraniach, ktorý je v platnosti od roku 1997, zakazuje výrobu, skladovanie, transfer a používanie chemických zbraní a núti členské štáty zničiť existujúce zásoby. Chemical Weapons Convention zakazuje akúkoľvek zbraň, ktorá používa „toxickú chemikáliu“, ktorá sa zvyčajne nachádza v nosnom systéme, ako je bomba alebo granát. Chemické zbrane sa vyznačujú tým, ako sa šíria, ako aj účinkom, ktorý majú na telo. Najbežnejšie kategórie sú dusivé látky (chlór a fosgén), nervové látky (sarín, soman a VX), pľuzgiere (horčičný plyn a lewisit) a krvné látky (kyanovodík).
Nemusíte ich ucítiť, nemajú totiž žiaden špecifický pach. Že je vo vzduchu niečo jedovaté, zistíte, až keď vás chytia prvé kŕče. Tak sa opisujú prejavy otravy sarínom. Práve tento plyn použili počas augustového útoku na predmestia Damasku.Patrí medzi chemické zbrane, ktoré pre svoju relatívne ľahkú výrobu mnohí nazývajú aj „jadrovými zbraňami chudobných“.
V roku 1899 podpísali krajiny Haagsku konvenciu, ktorá zakazovala projektily s obsahom škodlivých plynov.Nezabránilo to však Nemcom, aby v roku 1915 nespustili útok chlórom na Francúzov v bitke pri Ypres. Rovnako odpovedali aj Briti a Francúzi. Do konca vojny pri chemických útokoch fosgénom, yperitom a inými látkami zahynulo 90-tisíc vojakov.„Považovalo sa za vtip, že keď niekto skríkol plyn, každý vo Francúzsku si nasadil masku. Panika z plynu bola taká častá ako panika z bombardovania,“ napísal americký spisovateľ Hervey Allen v roku 1934. Aj preto niektorí volajú prvú svetovú vojnu „matkou všetkých chemických vojen“.
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
Zdesení z útrap v zákopoch schválili štáty v roku 1925 Ženevskú konvenciu, ktorá zakazovala používanie chemických látok v boji. Neskôr v roku 1993 podpísali takmer všetky krajiny sveta Konvenciu o chemických zbraniach, ktorá ich zakazovala aj vyvíjať a šíriť.Iba sedem krajín sa doteraz nepridalo: Egypt, Izrael, Barma, Severná Kórea, Angola, Južný Sudán a Sýria. Sýria sa však v 60. rokoch pridala k staršej Ženevskej konvencii.Chemické zbrane sa od prvej svetovej vojny napriek zákazu párkrát použili. Nikdy však voči tomu nereagoval Západ vojenským zásahom.
Použili chemické zbrane:
- 1915: Ako prví použili počas prvej svetovej vojny chlór Nemci v bitke pri Ypres. Zahynulo vtedy 6000 ľudí.
- 1915 - 1918: Celkovo zomrelo počas chemických útokov oboch strán v zákopoch 90-tisíc ľudí.
- 1935: Mussoliniho Taliansko použilo horčičný plyn v Etiópii
- 1937 - 1945: V druhej svetovej vojne použili chemické zbrane Japonci mimo zraku Európanov proti Číne stovky ráz.
- 1980 - 1988: Iracký diktátor Saddám Husajn použil chemické zbrane vo vojne s Iránom.
Chlór (Chlorum)(gr. chlóros - žltozelený) je chemický prvok v Periodickej tabuľke prvkov, ktorý má značku Cl a protónové číslo 17. Chlór sa vyrába elektrolýzou roztaveného chloridu sodného. Voľný chlór je prudký jed. Pôsobí v styku s vodou, prítomnej v bunkách, oxidačne na životne dôležité molekuly (proteíny - enzýmy, lipidy aj sacharidy). V prvej svetovej vojne použili Nemci chlór a jeho ďalšie zlúčeniny (napr. fosgén COCl2 a yperit - dichlórdietylsulfid, bis-(2-chlóretyl-)sulfid) ako chemickú zbraň hromadného ničenia. Chlór má silné dráždivé účinky, ohrozuje najmä oči, pokožku a dýchacie cesty. Výsledkom sú bolesti hlavy, nepríjemné podráždenia kože či dokonca alergie.
Chlór je toxický svetlozelený plyn, druhej triedy halogénov. Je pomenovaný podľa žltozelenej farby svojich pár (grécky žltozelený - chlóros). Je to veľmi reaktívny plyn, ktorý sa ochotne zlučuje s väčšinou prvkov periodickej tabuľky. Bol objavený v roku 1774 Carlom Wilhelmom Scheelom, ale súčasné pomenovanie mu dal až v roku 1810 anglický chemik sir Humphry Davy.
Na Zemi sa chlór nachádza iba vo forme zlúčenín, väčšina z nich je rozpustená v morskej vode a vo vode niektorých vnútrozemských jazier. V morskej vode tvoria chloridové ióny najviac zastúpený anión, ich koncentrácia sa pohybuje okolo 19 g/l. Z minerálov je najznámejší chlorid sodný, NaCl alebo kuchynská soľ. Morská voda obsahuje 2,7 % chloridu sodného. Kaspické a Mŕtve more obsahujú až 10 % NaCl. Odparením pravekých morí vznikli ložiská kamennej soli. Najväčšie ložiská sú v Poľsku pri Bochni a Veličke, v Rumunsku pri Slaníku, v Rakúsku v Soľnej komore pri Salzburgu, v Rusku pri Astrachanských jazerách.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
Medzinárodné humanitárne právo je súbor noriem spoločne dohodnutých štátmi s cieľom maximálne humanizovať vojnu a zmierniť jej následky, prípadne aj vojnu vylúčiť. Vzťahuje sa na obete ozbrojených konfliktov, ktorými treba rozumieť ran e- ných a chorých príslušníkov ozbrojených síl, zajatcov, civilistov, teda tých, ktorí sa priamo nezúčastňujú vojenských akcií.
Podľa článku 35 tohto Protokolu je zakázané používať metódy alebo prostriedky vedenia vojny, ktoré sú určené alebo možno očakávať, že spôsobia rozsiahle, dlhodobé a vážne škody na životnom prostredí. Tu sa prvýkrát stretávame s termínmi rozsiahle - zahrňujúce oblasť v rozsahu niekoľkých stoviek štvorcových metrov, dlhodobé - trvajúce po dobu niekoľkých mesiacov a vážne - teda významné narušenie alebo poškodenie ľudského života, prírodných, ekonomických prostriedkov alebo iných aktivít.
Každý zmluvný štát sa podľa článku 1 tohto Dohovoru zaväzuje neuchyľovať sa k vojenskému alebo akémukoľvek inému nepriateľskému použitiu prostriedkov meniacich životné prostredie, ktoré majú rozsiahle, dlhodobé alebo vážne následky ako prostriedky ničenia, spôsobenia škody alebo ujmy ktorémukoľvek inému zmluvnému štátu.
V roku 1980 bol prijatý prvý medzinárodný dohovor, ktorý spresňuje aké zbrane dokážu spôsobiť účinky nadmerného zranenia a zbytočné útrapy. Je zrejmé, že tento zákaz sa vzťahuje na bojové prostriedky, účinky ktorých prekračujú medze vojnovej účelnosti. Mnohé zbrane majú potenciál spôsobiť vážne a trvalé škody na životnom prostredí. Obmedzenie ich rozvoja a použitia teda nepriamo chráni životné prostredie.
Ak použitie chemických a biologických zbraní môže spôsobiť poškodenie životného prostredia, protokol zároveň zabezpečuje určitú úroveň ochrany prírody v priebehu ozbrojeného konfliktu. Môžu byť tiež namierené proti poľnohospodárstvu a chovu hospodárskych zvierat na podporu hladu a hladovania. Protokol však trpí zásadnými chybami. Po prvé, len použitie chemických a biologických prostriedkov v boji je zakázané, s výnimkou výskumu, vývoja, skladovania a vlastnenia takýchto zbraní. Po druhé, chýbajú kontrolné mechanizmy a opatrenia na stanovenie zodpovednosti za porušenie, čím obmedzujú jeho schopnosť slúžiť ako odstrašujúci prostriedok. Napriek výhradám otvoril dvere k lepším a novším úpravám.
Prečítajte si tiež: Využitie držiakov na zbrane
Dohovor bol prijatý rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov 30. novembra 1992. Na podpis bol otvorený v Paríži 13. januára 1993. Ratifikačné listiny boli uložené u depozitára dohovoru, generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov. Jeho hlavným cieľom je zakázať zmluvným štátom za každých okolností vyvíjať, vyrábať, inak získavať, hromadiť chemické zbrane, priamo či nepriamo ich komukoľvek poskytovať, používať. Vzťahuje sa to na všetky chemické zbrane, ktoré zmluvný štát vlastní alebo má v držbe, alebo ktoré sú umiestnené na ktoromkoľvek mieste pod jeho jurisdikciou alebo kontrolou.
tags: #chlor #zbran #hromadneho #nicenia