V priebehu 20. storočia sa spôsob vedenia vojny zmenil na nepoznanie. Zlomovými bola prvá aj druhá svetová vojna, ale aj druhá polovica 20. storočia, kedy sa vojnové operácie presunuli do utajenia. Pred 105 rokmi svet po prvýkrát uzrel aj jednu z najúčinnejších a súčasne najnehumánnejších foriem vedenia vojnových konfliktov.
Ieper - laboratórium smrtiacej techniky
Flámske mesto Ieper v západnom Belgicku bolo počas prvej svetovej vojny dejiskom hneď niekoľkých významných bitiek. Z pohľadu Nemecka stálo na dôležitej križovatke Schlieffenovho plánu, ktorý určoval taktiku vpádu vojsk do severného Francúzska. Okrem toho sa Ieper stalo aj akýmsi terénnym nemeckým laboratóriom. Práve tu otestovali svoje zbrane, ktorými chceli armády svojich protivníkov dostať na kolená.
Prvá bitka o Ieper sa odohrala na jeseň 1914 a významným spôsobom ovplyvnila vývoj najbližších rokov. Po vypuknutí Veľkej vojny, ako sa vtedy konfliktu hovorilo, totiž Nemci vďaka tzv. bleskovej vojne postúpili až pred Paríž. Potom začala protiofenzíva. Práve tu sa potom pohyb západného frontu prakticky zastavil. Najbližšie roky sa bojovalo v desivých a hlbokých zákopoch. V prvej bitke o Ieper mimochodom bojoval aj budúci vodca Tretej ríše Adolf Hitler.
Kľúčom k úspechu nemeckého ťaženia v západnej Európe malo byť, podobne ako v druhej svetovej vojne, najmä rýchle postupovanie vojsk. Keď Briti, Francúzi a Belgičania opäť dobyli mesto Ieper, frontová línia sa zastavila. Nemecko v snahe opäť prekvapiť a prelomiť obrannú líniu svojich nepriateľov, siahlo na jar 1915 k svojej novej zbrani. Už v januári na východnom fronte použili v bitke pri Bolimove slzný plyn, aby dokázali narušiť ruské jednotky čakajúce v zákopoch.
Chemické zbrane: Chlór, fosgén a yperit
Bol 22. apríl 1915, 17:00. Nemeckým útokom začína druhá bitka o Ieper a okolie, ktorá potrvá do konca mája. Nemci chcú prelomiť frontovú líniu kontrolovanú francúzskymi jednotkami a zvrátiť vývoj konfliktu, aby tak predišli dlhej a vyčerpávajúcej zákopovej vojne. Na svojej strane frontu Nemci zakopali do zeme 5 700 nádob s bojovým plynom. Celkovo použili asi 168 ton chlóru.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
Chlór sa územím nikoho nachádzajúcim sa medzi zákopmi bojujúcich strán presúval vo forme zelenkavého oblaku. Chlór je ťažší ako vzduch, preto klesá smerom dolu. Keď sa zelený oblak dostal vďaka vetru k francúzskym zákopom, jed do nich jednoducho prenikol. Francúzskych vojakov a jednotky naverbované z francúzskych kolónií útok prekvapil. Chlór okamžite poškodzuje sliznice, po inhalácii napáda aj pľúca.
Cez uvoľnený približne 6 kilometrov dlhý úsek francúzkej obrannej línie nemeckí vojaci bez odporu prešli dýchajúc pritom cez vatové vankúšiky nasiaknuté tiosíranom sodným. K mestu Ieper sa nedostali, obsadili však niekoľko iných obcí. V priebehu polhodiny mali Nemci útokom chlórom vyradiť 15-tisíc vojakov. Napriek tomu sa Nemcom útok chlórom nezdal veľmi efektívny. Už na jeseň útočili fosgénom, mimoriadne toxickým jedom, ktorý je ako zbraň 18-násobne účinnejší ako chlór.
Bezfarebný plyn spôsobuje opuch pľúc, následné vážne zdravotné ťažkosti, ich nástup je však pomalý, čo je v prípade útoku výhodou, keďže si vojaci nemusia tak skoro uvedomiť, že sú cieľom chemického útoku. O dva roky neskôr v oblasti, kde boli po prvýkrát použité bojové chemické zbrane tak, ako ich poznáme aj dnes, použili Nemci aj najznámejší bojový plyn. V roku 1917 zaútočili tzv. Bezfarebný plyn bez zápachu bol dokonalou zbraňou. Plynové masky boli totiž proti nemu zbytočné, vojaci sa síce vyhli opuchu pľúc, no yperit dokázal preniknúť aj cez uniformu a na koži vytváral bolestivé a rozsiahle pľuzgiere.
Bojový plyn dostal svoj názov od Britov práve podľa mesta Ieper, kde bol po prvýkrát rovnako ako chlór použitý. Otcom nemeckých chemických bojových zbraní počas prvej svetovej vojny bol chemik Fritz Haber. Práve tento chemik viedol tým odborníkov, ktorých úlohou bolo nájsť najvhodnejší smrteľný plyn a nájsť vhodný spôsob ako ho využiť počas bojovej operácie. Práve Haberov tím stál za útokom chlórom v roku 1915, rovnako ako za vývojom a použitím yperitu o dva roky neskôr. Haber dokonca v roku 1918 získal aj Nobelovu cenu za chémiu. Nebolo to však za vývoj a použitie bojových plynov. Spoločne s Carlom Boschom dokázali navrhnúť tzv. Haberov proces na syntézu amoniaku z vodíka a dusíka. Amoniak je dodnes mimoriadne významnou látkou využívajúcou sa pri výrobe hnojív a jej objav bol skutočným vedeckým míľnikom.
Ďalšie zbrane prvej svetovej vojny
V prvej svetovej vojne (1914 - 1918) bolo použitých množstvo zbraní, ktoré boli vyvinuté pred prvou svetovou vojnou, ako napr. Prvá svetová vojna však priniesla aj vývoj úplne nových guľových zbraní s cieľom mať účinnejšie zbrane ako nepriateľská strana.
Prečítajte si tiež: Využitie držiakov na zbrane
Guľomet Maxim vz. 1910
Tento legendárny ruský guľomet bol štandardne používaný spolu tzv. lafetou, ktorá predstavovala vozík s kolieskami, pre rýchlejší presun, nakoľko tento guľomet mal veľké rozmery a vysokú hmotnosť. Od roku 1910 sa vyrábal v zbrojovke v meste Tula. Jeho celková hmotnosť aj s pojazdnou lafetou bola až cca 65 kg. Bol kalibrovaný na náboj 7.62 x 54 R. Hlaveň mala dĺžku 720 mm a bola chladená vodou. Kadencia streľby bola až do 600 rán za minútu. Vystrelený náboj dosahoval rýchlosť až do 860 m/s.
Rakúska opakovacia puška Mannlicher
Rakúska opakovacia puška Mannlicher mala v rámci svojich niekoľkých inovácií rôzne označenia (M1885, M1886, M1888, M1890 a M1895). Začala sa vyrábať v roku 1885 a celkovo bolo vyrobených odhadom približne tri milióny kusov. Bola rozšírená v rakúsko-uhorskej, rumunskej, talianskej a neskôr aj v československej armáde. Puška Mannlicher bola kalibrovaná na náboj 8 x 50 R, ktorý dosahoval rýchlosť na ústi hlavne do 620 m/s. Kapacita integrovanej nábojovej schránky bola štandardne 5 nábojov.
Základnou zbraňou pešiaka bola opakovacia puška Model 1895 systému Mennlicher v ráži 8 mm. Nepatrila medzi najlepšie vo svojej kategórii, no i tak slúžila spoľahlivo po celú vojnu. Náboje sa vkladali v kovových rámčekoch po 5 kusov. Hmotnosť pušky bola 3,65 kg, dĺžka 1270 mm, dĺžka hlavne 765 mm, Typ náboja 8 x 50R mm Mannlicher ráže 8 mm. Úsťovú rýchlosť mala 620 m/s a maximálny dostrel 1950 m. Vznik Steyr modelu sa začal v roku 1884,a až do roku 1895 prešla mnohými modifikáciami a technickými vylepšeniami.
K puške Mannlicher bol navrhnutý bajonet Bajonettmesser Mannlicher M 1895. Jeho dĺžka bola 356 mm, dĺžka čepele 244 mm. Ostrený je len špic a vrchná čepeľ (pri nasadení na pušku). Na pušku sa osádzal očkom na záštite, ktoré sa nasunie na hlaveň a koľajnice s poistkou, ktorá je v kovovej pätke rukoväte. Záštita je na mieste upevnená dvomi nitmi. Kovová pošva má 269 mm. Pre pušku Mannlicher bol vyrábaný aj tzv. náhradný bajonet. Bol kovový bez skutočnej rukoväte. Išlo o málo kvalitný krátky bajonet vystrihnutý z jedného kusu plechu.
Ručný granát Kugelrohrhandgranate
Z množstva ďalších druhov zbraní rakúsko-uhorskej armády, o ktorých by sa dalo napísať niekoľko obsiahlych kníh, spomenieme ešte aspoň jeden z používaných granátov. K záveru vojny bolo používanie ručných granátov veľmi bežné a rozšírené. V nemčine je označovaný ako Kugelrohrhandgranate, čo by sa dalo preložiť ako guľovo - rúčkový ručný granát. Ide o obranný granát pozostávajúci z guľovej nálože a rúrkovej rukoväte. Celý granát pripomínal zmenšený a skrátený palcát.
Prečítajte si tiež: Všetko o dlhých ručných zbraniach
Výbušnina v podobe 70 g ammonálu bola uložená vo vnútri rukoväte, v mieste, kde na nej bola umiestnená guľová hlava. Jeho celková hmotnosť bola zhruba 1200 g. Vďaka rukoväti ho bolo možné až na vzdialenosť 35 metrov. Granát sa zapaľoval pomocou lanka, ktoré vychádzalo z ammonálovej nálože cez dutú rukoväť. Na konci bolo zakončené očkom. Po trhnutí týmto lankom došlo trením k zapáleniu časovača, ktorý po ôsmich sekundách granát odpálil. Po výbuchu došlo k vymršteniu guľôčok a častí potrhanej hlavy do priestoru. Granát mal namontovaný hák na prichytenie na opasok. Bežnou praxou bolo nosiť na opasku päť granátov.
Plameňomet
Keď sa v roku 1914 začala prvá svetová vojna, nazývaná aj ako „Veľká vojna“, armády na oboch stranách priniesli na bojisko nové technológie, ktoré ešte svet nikdy nevidel. Prvá svetová vojna bola unikátna. Prvýkrát boli použité ozbrojené lietadlá a tanky, rovnako ako aj guľomet. Niektoré zbrane, ktoré však vymysleli počas vojny, boli naozaj až desivé. Myšlienka o spálení svojho nepriateľa k smrti, prebiehala mnohým bojovníkom počas celej histórie. Avšak, nebolo to možné až do roku 1915, kedy sa Nemecku podarilo úspešne zhotoviť a nasadiť do bojov prenosný plameňomet. Hrôzostrašná zbraň!
V nemčine sa plameňomet nazýval Flammenwerfer, čo znamenalo, že vojaci, ktorí ho obsluhovali, boli označovaní za skutočných mužov. Akonáhle boli spozorovaní, ihneď sa stali terčom streľby. Stávalo sa iba občas, že sa niektorý z nich dostal do zajatia. Briti sa však vydali inou cestou a vyvinuli Livensa Large Gallery Flame Projector. Jednalo sa o stacionárne zbrane, ktoré boli rozmiestnené po dlhých zákopoch v prvej línii. Dýza vyslala zapálený plyn do vzdialenosti až 90 metrov smerom na nepriateľa. Tieto zbrane boli použité s veľkou účinnosťou v Somme 1.
Zákopový nôž
Aj napriek príchodu strelných zbraní sa aj počas prvej svetovej vojny bojovalo z blízka. Avšak, so zavedením zákopovej vojny bolo potrebné vyvinúť novú zbraň, s ktorou by sa dalo účinne bojovať aj v takej tesnej blízkosti. Na scénu tak vstúpil „Zákopový nôž“. Najdesivejšie zákopové nože boli vyvinuté v Spojených štátoch. Konkrétne M1917 bol prvý americký zákopový nôž, ktorý kombinoval tri smrtiace nástroje v jednom. Bodné rany boli tak príšerné, že boli nakoniec zakázané Ženevskými konvenciami v roku 1949, pretože dochádzalo k zbytočnému utrpeniu. Nôž mal tiež upravenú ochranu ruky, ktorá bola určená pre maximálne poškodenie pri „pästnom súboji“.
Československá armáda a jej výzbroj po vzniku republiky
Pri vypuknutí prvej svetovej vojny, známej tiež ako Veľkej vojny, bolo Československo súčasťou Rakúska-Uhorska. Prišiel teda jasný povolávací rozkaz, ktorý nariaďoval českým a slovenským občanom nastúpiť do vojenskej služby a pochodovať na front. Nie všetci však chceli bojovať na strane ríše, a preto sa odtrhli a pripojili k légiám, aby mohli bojovať za stranu Trojdohody. Výstroj a výzbroj v týchto rokoch sa teda veľmi líšia. Na strane Rakúska-Uhorska je jednotná, ale v légiách záleží, na strane akej krajiny český legionár bojoval. Talianske, britské, ruské, ale aj americké légie mali iné rovnošaty, inú výzbroj, inú výstroj.
Československí vojaci zažívali v rakúskouhorskej armáde ťažké straty. Rakúsko-Uhorsko často zaznamenávalo aj 50% straty v bojoch. Po rozpade Rakúsko-Uhorska, kedy sa konečne v roku 1918 sformovala Prvá republika, sa začala formovať aj armáda. Z týchto dôb sa toho bohužiaľ o rovnošatách aj zbraniach moc nevie. Na webe koluje mnoho fotiek, kedy sa rovnošaty líšia. Fotky sú navyše čiernobiele, takže možno ťažko určiť, čo vlastne má vojak na sebe a akú to malo farbu. Samozrejme vieme, že počiatočné rovnošaty boli zelené a sivé. Záležalo, o akú jednotku sa jednalo.
Zbrane sú v tomto období tiež veľmi rôznorodé. Kým najpoužívanejšie pušky boli Mannlicher M1895, objavujú sa aj iné pušky typu Springfield alebo ruský Mosin. Aby ste dobre pochopili situáciu, koncom Veľkej vojny všetko zďaleka neskončilo. Formovanie Československa bola veľmi delikátna vec sprevádzaná krutými bojmi o obhájenie územia. Bojovalo sa tak s nemeckými separatistami, Poľskom, ale aj Maďarskom. Až v roku 1920 došlo k rozpusteniu posledných dobrovoľníckych zborov a bola prijatá novelizácia, ktorá určovala pluky Československej armády. Navyše sa v tomto roku vracali légie československých légií z Ruska. Normovanie teda mohlo započať.
Československo zažilo v roku 1919 takzvanú sedemdňovú vojnu s Poľskom. To sa nechcelo vzdať Tešínska. Kým počiatky boli trochu neviazané, ďalší postup už bol v rytme domácej výroby. V roku 1921 tak nastupuje uniforma vzor 21., o pár rokov neskôr opakovacia puška vz. 24, pištoľ vz. 24, alebo ťažký guľomet vz. Ako je vidieť, Československo sa snažilo o vlastnú výrobu, dbalo na kvalitu a spoľahlivosť. Bohužiaľ zbrane trpeli roztriešteným strelivom, čo bola škoda.
Puška vz. 24
Základnou zbraňou Československej armády bola od počiatku puška. Pôvodne sa používali predovšetkým pušky Mannlicher M1895. V roku 1921 však zakúpila vláda celkom 57 000 opakovacích pušiek Mauser 1898, tiež známych ako Kar. 98. Tieto pušky pochádzali z tzv. holandského bloku, boli zabavené pri odzbrojovaní nemeckých divízií na území Holandska.
Rýchlo sa prišlo na to, že pušky boli o poznanie lepší ako Mannlicher, čo ukazovali predovšetkým bojové skúsenosti. Vláda sa preto rozhodla, že ako vzor prvej českej pušky pôjde práve Mauser 1898. Po prvých variantoch a úpravách vzniká opakovací puška vz. 24 kalibru 7,92 x 57 Mauser. Puška mala úsťovú rýchlosť 823 m/s s dostrelom až 2 000 metrov. Vážila 4,2 kg, čo na tú dobu bola veľmi dobrá váha. Z výzbroje bola stiahnutá až v 80. rokoch.
Pušky boli tak úspešné, že sa začali vyvážať do celého sveta. Dostali sa tak napríklad do Rumunska, Japonska, Číny alebo Iránu, kde jej podľa Brna prezývali Berno. Puška bola od roku 1940 vyrábaná ako pre nemecký Wehrmacht, tak pre slovenskú armádu
Pištoľ vz. 24
Okrem pušky bolo potrebné vojsko vyzbrojiť tiež záložnými zbraňami, pištoľami. Klasický vojak na ňu nemal nárok, bola to skôr záležitosť dôstojníkov, ktorí naopak nenosili dlhé zbrane. V roku 1920 bola zakúpená od spoločnosti Mauser patentová dokumentácia, na ktorej základu vznikla pištole vz. 22. Bohužiaľ trpela od začiatku pomerne zásadnými ťažkosťami. Pravidelne zlyhávala a jej produkcia nebola dostatočná. Na základe nej bola roku 1924 navrhnutá pištoľ vz. 24, a to v Strakoniciach. Bola odskúšaná a o rok neskôr putovala do sériovej výroby.
Pištoľ vážila prázdna necelých 700 g. Štandardne mala celokovovú konštrukciu s drevenými črienkami a zásobníkom na 8 nábojov. Ráže bola zvolená 9mm Browning. Tu je vidieť ona nesúrodosť streliva. Ráže 9mm Browning, teda 9x17 mm, nebola toľko používaná ako napríklad 9.x19 Para. Pištoľ mala krátky záklz, úsťovú rýchlosť cca 300 m/s a účinný dostrel 50 m.
Z radov armády sa pištoľ dostala aj k žandárstve. Zažila niekoľko ďalších modifikácií napríklad na pištoľ vz. 27, alebo napríklad vz. 29 v kalibru 9 mm Para.
Ľahký guľomet vz. 26
S uspokojeným dopytom po pištoliach a puškách sa obraciame k trochu viac automatizovanému riešeniu. Československá zbrojovka založená začiatkom 20. storočia v Brne mala jednu hlavnú úlohu - Komplexne riešiť otázku obrany v Československu. Preto prišli s ľahkým guľometom vz. 24. Ten zostal vo fáze prototypu. Poslúžil však k vyššiemu účelu. Poslúžil ako vzor pre absolútne ikonický ľahký guľomet vz. 26.
Tento ľahký, vzduchom chladený guľomet, vystupoval z vlastného riešenia Československej zbrojovky. Jeho konštrukcia bola úplne revolučná. Pod hlavňou viedlo plynové potrubie, ktoré zbieralo prachové plyny vzniknuté po výstrele. Pomocou piestu bola táto sila prevedená do pracovného mechanizmu záveru. Po výstrele tak vzniknuté plyny stlačili piest, ktorýpreniesol tlak až k záveru. Ten sa záklzne otvoril a v tejto polohe zostal. Zbraň totiž operovala s otvoreným záverom. Zásobník sa nasadzoval z hornej strany a niesol buď 20, alebo 30 nábojov. Ráže bola zvolená nemecká 7,92 x 57 mm, čo bola veľmi silná ráže. Úsťová rýchlosť dosahovala 750 m/s s dostrelom až 3 500 metrov. Kadencia dosahovala 200 rán za minútu.
Konštrukcia sa zameriavala na jednoduchosť čistenia a výmeny, spoľahlivosť a jednoduché ovládanie. Guľomet mal integrovanú dvojnožku a vážil 8,9 kg. Vďaka nej mohol obsluhovať len jeden vojak.
Vz. 26 sa stal ikonou ľahkých guľometov. Jeho systém bol vzorom mnohých guľometov po celom svete vzniknutých do súčasnosti. Export zaznamenal 145 000 vyvezených kusov do celého sveta. Medzi zákazníkmi bola napríklad Čína alebo Izrael.
Vz. 26 je priamym nástupcom britského ľahkého guľometu BREN. Skratka označuje slová Brno a Enfield.
Ťažký guľomet vz. 24
Posledným zástupcom strelných zbraní prvorepublikovej armády je ťažký guľomet vz. 24. Rád by som zase napísal, ako rýdzo česká konštrukcia dobila polku sveta so statisícovým exportom. To tu však nie je.
Všetky zbrojovky sa v rokoch 1921-1923 sústredili na vývoj ťažkého guľometu, ktorý by im získal kontrakt s armádou, a tak istotu stabilného príjmu. Bohužiaľ, všetky guľomety boli neuspokojivé, a tak sa armáda rozhodla, že zostane pri doteraz používanom guľometu Schwartlose MG. Pôvodom ťažký guľomet rakúskouhorskej armády bol odskúšaný, spoľahlivý a tiež hromadne rozšírený. Bohužiaľ používal kalibre 8 mm, čo sa mu stalo osudným.
Problém bol taký, že sa v armáde používalo až moc rozdielnych kalibrov, preto prišiel príkaz na ich zjednotenie. Všetky pušky a guľomety tak dostali jednotné kalibre 7,92 mm systému Mauser.
Tohto nariadenia sa najlepšie chytila Zbrojovka Janeček, ktorá systém guľometu Schvarzlose modifikovala na kaliber 7,92 mm. Guľomet bol odskúšaný a jeho produkcia mohla započítať. Jednalo sa o vodou chladený ťažký guľomet s dĺžkou hlavne 630 mm. Úsťová rýchlosť dosahovala 835 m/s s dostrelom 3 500 metrov. Vďaka vodnému chladeniu dosahovala rýchlosť streľby až 520 rán za minútu. Hmotnosť aj s podstavcom mal 44,2 kg. Podstavec tvoril necelú polovicu váhy. Prísun nábojov zaisťoval látkový pás s 250 nábojmi.
Záver
Prvá svetová vojna bola globálnym konfliktom, aký svet dovtedy nepoznal. Nové technológie priniesli účinné zbrane, ktoré zabili milióny ľudí a zanechali mnohých zranených. Nielen zbrane, ale aj hlad a choroba si vyžiadali obrovské množstvo obetí. Rozpútala sa 28. júla 1914 a 11. novembra 1918 bolo o 5:00 ráno podpísané prímerie, ktoré oficiálnu platnosť nadobudlo o 11. hodine dopoludnia. Globálny konflikt, ktorý si vyžiadal milióny ľudských obetí je jednou z najvýznamnejších kapitol ľudských dejín a to nielen 20. storočia.