Ôsmy marec 1943 sa zapísal do histórie ako deň, kedy sa odohrala bitka pri Sokolove, v ktorej príslušníci 1. československého samostatného práporu preukázali obrovskú odvahu a odhodlanie v boji proti nemeckým vojskám.
Prípravy na boj
Nadporučík Otakar Jaroš mal veliteľské stanovisko v kostole v strede dediny Sokolovo. Okolo neho bola rozmiestnená 1. rota práporu, ktorú podporovalo šesť ťažkých guľometov guľometnej roty, osem protitankových pušiek a jeden práporný kanón ráže 45mm od protitankovej roty. K dispozícii mal dve delá sovietskej batérie takých istých kanónov a ráno sa po zamrznutej rieke za Jarošovým chrbtom presúvali štyri sedemdesiatšesť milimetrové delá nadporučíka Filatova z delostreleckého oddielu divízie. Prvú rotu mala posilniť čata mínometov, dve družstvá zákopníkov a tri družstvá samopalníkov.
Päť dní bojoval vpredu vľavo od nich plukovník Biljutin v Taranovke. Jeho 78. gardový pluk mal v tabuľkách viac ako dvetisíc vojakov, no po päťdňových bojoch s nemeckou tankovou divíziou sa vracala otrasená dvestovka ranených. Zvyšní ostali nehybne ležať v Taranovke.
Po nočných potýčkach prieskumníkov sa už vedelo, že čoskoro dôjde k stretu. Na pravom okraji boli zákopy 2. čaty, na stráni pred Sokolovom bola zakopaná 3. čata a vľavo boli pozície 1. čaty spolu so sovietskymi 45 mm delami. Každá čata mala dva ťažké guľomety, tri 50 mm mínomety boli v dedine a za ňou v lese sa ježili ďalšie tri ráže 82 mm.
Priebeh bitky
13:30 Úplne vpravo sa vynárajú na obzore nepriateľské tanky. Napočíta sa ich štrnásť. Vidia ich aj na pozorovateľni práporu. Takmer súčasne zahučia delá sovietskych delostrelcov za riekou aj v Sokolove. Po rozplynutí dymu sa formácia obracia, okrem troch dymiacich oblúd ktoré otvárajú poklopy, z ktorých chvatne vyliezajú čierni tankisti a utekajú preč. Vojaci v zákopoch jasajú. Netušia, že nehoreli tanky, ale dymovnice a že za hromadou panciera ešte sedia strelci a šoféri. Periskopmi bedlivo pozorujú krajinu, sledujú pohyby československých vojakov a podľa ich pohybu zisťujú a zameriavajú ciele.
Prečítajte si tiež: Walther P22: Hodnotenie
15:20 Vracia sa jedenásť tankov a mieria priamo do Sokolova. Zrazu ožívajú aj dočasne mŕtve tri a pália z kanónov. Prvými ranami vyradia jedno sovietske delo a guľometné hniezdo. Jediným akcieschopným ťažkým guľometom na pravej strane dediny bol guľomet Menachovského. Keď zaútočili, jeho obsluha zistila, že priezor ich úkrytu im neumožňuje strieľať na útočníkov, tak ho vytiahli von niekoľko sekúnd predtým, než do hniezda vpadol tankový granát a premenil ho v hromadu triesok. Po chvíli mu črepina iného granátu poškodí záver a stane sa nefunkčným aj tento guľomet. Nemecké tanky postupujú neochvejne ďalej. Za nimi obrnené transportéry s pechotou. Ľahké protitankové zbrane obrancov sú postupne umlčané, hoci sa snažia zo všetkých síl. Spoza rieky spúšťa priehradnú paľbu delostrelectvo aj kaťuše. Nejaké vozidlá i horia, ale nie je jasné koľko. Medzitým prichádza útočná kolóna k prvým domom. Plameňomety spaľujú slamené strechy roľníckych chalúp, pešiaci skáču z korieb, ale zaľahujú do snehu. "Forvärc, dopredu!" kričia ich velitelia. Tanky sa bez podpory ďalej boja. Úzke priezory s obmedzeným rozhľadom a ťažké zbrane nie sú vhodné na boj muža proti mužovi.
Mužstvo sa spamätá z prvotného šoku a nastávajú najťažšie chvíle aké je človek schopný vyrobiť. Štipľavý dym, z ktorého sa vynorujú mátožné postavy, rev motorov vojenských vozidiel, štekanie samopalov hľadajúcich svoje obete, lietajúce črepiny granátov raziace si cestu pomedzi častice prachu, svištiace strely režúce potmavlú atmosféru krvi, hrmiace projektily z kanónov zrovnávajúce so zemou domy, v ktorých pivniciach sa krčia ich obyvatelia, srdcervúce výkriky ranených čakajúcich, či ich niekto odtiahne na ošetrovňu, úsečné rozkazy poddôstojníkov snažiacich sa získať kontrolu nad situáciou a do toho všetkého pretínajú vzduch blčiace jazyky plameňometov zapaľujúce všetko, čo ešte nehorí. Tak vyzerá zapadnutá ukrajinská dedina. Boj muža proti mužovi. Ide o holú existenciu.
Najskôr granáty. Potom rany z pušiek a automatov. Už nie je čas dobýjať. Ku slovu prídu poľné lopatky. Nože. Pažby. Kamene. Všetko, čo je po ruke a čím sa dá pripraviť protivník o dušu. Zabi, lebo budeš mŕtvy. Vpravo tvoj kamarát, o chvíľu to môžeš byť ty. Alebo ten proti tebe. Kamarát to dostal, kričí o pomoc. Niet času, niet možnosti mu pomôcť, musíš ho nechať tam. Dúfať, že zdravotníci, ktorých robia v československom prapore zväčša ženy, ho nájdu a šťastne odnesú. Niektoré z nich ostanú ležať spolu s nimi.
Nadporučík Jaroš vidí, že je to nedobré. Prvá línia bola prelomená, bojuje sa medzi domami. Posiela zálohu - samopalníkov podporučíka Sochora. Ten s baranicou na hlave vedie svojich mužov do najväčšej mely. Protitankovým granátom ničí transportér a uteká zboku krytý stenou domu. Spoza rohu na neho vyskočí Nemec, krok pred ním mieri samopalom. Sochor mu chce prudkým pohybom ruky vyraziť jeho zbraň, on ale stlačí spúšť a nasleduje prudká bolesť v ramene. Niekto z prieskumníkov priskočí a zráža Nemca pažbou na zem. Úder je taký silný, že mu z pušky ostane v ruke iba hlaveň. Zo samopalného družstva Arnošta Brodavku neprežije nikto.
Veliteľ delostrelcov, podporučík Frank sa snaží narýchlo presunúť protitankové delo do inej pozície. Zozadu do neho vrazí tank a on končí rozmliaždený pod jeho pásom. Pozorovateľ Hugo Redisch z kostola hlási Jarošovi, že prichádza druhá vlna tankov. Nadporučík vydáva rozkaz jeho poslednej zálohe čate z druhej roty vedenej Stanislavom Stejskalom. Z tridsiatich vojakov sa ďalšieho dňa dožilo šesť chlapov bez veliteľa. Z guľometnej roty je nakoniec mŕtvych trinásť príslušníkov československého odboja. Jej veliteľ Jaroslav Lom v prvej línii riadi paľbu svojich ľudí. Kúsok pred sebou zbadá na zemi protitankovú pušku, ktorej obsluha už nedýcha. Rozbehne sa k nej, zasiahne ešte ešte jeden tank, bohužiaľ nie účinne, takže mu nič nespraví. Zato iné monštrum prejde pásom jeho. Na pomoc prichádza aj 1. čata pred bojom rozmiestnená v úseku, na ktorý sa nakoniec neútočilo. Pri vyskakovaní z horiaceho domu si hitlerovská strela nájde jej veliteľa Františka Růžičku.
Prečítajte si tiež: Vlastnosti čiernej farby pre vzduchovky
Zo šesťdesiatichštyroch Filatovových delostrelcov ostali po prestrelke s tankami nažive šiesti, samotný veliteľ je ťažko ranený a stratí vedomie. Preberie sa v jednom dome kam ho dovlečie kamarát. V inej izbe tej chajdy, sa nachádza nepriateľský tank. Dvaja ruskí vojaci hodia pod neho granát. Tank začne horieť, posádka sa snaží uniknúť, no nad poklopom je hrada, ktorá mu nedovolí otvoriť sa a oni sa zaživa usmažia v oceľovom hrobe, ktorý ich mal chrániť.
Otakar Jaroš vydáva rozkazy ku kruhovej obrane. Posledná správa, ktorú dostal bola, že veliteľ práporu mu posiela jednu čatu z tretej roty a dorazí aj desať sovietskych tankov. Hneď nato exploduje granát vo veži kostola, smrteľne raní Redischa, ktorého nevládne telo ostáva visieť z okna a spojenie sa preruší. Vtedy sa Jaroš vydáva von osobne riadiť obranu, ktorá sa už rozpadá. Okolie kostola bráni družstvo Jozefa Perného, volyňského Čecha z národnostnej enklávy v dnešnej Ukrajine. Než sa dostal na frontu prešiel ako cudzinec a údajný nepriateľ socializmu neľudskou atmosférou niekoľkých sibírskych táborov, ostatne ako skoro všetci jeho spolubojovníci. V jeho blízkosti vybuchuje granát, ktorý ho omráči a zasype zeminou.
Slobodník Ignác Spiegl bojoval s fašistami už pred siedmimi rokmi pri obrane Madridu. Teraz strieľa pri kostole z ťažkého guľometu. Zasiahne ho guľka do hlavy a namieste je mŕtvy. Súvislá línia neexistuje, po Sokolove sa pohybujú niekoľko roztrúsených hlúčikov bojujúcich československých vojakov. Čatár Žůr dostane črepinu granátu do brucha. Poprosí kamarátov, nech ho prikryjú plášťom a dajú mu do úst zapálenú cigaretu. Oni tak spravia a ich kamarát naposledy vydýchne. Veliteľ 2. čaty rotmajster Němec je ranený do krku, napriek tomu vyseká svojich ľudí z obkľúčenia, stihne sa dostať do ošetrovne pri kostole a ešte sa vráti von zabíjať nepriateľov. František Valenta, veliteľ prvej čaty, také šťastie nemá a tento svet opustí v horiacej dedine tisíc kilometrov od hraníc vlasti, za ktorú bojuje.
Desať sovietskych tankov dostalo rádiom správu, že majú podporiť posily z tretej roty. Pod prvým tankom sa preborí ľad rieky. Tanky neprejdú. Ich veliteľ, Nikolaj Sadovskij štyri roky sa potulujúci po krutých tankových bitkách bude po rokoch presvedčený, že by sa Sokolovo s jeho pomocou ubránilo a československí pešiaci nemuseli toľkí padnúť. Hynek Voráč, hanácky chlapec včera povýšený na rotmajstra, to s nasadenými bodákmi bude musieť zvládnuť so svojou čatou sám. Svojim vojakom hovorí: "Tak, chlapci, podívejte se! Jarošova rota bojuje a naším úkolem je okamžitě v rojnici přes říčku Mža na pomoc Jarošovi." Voráčova čata nastupuje s hlasitým "hurá" a ako riava stlačí bojovú líniu ďaleko naspäť, než sa jej nápor rozbije podobne ako vlna na piesčitom brehu.
V tej dobe v priestranstve pred kostolom padá Otakar Jaroš. História zaznamená asi sedem rozličných verzií, ako zomrel. Nemci sú už skoro v celej dedine. Velenie preberá František Němec. Pri novom zosilnenom útoku fašistov nepriateľský tank zblízka ničí dom, v ktorom Voráč nájde svoju smrť. Nikolaj Kubarič z jeho čaty spomína, že prežili iba štyria.
Prečítajte si tiež: Glock 17 CO2 6mm: Test
Plukovníkovi Svobodovi sa dostane správa, že tanky sa nedostanú na druhý breh, tak vydáva rozkaz k ústupu. Spojenie nefunguje, za Němcom treba poslať spojku. Tá ho nájde až za súmraku. Vtedy už boje slabnú, k nebu vyletujú osvetľovacie rakety, vyčerpaní obrancovia sa v hlúčikoch sťahujú zo Sokolova.
Jedna ukrajinská pamätníčka vo svojej chalúpke uchýli za pec raneného československého vojaka, ktorý sa už iba plazí a v rukách pevne drží samopal, za pásom niekoľko granátov. O chvíľu príde skupina Nemcov a pani domáca iba hľadí, ako čo najrýchlejšie vypadnúť cez ulicu k svojej mame. Z domu sa potom zrazu v noci ozýva streľba a výbuchy. Na druhý deň roľníčka nájde po zemi v kalužiach krvi mŕtve telá nemeckých vojakov, okná a dvere vyrazené, steny poďobané od nábojov a pod oknom s hlavou zaborenou do snehu leží mŕtvy československý hrdina. Na mieste jeho hrobu zasadí čerešňu.
Straty a dôsledky
Z prvej posilnenej roty padlo ôsmeho marca 1943 osemdesiatšesť československých vojakov a päťdesiatšesť bolo ranených. Nemeckí útočníci stratili 19 tankov, štyri až šesť transportérov a tristo až štyristo vojakov.
Na druhý deň československý prápor zorganizoval protiútok, ale na dosiahnutie úspechu mal proti sebe príliš veľkú prevahu. Nemecké velenie si uvedomilo, že jeho úder cez Taranovku a Sokolovo neuspel a jednotky pripravené za prvým sledom urýchlene presunul do úseku armádneho zboru Raus, ktorému sa podaril prielom a tieto ho potom dokonale využili a uštedrili Červenej armáde ťažkú porážku spojenú so stratou Charkova. Pri dobytí charkovskej nemocnice, ktorú sa nepodarilo evakuovať, nehumánne a nemilosrdne postrieľajú všetkých ranených, vrátane ôsmich československých vojakov.
Bitka pri Sokolove bola jednou z prvých veľkých bojových skúseností 1. československého samostatného práporu v Sovietskom zväze. Hoci sa skončila taktickým neúspechom, preukázala odhodlanie a bojovnosť československých vojakov v boji proti nacistickému Nemecku.
Dôstojníci 1. československého samostatného práporu pri cvičení:
- Nadporučík Otakar Jaroš, veliteľ 1. roty. Po smrti bude povýšený na kapitána a dostane ako prvý nesoviet v histórii Zlatú hviezdu Hrdinu Sovietskeho zväzu.
- Nadporučík Bohumír Lomský, náčelník štábu práporu. Po vojne sa služobne dopracuje do hodnosti armádneho generála a stane sa ministrom národnej obrany.
- Nadporučík Jaroslav Dočkal, veliteľ záložného pluku. Po vojne sa po rôznych armádnych funkciách stane ako brigádny generál veliteľom akadémie v Brne.
- Kapitán Ladislav Bedřich, zástupca velitela práporu. Vysoký funkcionár sokolskej organizácie, v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch kvôli tomu dlhoročne väznený za údajnú protištátnu činnosť, neskôr rehabilitovaný.
Vojaci prvého československého samostatného práporu boli ľudia, ktorí boli ochotní položiť život za budúcnosť českého, slovenského a podkarpatského národa v čase, keď mu hrozila germanizácia a postupné vyhladenie z povrchu zemského. Nebolo rozhodne vinou obrancov Sokolova, ani ostatných vojakov práporu, že ich sen o slobodnej vlasti bez vojenskej okupácie sa ukázal byť planým. Že išlo iba o výmenu jedného neslobodného režimu za iný. Ich vrchný veliteľ nebol kremeľský diktátor, ale československý prezident v Londýne. Neboli organizovaní Červenou armádou, ale československou vojenskou misiou. Neboli v sovietskych uniformách, ale v anglickej výstroji zakúpenej od vlády Spojeného kráľovstva.
Nemohli tušiť, že v júli 1968 v Čiernej nad Tisou sovietsky premiér Alexej Kosygin šokovanej československej delegácii povie:"Kde sú naše hranice? Je vôbec rozdiel medzi našimi a vašimi hranicami? Ja si myslím, že máme iba jednu hranicu na západe a to je i naša hranica. Je to hranica druhej svetovej vojny, od ktorej nikdy neustúpime." Riskovali svoj život, riskovali životy svojich príbuzných doma. Keď sa k nemeckej spravodajskej službe dostalo meno československého vojaka bojujúceho proti Nemcom, jeho rodinu doma nečakalo nič veselé. Syn plukovníka Svobodu, Mirek, skončil svoju životnú púť v koncentračnom tábore v Mauthausene.
Že boli títo hrdinovia propagandisticky využití komunistickým režimom im nesmie zobrať ich miesto v našej histórii. Možno by nebolo na škodu sa na nich pozrieť takým pohľadom, že títo ľudia boli ochotní položiť život za náš svet, svet budúcich generácií ľudí žijúcich na území Československa. Sokolovo bolo naše víťazstvo, tí čo tam ostali ležať, určite nevyhrali.
Generál Vilém Sacher, veterán 1. československého armádneho zboru, zo dňa na deň prišiel o funkciu a musel po vojne pracovať ako lesný robotník. Neskôr ho prezident Husák degradoval na vojína a odobral mu všetky vyznamenania.
| Strana | Straty |
|---|---|
| Československí vojaci | 86 padlých, 56 ranených |
| Nemeckí útočníci | 19 tankov, 4-6 transportérov, 300-400 vojakov |