Sexuálny život a orientácia Davida Bowieho sa pretriasajú minimálne tak ako jeho hudobná kariéra. Sám však prikladal týmto veciam oveľa menší význam, ako by sa na pohľad mohlo zdať. Vymykal sa akýmkoľvek normám.
Tak ako sa 60-te a 70-te roky stali revolučné z hľadiska vesmírnych letov, on vyrobil malú revolúciu piesňou Space Oddity.
„Týmto počinom sa vychrtlý spevák so zle odfarbenými vlasmi, líščími zubami, jedným okom modrým a druhým tmavosivým, vydal na hudobný prieskum vesmíru. Spolu so svojím androgýnnym zjavom odštartoval poburujúcu éru pre hudbu. Pretože v sedemdesiatych rokoch to bolo predovšetkým o vzhľade a sexe,“ definuje veľkolepý štart zosnulého britského hudobníka Davida Bowieho britský publicista Ray Conolly.
Umelec, ktorý viac ako hocikto pred ním či po ňom využil ducha doby. Vo väčšine západných domácností sa k slovu dostali farebné televízory.
Bowie stavil na šokujúce a farebné kostýmy, ktoré boli protikladom imidžu dovtedajších hviezd - Beatles si fanúšikovia pamätali z čierno-bielych snímok spred desiatich rokov. Technika umožnila zrod chameleóna... Jeho prvé podoby dostali mená Major Tom a Ziggy Stardust.
Prečítajte si tiež: Alaba a jeho astrologické znamenie
Bisexualita a otvorený životný štýl
Už od éry hippies prial čas voľnej láske a David Bowie si uvoľnené mravy užíval viac ako väčšina slávnych. Od rockerov sa však očakávala - alebo sa tým sami prezentovali - heterosexuálna aktivita. David menil pravidlá nielen v hudbe. K slovu sa dostal výrazný make-up, unisex oblečenie a experimenty s farbou vlasov i v posteli.
„Som bisexuál. Uvedomil som si to, keď som mal trinásť alebo štrnásť,“ vyrukoval s priznaním v roku 1972. To čo je dnes bežné, sa pred 45 rokmi javilo ako kariérna smrť. Nebál sa pohŕdania? „Oveľa viac som sa bál futbalu,“ zdôvodnil neskôr Bowie.
„Bisexualita mi nepripadala ako najdôležitejší aspekt môjho života. Áno, prischla mi prezývka teploš, ale nechápem, prečo by som kvôli tomu nemal byť všestranným zabávačom.“
V čase hitu Starman v roku 1972 bol David Bowie ženatý s Američankou Angie Barnettovou, ktorá sa tiež prezentovala ako bisexuálka. Manželstvo sa okrem spoločného potomka Zowieho (dnes režisér Duncan Jones) stalo známe najmä svojou otvorenosťou. Doslova. Otvorené bolo pre mužov i ženy.
Barnettová v autobiografii napísala, ako prichytila Bowieho v posteli s lídrom Rolling Stones Mickom Jaggerom. Veľkodušný manžel jej neskôr Jaggera požičal. A Mick sa zrejme nesťažoval, napokon, kultový počin Rolling Stones s názvom „Angie“ je presne o nej...
Prečítajte si tiež: Láska a rodina Davida Gránského
Vzťahy a pohľad na sexualitu
Bowie mal okrem Jaggera na konte zopár ďalších skalpov z radov hviezd. Skloňuje sa meno hereckej divy Elisabeth Taylor, s ktorou si zahral v broadwayskej inscenácii Sloní muž. K pletkám s hudobníkom sa priznala aj herečka Susan Sarandon.
Krásne modelky boli preňho rovnaká potreba ako kokaín. Jeho sexuálny apetít budil dojem, že sa snaží mať styk s toľkými partnermi, s koľkými je to len možné.
Jeden z Bowieho homosexuálnych partnerov však naznačil, že samotný akt nebol to, čo hudobníka skutočne napĺňalo. „V posteli bol narcistický. Chcel byť objektom túžby a zbožňovania. Myslím, že na sexe ako takom mu až tak veľmi nezáležalo,“ vyjadril sa spevákov bývalý asistent Tony Zanetti.
David Bowie, zrejme bez toho, aby si to vôbec uvedomil, neskôr sám zadefinoval pôvod svojich dramatických rolí - nielen hraných, ale aj tých skutočných. „Počas celej svojej kariéry som pracoval s jedinou skutkovou podstatou - izolácia, opustenosť, strach a úzkosť.
David Bowie a jeho vplyv na gotickú subkultúru
Ľudia potrebujú na usporiadanie sveta škatuľky a aj v subkultúre, akou je gotická scéna, sa ľudia snažia definovať seba a ostatných. Výsledkom je množstvo vtipných alebo aj vážnych ilustrácií kolujúcich po internete, ktoré majú vysvetliť gotické typy. Každý, kto sa pohybuje na scéne, však rýchlo zistí, že všetky štýly sa v priebehu desaťročí viac či menej premiešali. Napriek tomu sa gotici orientujú svojím oblečením na určité pôvodné typy a na nové vplyvy.
Prečítajte si tiež: Analýza detektívok Lilian Jackson Braun
Steve Strange, študent umenia a neskôr spevák skupiny Visage, je zodpovedný za štýl New Romantics. Koncom 70. rokov bol stálicou londýnskej klubovej scény, kde organizoval večery Bowieho a Roxy Music. Pri dverách svojho klubu Blitz púšťal len hostí, ktorí mali na sebe čo najškandalóznejšie oblečenie. Prvým vzorom tejto myšlienky bol David Bowie so svojou javiskovou postavou Ziggyho Stardusta. Ak si pozriete oficiálny videoklip "Ashes to Ahes" Davida Bowieho, objavíte aj Steva Strangea a niektorých ďalších návštevníkov klubu v typických novoromantických outfitoch. Líčenie a oblečenie hrajú veľkú úlohu aj vo videoklipoch skupiny Visage (Visage, Fade to Grey).
Romantic Goth sa dali dohromady kvôli móde, aj keď mali podobný hudobný vkus v podobe novej vlny, synth-popu a disco rytmov. Medzi slávnych predstaviteľov tohto žánru patrili Adam Ant a Boy George. Jedným z charakteristických znakov bolo vizuálne rozostrenie pohlaví. Mimochodom, romantický pirátsky vzhľad Adama Anta v tom čase vytvorila módna návrhárka Vivienne Westwood. Extravagantný, dekadentný a narcistický - to boli charakteristiky, ktorými boli noví romantici označovaní na verejnosti a neboli nijako zvlášť obľúbení - ani v tlači, ani v spoločnosti. Ani na scéne novej vlny sa nestretli s veľkou láskou, pretože do popredia nestavali hudbu, ale oblečenie a účesy. Móda však bola pre scénu novej vlny príliš povrchná. Hovorilo sa o výpredaji Novej vlny a po prvýkrát mala zaznieť kritika komercializácie subkultúry. Nie však naposledy, pretože táto kritika pretrváva dodnes.
Dnešné vizuálne odnože novoromantiky nájdeme najčastejšie v japonských subkultúrach ako Visual Kei.
The Wavers boli temnou frakciou hudobnej subkultúry na konci 70. a začiatku 80. rokov. U nich - na rozdiel od novoromantikov - bola v popredí hudba, hoci dôležitú úlohu zohrával aj outfit. Wavers preháňali "buržoázne outfity" a vtlačili im tak ironický punc. Rozstrapatené účesy zo 60. a 70. rokov sa v novej vlne ešte viac rozstrapatili až do absurdity a boky sa jednoducho úplne oholili. Oblekové saká sa kupovali príliš veľké a plandali spolu s košeľami a širokými blúzkami. Topánky boli nielen špicaté, ale šialene špicaté so štikami, a už sa podkopávali spoločenské normy obliekania. Jasná demarkačná čiara. Rovnako nápadné bolo aj líčenie. Nielen jemná očná linka, ale hrubá čierna kohlová linka, ďaleko za okom. Žiadne pekne nalíčené pery, ale jasne červený rozmazaný rúž. Prevládala čierna farba, ale nechýbali ani pestrofarebné šaty. Nosili nadrozmerné kríže, ružence a ezoterické symboly, aby preháňali náboženskú vernosť spoločnosti a provokovali.
V 80. rokoch to boli hudobníci ako The Cure, Siouxsie and The Banshees, Anne Clark a Gary Newman, ktorí poukazovali na nové vizuálne a hudobné smery. Až neskôr, keď sa scéna postupne stávala pochmúrnejšou, prešiel Robert Smith úplne na čiernu farbu. Spolu s gothicami 80. rokov sa wavers dodnes nazývajú oldschool goths. Nezáleží na tom, či tu v 80. rokoch skutočne boli. Ide o to, aký bol ich štýl.
Gruftis je to, čo sa zväčša spája s pojmom gotika. Gruftis vyzerali ako čerstvo vystrihnuté z hororového filmu. Prechody medzi jednotlivými typmi na scéne sú však plynulé a označenia sú len pomyselnými pomôckami na zoskupovanie. V tom čase neexistovali žiadne klasifikácie. V skutočnosti išlo o jednu scénu a väčšina členov si ani neuvedomovala, že tvorí novú subkultúru. Podľa vtedajších štandardov sa zdalo, že Wavers si musia zvyknúť. Stretli sa s opovrhnutím, skepsou, nepochopením a opatrnosťou. Gotici však spoločnosť skutočne vystrašili. Nechceli provokovať, chceli sa držať úplne bokom a zostať sami. Svojím oblečením a make-upom Gruftis odkazovali na zobrazovanie upírov koncom 70. rokov. "Mŕtvolný make-up" - tak nazývali, keď si zakrývali tvár bielym mejkapom a čiernymi očnými tieňmi si maľovali oči do tmavých jaskýň. Muselo to byť okultné, čo najstrašidelnejšie a symbolické. Ich oblečenie pripomínalo rúcha a rúcha mníšok. Nosili závoje a čierne rukavice ako postavy z gotických románov. Za prototyp góta sa považuje napríklad "Krysa", ktorá sa začiatkom 80.
Waveri boli svojím vzhľadom do istej miery spoločensky prijateľní, gotici nie. Takto by sa dalo urobiť provizórne rozlíšenie. Aj hudobný kontrast sa dá opísať len hmlisto. Možno by sa dalo povedať, že waverom viac vyhovovali syntetizátory a tiež ľahšie zvuky, zatiaľ čo goths sa zahalili do pochmúrnych zvukov a hlbokých hlasov. Ale aj to je len pokus o rozlíšenie.
EBMers boli tiež súčasťou scény už v 80. rokoch, aj keď sa vizuálne a hudobne odlišovali od goths a wavers. Zameriavali sa na electronic body music (EBM), ktorá bola agresívna a elektronicky pripomínala pochodovú hudbu s heslami. Korene hudby boli v britskom industriále zmiešanom s minimal electrom. Vokály boli v skutočnosti skôr vyrevované a pripomínali vojenský dril. Počas studenej vojny bola elektronická hudba o boji, armáde, vojne a terore. Podľa toho sa aj ľudia radi obliekali do maskáčových farieb s čižmami a uniformami. Veľkou témou bola aj chladná a hrozivá industrializácia. Technický pokrok naháňal strach, pretože sa zdal byť bezduchý. Hudba EBM sa s tým pohrávala - a rovnako aj jej nasledovníci. Dokonca aj ich vlasy - upravené do spľasnutých účesov - boli veľmi hranaté a ostré. Časti strojov slúžili ako symboly. Heslom bolo: "Práca, pot a sila svalov". Kým DAF a Die Krupps u nás v začiatkoch robili svoje, boli to kapely ako Front 242, The Klinik alebo Nitzer Ebb, ktoré rozšírili žáner EBM. V Amerike boli priekopníkmi kapely ako Skinny Puppy a Ministry.
O tom, že sa prúdy scény navzájom inšpirovali, svedčia napríklad aj Depeche Mode, ktorí kombinovali extravagantný pop a industriálny zvuk, spájali to s temnou štylizáciou a niekedy stáli na pódiu s kladivom. Pôsobivým príkladom tohto mixu je oficiálny videoklip k skladbe "People are People".
David Bowie ako inšpirácia pre slovenských hudobníkov
David Bowie bol viac ako spevák, viac než umelec. Jeho vplyv na modernú popkultúru je nezmazateľný. Beletrizovaná biografia s iluzórnymi ilustráciami a surrealistickými motívmi odráža to, čo Bowie celý svoj život predstavoval - zmes obrovského talentu, nápaditého štýlu aj krehkej duše.
David Bowie, ikona 70. rokov 20. storočia, hudobník a vizonár, ktorý predpovedal razenie, smerovanie a vývin nielen hudobných štýlov, ale i spoločnosti či pop-kultúry ako takej je pre nás jednou veľkou hádankou. Možno to spôsobuje opar umelca, ktorý okolo seba rozvíril, možno iba zvláštna charizma a osobnosť, ktorá z neho vyžarovala.
Dielo Bowie, ilustrovaná biografia pristupuje na Bowieho celoživotnú hru - na imagináciu hľadanú v reálnosti, na fabuláciu vyhnanú do krajností a na extravaganciu spojenú s minimalizmom - načakajte teda faktografiu, ale beletristicky spracovanú, niekoľko desiatok stránok dlhú charakteristiku, ktorá sa snaží Bowieho priblížiť i neznalému čitateľovi a poslucháčovi, a to jeho medicínou - metódou nespoľahlivého rozprávača, u ktorého sa fikcia kryje so skutočnosťou, čo uplatňuje nielen v literárnej časti, ale i v grafickej - vizuál je viac ako magický - i keď často odkazujúci na divoké večierky, drogové opojenia a s nimi spojené živé predstavy, čoho správnosť musí posúdiť každý sám.
Ilustrovaný životopis Davida Bowieho, ktorý sa dostal na slovenský knižný trh len tento rok, ponúka predovšetkým krásne a originálne ilustrácie vytvorené Maríou Hesseovou (ktorá tiež vytvorila ilustrovaný životopis Fridy Kahlo), doplnené stručným beletrizovaným životopisom tohto umelca. Už napohľad je čitateľovi jasné, že od knihy nemôže očakávať prepracovanú biografiu, v ktorej sa dozvie všetky podrobnosti o živote muža mnohých tvárí, takže skalných fanúšikov v nej zrejme nič neprekvapí, zato však každého určite poteší. Úžasné ilustrácie sú totiž doplnené textom, ktorý je písaný v prvej osobe, čo vyznieva, akoby vám svoj príbeh hovoril sám David Bowie. Text vďaka personálnemu rozprávačovi na čitateľa pôsobí oveľa emotívnejšie a v spojení s ilustráciami vytvára silný zážitok. Vďaka (alebo aj napriek) pomerne stručným textom sa recipient priblíži k Bowiemu bližšie, čo môže byť dobrý štart najmä pre tých, ktorí o ňom ešte veľa nevedia.
Kniha je taktiež zberateľským kúskom, ktorý obohatí knižnicu každého bibliofila. Veľmi oceňujem, že si ilustrátorka María Hesseová vyberá práve umelcov, ktorí boli záhadní, komplikovaní a pritom úplne fascinujúci, a dokáže ich stvárniť svojským spôsobom vystihujúcim jedinečnosť danej osoby.
V roku 2016 celkom náhle odišiel do večnosti anglický spevák, hudobník, herec a umelec v širšom slova zmysle - David Bowie. Bowie bol oprávnene nazývaný chameleónom populárnej hudby. Nezaraditeľný interpret, ktorý počas celej svojej kariéry žánrovo experimentoval. Hudobne neustrnul a reflektoval moderné trendy. K jeho imidžu neodmysliteľne patrila aj mystifikácia.
Tento jeho prístup si zvolili aj autori jeho biografie Fran Ruiz a Mariá Hesse. Reálne okamihy Bowieho života poprepletali s fantazijnými prvkami, pričom text až magicky dopĺňajú unikátne a farebné ilustrácie. Ilustrácie jednotlivých kapitol sú ako Bowieho kostýmy, pričom tie farebné sa striedajú s tmavými a temnými presne tak, ako sa to dialo aj v skutočnom živote tohto ikonického umelca. Čitateľ dostáva po cca hodine čítania celkom komplexný obraz o tejto pozoruhodnej umeleckej osobnosti. Bowie je predstavený ako neustále sa zvliekajúci sa had, ktorý dokázal robiť hrubé čiary a začínať vždy nanovo. V 80. rokoch 20. storočia chcel napríklad tvoriť najmä hity, a hoci ho kritici obviňovali z komerčnosti, on si užíval prvenstvá na čele popového pelotónu. Bol inšpiratívny aj tým, že sa dokázal odraziť od dna.
David Bowie si zaslúži, aby aj kniha o jeho živote bola svojbytným umeleckým dielom. Ilustrovaná biografia (Fran Ruiz - María Hesseová, Bowie: Ilustrovaný životopis, Lindeni 2019) je sympatickou spomienkou na veľkého hudobníka. David Bowie bol viac ako spevák. V ilustrovanom životopise sa zoznámite s mužom mnohých tvárí. Po smrti speváka presláveného hitmi ako Space Oddity alebo Starman už vyšlo viac jeho životopisov. Kniha je netradične napísaná v prvej osobe. Beletrizovaná biografia s iluzórnymi ilustráciami a surrealistickými motívmi odráža to, čo Bowie celý svoj život predstavoval - zmes obrovského talentu, nápaditého štýlu aj krehkej duše. Odhaľuje sa magický vnútorný svet muža, ktorý k sebe počas života pustil málokoho. Až do poslednej chvíle, keď „som vykročil a ponoril sa do temnoty, ktorá ma celá pohltila. Bol som pripravený zmiznúť v ničote. Lenže tam bolo ešte niečo. Pozrel som sa pred seba a usmial som sa.
Umelec svojím pôsobením potvrdzoval rozhodnutie, o ktorom rozprával v dokumente Cracked Actor z roku 1975. Kniha mapuje Davidov život od narodenia. Bowie sa zdá komplikovaný nielen ako umelec, ale aj ako človek. V celej knihe sa nachádzajú kontrasty tejto osobnosti. Niet teda pochýb o tom, že autori tejto publikácie verne zachytili jeho osobnosť, sprostredkovali nám dôležité dátumy, roky, situácie jeho života, ukázali nám nielen jeho správanie navonok, ale odkryli nám (v rámci možností) zaujímavú vnútornú "schránku" Davida, ktorý si v živote prešiel hocičím, no stále dokázal bojovať a nevzdávať sa. Drogy, cigarety, nevydarené vzťahy, nevydarené spolupráce, choroby sa ho bezprostredne týkali, no jeho život bol aj tak veľmi naplnený a nebol jednotvárny. Nielen táto pozitívna stránka Bowieho života je rozpracovaná v tejto knihe, ale aj tie menej šťastné chvíle. Ak aj nie ste fanúšikom Davida Bowieho (ako napríklad ja), tak táto kniha nebude pre vás o nič menej hodnotná ako pre jeho fanúšikov.