V slovenskej armáde sa používali rôzne typy zbraní, od samopalov po pušky. Tento článok sa zameriava na niektoré z najvýznamnejších zbraní a nábojov, ktoré boli súčasťou výzbroje slovenskej armády v priebehu histórie.
Samopal SA vz. 58
Je iba málo zbraní, ktoré sa v našich krajoch tešia tak veľkej obľube, ako tomu je u legendárneho samopalu SA vz.58. Po konci druhej svetovej vojny aj bývalé Československo stálo pred otázkou modernizácie výzbroje armády a zavedenia novej plnoautomatickej pušky. Konceptov v čase zadania bolo viacero, avšak napokon sa vývoj sústredil na projekt s kódovým označením „Metla“ konštruktéra Jiřího Čermáka. V roku 1958 bola zbraň zavedená do služby v Československej ľudovej armáde.
Aj keď sa zbraň laikom vzhľadovo podobá na klasický Kalašnikov AK-47, s „kalachom“ nemá veľa spoločného. Kým ostatné krajiny východného bloku, respektíve Varšavskej zmluvy, vo svojom arzenále prezbrojovali na AK 47 (ktorý buď nakupovali zo ZSSR alebo vyrábali pod licenciou), Československo si dokázalo presadiť na rovnakom kalibri vlastný koncept.
SA vz. 58 v Zahraničí a Dnes
SA vz. 58 nezostala iba pri použití v Československu. Exportovala najmä do krajín Afriky a na blízky východ, kde mali komunistické garnitúry svoje vlastné záujmy. Doteraz je ju možné vidieť v rukách formálnych vojakov aj polovojenských skupín v Afganistane, Iraku, Angole, Somálsku, Indii, Eritrei, Iráne, na Kube a v mnohých ďalších. Svojho času sa ich vyviezlo z Československa viac ako 200 000 kusov.
Je ešte nutné podotknúť, že aj keď je zbraň oficiálne nazvaná samopal, jedná sa o automatickú útočnú pušku, pretože nepoužíva pištoľové strelivo, ale puškové 7,62 x 39 mm. Pomenovanie samopal podľa historických kanálov dostala hlavne z politických dôvodov. Názov „útočná puška vz.
Prečítajte si tiež: Nehnuteľnosti a airsoftové vybavenie na predaj
Varianty SA vz. 58
Konštruktéri mysleli aj na výrobné modifikácie samotnej zbrane.
- vz. 58 P - s pevnou pažbou určenou pre bežnú pechotu
- vz. 58 V - so sklopnou pažbou, ktorou boli vybavené výsadkové a prieskumné jednotky
Verzia Pi bola ale veľmi málo rozšírená, pretože jej osadenie infra videním NSP2 bolo svojho času skôr výnimočné.
Súčasnosť SA vz.
Aj keď pôvodný vývoj SA vz. 58 je históriou, táto zbraň bola a je u nás mimoriadne rozšírenou a obľúbenou. Nielen že je stále hlavnou osobnou zbraňou v armáde Slovenskej republiky (v Česku je nahradzovaná CZ 805 Bren), ale stále patrí k výzbroji aj policajných jednotiek.
Veľké množstvo športových strelcov, ktorí majú zbrojný preukaz kategórie E (držanie zbrane a streliva na športové účely), ju obľubuje kvôli spoľahlivosti, dostupnosti a prijateľnej cene. Pre športové účely sa vyrába ako samonabíjacia guľovnica, ktorá je dostupná aj vo verzii pre malorážkové strelivo alebo vo variante pre strelivo .223 rem. Popravde som sa ale zatiaľ počas svojich návštev na strelniciach ani s jednou z týchto ďalších variant nestretol.
Čo sa týka doplnkov, aj keď Samopal vz. 58 samozrejme nie je natoľko modifikovateľný ako zbrane platformy AR-15, aj 58-ička môže vyzerať veľmi takticool. Dostupné sú prakticky všetky prvky, ktoré si môžete svojpomocne doma vymeniť podľa vlastnej chuti. Vz.
Prečítajte si tiež: Akčné aktivity v Prievidzi
Základné technické parametre SA vz.
- Kaliber: 7,62 x 39
- Dĺžka vo verzii vz. 58P: 845 mm
- Dĺžka vo verzii vz.
Nemecké Samopaly MP 38 a MP 40 v Slovenskej Armáde
Nemecké samopaly Maschinenpistole 38 a Maschinenpistole 40 patria asi medzi najznámejšie samopaly v histórii vôbec. Dodnes je pri tom pomerne neznámym faktom, že samopal MP 40 bol pod názvom Guľometná pištoľa Sch vz.41 aj vo výzbroji slovenskej a tým pádom aj povstaleckej armády. Pre nemeckú armádu a jej spojencov bolo počas 2. svetovej vojny vyrobených takmer milión samopalov MP 40. Nemecký vplyv v slovenskej armáde a skúsenosti z bojov na východnom fronte spôsobili záujem armády o tento druh zbrane.
Na fronte sa absencia samopalov vo výzbroji riešila používaním koristných sovietskych samopalov PPD-40 a PPŠ-41. Komplexnejšie riešenie bolo realizované v roku 1942. V rámci tradičných väzieb sa slovenská armáda obrátila na Zbrojovku Brno, kde bolo objednaných tisíc samopalov ZK-383, ktoré boli do slovenskej armády zavedené pod označením Guľometná pištoľa ZB vz.42. Z objednaného množstva bolo napokon dodaných len 190 kusov a tak táto zbraň nezohrala vo výzbroji zásadnejšiu úlohu.
V snahe doplniť výzbroj bol v roku 1943 testovaný a v počte dve tisíc kusov objednaný nemecký samopal MP 41. Realizácia objednávky sa omeškala a napokon posunula na december 1944. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bola samozrejme z nemeckej strany stornovaná. Ako náhradu za nedodané samopaly ZK-383 ponúklo Nemecko samopaly talianske.
Použitie MP 40 v SNP
Najpočetnejším samopalom slovenskej armády sa počas vojny napokon stal MP 40. Od roku 1943 sa v rukách slovenských vojakov objavujú menšie počty samopalov MP 38 a MP 40. V rámci výzbrojného programu Eiche objednala v roku 1943 slovenská armáda dve tisíc samopalov MP 40, príslušenstvo a dva milióny nábojov. Pod názvom Guľometná pištoľa vz.41 mali byť používané ako zbrane veliteľov od družstva vyššie a ako osobné zbrane dôstojníkov.
Patrili aj do výzbroje padákových strelcov - parašutistov slovenskej armády, aj každý slovenský tank mal pridelený jeden samopal MP 40. Počet samopalov dodaných slovenskej armáde do leta 1944 zďaleka nepokrýval plán. Po vypuknutí povstania sa približne polovica slovenských samopalov nachádzala na povstaleckom území a bola náležite využitá jednotkami 1. čs. armády na Slovensku.
Prečítajte si tiež: Profesionálne fotografovanie zbraní: Naučte sa
Nedostatočný počet a bojové straty boli do istej miery kompenzované dodávkami zbraní od spojencov. V rámci vzdušného mostu zo Sovietskeho zväzu bolo dodaných okolo dvoch tisíc samopalov, ako sovietskych PPŠ-41, tak aj koristných nemeckých MP 40. V rukách povstalcov sa ale objavili aj samopaly PPS-43. Sovietske samopaly boli aj vo výzbroji 2. čs. paradesantnej brigády.
Múzeum Slovenského národného povstania má vo svojich zbierkach viacero samopalov MP 40. Príbeh Samopalu MP 40 Martina Kučeru: Najcennejšie zbierkové predmety sú tie, ktoré majú svoj vlastný príbeh spojený s konkrétnou osobou. Do zbierok Múzea SNP sa v roku 1966 dostal darom samopal MP-40, ktorý počas svojej vojenskej služby používal Martin Kučera. M. Kučera slúžil v lete 1944 pri Spojovacom prápore 2 v rámci poľnej armády gen. A. Malára. Pri odzbrojovaní slovenských jednotiek nemeckým Wehrmachtom na konci augusta 1944 patril medzi tých vojakov, ktorí sa rozhodli prejsť na povstalecké územie. Počas Povstania pôsobil M. Kučera pri Kombinovanej spojovacej rote 2 v rámci II. taktickej skupiny. Tak ako mnohí povstalci aj on si svoju zbraň odniesol domov a tak sa podarilo zachrániť pre múzejné využitie ďalší autentický predmet z čias SNP. Cennými prírastkami Múzea SNP sú tiež fotografie a spomienky M. PhDr.
Vývoj Samopalov v Povojnovom Československu
Jednou z úspešných kapitol vývoja ručných palných zbraní v povojnovom Československu bol vývoj samopalov. Moderný samopal pre potreby čs. Vývoj nového samopalu sa uskutočnil v rokoch 1947 - 1948 v Českej zbrojovke Strakonice. Základy zbrane položil konštruktér Jaroslav Holeček, ktorý pritom využil ním vytvorené nové konštrukčné prvky.
Avšak zbraň bola výsledkom inovatívnych prvkov celého tímu ďalších známych konštruktérov, ako Jiří Čermák, František Myška, Jan Kratochvíl či Václav Zíbar. Pri vývoji ručnej palnej zbrane bol zmenený hranatý tvar puzdra na kruhový, čo bolo technologicky výhodnejšie pre výrobu záveru. Tiež bola splnená požiadavka vymeniteľnej hlavne, čo umožňovalo jej zámenu aj za hlaveň cvičnú a streľbu s cvičným strelivom. Zásobník bol umiestnený do ťažiska zbrane. Excelentne jednoduchým spôsobom bol navrhnutý miskový cieľnik, čím sa spolu s niektorými ďalšími prvkami inšpirovalo aj niekoľko zahraničných výrobcov.
V rámci požiadaviek bola zaujímavým konštrukčným doplnkom tzv. plnička zásobníka integrovaná priamo na zbrani, ktorá umožňovala pomocou nabíjacích pásikov rýchle plnenie zásobníka. Ďalšou technickou zaujímavosťou, uplatnenou prvýkrát pri sériovej výrobe, bol záver riešený okolo hlavne. To umožnilo pri relatívne malej dĺžke zbrane použiť dlhšiu hlaveň. Zároveň bol takto dosiahnutý menší zdvih hlavne pri streľbe dávkou a lepšia stabilita zbrane.
Prevratným prvkom bola aj myšlienka jednotného systému zbrane, spočívajúca v jednoduchom držiaku ramennej opierky na konci každého puzdra. Týmto spôsobom mohol byť samopal s pevnou drevenou pažbou používaný v rámci pozemné vojska, resp. Samopal prešiel okrem skúšok životnosti aj náročnými skúškami v nepriaznivých klimatických podmienkach, ktoré sa uskutočnili vo Vysokých Tatrách vo februári 1948.
Počas jedného roka bola vytvorená zbraň, ktorá v auguste 1948 zvíťazila v súťaži a bola označená ako 9mm samopal vz. 48a (pechotný) a vz. 48b (výsadkový). V roku 1950 začalo ministerstvo národnej obrany označovať vojenský materiál iba krycím číslom, ktoré nezodpovedalo priamo roku zavedenia, teda bez označenia „vzor“. Uvedený spôsob značenia sa napokon neujal a trval iba dočasne. Práve v tomto období bol samopal vz. 48 preznačený na samopal 23 (pechotný) a samopal 25 (výsadkový), čo pretrvalo ako následok uvedeného obdobia v jeho označení dodnes.
Ďalším zlomom vo výrobe bol rok 1951, keď bola uskutočnená rekonštrukcia na náboj 7,62 x 25 mm Tokarev (TT vz. 30) podľa sovietskej špecifikácie, a výroba samopalu na náboj 9mm Parabellum bola ukončená. Za povšimnutie však stojí, že v ZSSR prechádzali v tom čase na pištoľový náboj 9mm Makarov na úkor náboja 7,62 x 25 mm Tokarev. Vo výrobnom závode v Uherskom Brode bolo v rokoch 1949 - 1951 vyrobených 200 205 kusov 9mm samopalov 23/25 a do roku 1969 vyvezených 157 500 kusov.
K jednému samopalu boli vždy štyri záložné zásobníky na 40 nábojov a pre samopal 25 naviac jeden zásobník na 24 nábojov. Vo výzbroji ich postupne nahradili samopaly 24 a 26 vyrábané v rokoch 1951 - 1953. Samopal 25, s ojedinelou krátkou verziou zásobníka, možno vidieť aj na fotografiách prezentujúcich zbierkové predmety z fondu Vojenského historického múzea v Piešťanoch. V zbierke sa nachádza i pôvodná sumka pre zásobníky na 40 nábojov.
Samopal ČZ 247
Vývoj ručných palných zbraní v povojnovom Československu priniesol zaujímavý projekt zbrojného priemyslu, ktorý sa síce dočkal sériovej výroby, ale jeho masové využitie na domácej pôde sa vo väčšom rozsahu neuplatnilo. Prototyp označovaný zo začiatku ako ČZ 47/II alebo aj vz. 47 nadväzoval na predvojnovú guľometnú pištoľ vz. 38 Františka Myšku, avšak s použitím silnejšieho streliva.
Hlavnú kurióznu konštrukčnú prednosť samopalu však realizoval konštruktér Jaroslav Holeček v Českej zbrojovke v Strakoniciach. Išlo o otočnú zásobníkovú šachtu s možnosťou otáčania o 90o. K inšpirácii poslúžil samopal Sten Mk. II. Avšak pri čs. konštrukcii mohol jednotlivec voliť polohu zásobníka dokonca aj pri streľbe. V závislosti od terénu umožňovala funkcia otočnej zásobníkovej šachty lepšie využite prírodných krytov.
Vývoj samopalu prebiehal prioritne pre náboj 9 x 19 mm (9 mm Parabellum). V povojnovom období bolo toto strelivo určené i pre množstvo koristných zbraní pridelených vojenským útvarom. Aj produkcia v Považských strojárňach v tomto období zahŕňala výrobu uvedeného streliva. Desať kusov samopalu ČZ bolo upravených aj na 9 mm československý experimentálny valcový náboj. Vzorky tohto streliva boli vyrobené Blanickými strojárňami vo Vlašimi.
Jeden z viacerých zámerov použitia takéhoto druhu streliva spočíval aj vo vylúčení okamžitého použitia ukoristeného streliva v poľných podmienkach protivníkom v prípade vypuknutia vojnového konfliktu. Pritom by bežné strelivo Parabellum bolo možné použiť v zbraniach určených pre valcový náboj. V období začínajúcej studenej vojny táto myšlienka predstavovala významný politický argument. Avšak nový experimentálny náboj sa nakoniec do sériovej výroby nedostal.
Samopal vzbudil záujem v Egypte a v Habeši, kde ho predviedla Česká zbrojovka koncom roka 1947. Následne vo februári 1948 navštívila egyptská vojenská misia výrobný závod v Uherskom Brode, kde bola pripravovaná jeho výroba pod vnútorným označením „objekt 015“. V polovici mája bola podpísaná zmluva na dodávku 7 250 samopalov prostredníctvom egyptského veľvyslanca. O niekoľko dní mala byť prvá časť zásielky z Uherského Brodu odoslaná civilným lietadlom s odstránenými sedačkami...
Pušky vz.23 a vz.24
Základom výzbroje povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku boli opakovacie pušky. Zbrane pochádzali zo skladov slovenskej armády, ktorá používala výzbroj československého, nemeckého a rakúsko-uhorského pôvodu. Okrem menšieho počtu starších zbraní systému Mannlicher to boli najmä opakovacie pušky vz.23 a vz.24 systému Mauser.
Po 1. sv. vojne Československo zakúpilo linku na výrobu pušiek Mauser a tieto pušky sa postupne stali aj štandardnou zbraňou československého vojaka. Po viacerých úpravách pôvodnej pušky bol do armády zavedený vz.23 a následne definitívny vz.24. Pušky sa vyrábali v Zbrojovke Brno a pomerne hojne boli exportované do celého sveta.
V 30. rokoch 20. storočia pristúpila československá armáda, v súvislosti s nástupom nacizmu, k modernizácii a zabezpečeniu armády pre prípad vojny s nacistickým Nemeckom. Po rozpade Československa a vzniku slovenskej armády, táto zdedila vybavenie svojej predchodkyne armády československej republiky.
Počet pušiek vz.23 a vz.24 vo výzbroji slovenskej armády bol pomerne dostatočný, aj keď časť mobilizačnej potreby musel byť pokrytý staršími puškami systému Mannlicher. Postupom času, používaním a bojovým nasadením zbraní došlo nielen ku bojovým stratám, ale aj k technickému opotrebovaniu pušiek.
Pušiek sa tak už v prvej polovici vojny nedostávalo a tento stav sa nepodarilo plne odstrániť. V prípade starších pušiek vz.23 bola snaha ich odsunúť na „druhú koľaj“ a vybaviť nimi jednotky Pracovného sboru Národnej obrany. Vzhľadom na nedostatok pušiek tento plán nebol realizovaný a oba vzory slúžili v rámci celej armády.
Okrem opráv pušiek vz.23 a vz.24 došlo aj k zavedeniu adaptácie pušky vz.24, ktorá následne umožnila používanie nemeckého puškového granátometu (Gewehr Granat Geräte) používaného v slovenskej armáde ako 3 cm puškový granátomet vz.41. Po vypuknutí Slovenského národného povstania boli použité všetky dostupné pušky.
Povstalci disponovali asi 40 tisícami pušiek vz.23 a vz.24, ktoré dopĺňali pušky dodané zo Sovietskeho zväzu pre partizánov a v rámci vzdušného mostu, pričom išlo najmä o koristné nemecké pušky Mauser K98k, len v menšej miere sovietske pušky Mosin. Tieto pušky boli aj vo výzbroji 2. čs. paradesantnej brigády prepravenej letecky na povstalecké územie.
V priebehu povstania sa prejavil nedostatok ručných zbraní vrátane pušiek. Ručné zbrane museli v prospech bojových jednotiek odovzdať všetky tylové útvary. Výzbroj si mohli ponechať len jednotky s bojovými či výcvikovými úlohami. Napriek tomu na konci októbra 1944 ostávalo asi päť tisíc povstaleckých vojakov bez zbrane. Koniec októbra znamenal aj koniec povstaleckej armády.
V roku 1973 našli lesníci nad obcou Nižná Boca pušku vz.24 vrastenú v strome. Strom bol spílený a dopravený do Múzea SNP. Múzejníci rozbehli v tlači pátranie po osudoch objavenej zbrane, podarilo sa však získať len časť príbehu. Objavenú pušku používal v roku 1944 neznámy povstalecký vojak. Po jeho zranení bola puška odložená medzi dva mladé stromy a vojak bol odsunutý na ošetrovňu. Na pušku sa zabudlo a postupne ju strom obrástol.
Išlo však o československú adaptáciu konštrukcie Petra Paula von Mausera, ktorej medzivojnová výroba sa v Československu realizovala vo veľkých sériách nielen pre potreby domácej armády, ale aj pre zahraničných zákazníkov. Bolo to preto, lebo aj napriek zavedenej strojovej výrobe sa ešte stále pomerne veľa najmä menších súčiastok vyrábalo ručne. A tak, pochopiteľne, nespĺňali presnú toleranciu umožňujúcu ich úplnú zameniteľnosť.
Spomínaný problém sa podarilo vyriešiť na zasadaní výzbrojnej komisie čs. armády 7. februára1924, keď bola definitívne stanovená jednotná podoba novej pechotnej pušky. Puška dostala v septembri 1924 označenie ako puška vzor 24, pričom od svojich predchodkýň (najmä od pušky vzor 23 a 23a) sa líšila len v drobných detailoch. Sériová výroba pušiek vzor 24 pre potreby armády sa v Brne naplno rozbehla začiatkom roka 1925.
Takmer kompletné prezbrojenie útvarov čs. armády puškami vzor 23, 23a a 24 systému Mauser sa podarilo dosiahnuť na jar 1927. Cena jednej pušky predstavovala 507 Kč za kus (bez bodáka). Do 15. marca 1939 bolo celkovo pre potreby armády vyrobených 762-tisíc pušiek vzor 24.
Od roku 1937 sa ich produkcia rozbehla aj v novovybudovanom závode v Považskej Bystrici. Po vzniku protektorátu Čechy a Morava sa pušky vzor 24 systému Mauser vyrábali aj naďalej, tentoraz pre potreby nemeckej armády, do výzbroje ktorej boli zavedené pod označením Gewehr 24(t). Celkovo sa pre potreby nemeckej armády od marca 1939 do konca roka 1942 vyrobilo 330-tisíc kusov.
Po skončení druhej svetovej vojny mala československá armáda k dispozícii približne 50-tisíc pušiek vzor 23, 23a a 24 systému Mauser, ktoré pochádzali z medzivojnovej produkcie. S ďalšou výrobou týchto pušiek sa však v povojnovom období nepočítalo, keďže predstavitelia armády hľadali už nový typ štandardnej pechotnej pušky, ktorá by bola jednotná pre celú armádu.
Zaujímavosťou je, že hoci hlavným odberateľom pušky vzor 24 systému Mauser bola, prirodzene, československá armáda, tak celkový súhrn produkcie na export výrazne prevýšil objednávky MNO. Puška vzor 24 systému Mauser bola vo svojich časoch veľmi modernou a spoľahlivou zbraňou. Právom bola považovaná za jednu z najlepších adaptácií a modernizácií nemeckej pušky Mauser model 1898. V medzivojnovom období išlo v rámci československej armády o najrozšírenejšiu zbraň zavedenú do výzbroje.
Ďalšie zbrane používané v slovenskej armáde
- Opakovacia puška Mosin-Nagant M91/30
- Samopal PPŠ-41 Špagin
- Samopal PPS-43 Sudajev
- Ľahký pechotný guľomet DP28
- Samonabíjacia puška SVT-40
- Guľomet SG-43 Gorjunov
- Pištoľ TT33 Tokarev
Tieto zbrane, spolu s ich nábojmi, zohrali významnú úlohu v histórii slovenskej armády.
Modernizácia výzbroje
Ozbrojené sily by mali do výzbroje získať 5000 nových útočných pušiek M4A1 s kalibrom 5,56mm. Ministerstvo obrany SR sa už s návrhom na získanie dlhých ručných zbraní v hodnote cca 16,2 miliónov EUR (17,4 miliónov USD) z fondov schválených vládou USA obrátilo na vládu SR.
V predkladacej správe rezort obrany argumentuje: „Jednou z moderných útočných pušiek, ktoré boli už aj v minulosti obstarané formou fondu FMF a zavedené pre používanie Ozbrojenými silami SR sú útočné pušky M4A1 od americkej spoločnosti Colt. Ministerstvo obrany SR sa pri rozhodnutí obstarať tento typ pušky s príslušenstvom na základe požiadavky Generálneho štábu OS SR zo 7. marca 2023 teda oprelo o skúsenosti s jej používaním.
Rezort tvrdí, že obstaraním útočných pušiek M4A1 by bola zabezpečená kompatibilita s už obstaranými útočnými puškami a s útočnými puškami a muníciou používanou vo viacerých členských štátoch NATO. Obstaranie týchto 5000 kusov z grantu od Američanov bolo avizované už dlhšie, nevedelo sa akurát, ktorá firma presne bude ich dodávateľom. Colt USA je súčasťou českého holdingu Colt CZ Group a cez americkú vládnu schému FMS (foreign Military Sales) dodal rôznym krajinám aspoň 125 000 pušiek M4, čo je najrozšírenejšia platforma na svete.
Okrem americkej armády ich používajú viacerí členovia NATO. Ministerstvo obrany SR hovorí o výmene zastaraných samopalov vzor 58, ktoré majú aj viac ako 60 rokov už dlhšie. Obstaranie prvý tisícok útočných pušiek z USA by podľa neho znamenalo začiatok modernizácie a výmeny zastaraného arzenálu. Prostredníctvom modernizácie by OS SR mali prejsť na nový typ primárnej zbrane profesionálneho vojaka.
Cieľovou ambíciou MO SR je podľa materiálu predloženého vláde SR zabezpečiť pre OS SR 24 777 útočných pušiek kalibru 5,56 milimetra s príslušenstvom. Okrem 5000 kusov od Američanov rezort v marci 2023 pre RTVS potvrdil, že zvyšných 20 000 kusov chce v rámci medzinárodného tendra získať do volieb. Tender sa však už zrealizovať nestihol, bude ho tak musieť zorganizovať až nová vláda, ktorá vzíde z volieb 30.
Aktualizácia 9.10. 2023: Kompletná ponuka pušiek M4A1 značky Colt aj s príslušenstvom, ktorú nám ponúkli USA a Ódorova vláda ju na návrh MO SR schválila 4. októbra 2023. Finančné prostriedky z fondu FMF môžu byť využité výlučne na produkty, ktoré sú vyrábané americkými firmami. Slovensko získalo z tohto fondu v roku 2022 grant vo výške 200 miliónov USD ako spojenec USA.
tags: #fotky #nabojov #zbrani #slovenskej #armady