Slovenským podsvetím sa od 90. rokov premlelo množstvo vplyvných a veľmi obávaných mužov. Ich "vládnutie" sa líšilo zločinmi, spôsobom ich vykonania či zameraním, no jedno má väčšina z nich spoločné - ich životný príbeh skončil verejnou popravou. Ako prví sa stali obeťami verejnej mafiánskej popravy.
Vladimír „Tuti“ Daniš a Jozef „Papas“ Daniš
Vladimír „Tuti“ Daniš (1. január 1956 - † 6. júl 1995) a Jozef „Papas“ Daniš (27. október 1951 - † 6. júl 1995), bratia Danišovci, stáli za zrodom výpalného v Bratislave a orientovali sa najmä na centrum mesta. Drsní chlapi za pohostenie v reštauráciách či jazdu taxíkom zásadne neplatili, peniaze si naopak pýtali do svojho vrecka. Po hlavnom meste sa dokonca šírili legendy o tom, že pokiaľ sa svalnáčovi Tutimu zapáčili náušnice niektorej z čašníčok, nemal problém jej zlatý šperk strhnúť priamo z ucha. Do histórie bratislavskej mafie sa však hrubými písmenami zapísala až ich dovtedy netypická smrť.
Dňa 6. júla 1995 vybuchol na Štefanovičovej ulici červený Citröen, v ktorom sedeli Vladimír a Jozef Danišovci. Tutiho týždeň po smrti pochovali na Martinskom cintoríne v Bratislave, kde spočíva spolu s matkou. Jednoduchý pomník so zlatým písmom bez označenia dátumov narodenia a úmrtí aj niekoľko dní pred Sviatkom všetkých svätých zdobia kahance i umelé kvety, spoza ktorých vytŕča keramický anjelik zvierajúci ruženec v rukách. Brata Jozefa podľa záznamov mestských cintorínov pochovali v rovnaký deň, no v niekoľko kilometrov vzdialenom Slávičom údolí. Jeho sivý pomník stojí vedľa opusteného hrobového miesta a zdieľa ho spolu s ďalšími dvoma osobami, zrejme rodinou.
Eduard a Robert Dinič
Eduard Dinič (19. júl 1965 - † 9. júl 1998) a Robert Dinič (29. apríl 1967 - † 4. december 1998) tvorili v 90. rokoch jednu z najsilnejších skupín bratislavského podsvetia. Po revolúcii zbohatli na privatizácii štátneho majetku a podobným spôsobom sa im podarilo dostať do podnájmu aj hotel Junior v bratislavskom Ružinove. Tam si založili svoju centrálu, no ďalšie podniky vlastnili aj v centre mesta. Okrem disco-klubu či „bordelu“ medzi ne patrila aj piváreň u Eda na pešej zóne, ktorá niesla meno po jednom z bratov.
Eduard mal po páde Mečiarovej vlády v pláne rozpredať majetok a utiahnuť sa do zahraničia. Avšak deň pred odchodom do svojej vily vo Francúzsku prijal pozvanie na tenisový zápas na Zlatých pieskoch v Bratislave, ktorý nakoniec bol aj jeho posledným. Keď po hre smeroval do svojho auta, pod nohami mu vybuchla niekoľkokilogramová nálož ukrytá pod betónovými dlaždicami, ktorá ho na mieste usmrtila. Explózia bola tak silná, že Eduardovo telo rozštvrtila a trup bez končatín a hlavy dopadol na jeho obľúbené kurty.
Prečítajte si tiež: Viac o Streľbe a Futbalovom Dobrodružstve
Robert sa po smrti brata chcel tiež stiahnuť do bezpečia, nebolo to však súdené ani jemu. Päť mesiacov po vražde Eduarda ho na bratislavskom sídlisku Dlhé diely neznámi muži samopalmi rozstrieľali spolu s osobným ochrancom vo vlastnom mercedese. Niekoľko minút predtým ešte stihol odviezť k exmanželke svoje dve dcérky Nikolku a Barbarku, s ktorými predtým v hoteli Junior oslavoval narodeniny jeho ďalšieho potomka vtedy len ročnej Vanessky.
Hoci Diničovci odišli z tohto sveta s päťmesačným odstupom, miesto posledného odpočinku majú spoločné. Ich takmer na vlas rovnaké pomníky stoja vedľa seba v Urnovom háji v Lamači. Zdobí ich totožné písmo, posledný odkaz, kytice, vence i kahance.
Miroslav Sýkora
Miroslav Sýkora (1. január 1963 - † 6. február 1997) bol prvým naozajstným bossom Slovenska, ako ho média označujú, neskôr hlava zločineckého gangu „sýkorovci“. On a jeho kumpáni boli a tí, čo ešte žijú aj sú najobávanejšími mužmi bratislavského podsvetia. Pod ich „náplň práce“ spadali tie najzávažnejšie zločiny - od výpalníctva cez veľké krádeže až po niekoľkonásobné vraždy. Sýkora spomedzi vtedajších zakladateľov slovenskej mafie vytŕčal najmä svojím intelektom. Ako jeden z mála študoval, hoci nedoštudoval, vysokú školu. Začalo to diplomatickou školou v Moskve, kde pracoval jeho otec a pokračovalo štúdiom žurnalistiky v Bratislave. Odtiaľ však dobrovoľne odišiel a začal sa venovať iným záujmom.
Zapletený bol údajne aj do únosu syna vtedajšieho prezidenta Michala Kováča, no hoci sa vtedy podarilo odhaliť všetky mená aktérov, nikdy neboli súdení. Sýkorovi sa stali osudnými nezhody s Petrom Križanovičom, prezývaným Duran, pri delení peňazí z megalúpeže v nitrianskej VÚB-čke z roku 1995. Obaja sa pre spor o peniaze dostali do prestrelky, pri ktorej Durana jedna z guliek zasiahla do nohy a museli ju mu amputovať. Od tejto chvíle Sýkora dbal na zvýšenú bezpečnosť a takmer ani nevychádzal z domu. Ak áno, tak obklopený osobnými ochrancami. Na posledné stretnutie pred smrťou ho preto zrejme pozvala osoba, ktorej dôveroval.
Dňa 6. februára 1997 ho dvaja neznámi páchatelia zastrelili pred hotelom Holiday Inn v Bratislave. S nebohým bossom sa pár dní po verejnej poprave rozlúčili na cintoríne v Slávičom údolí. Jeho monumentálny pomník sa medzi bežnými náhrobnými kameňmi týči ako umelecké dielo, ktoré nemožno prehliadnuť už z diaľky. Zdobia ho čerstvé kvety, srdiečko z dreva s nápisom „Mirko“, ale aj modliaci sa keramický anjelik. Nechýbajú ani kahance, v ktorých sa v čase blížiaceho sa sviatku zosnulých trblietali malé plamienky a kamenná lavička pre smútiace návštevy.
Prečítajte si tiež: Róbert Remiáš a slovenské podsvetie
Prečítajte si tiež: Úspechy Veroniky Vargovej v streľbe