Grécki filozofi si kládli otázky o prirodzenosti tohto sveta. Jednou z nich bola otázka, z čoho sa skladá vesmír? Čo je jeho konštitutívnym prvkom? Existuje nejaká pralátka, z ktorej je vybudovaný?
Druhou otázkou bola otázka o zmene. Sú meniace sa veci menej reálne alebo menej dôležité ako tie stabilné, nemenné? Je zmena reálna? Filozofia sa v hľadaní odpovedí vzďaľovala od mýtických predstáv. Uprednostňovalo sa logické myslenie, hľadanie prvých princípov a príčinné zdôvodňovanie.
Táles Milétsky (624‒547 pred Kr.) pokladal vodu za základný prvok kozmu. Naša zem je ako disk plávajúci na vode. Voda je základom všetkého života. Ak sa trochu zamyslíme nad každodennou skúsenosťou s vodou, môžeme nadobudnúť dojem, že všetky veci možno vysvetliť ako rozličné stupne odparovania alebo akoby zhusťovania vody. Aristoteles o Tálesovi hovorí, že bol pravdepodobne inšpirovaný tým, že vodu (vlhkosť) možno vidieť vo všetkých veciach, v našich životných potrebách aj v rastlinách. Všetky semená obsahujú vlhkosť.
Tálesov žiak Anaximandros z Milétu (610‒545 pred Kr.) predpokladal neurčito (απειρον, apeirón) ako neohraničenú a večnú substanciu. Z tejto substancie všetko pochádza a na konci svojej existencie sa na ňu všetko opäť premieňa. Voda alebo nejaký iný materiálny element nemôže byť prvým a konečným prvkom, pretože každý materiálny element je len jedným z protikladov. Napätie medzi protikladmi si vyžaduje hlbší princíp alebo element, ktorý musí byť neurčitý, lebo predchádza protiklady. Svet, ako ho poznáme, bol formovaný krúživým pohybom (rotáciou), pri ktorom ťažšie elementy (zem a voda) zostali v centre, oheň sa ustálil po obvode a vzduch zostal medzi nimi.
Zem nie je disk, ale má tvar cylindra. Zem je podľa neho guľatá a nie je ničím podopretá. Je obklopená nebom, ktoré má tvar gule. Nebeské telesá sa neustále otáčajú. Zemská sféra bola obklopená sférou vody. Nad sférou vody sa nachádza sféra vzduchu, nad ktorou je sféra ohňa.
Prečítajte si tiež: Príspevok Grékov k chápaniu elektriny
Anaximenés z Milétu (588‒525 pred Kr.) pokladal za principiálnu pralátku vzduch. Jeho teória sa môže zdať akoby návratom k Tálesovmu spôsobu myslenia. Iste pozoroval, že vzduch obklopuje celý svet a život trvá, len kým dýchame. Novinkou je, že zaviedol pojmy kondenzácie a zrieďovania. Kondenzovaním vzduchu dostávame vietor, oblaky, vodu, zem a kamene. Zrieďovaním vzduchu dochádza k zahrievaniu, ba až k vzniku ohňa. Vzduch je nositeľom ducha a života.
Demokritos si myslel, že svet sa skladá z nestvorených tvrdých, malých, hmotných, ďalej už nedeliteľných čiastočiek ‒ atómov.
Herakleitos z Efezu (540‒480 pred Kr.) hovoril, že všetky veci sú v pohybe. Pripisuje sa mu výrok: pantha rhei (všetko plynie). Stálosť vecí je iba ilúziou. Nič nie je stabilné. Toto nie je však v jeho filozofii to najhlavnejšie. Herakleitos si podobne ako Anaximandros všimol boj protikladov, ale na rozdiel od Anaximandra ten boj alebo napätie pokladá za čosi podstatné pre jednotu (a nie za zdroj neporiadku). Realita je jedna a konflikty protikladov sú podstatným prvkom jej existencie.
Gréci pozorovali výrazné vlastnosti predmetu ako je napr. jantár, ktorý sa trením zelektrizuje a priťahuje ľahké predmety.
Ľudia sa stretávali už od nepamäti s atmosférickými podmienkami (niekedy na mori alebo vysoko v horách pred búrkou), kedy počujeme jemný praskot a v tme vidíme aj slabé záblesky, keď prstami a kľučkou preskočí malá iskra, alebo pri vystupovaní z auta po dlhšej jazde na suchej ceste.
Prečítajte si tiež: O Gréckom maratóne
Prečítajte si tiež: Registrácia zbrane a streľba