Druhá svetová vojna bola rozsiahly ozbrojený konflikt, ktorý priniesol obrovské straty na životoch a rozsiahle škody. Počas tohto konfliktu sa používali rôzne zbrane, vrátane guľometov, ktoré zohrávali kľúčovú úlohu na bojiskách. Mnohé z týchto zbraní boli vyvinuté ešte počas prvej svetovej vojny alebo pred ňou, no druhá svetová vojna priniesla aj vývoj úplne nových guľových zbraní s cieľom mať účinnejšie zbrane ako nepriateľská strana.
Dôvodom vývoja nových zbraní však bola aj skutočnosť, že bolo potrebné vyrábať z technologického hľadiska čo najjednoduchšie zbrane, čo umožňovalo ich výrobu na obrovské množstvá, pretože obrovské množstvá vojakov potrebovali obrovské množstvá zbraní.
Významné Guľomety Používané Počas Druhej Svetovej Vojny
Sovietsky Ťažký Guľomet Maxim Model 1910/30
7,62 mm sovietsky ťažký guľomet Maxim model 1910/30 s prírastkovým číslom 1994/00077 S je v súčasnosti zaevidovaný v zbierke VHÚ - Mo VHM Svidník (Vojenský historický ústav - Múzejné oddelenie Vojenského historického múzea Svidník) s názvom Automatické zbrane pod evidenčným číslom 9463.
Guľomet bol pritom do zbierok múzea vo Svidníku oficiálne získaný prevodom dňa 12. mája 1994. Od roku 1905 sa vyrábali v zbrojovke v Tule a guľomety dostali označenie „7,62 stankovij pulemjot sistemy Maksima obrazca 1905 goda“.
V roku 1910 bol guľomet modifikovaný. Celkovo bol odľahčený, dostal typický pozdĺžne žliabkovaný vodný chladič hlavne a špeciálnu dvojkolesovú lafetu s ochranným štítom systému Sokolova. Ten umožňoval jeho využitie nielen ako štandardnej statickej zbrane v zákopoch, ale vďaka dreveným kolieskam lafety sa dal využiť aj pri útoku a pri operáciách, kde dochádzalo k častej zmene pozícií.
Prečítajte si tiež: RPK v boji: História a použitie
Guľomet do výzbroje ruskej cárskej armády zaviedli pod označením „7,62 stankovij pulemjot sistemy Maksima obrazca 1910 goda“. Jeho sériová výroba sa v Tule naplno rozbehla v roku 1912 a do konca prvej svetovej vojny bolo vyprodukovaných 32-tisíc kusov.
Po vzniku ZSSR sa tento guľomet naďalej vyrábal v Tule a v roku 1930 sa dočkal ďalšej modernizácie, spočívajúcej v úprave mieridiel, podávacieho a spúšťového mechanizmu. Súviselo to so zavedením ťažkej strely (11,8 g) pre štandardný puškový náboj kalibru 7,62×54 mm R, čím sa menili jeho balistické vlastnosti.
Koncom 30. rokov 20. storočia bol guľomet označený za zastaraný a jeho nástupcom sa v roku 1939 stal modernejší ťažký guľomet pod označením DS-39 (Degťarev Stankovyj - 39). Zároveň sa ukončila výroba guľometov Maxim. Celkovo bolo do konca roka 1939 vyprodukovaných 76 300 kusov.
Lenže v rámci priameho nasadenia na fronte už počas tzv. Zimnej vojny medzi ZSSR a Fínskom sa nový ťažký guľomet DS-39 ukázal ako pomerne nespoľahlivý, preto ho stiahli z výzbroje a zároveň padlo rozhodnutie o obnovení výroby guľometov Maxim. Tá sa opätovne rozbehla až v roku 1941.
Po vpáde nemeckých vojsk do ZSSR zbrojovku v Tule evakuovali a výroba guľometov Maxim pokračovala v Iževsku, v Zlatouste a v Kovrove. V roku 1941 sa guľomet dočkal poslednej modernizácie, ktorá spočívala v zjednodušení podávacieho a záverového mechanizmu a v zmene spôsobu plnenia chladiča hlavne.
Prečítajte si tiež: História a použitie MG 42 v ozbrojených konfliktoch
Malý otvor umiestnený v jeho zadnej časti nahradilo charakteristické veľké veko v polovici jeho dĺžky, ktoré v zimných podmienkach umožňovalo naplnenie chladiča snehom. Spomínaná úprava chladenia hlavne sa v bojových podmienkach osvedčila.
Výroba guľometov Maxim trvala až do konca druhej svetovej vojny, hoci v roku 1943 ho vo výzbroji armády začal nahrádzať nový a modernejší typ ťažkého guľometu pod označením „7,62-mm stankovyj pulemjot konstrukcii Gorjunova obrazca 1943 goda“.
Okrem Červenej armády guľomety Maxim počas druhej svetovej vojny používali aj jej spojenci, medzi nimi aj 1. československý armádny zbor v ZSSR. Po skončení vojny boli tieto guľomety približne do polovice 50. rokov 20. storočia v menšom množstve aj vo výzbroji československej armády. Okrem toho ich mala aj Čína či Severná Kórea. Vo výzbroji armád tzv. krajín tretieho sveta sa udržali až do konca 80. rokov 20.
Československý Ľahký Guľomet ZB Vzor 26
Československý 7,92 mm ľahký guľomet ZB vzor 26 bol do zbierok vtedajšieho Dukelského múzea získaný 20. júla 1984 prevodom z Vojenského útvaru 1217 Moldava nad Bodvou. Jeho priamymi predchodcami boli ľahké guľomety Praga I, Praga II.A, Praga II.B, Praga I-23 a napokon Praga vzor 24, ktoré v prvej polovici 20. rokov 20. Priamou konkurenciou pražskej zbrojovky v súťaži pre čs.
Pôvodné guľomety Praga mali veľa nedostatkov a v medzinárodnej súťaži nevyhrali. V prvej obsadili druhé miesto za dánskym guľometom Madsen. V opakovanej súťaži sa guľomet Praga I-23 umiestnil na druhom mieste za belgickým guľometom Browning. No skôr ako stihli výsledky súťaže vstúpiť oficiálne do platnosti, oslovili zástupcovia Zbrojovky Praga zástupcov skúšobnej komisie MNO a oznámili, že Holek má už pripravené zlepšenia.
Prečítajte si tiež: Všetko o guľomete lajkov
MNO dalo konštruktérovi krátky čas na prepracovanie zbrane. Prerobený guľomet Praga vzor 24 bol dodatočne vyskúšaný v novembri 1924. Svojím výkonom všetkých prekvapil. Konkurenciu výrazne prekonal. Koncom marca 1925 bola potom medzi Zbrojovkami Praga a Brno podpísaná licenčná zmluva na sériovú výrobu guľometov Praga vzor 24 na Morave. Do Brna sa presunul aj Václav Holek so svojím konštruktérskym kolektívom.
Sériová výroba guľometov sa rozbehla v roku 1926. Po vojskových skúškach boli na guľomete urobené niektoré úpravy. Do začiatku roka 1932 sa podarilo pre potreby čs. armády vyrobiť vyše 18-tisíc kusov zbrane. Jeho tvorca ju postupne zdokonaľoval. Vznikli nové verzie: vzor 27, 30, 30J a ZGB 33 (boli určené predovšetkým pre zahraničných odberateľov).
Do marca 1939 bolo pre potreby čs. armády dodaných 34-tisíc kusov guľometu. Výroba zbrane pokračovala v Brne aj v priebehu druhej svetovej vojny do roku 1941, keď bola po zavedení výroby nemeckých ľahkých guľometov MG-34 zastavená. Od roku 1926 do roku 1941 bolo v Brne vyrobených celkovo 145-tisíc ľahkých guľometov rôznych modelov.
Prvými zahraničnými zákazníkmi bola Juhoslávia a Litva. V roku 1928 boli guľomety dodané do Číny, ktorá ich do začiatku druhej svetovej vojny zakúpila vyše 30-tisíc. Guľomety boli dodávané aj do Ekvádoru, Iránu, Brazílie a Thajska. Exportované boli aj zbrane, ktoré vznikli postupnou modernizáciou.
Ľahký guľomet ZB vzor 30 sa úspešne vyvážal do Rumunska, Afganistanu, Bolívie, Ekvádoru, Uruguaja, Peru a Turecka. Vzor 30J sa exportoval do Juhoslávie, Číny, Afganistanu, Bolívie a do Venezuely.
Ľahký guľomet ZB vzor 27 si získal veľkú popularitu vo Veľkej Británii, kde sa jeho zdokonalená verzia pod označením ZGB vzor 33 začala licenčne vyrábať v tamojšej zbrojovke Royal Small Arms Factory v londýnskej časti Enfield pod označením BREN (Brno - Enfi eld). Tieto guľomety sa vyrábali s hlavňami kalibru cal.303. a len na britských ostrovoch ich bolo vyprodukovaných približne 220-tisíc kusov. Ďalšie sa počas vojny vyrábali aj v Kanade (zbrojovka John Inglis) a v Austrálii (zbrojovka Lithgow Small Arms Factory).
Čs. 7,92 mm ľahký guľomet ZB vzor 26 z konštrukčného hľadiska predstavoval automatickú zbraň strieľajúcu zo zadnej polohy záveru používajúcu náboj kalibru 7,92x57 mm Mauser. Guľomet sa používal predovšetkým v pechotných jednotkách, ale aj ako súčasť výzbroje obrnených vozidiel a v čs. pohraničných pevnostných objektoch. Na zbrani oceňovali vojaci po celom svete najmä jej spoľahlivosť, jednoduchú obsluhu a údržbu.
Sovietsky Ľahký Guľomet Degťarev (DP-27)
Vo februári 1927 bol prijatý do výzbroje Červenej armády ľahký guľomet konštruktéra Vasilija Aleksejeviča Degťareva pod označením DP-27 Degťarev pechotný vzor 1927. Zbraň bola určená pre overený a rozšírený puškový náboj kalibru 7,62 × 54 mm s okrajom.
V čase zavedenia sa vyznačovala nízkou hmotnosťou (bez zásobníka) v porovnaní s domácimi, ale najmä zahraničnými ekvivalentmi. Sériové guľomety DP mali kapacitu diskového zásobníka - 47 nábojov, ktorý sa upevňoval v hornej časti nad nábojovou komorou. Ako dôležitá vlastnosť sa ukázala jednoduchosť rozoberania a skladania.
V čase vojny boli trofejné guľomety prijaté do výzbroje nemeckej armády, no najviac ich prijali do výzbroje armády vo Fínsku, kde zriadili aj výrobu niektorých náhradných súčiastok. Počas používania sa ako nevýhoda ukázala pružina umiestnená pod horúcou časťou hlavne. Zbraň pri intenzívnej streľbe zlyhávala.
V roku 1944 sa guľomet modernizoval na verziu DPM. Zlepšil sa spúšťovo-bicí mechanizmus, zvýšila životnosť vratnej pružiny a guľomet bol vybavený pažbičkou - pištoľovou rukoväťou. Vratná pružina sa preniesla viac do zadnej časti, čím pribudla vystúpená časť z rámu vzadu nad pažbou. Zmenou prešla aj poistka zbrane.
Licenčná výroba modernizovaného guľometu prebiehala v Poľsku a aj v Číne pod označením Typ 53. Modernizácia tankovej verzie sa označovala ako DTM. Tankové verzie mali od začiatku zásobník na 63 nábojov.
Na scénu v roku 1946 prišiel na základe predchádzajúcej verzie rotný guľomet RP-46. V tomto prípade sa používanie typického taniera vo vrchnej časti vytratilo.
Bývalo zvykom, že na základe používania z praxe dostávali zbrane charakteristické prívlastky. Na území Slovenska sa pravdepodobne nachádzalo malé množstvo už okolo polovice roka 1941 ako koristný materiál z východného frontu v správe slovenskej armády. Ďalší prísun guľometov DP prebiehal od polovice roka 1944, či už v rámci organizátorských partizánskych skupín, prípadne skupín, ktoré prešli frontom. Okrem koristných nemeckých zbraní predstavovali menšie množstvo i dodávky prostredníctvom vzdušného mosta zo ZSSR.
Popri vojskách Červenej armády sa nachádzal i vo výzbroji 1. československého armádneho zboru. Aj duklianske bojisko je dôkazom ich použitia, o čom svedčia nálezy umiestnené vo Vojenskom historickom múzeu v oddelení Svidník. Od roku 1944 vytvárala Červená armáda samostatné motocyklové pluky vybavené dvesto až tristo motocyklami M72, kde bol guľomet DP upevnený na postrannom vozíku. Okrem iného aj takto ich používala Červená armáda pri oslobodzovaní Československa.
Guľomet bol zaradený aj do výzbroje povojnovej československej armády. V roku 1948 sa z peších jednotiek dostal do útvarov určených k mobilizačným potrebám. Časť guľometov sa v roku 1953 po vyradení odpredala, ale nejaký čas ho využívali ešte pri výučbe a výcviku. V zbierkach VHM Piešťany sa možno stretnúť aj so školskou verziou označenou ako „ŠKOLNÍ“, čo odkazuje na spomenuté obdobie.
V rámci Československa ustúpil vo výzbroji novým typom zbraní domácej výroby. Vo výzbroji sa však naďalej udržala tanková verzia DT ako súčasť výzbroje tanku T-34/85, ktorý mal v tom čase stále perspektívu vo výzbroji. S tým súvisela skutočnosť, že začiatkom 50. rokov minulého storočia sa tankové guľomety DT prečíslovali v podniku Zbrojovka Brno a spolu so zásobníkmi označili preberacími značkami armády. Tieto guľomety boli označené ako ZTD. V neskoršom období armáda získala modernizované tankové guľomety DTM z Poľska, ktoré boli vedené pod názvom ZTDA.
Ďalšie Zbrane Používané Počas Druhej Svetovej Vojny
Okrem spomínaných guľometov sa počas druhej svetovej vojny používali aj ďalšie zbrane, ako napríklad:
- Krátka americká zbraň COLT M1911 kalibrovaná na náboj .45 ACP.
- Americké samopaly Thompson kalibrované na pištoľový náboj .45 ACP.
- Samonabíjacia puška M1 Carbine s kalibrom .30 (7.62 mm).
- Ruská pištoľ TT 33 Tokarev s kalibrom 7.62 x 25.
- Ruský samopal PPSh 41 (Špagin) kalibrovaný na náboj 7.62 x 25.
- Opakovacia puška Mosin 1891 kalibrovaná na kaliber 7.62 x 54R.
- Nemecké samonabíjacie pištole Walther P38 a Luger P08 s kalibrom 9 x 19 (Luger).
- Nemecký samopal MP 40 s kalibrom 9 x 19 (Luger).
- Nemecká opakovacia puška Mauser K98 s kalibrom 7.92 x 57.
Zbraňová Amnestia na Slovensku
V rámci prebiehajúcej zbraňovej amnestie, ako aj predchádzajúcej amnestie v rokoch 2005/2006 Slováci odovzdali a odovzdávajú aj samopaly a guľomety z čias druhej svetovej vojny, či dokonca prvej svetovej vojny a medzivojnového obdobia.
Občania odovzdávali napríklad funkčné známe československé guľomety ZB 26 medzivojnovej výroby, ďalej nemecké guľomety MG-34 či MG-42. Čo sa týka MG-42, ide o najlepší guľomet druhej svetovej vojny, ktorý mal kadenciu neuveriteľných 1550 výstrelov za minútu. Spomínaný československý ZB 26 bol úspešným guľometom následne vyrábaný v britskej licencii pod názvom Bren niekoľko desiatok rokov a v obmenách slúžil a bol vyrábaný aj po ukončení druhej svetovej vojny.
Využitý bol v značnej miere aj v Slovenskom národnom povstaní. Medzi odovzdávanými guľometmi na Slovensku nechýbal ani sovietsky guľomet z druhej svetovej vojny Degťarjev. Podľa slov Zemeníka najraritnejším odovzdaným samopalom je nemecký Bergmann MP 18, čo je v podstate jeden z prvých samopalov na svete.
Slováci v značnej miere odovzdávali aj známe nemecké samopaly ako MP-38 a MP-40, ale aj pravzor útočnej pušky MP-43 (Sturmgewehr 44), čo je skutočne vzácna zbraň, čo sa týka jej výskytu na Slovensku. Týchto zbraní bolo v časoch druhej svetovej vojny vyrobených necelých pol milióna kusov. Bola veľmi úspešná a niektoré jej prvky a celkovú koncepciu využil po vojne Michail Kalašnikov pri konštrukcii svojej svetoznámej útočnej pušky - "samopalu" AK 47.
Na Slovensku ľudia vlastnili a v rámci amnestie odovzdali aj také nezvyčajné samopaly ako americký Thompson 1928 (A1), ktorý sa síce používal aj v časoch druhej svetovej vojny, no slovenskému divákovi je známy skôr z gangsterských filmov o búrlivých mafiánskych 30-tych rokoch v Amerike.
Ľudia odovzdali dokonca niekoľko desiatok krátkych zbraní vyrobených v časoch prvej svetovej vojny alebo ešte pre ňou - pištole Parabellum P-08, známe ako Luger, či revolvery Gasser. Vo veľkom množstve sa odovzdávali pištole z medzivojnového obdobia ČZ vzor 24 a ČZ vzor 27. Niektoré zo zbraní boli v nálezovom stave, vykopané zo zeme, iné v dobrom funkčnom stave z pôjdov a podobne.
V hojnom množstve sa odovzdával aj úspešný sovietsky samopal druhej svetovej vojny, známy Špagin a taliansky samopal zn. Beretta. Za necelý mesiac najnovšej zbraňovej amnestie odovzdali v rámci celého Slovenska najviac ilegálne držaných zbraní občania v Martine.
Na evidencii zbraní Okresného riaditeľstva Policajného zboru (OR PZ) v Martine od 1. novembra do 23. novembra odovzdali až 55 kusov zbraní. Najviac odovzdaného streliva, až 659 kusov za spomínané obdobie zase zaevidovali na oddelení evidencie zbraní 0R PZ v Žiline.
Dovedna na celom Slovensku za necelý mesiac najnovšej zbraňovej amnestie odovzdali vyše 400 kusov zbraní a 1234 kusov streliva. Na porovnanie za rovnaké obdobie (prvé tri týždne) v roku 2005 v rámci vtedajšej zbraňovej amnestie občania odovzdali celkovo len 45 kusov zbraní. Znamená to, že v rámci súčasnej amnestie počty narastajú.
Ľahký Guľomet ZB 30J v Gemersko-Malohontskom Múzeu
Gemersko-malohontské múzeum (GMM) v Rimavskej Sobote vystavuje počas augusta pri príležitosti 80. výročia Slovenského národného povstania (SNP) pre verejnosť ľahký guľomet z obdobia druhej svetovej vojny. Ľahký guľomet s označením ZB 30J získalo GMM v roku 1962 pričinením vtedajšieho riaditeľa múzea Eugena Wágnera. Zbraň sa do Rimavskej Soboty dostala z Delostreleckého technického učilišťa v Martine.
"Charakteristický vzhľad tejto zbrane však naznačoval, že má spojitosť s medzivojnovým Československom, Československou zbrojovkou Brno a jej ľahkým guľometom vz. 26. Guľomety vz. 26 boli exportované do celého radu krajín a využité boli vo viacerých vojnových konfliktoch. Zbrane pre Juhosláviu boli v československej zbrojovke vyrábané od prelomu rokov 1936 a 1937, neskôr bola do Juhoslávie poskytnutá aj licencia na ich výrobu. Časť zbraní tak bola za pomoci odborníkov z Brna vyrábaná priamo v Juhoslávii, vo fabrike v Kragujevaci na území dnešného Srbska.
"Po porážke Juhoslávie v zbrojovke v Kragujevaci vyrobené zbrane, ale i súčiastky a materiál na výrobu ďalších guľometov tohto typu boli z Juhoslávie prevezené do ríše, respektíve Protektorátu Čechy a Morava.
Technológia a Skaza Druhej Svetovej Vojny
Druhá svetová vojna ukázala ničivú silu lietadiel, guľomet obrátil vojnu naruby. V prvej svetovej vojne spôsobil obrovské straty počas zákopových bojov, keď jeden guľomet dokázal zastaviť postup celého pluku. Jeho rýchlosť a efektivita urobili z frontu smrteľnú pascu.
Tieto zbrane ukázali, akú cenu má technológia vo vojne. Sú pripomienkou toho, že technický pokrok nemusí vždy znamenať lepší život, ale môže priniesť aj obrovskú skazu.