S mnohými zbierkovými predmetmi sa spájajú zaujímavé príbehy. Tak je to aj s ľahkým guľometom „ZB 30J (M 37)“, ktorý je predmetom mesiaca august v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote.
Ľahký guľomet ZB 30J (M 37)
Spája sa s ním príbeh, v ktorom sa riaditeľ vtedajšieho Gemerského múzea Eugen Wágner snažil do zbierok získať ľahký alebo ťažký guľomet, ktorým by doplnil inštaláciu o protifašistickom odboji a Slovenskom národnom povstaní. V prvej polovici roku 1962 Eugen Wágner oslovoval rôzne organizácie, vojenské útvary, ale napríklad aj Ministerstvo národnej obrany Československa v Prahe.
Po niekoľkých mesiacoch snaženia sa mu to napokon podarilo a z Delostreleckého technického učilišťa z Martina mu v júni 1962 poslali ľahký guľomet „ZB 30J (M 37)“. Táto zbraň bola pred viac než polstoročím pre odborných pracovníkov v múzeu tak trochu záhadou.
Preto sa v roku 1962 v popise k zbierkovému predmetu uvádza len strohý údaj, že ide o zbraň vyrobenú v Juhoslávii. Nápisy v cyrilike, štátny znak medzivojnovej Juhoslávie, zbrojovka v juhoslovanskom Kragujevaci ako výrobca...
Charakteristický vzhľad tejto zbrane však naznačoval, že má spojitosť s medzivojnovým Československom, Československou zbrojovkou Brno a jej vynikajúcim ľahkým guľometom vz. 26 (a jeho modifikáciami), ktorý je považovaný za jednu z najlepších zbraní svojho druhu.
Prečítajte si tiež: RPK v boji: História a použitie
Guľomety vz. 26 boli exportované do celého radu krajín: Bolívie, Číny, Brazílie, Rumunska, Španielska, Juhoslávie, Afganistanu...
V prípade nášho zbierkového predmetu však nejde v pravom zmysle o ľahký guľomet vz. 26, ale o jeho modernizáciu „ZB 30J“, ľahký guľomet určený na export do Kráľovstva Juhoslávie, v medzivojnovom období malodohodového spojenca Československa.
Vypovedá o tom písmeno v jeho značení - „J“ ako Juhoslávia. Zbrane pre Juhosláviu začali byť vyrábané od prelomu rokov 1936 a 1937. Do konca júna 1938 bolo do Juhoslávie dodaných 15 000 ks guľometov. V juhoslovanskej armáde mali označenie „M 37“.
Do spojeneckej Juhoslávie bola poskytnutá aj licencia na ich výrobu. Pre spustenie výroby bol dodaný aj materiál a komponenty. Časť zbraní tak bola za pomoci odborníkov z Československej zbrojovky Brno a za využitia dodaného materiálu vyrobená aj priamo v Juhoslávii, v zbrojovke v Kragujevaci (dnes Srbsko).
Z tejto série pochádza aj guľomet v zbierkach Gemersko-malohontského múzea. Ako výrobca už na ňom nie je uvedená Československá zbrojovka Brno, ale Vojnotechnicki zavod Kragujevac. Výroba bola v Kragujevaci začatá v apríli 1940.
Prečítajte si tiež: História a použitie MG 42 v ozbrojených konfliktoch
Po rozbití Československa, obsadení Čiech a po vzniku Protektorátu Čechy a Morava 15. marca 1939 sa výzbroj československej armády, ale aj výroba zbraní dostali do rúk Nemecka a Wermachtu, pred ktorými mali republiku brániť.
Nemci tento typ ľahkých guľometov (vz. 26 a ZB 30) zaviedli do svojej výzbroje s označením „MG 30(t)“, kde „t“ je „tschechisch (český)“. Využívané boli v nemeckom Wehrmachte, ale napríklad aj u Waffen SS.
Dňa 6. apríla 1941 začala invázia Nemecka a Talianska do Juhoslávie. O niekoľko dní neskôr sa k nim pridalo aj Maďarsko. Po porážke Juhoslávie, v zbrojovke v Kragujevaci vyrobené zbrane, ale i súčiastky, a materiál na výrobu ďalších guľometov tohto typu, boli z Juhoslávie prevezené do ríše, resp. Protektorátu Čechy a Morava.
Štvorhlavňový guľomet JakB-12,7
Zbierku automatických zbraní vo Vojenskom historickom múzeu v Piešťanoch spestruje mohutný štvorhlavňový veľkokalibrový rotačný guľomet. Vychádza z konštrukcie P. G. Jakuševa a B. A. Borzova (JakB) a bol označovaný GRAU indexom aj ako 9-A-624.
Vývojové práce začali počas 60. rokov 20. storočia, ale do výzbroje vrtuľníkov v sovietskej armáde bol prijatý v roku 1977. Určený bol na ničenie ľahko obrnených pozemných cieľov, živej sily a vzdušných cieľov z prednej polosféry vrtuľníka Mi-24D do vzdialenosti 2 000 metrov. Predstavoval náhradu za 12,7-mm letecký guľomet Afanasijeva, ktorý sa v priebehu svojej služby preukázal ako nedostatočný z hľadiska rýchlosti streľby, pre použitie vo vrtuľníkoch.
Prečítajte si tiež: Všetko o guľomete lajkov
Štvorhlavňový guľomet JakB predstavoval celkom originálny systém nového typu, ktorý v tom čase nemal obdobu nielen na domácej pôde, ale i v zahraničnej praxi. Išlo o zbraň s rotujúcim zväzkom hlavní, bez použitia elektrického pohonu.
Pre rozbeh systému bola použitá pružina uložená v osi rotácie hlavňového zväzku, ktorá sa pred streľbou napla. Počiatočné otočenie hlavňového bloku zabezpečovalo spúšťacie ústrojenstvo tvorené touto pružinou a planétovým mechanizmom alebo pyro-spúšťačom. Pružina na začiatku streľby začala otáčať zväzkom a po streľbe sa opäť napla pôsobením kinetickej energie rotujúcich hlavní. Počas streľby bol pohon vykonávaný pomocou prachových plynov.
Spúšťanie sa uskutočňovalo diaľkovo pomocou elektrospúšte, ktorá uvoľnením pružiny zabezpečila činnosť spúšťového mechanizmu. Zbraň využívala uzamknutý rotačný záver, pričom zásobovanie muníciou bolo zabezpečené kovovým rozpadávacím pásom.
Na streľbu z guľometu bol vyvinutý špeciálny náboj 12,7 x 108 mm s dvoj-strelou (dve strely umiestnené za sebou), v ktorej bolo nalisované oceľové i olovené jadro so zápalnou zmesou. Nový náboj priniesol približne jedenapolkrát vyššiu efektívnosť guľometu. Išlo o priebojno-zápalný náboj (1SL) a druhý typ so svietiacou strelou (1SLT).
Teoretická rýchlosť streľby guľometu JakB sa pohybovala od 4 000 do 4 500 výstrelov za minútu. Životnosť hlavní bola udávaná v rozsahu od 8 000 do 10 000 výstrelov.
Guľomet sa upevňoval do unifikovaného streleckého pohyblivého stanoviska USPU-24, ktoré bolo umiestnené v prednej časti viacúčelového bojového vrtuľníka Mi-24. Ďalším spôsobom umiestnenia bolo upevnenie v podvesenom kontajneri GUV-8700 (9-A-669) spolu s dvomi 7,62-mm štvorhlavňovými guľometmi GŠG. V takom prípade niesol vrtuľník dva kontajnery a vypáliť mohol až 533 výstrelov za sekundu.
Do výzbroje československého letectva sa guľomety dostali v roku 1978.
Guľomet DP-27 Degťarev
Vo februári 1927 bol prijatý do výzbroje Červenej armády ľahký guľomet konštruktéra Vasilija Aleksejeviča Degťareva pod označením DP-27 Degťarev pechotný vzor 1927. Zbraň bola určená pre overený a rozšírený puškový náboj kalibru 7,62 × 54 mm s okrajom. V čase zavedenia sa vyznačovala nízkou hmotnosťou (bez zásobníka) v /vojensky-historicky-ustav/rovnaní s domácimi, ale najmä zahraničnými ekvivalentmi.
Sériové guľomety DP mali kapacitu diskového zásobníka - 47 nábojov, ktorý sa upevňoval v hornej časti nad nábojovou komorou. Ako dôležitá vlastnosť sa ukázala jednoduchosť rozoberania a skladania.
V čase vojny boli trofejné guľomety prijaté do výzbroje nemeckej armády, no najviac ich prijali do výzbroje armády vo Fínsku, kde zriadili aj výrobu niektorých náhradných sú/vojensky-historicky-ustav/čiastok. Počas používania sa ako nevýhoda ukázala pružina umiestnená pod horúcou časťou hlavne. Zbraň pri intenzívnej streľbe zlyhávala.
V roku 1944 sa guľomet modernizoval na verziu DPM. Zlepšil sa spúšťovo-bicí mechanizmus, zvýšila životnosť vratnej pružiny a guľomet bol vybavený pažbičkou - pištoľovou rukoväťou. Vratná pružina sa preniesla viac do zadnej časti, čím pribudla vystúpená časť z rámu vzadu nad pažbou. Zmenou prešla aj poistka zbrane. Licenčná výroba modernizovaného guľometu prebiehala v Poľsku a aj v Číne pod označením Typ 53. Modernizácia tankovej verzie sa označovala ako DTM.
Tankové verzie mali od začiatku zásobník na 63 nábojov. Na scénu v roku 1946 prišiel na základe predchádzajúcej verzie rotný guľomet RP-46. V tomto prípade sa používanie typického taniera vo vrchnej časti vytratilo. Bývalo zvykom, že na základe používania z praxe dostávali zbrane charakteristické prívlastky.
Na území Slovenska sa pravdepodobne nachádzalo malé množstvo už okolo polovice roka 1941 ako koristný materiál z východného frontu v správe slovenskej armády. Ďalší prísun guľometov DP prebiehal od polovice roka 1944, či už v rámci organizátorských partizánskych skupín, prípadne skupín, ktoré prešli frontom. Okrem koristných nemeckých zbraní predstavovali menšie množstvo i dodávky prostredníctvom vzdušného mosta zo ZSSR.
Popri vojskách Červenej armády sa nachádzal i vo výzbroji 1. československého armá/vojensky-historicky-ustav/neho zboru. Aj duklianske bojisko je dôkazom ich použitia, o čom svedčia nálezy umiestnené vo Vojenskom historickom múzeu v oddelení Svidník.
Od roku 1944 vytvárala Červená armáda samostatné motocyklové pluky vybavené dvesto až tristo motocyklami M72, kde bol guľomet DP upevnený na postrannom vozíku. Okrem iného aj takto ich používala Červená armáda pri oslobodzovaní Československa.
Guľomet bol zaradený aj do výzbroje povojnovej československej armády. V roku 1948 sa z peších jednotiek dostal do útvarov určených k mobilizačným potrebám. Časť guľometov sa v roku 1953 po vyradení odpredala, ale nejaký čas ho využívali ešte pri výučbe a výcviku. V zbierkach VHM Piešťany sa možno stretnúť aj so školskou verziou označenou ako „ŠKOLNÍ“, čo odkazuje na spomenuté obdobie.
V rámci Československa ustúpil vo výzbroji novým typom zbraní domácej výroby. Vo výzbroji sa však naďalej udržala tanková verzia DT ako súčasť výzbroje tanku T-34/85, ktorý mal v tom čase stále perspektívu vo výzbroji. S tým súvisela skutočnosť, že začiatkom 50. rokov minulého storočia sa tankové guľomety DT prečíslovali v podniku Zbrojovka Brno a spolu so zásobníkmi označili preberacími značkami armády. Tieto guľomety boli označené ako ZTD. V neskoršom období armáda zí/vojensky-historicky-ustav/la modernizované tankové guľomety DTM z Poľska, ktoré boli vedené pod názvom ZTDA.
Samopal vz. 58
V roku 1958 bol zavedený do výzbroje ČSĽA ako 7, 62 mm samopal vzor 58. Podľa všeobecne prijatých zásad by mala byť zbraň označená ako útočná puška (angl. assault rifle).Napriek tomu, že ide o konštrukciu starú viac ako 40 rokov, stále je uznávaná ako výkonná a spoľahlivá zbraň. V roku zavedenia bola skutočne prelomová a svojou kvalitou podľa názoru viacerých odborníkov predstihne sovietske AK-47, ale aj mnohé súdobé západné konštrukcie. Medzi príslušníkmi československej armády (a nielen medzi nimi) sa stala legendárnou zbraňou. Oceňovaná bola najmä jej vysoká spoľahlivosť, odolnosť voči vonkajším vplyvom a veľmi dobrá kvalita vypracovania. Podľa mnohých bývalých príslušníkov ČSĽA zbraň fungovala kedykoľvek, neprekážali jej voda, blato, piesok ani zima.
Technický popis samopalu vz. 58
- Hlaveň: má vývrt so štyrmi pravotočivými drážkami so stúpaním 240 mm. Na jej konci je závit pre nasadenie tlmiča ohňa, alebo cvičného násadca, ktorý umožňuje automatickú streľbu pri použití cvičných nábojov.
- Mieridlá: tvorí ich muška valcovitého tvaru a cieľnik. Cieľnik je nastaviteľný, má osem polôh s delením po 100 m, cieľnik možno nastaviť do polohy U (univerzál).
- Spúšťový mechanizmus: umožňuje paľbu jednotlivým ranami a dávkami. Na pohon nabíjacieho mechanizmu sa používa impulz prachových plynov. Tieto sa odvádzajú cez plynový kanálik do plynového systému, ktorý sa skladá z valca s piestom, pričom piest je spojený s nosičom závorníka. Piest je vybavený pružinou, ktorá zabezpečuje jeho návrat do prednej polohy.
- Záver: je uzamykaný závorou, ktorú nesie závorník. Závora uzamyká záver výkyvom do puzdra zbrane.
- Zásobník: sa k samopalu prichytáva zdola záchytkou zásobníka. Zásobník je oceľový skriňový s kapacitou 30 nábojov, ktoré sú podávané podávačom.
Vystrelená nábojnica je odstránená pomocou vyťahovača, ktorý ju vytiahne z hlavne a pevného vyhadzovača. Spúšťový mechanizmus je klasický mechanický, pričom k iniciácii prachovej náplne dochádza nárazom úderníka na zápalku náboja. Iniciácia náboja prebieha až po uzamknutí záveru v prednej polohe. Okrem toho má zbraň automatickú spúšť na paľbu dávkou. Jej funkciou je vypustiť úderník, pokiaľ je v režime automatickej paľby stlačená spúšť hneď po uzamknutí záveru v prednej polohe.
7, 62 mm samopal vz.58 Pi: najzriedkavejšia verzia, má pevnú drevenú pažbu, tlmič plameňa, dvojnožku a na ľavej stene puzdra zbrane je umiestnený držiak prístroja na nočné videnie.
Okrem toho boli koncom šesťdesiatych rokov vyvinuté na báze Sa vz.58 dve zbrane, a to 7,62 mm automatická puška AP 67 a 5,56 mm útočná puška ÚP-Z 70.
Ťažký guľomet SG-43
Sovietsky ťažký guľomet SG-43 (Stankovyj Gorjunova - 43) bol do výzbroje Červenej armády zavedený v priebehu druhej svetovej vojny. Guľomet je konštrukciou P. M. Gorjunova, M. M. Gorjunova a V. E. Voronkova z Kovrovského guľometného závodu. V októbri 1942 prešiel továrenskými skúškami a potom vyrobili prvé kusy. Guľomet bol 14. mája 1943 oficiálne zavedený do výzbroje Červenej armády spolu s podstavcom systému Degťarev-Garanin ako SG-43. K prvému hromadnému nasadeniu na fronte došlo začiatkom októbra 1943.
Už na začiatku roka 1944 si ich zvýšená potreba vyžiadala produkciu aj v Zlatouste a v Iževsku. Koncom vojny vznikla modernizovaná verzia pod označením SGM (Stankovyj Gorjunova modernizirovanyj). Od svojho predchodcu sa líšil výrazným drážkovaním povrchu hlavne, drážky slúžili na odľahčenie zbrane a zvýšenie účinnosti chladenia hlavne. Napínacia páka sa presunula zo spodnej strany zbrane na jej pravú stranu. Došlo aj k zmene podstavca guľometu.
V polovici 50. rokov 20. storočia bola vyvinutá aj tanková verzia tohto guľometu s elektromagnetickým spúšťovým mechanizmom spojeným s kanónom a s kanelovanou (žliabkovanou) hlavňou s vyššou tepelnou odolnosťou, ktorá dostala označenie SGMT (Stankovyj Gorjunova modernizirovanyj tankovyj), a tiež verzia pre obrnené vozidlá, označovaná ako SGMB (Stankovyj Gorjunova modernizirovanyj bronirovannyj). V týchto modifikáciách sa guľomet vo výzbroji Sovietskej armády používal až do polovice 60. rokov 20.
Okrem Sovietskeho zväzu boli guľomety SG-43, SGM, SGMT a SGMB po druhej svetovej vojne zaradené do výzbroje armád štátov Varšavskej zmluvy a vyvážané aj do ďalších krajín. Licenčná výroba guľometov SG-43 a SGM prebiehala v Poľsku, Maďarsku a Československu.
Z konštrukčného hľadiska predstavoval guľomet SG-43 plne automatickú zbraň so vzduchom chladenou, jemne radiálne drážkovanou hlavňou, ktorú bolo možné po dlhotrvajúcej streľbe rýchlo vymeniť. Mechanizmus zbrane pracoval na princípe odberu spalných plynov vznikajúcich pri výstrele z hlavne prostredníctvom plynovej trubice, nachádzajúcej sa priamo pod hlavňou. Tlak plynov odvedených z hlavne plynovou trubicou vzápätí pôsobil na plynový piest spojený priamo s nosičom záveru. Záver zbrane bol sklopný a uzamknutý, pričom jeho napínacia páka sa nachádzala na spodnej strane jeho puzdra. Využívali sa nábojové pásy s 250 nábojmi kalibru 7,62 × 54 mm R s ľahkou alebo ťažkou strelou. Podstavec umožňoval pozemné a protilietadlové použitie zbrane.
Guľometmi SG-43 bola vyzbrojená aj československá armáda, pričom po zakúpení licencie na ich výrobu začala zbraň v Československu od roku 1952 vyrábať Zbrojovka Brno. Guľomet nahradil vo výzbroji čs. armády ťažký guľomet vzor 37. V rámci ČSĽA sa používala aj verzia SGMT, ktorá bola lafetovaná ako spriahnutý guľomet v tankoch T-54 a T-55. Okrem toho sa guľomety SG-43 využívali aj v reaktivovaných objektoch ľahkého opevnenia na južnej Morave, kde boli montované na lafetu UL 1.
Guľomety slúžili v československej armáde do polovice 60. rokov 20. storočia, keď ich nahradzovali čs. univerzálne guľomety vzor 59.
Prehľad guľometov vo výzbroji ČSĽA
| Guľomet | Kaliber | Obdobie používania | Poznámky |
|---|---|---|---|
| Ťažký guľomet vzor 37 | 7,92 mm Mauser | Pred 1952 | Nahradený guľometom SG-43 |
| SG-43 | 7,62 × 54 mm R | 1952 - polovica 60. rokov | Licenčná výroba v ČSSR |
| Univerzálny guľomet vzor 59 | 7,62 × 54 mm R | Polovica 60. rokov |
Puška Bren
Puška Bren prezvala názov po britskom guľomete z čias druhej svetovej vojny, ktorý vznikol ako vylepšená verzia guľometu zbrojovky Brno. Skratka „Bren“ odkazovala na mestá Brno a Enfield, kde sa guľomet vyrábal.
Pušky kúpili primárne pre novo budovaný prieskumný prápor s označením ISTAR. Glváčovo ministerstvo pôvodne tvrdilo, že tento prápor - určený pre medzinárodné jednotky - treba vyzbrojiť čo najskôr. Aké sú s puškami skúsenosti, nie je známe, podľa všetkého zatiaľ neboli nasadené v zahraničnej operácii.
Slovenskí vojaci sú štandardne vyzbrojení samopalmi vzor 58, ktoré pochádzajú ešte z federálnej výzbroje.
Na Glváčovu stranu sa v tom čase postavilo aj vedenie armády, ktoré si pochvaľovalo, že vďaka puškám z Uherského Brodu budú môcť lepšie spolupracovať s českou armádou. Českí vojaci už niekoľko rokov využívajú pušky Bren aj v Afganistane. Či aj Slováci už využili nové pušky v bojovej operácii, nechcela hovorkyňa prezradiť.
tags: #gulomet #slovenskej #armady