Jagdpanzer 38(t) alebo Panzerjäger 38(t) známy skôr ako Hetzer (nem. štváč) bol nemecký stíhač tankov stavaný na podvozku tankov LT-38, používaný na konci druhej svetovej vojny.
Na konci roku 1943 bolo v Nemecku rozhodnuté o vývoji nového stíhača tankov, ktorý by vystriedal zastaraný typ Marder I. Na začiatku roku 1943 hlavný inšpektor nemeckých tankových vojsk Heinz Guderian požadoval vývoj nového ľahkého stíhača tankov s dostatočným pancierovaním a nízkou siluetou, ktorý by nahradil existujúce kolesové ťahané protitankové zbrane a zastarávajúce stroje Marder.
Nový typ bol postavený na podvozku tanku PzKpfw 38 (t), vyrábaného v Protektoráte. V podstate išlo o čiastočne prevzatú, pôvodne československú tankovú konštrukciu. Jeho pancierové pláty boli uložené šikmo, čo zvyšovalo jeho balistickú odolnosť, aj napriek ich neveľkej hrúbke.
V marci 1944 boli nemeckej armáde dodané prvé tri prototypy, pričom stroje dostali označenie Jägdpanzer 38. Meno Hetzer, ktorým tank označovali nemeckí vojaci, bolo neoficiálne. Stíhač tankov si 20. apríla 1944 prezrel i samotný Adolf Hitler, po čom bolo následne rozhodnuté o jeho sériovej výrobe.
Technické údaje a vývoj
Jagdpanzer 38 (Sd.Kfz. 138/2), neskôr známy ako Hetzer („nástraha“), bol nemecký ľahký stíhač tankov z druhej svetovej vojny. Bol založený na upravenom podvozku československého tanku Panzer 38 (t). Projekt bol inšpirovaný rumunským stíhačom tankov „Mareşal“.
Prečítajte si tiež: Najhoršie tanky 2. svetovej vojny
Jagdpanzer 38 mal byť nákladovo efektívnejší ako oveľa ambicióznejšie projekty Jagdpanther a Jagdtiger z rovnakého obdobia. Podvozok bol upravený tak, aby sa naň zmestilo väčšie delo a silnejší pancier ako na bežný tank Panzerkampfwagen 38(t).
Na rozšírenom a predĺženom podvozku Panzerkampfwagen 38(t) s upraveným zavesením (väčšie cestné kolesá z prototypu prieskumného tanku Praga TNH n.A) a vylepšeným motorom. Novým motorom bol šesťvalcový motor Praga AC/2 s výkonom 160 k, ktorý bol ovládaný prevodovkou Praga-Wilson (5 prevodov dopredu a 1 dozadu).
Typ bol priebežne modernizovaný, verzia Ausf. D bola poháňaná motorom Tatra TD 103 s výkonom 207 koní. Ďalšie varianty boli Hetzer Starr, ktorých bolo vyrobených iba 10 ks, alebo plameňometný Flammpanzer 38 (t) či samohybné delo sIG auf Jägdpanzer 38 (t).
Do konca vojny bolo vyrobených asi 2800 kusov.
Povojnové využitie
Po skončení vojny Česko-Slovensko obnovilo výrobu pre vlastné potreby aj pre export. Po vojne boli rozpracované stíhače tankov v ČKD a v Škodovych závodoch dokončené. Časť ich bola predaná pod označením ST I Česko-slovenskej armáde. Medzi rokmi 1947 a 1952 bola časť produkcie exportovaná pod označením G-13 do Švajčiarska.
Prečítajte si tiež: Vložná hlaveň a jej výhody
Ostatné rozpracované podvozky boli použité na výrobu cvičných tankov ST III. Išlo prakticky o podvozky, na ktoré boli namontované veže z plechu. Otvor pre kanón bol zaslepený a do čelnej časti boli inštalované sedačky pre vodiča a inštruktora. Tieto stroje boli tiež označované ako „CPV“ (cvičné pásové vozidlo). Vo Švajčiarsku sa vo výzbroji udržali do začiatku 70.
Bojové nasadenie
Stíhače tankov mali v nemeckej armáde široké uplatnenie na všetkých frontoch. Jeden stroj ukoristili poľskí povstalci vo Varšavskom povstaní, niekoľko samohybných diel ukoristili aj českí povstalci v Pražskom povstaní v máji 1945. Stroje boli nasadené v rámci skupiny Schill proti SNP, zúčastnili sa aj záverečnej vojenskej prehliadky v Banskej Bystrici 30.
Séria Entwicklungs
V roku 1942 bolo zrejmé, že výrobu tankových zbraní narušuje stále sa zvyšujúci počet rôznych typov. S náhradnými dielmi to bolo ešte horšie a mnohé stroje museli byť zanechané na bojisku, pretože kvôli nedostatku súčiastok prestali fungovať. Navyše, vyrábané typy tankov boli veľmi drahé, zložité a na jednu hmotnostnú kategóriu pripadalo mnoho rôznych obrnencov, čo znižovalo počet vyrobených kusov. Bola nutná štandardizácia výroby.
V máji toho roku sa pri testovaní nových zbraní začal touto otázkou zaoberať vedúci Waffenprüfamt 6 (WaPrüAmt 6, „Skúšobný ústav zbraní č. 6“) generál Heinrich Ernst Kniekamp. Jeho návrh na racionalizáciu výroby s názvom Entwicklungs (E, „Vývojový typ“) bol v apríli 1943 prijatý Zbrojným úradom pozemného vojska (Heereswaffenamt, ďalej HWA), pretože už bolo jasné, že vojna potrvá dlho a bude nutné šetriť zdroje aj mužov.
Jeho cieľom bolo nahradiť všetky existujúce typy tankov šiestimi kategóriami strojov, pričom všetky mali obsahovať štandardné diely tak, aby sa zjednodušil a skrátil výrobný proces a údržba. HWA nariadil mnohým spoločnostiam v krajine pracovať na návrhoch obrnencov pre každú hmotnostnú kategóriu. Tie sa mali dostať do výroby v roku 1945.
Prečítajte si tiež: Diely a hlaveň Sa vz. 58
Ľahký prieskumný tank s hmotnosťou do 10 ton. Ďalšie varianty by slúžili aj ako ľahký pechotný transportér, plameňometný tank a stíhač tankov. Vývoj prebiehal vo firmách Bussing, Daimler, Steyr a Weserhutte.
Ľahký viacúčelový tank vážiaci 10-15 ton, ktorý mal nahradiť PzKpfw 38(t). Bol postavený na zväčšenom podvozku tohto stroja. Vznikla aj verzia stíhača tankov podobná používanému Jagdpanzer 38(t) Hetzer. Výzbroj by tvorilo delo PaK 39 L/48 kalibru 75 mm a diaľkovo ovládaný guľomet na streche podobne, ako na Hetzeri. Posádku by tvorili traja muži. Pohon by zrejme zabezpečoval motor Maybach HL100 alebo motor Argus.
Tento stredný tank a jeho varianty spadajúci do hmotnostnej kategórie 25 až 50 ton mal nahradiť PzKpfw III a PzKpfw IV ako aj všetky ostatné stroje, ktoré boli postavené na ich podvozku (mobilné protilietadlové delá, stíhače tankov,...). Stíhacia verzia E-25 bola opäť podobná Hetzeru. Hlavnou výzbrojou mal byť kanón PaK 39 L/48 alebo L/70 a protilietadlové delo kalibru 20 mm namontované vo veži na streche.
Stredný tank E-50 sa mal spolu s ťažkým E-75 stať kostrou nemeckých obrnených síl. Mal nahradiť PzKpfW V Panther a PzKpfW VI Tiger. E-50 vychádzal z návrhu Panther Ausf. F a Panther II. Bol by vybavený tzv. Schmallturm, ktorú vyvinula nemecká firma Daimler Benz česká Škodovka. Tá poskytovala veľmi dobrú pancierovú ochranu, pri tom bola lacnejšia a čas jej výroby bol kratší asi o štvrtinu. Podvozok by bol dlhší, než pri tanku Panther, v podstate skoro totožný s tankom Tiger II. Hlavnú výzbroj by podľa všetkého tvorilo delo KwK L/70 kalibru 75 mm. Okrem toho mal byť použitý poloautomatický systém nabíjania. Vznikol tak skutočne masívny stroj s mohutnou palebnou silou a hmotnosťou 50 až 75 ton. Jeho pohon by zabezpečoval motor Maybach HL234.
Tento tank bol veľmi podobný E-50, mal rovnakú výzbroj, pohon aj podvozok, dokonca sa plánovalo vyrábať oba stroje na jednej montážnej linke. E-75 bol ťažšie pancierovaný a tým pádom ťažší (váha je odhadovaná do 100 ton) a pomalší, na ceste dosahoval najvyššiu rýchlosť 40 km/h oproti E-50, ktorý mal dosahovať 60 km/h. Tu už nebolo veľa strojov, ktoré by bolo možné nahradiť- iba Tiger II a Jagdtiger.
Tento superťažký tank bol „vrchol“ série Entwicklungs. Toto z celej série najviac nepotrebné 140 tonové hovädo bol nakoniec jediný stroj z celej série, ktorý sa, vďaka Hitlerovej megalománii, dostal do výroby. Vývoj sa začal už v roku 1943 vo firme Adler, pod vedením doktora Jenscheho. Stavba prototypu sa začala ešte koncom toho roku, ale v roku 1944 sa práce výrazne spomalili kvôli znižovaniu priority projektu zo strany HWA a zrejme aj preto, lebo Hitler si našiel čosi „lepšie“- 180 tonový tank Maus. Prototyp tak nebol do konca vojny dokončený a v apríli roku 1945 bol ukoristený britskými vojakmi. Potom bol prevezený do Anglicka na bližšie preskúmanie, kde ho podľa všetkého zošrotovali.
Z technického hľadiska bol E-100 pozoruhodný superťažký tank, v porovnaní s Mausom bol veľmi pohyblivý- s výkonnejším motorom Maybach HL234 by dosiahol na ceste najvyššiu rýchlosť až 40 km/h, ale keďže motorov tohto typu bol nedostatok, prototyp mal slabší motor Maybach HL230 P30 (používaný aj v tankoch Tiger II), s ktorým by dosiahol iba 25 km/h, čo je však stále dosť oproti úbohým 13 km/h, ktoré bol schopný zo seba vydať Maus. Aj spotreba bola pomerne slušná- 1000 litrov na 100 kilometrov, čo je v porovnaní s tankom Tiger II (750 litrov na 100 kilometrov pri hmotnosti 69 ton) a Maus (1400 l na100 km pri váhe 183 t) celkom slušné. Aby sa urýchlil vývoj, niektoré konštrukčné riešenia boli prevzaté z tankov Panther a Tiger II.
Prototyp mal byť vyzbrojený kanónom KwK 44 L/38 kalibru 150mm a koaxiálnym kanónom KwK 44 L/36.5 kalibru 75 mm, ako aj guľometom MG 34 kalibru 7,92 mm. Aby sa však šetril čas, zvažovalo sa na prototyp umiestniť vežu z tanku Maus, čiže by niesol výzbroj totožnú s Mausom (kanón KwK 44 L/55 kalibru 128 mm a koaxiálny kanón KwK 44 L/36.5 kalibru 75 mm, ako aj guľomet MG 34 kalibru 7,92 mm). Pri sériovej výrobe sa však mala použiť úplne iná výzbroj: hlavnou zbraňou by boli KwK 44 L/71 kalibru 170 mm a koaxiálny kanón KwK 44 L/36.5, k tomu jeden alebo dva guľomety MG 34/42 kalibru 7,92 mm.
Kolos mal na oboch stranách podvozku osem zdvojených pojazdových kolies, umiestnených v dvojakom radení. Rovnako, ako pri všetkých modernejších tankoch tej doby neboli použité kladky, ale vrchná časť pásov dosadala priamo na pojazdové kolesá. V zadnej časti veže sa nachádzala sústava vetrákov a satia k motoru krytá nastaviteľnými pancierovými žalúziami, ako aj dvojmetrová anténa rádiostanice FuG 5. veža sa otáčala hydraulicky, od pôvodného elektromotora sa upustilo. Na zadnom čele korby boli nainštalované dva výfuky s ústiami zahnutými smerom za vozidlo, chránené plechovými krytmi.
Pancierovanie tanku E-100 bolo úctyhodné a až na slabšie boky rovnaké ako pri tanku Maus. Predná strana trupu mala 200 mm, boky po 120 mm, zadná stena 150 mm, dno a strop 40 mm. V dobe, keď stroj padol do rúk spojencov bola kompletne dokončená korba spolu s pohonnou jednotkou a vnútorným vybavením. Pásy ako aj maketa veže boli nájdené v továrni pripravené k montáži, ku ktorej však nikdy nedošlo.
E-100 by bol rozhodne bojaschopnejší a použiteľnejší stroj, než jeho konkurent Maus. Celkovo zhodnotiť sériu Entwicklungs je ťažké. Stroje v nej boli určite vyspelejšie, než ich predchodcovia, revolučné riešenie usporiadania motora a ďalšie použité princípy boli rozhodným prínosom. Na druhej strane, tieto tanky neboli žiadnym obrovským skokom vpred a tanky, ktoré vyrábali spojenci a sovieti v rokoch 1946 a 1947 by ich nepochybne prekonali.