Dejiny tankov sa začali písať počas prvej svetovej vojny, keď sa od prvých prototypov prešlo až k sériovo vyrábaným tankom. V prvej svetovej vojne nastal veľký problém, pretože boje prebiehali v zákopoch. Ani jedna armáda sa nemohla pohnúť z miesta. Kto zaútočil, ten mal okamžite obrovské straty spôsobené guľometmi a delostrelectvom nepriateľa.
Tvorcom prvého tanku bol plukovník ženistov Ernest Swinton, ktorý sa stal aj veliteľom prvého tankového oddielu v histórii. Zistil, že celá nepriateľova obrana je založená na ostnatom drôte a guľometoch. Anglicko bolo totiž námorná veľmoc a aj najslabšia bojová loď bola proti guľometom neporaziteľná.
Prvý tank bol vlastne niečo ako bojová loď postavená na súš a volal sa HMLS Centipede (HMLS skratka pozemná loď jej veličenstva). Nikdy sa sériovo nevyrábal, ani nebol v bojovom nasadení, ale bol prototypom prvých tankov.
Prvý skutočný bojový tank sa volal Little Willy a bol postavený v roku 1915. Prvým teoretikom tankového boja (Swintonov priateľ a kolega) bol J.F.C Fuller. Od neho sa neskôr učili všetci veľkí tankoví generáli.
Tento tank mal síce niekoľko nevýhod a posádku mal veľkú ako menšia loď, ale postupne sa vylepšil okrem Tanku Mark IV, ktorý bol najznámejší tank 1. svetovej vojny. Ku koncu vojny sa používala jeho vylepšená verzia Tank Mark V.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať vzduchovku
V tom istom roku ako Angličania začali aj Francúzi pod vedením Estienna. Vtedy bol skonštruovaný prvý francúzsky tank Schneider CA-I. Nebol však veľmi dobrý a pri prvom masovom útoku bol dokonca odrazený, čo v konečnom dôsledku spojeneckým vojskám pomohlo, lebo Nemci začali tanky tak podceňovať, že ich začali vyrábať až ku koncu vojny.
Ďalší francúzsky tank sa volal Saint Chamond. Bol tiež slabý a hlavne slabo motorizovaný (ale mal novinku - pohon na elektromotor). Najlepší francúzsky tank bol Renault FT17. Bol síce relatívne ľahký a malý, ale to bola aj jeho výhoda-bol to jediný tank, ktorý sa dal prepravovať na nákladnom aute.
Renault FT17 je v konštrukcii tankov významný aj tým, že je prvým tankom, ktorý používa otočnú vežu, v ktorej bola umiestnená hlavná zbraň. Táto koncepcia sa v ďalšom vývoji tankov stala základnou. Nemci začali svoje tanky vyvíjať neskoro a aj preto boli dosť nezrelé. Volali sa A7V.
Prvé hromadné nasadenie tankov sa odohralo 20. Novembra 1917 pri Cambrai a bolo úplne úspešné, aj keď neskôr kvôli malému počtu pechoty bolo dobyté územie stratené. Tu sa ukázalo, že tanky sú silné v útoku, ale slabé v obrane.
V medzivojnovom období vznikla koncepcia tančíkov, ktorú mnohí odborníci dlho presadzovali. Tá vychádzala z politiky preferovania vojenskej prítomnosti pred vojenskou dominanciou. Až druhá svetová vojna však ukázala, že to bola iba ďalšia slepá ulička.
Prečítajte si tiež: Slovenské vojenské tábory
V období medzi vojnami boli britské tankové armády rozpustené. Vývoj sa však nezastavil. Tieto britské tanky boli zakúpené a skúšané mnohými inými krajinami a tvorili základ na ktorom sa začali vyvíjať tanky v iných krajinách. Aj keď britská tanková armáda bola početne slabá, bola dobre vycvičená a mala aj najlepšie prepracovanú a vďaka manévrom aj odskúšanú teóriu tankového boja.
Tiež vytvorili obrnené transportéry. Britská armáda sa aj v tankoch držala zásad námorného boja - mala špeciálne tanky: na podporu pechoty - infantry tank - ťažké, silne pancierované ale pomalé napr. Matilda. krížniky - cruiser tank - rýchle tanky na prieniky cez prielomy v obrane a na prepady v nepriateľovom tyle - rýchle, pohyblivé, ale slabo pancierované - tank (Crusader). stíhače tankov - interceptor tank - určené na boj tank proti tanku.
Francúzi toho času disponovali cca 6 000 tankmi všetkých druhov a boli preto najmocnejšou tankovou veľmocou na svete. Problém francúzskych tankov bol, že sa orientovali na zákopovú vojnu. To znamená, že sa orientovali len na pancierovanie a palebnú silu, nie na rýchlosť. Aj koncepcia nasadenia bola zastaraná, napr. tanky sa zvykli nasadzovať hlavne na podporu pechoty pri prielomoch, a to po jednom na rotu (alebo čatu). Rovnako ako Briti zanedbali boj tank proti tanku.
K tankovým veľmociam sa pripojil aj Sovietsky zväz. Sovieti zakúpili skvelú licenciu amerického konštruktéra Christieho a začali vývoj vlastných rýchlych tankov BT-1 a BT-2. Tieto dokonca urobili dojem aj na Angličanov, ktorí neskôr kúpili zo ZSSR aj licenciu na podvozok (ťažko uveriť, ale bolo to tak) a z toho vznikol tank Crusader. V roku 1935 začal vývoj najslávnejšieho a najúspešnejšieho ruského tanku T-34. Sovietsky zväz vyvinul tiež nespočet prototypov aj sériových typov, ktoré sa neosvedčili, aj keď veľmi pomohli pri vývoji oveľa lepších (pozri viacvežový T-28 alebo superťažký T-35). Najrozšírenejší sovietsky tank pred začiatkom vojny bol T-26, odvodený podobne ako poľské tanky (7TP) od britského Vickersu Mk IV.
Nemecko podľa Versailleskej zmluvy nemohlo mať v armáde nijaké tanky. Preto nemecká armáda cvičila len s atrapami tankov z lepenky. Napriek tomu nemeckí generáli na čele s gen.Guderianom pracovali na príprave vlastných tankových zbraní a odpozorovávali od iných armád. Rusi im tiež dovolili cvičiť tajne na ruskom území a spolu aj vyvíjali tanky.
Prečítajte si tiež: Vzduchovka: Definícia a princíp
Keď nastúpil Adolf Hitler k moci, tak jednoducho Versaillskú zmluvu ignoroval. Vtedy sa začali vyrábať prvé nemecké tanky: PzKpfw I, PzKpfw II, PzKpfw III (verzia s krátkym kanónom). Nemecká armáda mala okrem toho neprehľadné množstvo prototypov, z ktorých sa neskôr objednávali najlepšie podľa situácie.
Prvá možnosť vyskúšať si svoje tanky nastala vo vojne v Španielsku (légia Kondor). Tam sa síce tanky ani na jednej strane nevyznamenali, alebo lepšie povedané nedokázali ani spredu odolať pechotnej protitankovej puške, ale Nemci sa tankov ako zbrane nevzdali a skúsenosti zapracovali.
Vojnu Francúzi prehrali, a preto sa ich tanky nevyvinuli. S čím začali, s tým aj skončili. Neskôr Armáda slobodných Francúzov používala americké tanky M4 Sherman a stíhače tankov M10 Wolverine.
Britská armáda mala pomerne ľahké a slabé tanky. To bolo kvôli tomu, že tanky mali byť len tak ťažké, aby sa dali prepravovať po železnici - a briti mali slabé a opotrebované koľajnice. Až neskôr sa situácia zlepšila keď prišli z Ameriky valníky na prepravu po ceste. Na začiatku vojny sa osvedčili ťažké tanky Matilda I. Tie vedeli odolať aj zblízka nemeckým 50mm protitankovým kanónom. Ich slabinou bola ale slabá výzbroj.
Neskôr boli vyvinuté ťažké pechotné tanky A22 Churchill. Z veľkej časti sa ale Briti museli spoliehať na tanky z Ameriky; M3 Grant a M4 Sherman. Keďže v priebehu vojny Angličania opustili koncepciu špeciálnych protitankových tankov, museli ich tanky vedieť bojovať aj proti druhým tankom. Na tento účel vylepšili americký Sherman tak, že naňho namontovali dlhý 76,2mm kanón. Tento upravený Sherman sa volal Sherman Firefly a až do príchodu tankov M26 Pershing bol jediný tank, ktorý sa nemeckým Tigrom a Panterom mohol postaviť pri čelnom súboji (jeden zničil aj Wittmanov tank). Ku koncu vojny namontovali do tanku Cromwell lietadlový motor, ktorý spolu s novým kvalitnejším kanónom dal základ tanku, ktorý bol schopný čeliť Tigrom a Panterom; samozrejme nie pri čelných súbojoch ale pri využití jeho väčšej obratnosti - volal sa Challenger.
Američania mali zásadu, že proti tankom je potrebné nasadzovať hlavne stíhače tankov (Tank Destroyer), tú sa snažili dodržať až do konca vojny. Keď sa na jeseň 1939 v Európe rozhorela 2. svetová vojna, nebola úroveň tankovej výzbroje americkej armády príliš vysoká.
Armáda USA z toho dôvodu, kým vstúpila do vojnových operácií (čo bolo až takmer o dva roky), naliehavo hľadala riešenie. V roku 1940 vznikla špecifikácia na nový tank s hrúbkou panciera čela veže a korby až 38 mm a kanónom kalibru 75 mm. Najskôr sa uvažovalo o modernizácii stredného tanku M2 s 37mm kanónom v otočnej veži. Tá však bola pre silnejšiu zbraň malá a žiadna vhodnejšia v tom čase ešte neexistovala. Armádne autority sa preto rozhodli za základ nového tanku použiť bezvežový stredný stroj T5, ktorý mal 75mm kanón uložený v kazemate na pravej strane korby.
Vzniklo pozoruhodné vozidlo, ktorého bojové kvality síce neboli ideálne, ale proti nepriateľským tankom už malo väčšie šance ako jeho predchodcovia. Dostalo meno M3 General Lee, po niekdajšom "južanskom" vynikajúcom vojvodcovi.
Prvé nasadené Americké tanky neboli ale nemeckým PzKpfw III a väčšine verzií PzKpfw IV nadradené, zmena nastala v bitke pri El Alameine, hlavne M4 Shermany boli pre Nemcov šok. To však nebolo až také podstatné, pretože tí čoskoro nasadili nové Tigre a Panthery.
Počas vylodenia v Normandii, už Američania čelili nemeckej kvalitatívnej prevahe hlavne počtom svojich tankov. Na zničenie jedného moderného nemeckého tanku bolo treba až 9 Shermanov. Ani špecializované stíhače tankov M10 Wolverine neboli svojím bratom schopné pomôcť, lebo sami boli slabé.
Až koncom vojny velenie rozhodlo, že Shermany budú nahradené ťažkými tankmi M26 Pershing, ktoré boli navrhované ako protiváha Tigrom a stačili na ne. Ale Nemecko prehralo vojnu skôr, ako boli vôbec nasadené.
Jedinou výhodou Shermanov bolo to, že boli vyrábané pásovo oproti nemeckým tankom, ktoré boli stavané dielenským spôsobom, čo si vyžadovalo viacej času. Preto bolo amerických tankov vždy veľa a boli všade. Americké obrnené jednotky tak mali vždy vysoké straty. Nemci tejto prevahe, ktorú navyše umocňovala prevaha vo vzduchu neboli schopní vzdorovať. Napriek tomu, v obdobiach, kedy boli možnosti spojeneckého letectva oklieštené kvôli zlému počasiu ukázali, že vedia Američanov zaskočiť, ako to ukázali v bitke v Ardenách.
Tanky Sherman sa používali na všetkých bojiskách vojny, boli dodávané aj do ZSSR, kde ich si ich i sovietski tankisti vážili, najmä za bezporuchovú prevádzku a jednoduchú obsluhu.
Vojnu začali Nemci s tankmi z medzivojnového obdobia. V Poľsku a Nórsku im tieto vozidlá celkom stačili, ale vo Francúzsku sa nemecké tanky ukázali ako slabé. Bola to len lepšia taktika a extenzívne nasadenie letectva proti tankom a aj organizačné detaily - tu boli Nemci majstri - čo zabezpečilo víťazstvo. Neskôr v ZSSR už začal už byť veľký problém.
Na začiatku síce vyhrávali - vďaka taktike - a dostali sa až pred Moskvu. Ale aj tak, sovietske tanky (T-34, KV-1) boli také silné, že nemecké tanky boli použiteľné len na podporu pechoty. Proti nim Nemci postavili ako hlavný bojový tank PzKpfw III s dlhou hlavňou, ktorý bol sovietske tanky schopný likvidovať, ale celkom rovnocenným ho nazvať určite nemožno (aj keď to hovoria sami nemeckí tankisti).
Lepší tank bol Pz IV s dlhou hlavňou (verzie F2 a vyššie), ale ten bol oproti Pz III neporovnateľne drahší. Typickým znakom nemeckých tankov bola už opticky väčšia hranatosť. Príčina bola jednoduchá - Nemci nemali dosť legúr na výrobu liateho panciera.
Tento problém sa dal obísť studeným valcovaním a tepelným spracovaním - takto sa dali ale vyrábať len ploché diely, ktoré sa potom dali len zvárať zvárať. Boky veže Tigra boli napr. vyrobené z ohnutého hrubého pancierového plechu. Nemci boli v tej dobe jediní, kto dokázal ohýbať tak hrubé plechy s presnosťou na 5 stotín milimetra. To skracovalo dobu popúšťania. Všeobecne bola ale táto technológia podstatne pomalšia ako odlievanie. Preto sa Nemcom, spolu s istou zadubenosťou v technológiách (do konca výroby sa pri tankoch nepresadila pásová výroba) nikdy nepodarilo vyrábať tanky v dostatočných množstvách.
To sa ukázalo aj pri tanku PzkpfwVI Tiger. Nemecké ministerstvo vojny navrhovalo na základe kompetentných prepočtov a skúseností z východného frontu, kde nemecké tanky čelili kvalitnej sovietskej technike verziu silnejšieho tanku, so silnejším pancierom a so 70mm kanónom namiesto 50mm. Nemecké kanóny bývali pri tom istom kalibre zväčša lepšie ako sovietske. Hitler išiel dokonca ďalej a navrhoval 88mm kanón. A tak vznikol Tiger. Lenže Tiger bol už ťažký tank, oveľa drahší ako tank navrhovaný ministerstvom hoci len o málo lepší. Aj jeho kanón sa nabíjal pomalšie. A mal aj detské choroby; už schválené podvozky pre nový tank sa museli na poslednú chvílu prerobiť.
10 najhorších tankov druhej svetovej vojny
Samozrejme, nie všetky obrnence na bojiskách excelovali. Teraz si predstavíme 10 najhorších tankov, ktoré sa do druhej svetovej vojny aktívne zapojili:
- Viacvežové tanky
Viacvežové tanky boli v medzivojnovom období v móde. Experimentovali s nimi v Británii, vo Francúzsku, v Japonsku i v Nemecku. Do „dokonalosti“ túto kategóriu doviedli v Sovietskom zväze, kde sériovo vyrábali trojvežové stredné tanky T-28 a v rokoch 1933 až 1938 postavili 61 päťvežových ťažkých tankov T-35. Boli to skutočné monštrá dlhé takmer 10 metrov, vysoké tri a pol metra a vážiace 52 ton. Silno vyzbrojené kolosy vyzerali na vojenských prehliadkach pred vojnou impozantne. Koordinácia 11-člennej posádky v zápale boja nebola jednoduchá. Viac veží znamenalo väčšie rozmery. Konštruktéri museli šetriť na hmotnosti, kde sa dalo. Pancier mal preto maximálnu hrúbku 30 mm, na bokoch trupu a hlavnej veže iba 20 mm. Pri veľkých rozmeroch tanku však nepriateľ nemal problém zasiahnuť ho a pri slabom pancierovaní boli účinné aj zbrane menšieho kalibru. Silnejší pancier sa však na T-35 nedal použiť, pretože by to bolo znamenalo nárast hmotnosti, ktorú by už motor nezvládol. Zvýšenie záťaže motora by bolo znamenalo ďalší nárast spotreby a obmedzenie dojazdu. To sa plne prejavilo pri skutočnom nasadení. V deň nemeckého útoku 22. júna 1941 mal sovietsky 8. mechanizovaný zbor 49 týchto tankov. Všetky boli stratené do 9. júla, čiže za necelé tri týždne. Šťastím pre sovietske posádky bolo, že väčšinu ešte pred stretnutím s nepriateľom vyradili poruchy, ktorými komplikované stroje často trpeli. V skutočnom boji bolo zničených iba 5 - 6 strojov. Jednotlivé stroje, ktoré boli pred vojnou v opravovniach či slúžili v učilištiach, sa ešte v zime 1941/42 zapojili do obrany Moskvy.
- Plávajúce ľahké tanky
Začiatkom 30. rokov chcel Sovietsky zväz získať plávajúce ľahké tanky. Podobne ako pri iných typoch, aj tu kúpil vzor vo Veľkej Británii. Sovietski konštruktéri ho však výrazne prepracovali - a rozhodne nie k lepšiemu. Požiadavka zhora totiž znela: zabudovať motor s výkonom 40 koní a ďalšie komponenty z bežného nákladného auta. Rozmerom motora museli prispôsobiť tvar korby a jeho výkonu hmotnosť - čiže hrúbku panciera. Tá nakoniec dosahovala iba smiešnych 6 mm. Dvojčlenná posádka tak bola v bezpečí nanajvýš pred bežným puškovým strelivom. Obojživelné tanky so slabým motorom sa tiež zle ovládali. Ich brzdy boli málo účinné, a navyše zle uložené. Pri plavbe vo vode navlhli, a potom sa zasekávali. Napriek kritike tankistov (ktorú však sovietske vedenie zmietlo zo stola) ich do roku 1936 vyrobili vyše 2600. Potom vyrobili ešte 1300 kusov vylepšeného typu T-38. Ten mal aspoň brzdy uložené vnútri vodotesného trupu, takže pri plavbe nevlhli.
- Renault FT-17
Tento tank bol počas prvej svetovej vojny revolučnou konštrukciou. Áno, čítate správne, je z prvej svetovej vojny. V roku 1917 bol prvým sériovým tankom s výzbrojou v plne otočnej veži. Vďaka tomu mohol mať menšie rozmery a poskytoval menší cieľ. Po vojne s ním Francúzi slávili veľké exportné úspechy a ešte v roku 1939 bolo mnoho malých Renaultov vo výzbroji viacerých armád. Napriek tomu mali Francúzi v čase nemeckého útoku v službe stále 1500 týchto tankov. Časť niesla pôvodný, málo účinný 37 mm kanón s krátkou hlavňou, časť dostala nový guľomet a nové označenie FT-31. Ďalších tisíc tankov tohto typu mali Francúzi v skladoch bez výzbroje. Po katastrofe pri Dunkerque ich vytiahli zo skladov a s improvizovanou výzbrojou (často len pechotná zbraň v diere vo veži) poslali do boja aj tie. Okrem Francúzska nasadilo FT-17 v boji vo väčšom počte aj Poľsko v roku 1939 a Juhoslávia v roku 1941. Veľké množstvo ich ukoristili Nemci, ktorí im konečne dali rolu, na ktorú stačili.
- Light Tank Mk VI
V medzivojnovom období postavila firma Vickers pre britskú armádu sériu ľahkých tankov. Všetky boli malé, slabo pancierované a vyzbrojené iba guľometmi. Tento typ bol šiesty v poradí a z koncepcie svojich predchodcov sa nijak nevymykal. Pancier mal maximálnu hrúbku 14 mm a výzbroj tvoril jeden ľahký a jeden ťažký guľomet kalibru 12,7 mm. Do roku 1940 ich vyrobili takmer 1700. Pretože ťažšie tanky britská armáda v čase mieru veľmi nechcela pre ich vyššiu cenu, tvorili stroje Light Tank Mk VI na začiatku vojny skoro 90 percent britských tankových síl. V rámci Britského expedičného zboru poslali okolo 400 kusov do Francúzska. Po ústupe a evakuácii vojakov cez Dunkerque ostali všetky tanky na kontinente.
- PzKpfw I
Prvý nemecký masovo produkovaný tank mal pôvodne slúžiť iba na výcvik, kým sa neobjavia lepšie tanky. Na tento účel bol ideálny - malý a nenáročný na výrobu. Tú nenáročnosť mal vďaka slabému pancieru (max. 13 mm) a výzbroji (dva guľomety). Lenže zavádzanie nových typov nešlo tak rýchlo, ako bolo treba, a tak musel aj PzKpfw I na front. Nasadili ho už v občianskej vojne v Španielsku na strane nacionalistov. Republikáni však mali sovietske tanky T-26 vyzbrojené kanónom kalibru 45 mm a PzKpfw I pre ne predstavoval nanajvýš cvičný terč. Napriek tomu ich vo veľkom nasadili aj v Poľsku v roku 1939 a vo Francúzsku v roku 1940. Labutiu pieseň pre ne predstavovala operácia Barbarossa v roku 1941. Nasadenie nových sovietskych tankov jasne ukázalo, že PzKpfw I už nemá v prvej línii čo hľadať.
- Typ 2595 Ha-Go
Keď v polovici 30. rokov vznikal japonský Typ 2595 Ha-Go, nebol o nič horší (ale ani lepší) od iných ľahkých tankov tej doby. Pancier mal hrubý len 12 mm, ale pri bojoch proti pechote v Číne to neprekážalo. Postupne sa ukazovali nevýhody malej jednomiestnej veže. Ha-Go sa vyrábali až do roku 1943 a vzniklo ich okolo 2300. V tom čase už na európskych bojiskách ľahkým tankom odzvonilo. Japonská konštrukčná škola však bola dosť pozadu a tých pár novších a lepších tankov, čo dokázali vyrobiť, si Japonci šetrili na obranu materských ostrovov. Ľahké tanky Ha-Go tak až do konca vojny museli brániť tichomorské ostrovčeky, ktoré Američania obsadzovali jeden za druhým. Ich pancier pritom dokázal preraziť aj ťažký guľomet kalibru 12,7 mm.
- Fiat M11/39
Podobne ako japonská, aj talianska konštrukčná škola zaostávala za svetovou špičkou. Vráťme sa však k talianskym „stredným“ tankom, konkrétne k prvému z nich. Fiat M11/39 bol vyzbrojený kanónom kalibru 37 mm. Ten však nebol umiestnený vo veži, ale v trupe. V malej vežičke bola len dvojica guľometov. Výhodou malo byť ušetrenie hmotnosti, pretože nebolo treba takú veľkú vežu, a tiež lepšie ťažisko, pretože kanón bol umiestnený nižšie. Hlavná zbraň však vďaka tomu mala veľmi obmedzené pole streľby a tank sa pri mierení musel celý natáčať. Prvé boje v Afrike ukázali, že tank je tiež relatívne pomalý (32 km/h na ceste, v teréne ešte menej), poruchový a jeho pancier (max. 30 mm) neodolá vtedajším bežným britským 40 mm kanónom.
- T-60
Ľahké tanky T-26 a BT vznikli pred vojnou v ZSSR v tisícových sériách. V roku 1941 sa však ich výroba zastavila a hľadal sa vhodný nástupca. Po nemeckom útoku začali straty naberať hrozivé tempo a na vytvorenie nového tanku začal tlačiť čas. Aby sa mohol vyrábať čo najrýchlejšie, konštruktéri pripravili zjednodušenú verziu obojživelného tanku T-40 s využitím viacerých komponentov z nákladných automobilov (napríklad motory a prevodovky). Potom čo projekt odkleplo najvyššie vedenie vrátane Stalina, pripravili za 14 dní výkresovú dokumentáciu a mohla sa začať výroba. Ako to už pri rýchlokvasených projektoch býva, T-60 mal ďaleko k dokonalosti. Vo väčšine ohľadov bol dokonca horší ako T-26 či BT-7, ktoré nahrádzal. Poďme si ich porovnať. BT-7 mal pancier hrubý 22 mm, T-60 mal 20 mm. Výzbroj BT-7 tvoril 45 mm kanón, T-60 mal iba 20 mm kanón. BT-7 mal dvojmiestnu vežu, T-60 iba malú jednomiestnu so všetkými nevýhodami, ktoré to pre veliteľa tanku prinášalo. Tankisti ich priam neznášali. V ťažšom teréne (v blate a snehu) sa so svojím slabým motorom ledva pohybovali. Odolnosť panciera a účinnosť výzbroje bola mizivá.
- PzKpfw II
Mal podobný osud ako PzKpfw I, ktorý sme tu už spomínali. Pôvodne vznikol v roku 1935 ako prechodné bojové vozidlo, kým sa zavedú silnejšie typy. Jeho výzbroj bola pritom veľmi slabá, tvoril ju iba 20 mm kanón a jeden guľomet. Stále to však bolo viac, ako mal PzKpfw I. Na rozdiel od neho mal PzKpfw aj dvojmiestnu vežu s veliteľom/strelcom a nabíjačom. Mal tiež silnejší motor. Napriek všetkému úsiliu o vylepšenie však PzKpfw II nestačil držať krok.
- Typ 2597 Chi-Ha
Zrejme najhorším stredným tankom druhej svetovej vojny bol japonský Typ 2597 Chi-Ha. Vo svojej kategórii bol suverénne najľahší, vážil iba 9,8 tony. Ako sa japonským konštruktérom podarilo urobiť takú odtučňovaciu kúru? V prvom rade šetrili na pancieri, ktorý mal maximálnu hrúbku 25 mm. Podobne ako pri ľahkom Ha-Go, v Číne proti pešiakom to stačilo. Rovnako proti čínskej pechote stačila aj výzbroj, ktorej základom bol krátkohlavňový kanón kalibru 57 mm. Ten stačil na streľbu výbušnými granátmi, prierazné vlastnosti mal však biedne. Keď nastala potreba bojovať proti spojeneckým tankom, bol Chi-Ha prakticky deklasovaný.
Porovnanie vybraných tankov
Pre lepšiu predstavu o vlastnostiach spomínaných tankov, uvádzame porovnávaciu tabuľku:
| Tank | Pancier (max) | Výzbroj |
|---|---|---|
| T-35 | 30 mm | Kanóny a guľomety |
| T-60 | 20 mm | 20 mm kanón |
| Ha-Go | 12 mm | Kanón a guľomet |
| Chi-Ha | 25 mm | 57 mm kanón |