Práve šach a jeho ťahy najviac pripomína situácia, ktorá nastala po schválení novely Trestného zákona. Téma, ktorá nestratila svoj „náboj“ ani po schválení parlamentom. Práve naopak, vyvolala novú situáciu, v ktorej sa ponúkajú rôzne konštrukcie, ťahy a kroky, niektoré podložené ústavou ale aj také, ktoré by si svoj ústavný základ hľadali iba veľmi ťažko.
Prezidentka vyhlásila, že urobí všetko preto, aby novela nenadobudla účinnosť a predseda vlády kontroval, že urobí všetko preto, aby účinnosť nadobudla tak, ako to schválil parlament.
Kto je na ťahu?
Prvá otázka šachového amatéra je, kto je teraz na ťahu? Prezidentka alebo skupina opozičných poslancov, ktorí už ukázali, že využijú skutočne akýkoľvek nástroj, aby novelu zastavili? Skupina poslancov na čele so „stranou odborníkov“ vyhlásila, že podá návrh na Ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov, a to ešte pred vyhlásením schválenej novely Trestného zákona v Zbierke zákonov.
Čo by sa to vlastne do tých Košíc poslalo? Tá novela Trestného zákona by bola technicky čo? Nejaký text zostavený tými poslancami a vytlačený z ich počítačov, alebo pracovné znenie so zapracovanými pozmeňovákmi zo stránky NR SR, prípadne nejaká iná forma legislatívnej beletrie? A kto by sudcom Ústavného súdu záväzne autorizoval doručený text a zaručil sa, že dostali presne to, čo Národná rada SR schválila?
Za normálnych okolností je toto tápanie v prípade právneho predpisu bezpredmetné, pretože túto autorizáciu mu dáva práve Zbierka zákonov SR ako štátny publikačný nástroj.
Prečítajte si tiež: Materiály hláv valcov v airsofte
Ústavné právomoci
To, či prezidentka bude zákon vetovať, alebo ho podpíše a následne sa obráti na Ústavný súd SR, je ústavne bezpredmetné. Ústavne sú to dve od seba nezávislé, neprepojené a nepodmienené právomoci. Zdá sa, že práve veto hlavy štátu by mohlo byť tým pešiakom obetovaným v legislatívnom gambite. Gambit znamená také otvorenie šachovej hry, v ktorom hráč obetuje svoju figúrku, spravidla pešiaka, aby tým získal v hre výhodu, ktorá túto obetu prevyšuje.
Cieľom má byť, aby novela Trestného zákona ani len nenadobudla účinnosť, ako avizovala hlava štátu. Takýto radikálny postoj núti k zamysleniu nad tým, aký je význam prezidentského veta v parlamentnom systéme. Ústava totiž tento nástroj v rukách prezidenta chápe konštruktívne. Tento nástroj neslúži na to, aby ním prezident maril účinnosť zákona.
Prezidentské veto a jeho zmysel
Novela Trestného zákona je vystavená kritike, a to aj zo strany prezidentky. Legitímnym nástrojom, ako zákon dnes upraviť alebo zmeniť a napraviť v ňom prezidentkou identifikované nedostatky, je uplatniť veto a naformulovať k nemu pripomienky, ktoré budú následne predmetom rokovania parlamentu. To je cesta k zmene zákona a naplnenie zmyslu prezidentského veta.
Podpísanie novely čisto z taktických dôvodov, aby o nej čo najskôr rozhodol Ústavný súd, hoci so schválenými zmenami prezidentka nesúhlasí, je v rozpore s cieľmi pre využitie tejto možnosti v ústave. Za takýmto postupom sa skrýva takzvaný „had v tráve“, keď jeden politický tábor vyvíja nátlak na Ústavný súd. Súčasne sa objavili „zasvätené“ tvrdenia, že prezidentské veto by mohlo slúžiť ako nástroj na ohrozenie schválenej účinnosť zákona.
No nemohlo. Prezident nemá dve vetá, nemá žiadne dve 15-dňové lehoty. Kým v prípade veta má loptičku prezident, po schválení zákona vetovaného prezidentom preberá „kľúče od miešačky“ Národná rada. Ak koalícia vetovaný zákon schváli a schváli aj jeho účinnosť, každý, vrátane prezidenta, je povinný konať tak, aby bola účinnosť zachovaná.
Prečítajte si tiež: Komponenty valca pre airsoft
Povinnosti prezidenta
Ak Národná rada SR schváli zákon vetovaný prezidentom, ten má právo sa rozhodnúť, či ho podpíše alebo či ho nepodpíše a doručí ho Národnej rade bez podpisu. Na toto rozhodnutie nemá ani 15 dní, ani nemá konať bezodkladne, ani nemá žiadnu inú vymyslenú a ústavou nepoznanú lehotu. Na toto rozmyslenie má prezident toľko času, aby bolo možné zabezpečiť vyhlásenie zákona v Zbierke zákonov tak, aby nadobudol účinnosť v deň, ako rozhodla Národná rada.
Prezident nie je oprávnený zmariť rozhodnutie Národnej rady SR vyjadrené nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov, že zákon má byť schválený a účinný k nejakému dňu tým, že ho bude „držať“ u seba za tento deň. Tým by prezident vedome a úmyselne zákon „zretroaktívnil a zákon by sa stal protiústavný. Tým by prezident rozhodnutie Národnej rady SR úmyselne zmaril.
Hlava štátu
Hlava štátu - najvyšší predstaviteľ politickej moci štátu, ktorý ho reprezentuje vo vnútornej i v zahraničnej politike. Hlavou štátu môže byť dedičný alebo volený monarcha, prezident (volený) alebo v špecifických prípadoch aj iný funkcionár (napr. v bývalom ZSSR bol nominálnou hlavou štátu predseda Prezídia Najvyššieho sovietu). Funkcia hlavy štátu má značný symbolický význam, aj v republikách vychádza z monarchistických tradícií a z potreby nejakej formy personifikácie štátu s konkrétnou osobou.
V niektorých krajinách môže plniť aj funkcie predsedu vlády (napr. v USA) ako najvyššieho predstaviteľa výkonnej moci. Hlava štátu môže byť zastupovaná v závislosti od ústavy jednotlivých štátov napr. viceprezidentom, predsedom vlády, šéfom parlamentu, resp. regentom alebo korunným princom v monarchiách.
Postavenie a právomoci hlavy štátu závisia od viacerých faktorov, napr. od kompetencií určených ústavou, od spôsobu kreácie, formulácie ústavnopolitickej zodpovednosti a právnej, najmä trestnej zodpovednosti, od vlastnej osobnostnej charizmy a politickej podpory i od zázemia.
Prečítajte si tiež: Ako trafiť cieľ
Do kompetencie hlavy štátu obyčajne patrí:
- prerokúvanie a uzatváranie medzinárodných zmlúv;
- zastupovanie štátu navonok;
- vypovedanie vojny a uzatvorenie mieru;
- vymenúvanie vysokých štátnych funkcionárov (napr. vymenúvanie predsedu vlády, veľvyslancov ap.);
- funkcia hlavného veliteľa ozbrojených síl;
- vyhlasovanie výnimočného stavu;
- zvolávanie, rozpúšťanie a odročovanie rokovania parlamentu;
- podpisovanie zákonov často spojené s právom veta;
- udeľovanie milosti;
- vymenúvanie a odvolávanie rektorov vysokých škôl, vysokoškolských profesorov a povyšovanie generálov;
- vyhlasovanie referenda.
Hlava štátu má právo na tradičné čestné prerogatíva (používanie vlastnej štandardy a čestnej stráže, udeľovanie a zapožičiavanie titulov, vyznamenaní a hodností, ceremoniálne funkcie, napr. otváranie zasadnutia parlamentu ap.). Zvyčajne nie je ústavnopoliticky zodpovedná a v prípade trestnoprávnej zodpovednosti je chránená rozsiahlym súborom imunít. Väčšinou ju možno súdiť len za vlastizradu a podobné trestné činy.
V monarchiách je hlavou štátu monarcha s rôznou titulatúrou (cisár, kráľ, knieža, sultán, šach ap.), ktorý nastupuje na trón na základe dedičnej postupnosti v rámci panovníckej rodiny, existujú však aj prípady voľby panovníka (v minulosti v stavovských monarchiách, napr. v Poľsku a v Uhorsku). Tradične sa rozlišovalo medzi absolutistickou, konštitučnou a parlamentnou monarchiou.
V európskych monarchiách má v súčasnosti monarcha len symbolické postavenie a faktická moc je v rukách volených inštitúcií a profesionálnych politikov, čo neplatí v ázijských a afrických monarchiách, napr. v Saudskej Arábii ide o panovnícky absolutizmus.
V republikách je hlava štátu (prezident) volená parlamentom (v bývalom Československu) alebo špeciálnym zhromaždením voliteľov (napr. v USA), alebo priamo obyvateľstvom (napr. v Slovenskej republike). Obyčajne platí, že prezident volený priamo obyvateľstvom má tzv. silnejšie postavenie (viac kompetencií) než prezident volený parlamentom, priamo riadi zložky výkonnej moci a vláda pôsobí v podstate ako jeho zbor poradcov.
Tento model (nazývaný prezidentská republika) je typický pre USA, Latinskú Ameriku a viacero krajín bývalého ZSSR. V modeli typickejšom pre európske republiky majú rozhodujúce postavenie parlament a vláda (parlamentná republika).