Slovenské a československé horolezectvo nemalo podmienky a možnosti zasiahnuť do prvých výstupov na najvyššie vrcholy v Himalájach. Žili sme v trochu inom svete a dvere do Álp, nie to do ešte vzdialenejších svetových pohorí, sa nám otvárali len pomaly.
Ale po Kaukaze celkom logicky prišla na rad prvá československá expedícia do Hindukúšu. Brána do najvyšších hôr bola otvorená. Prišli prvé sedemtisícovky v Hindukúši a na Pamíre, potom Nanga Parbat a prvá etapa bola zavŕšená novou cestou na Makalu v roku 1976. To sme sa už dostávali k tomu, čo robili najlepší na svete a v ďalších rokoch sme sa aj vo výškovom horolezectve dostali na špičkovú úroveň.
Doteraz nie je vo svete docenený náš prínos vo výškovom horolezectve, ktorý sme urobili na Pamíre, kde hlavne prvovýstup v SV stene Štítu Ošanina v roku 1978 a prelezenie J steny Štítu Komunizmu v roku 1981, obidva alpským štýlom, patrili v tejto kategórii k tomu úplne najlepšiemu, čo sa vo svete podarilo.
Vrchol klasického expedičného horolezectva sme dosiahli prvým prelezením J steny Lhoce Šar a Z steny Dhaulágirí v roku 1984, čo boli uznávané himalájske problémy. Potom sme sa do kroniky svetového výškového horolezectva zapísali tromi výstupmi v najprogresívnejšom štýle. V roku 1985 to bol na Čho Oju vôbec prvý zimný výstup na osemtisícovku alpským štýlom a v roku 1988 prvovýstup alpským štýlom JZ pilierom na Dhaulágirí a alpským štýlom zopakovaná Boningtonova cesta na Mount Everest.
Žiaľ, na zostupe z neho prišli o život naši štyria poprední horolezci a to bol určitý zvrat v našom výškovom horolezectve. Spolu s celosvetovým útlmom najprogresívnejšieho podnikania na najvyšších vrcholoch Himalájí a s celospoločenskými zmenami u nás po roku 1989, si bude musieť naša nová horolezecká generácia ešte viac rokov hľadať svoju cestu, aby sa dostala na tú úroveň, ktorú sme dosiahli koncom 80-tych rokov.
Prečítajte si tiež: Sprievodca vysokohorským horolezectvom
Ale aj k tomu môže prispieť tento prehľad, ktorý na malej ploche mapuje to, čo sme urobili a na čo by bolo dobré nadviazať. Keď 12. mája 1990 vyliezol český horolezec Josef Rakoncaj na vrchol Šiša Pangmy, druhej najnižšej osemtisícovky sveta, zavŕšilo sa vtedajšie snaženie slovenských a českých horolezcov dosiahnuť vrcholy všetkých 14 hlavných osemtisícoviek.
Po čosi vyše ako dva a pol roku však toto konštatovanie stratilo opodstatnenie: Česko-Slovensko prestalo existovať ako jeden štát a vytvorili sa dve samostatné republiky. No predsa, roky, počas ktorých sa slovenské a české horolezectvo rozvíjalo bok po boku, nemožno vymazať; veď do najvyšších horstiev sveta Himalájí a Karakoramu dlho chodili vedno, a rozdeliť spoločné výpravy na slovenské a české pôsobenie sa jednoznačne ani nedá.
Prvým pokusom v Himalájach bola tatranská expedícia (i s českou účasťou) na Nanga Parbat v roku 1969, prvou úspešnou bola výprava znovu na Nanga Parbat v roku 1971. Na vrchole vtedy ako prví horolezci z bývalého Československa stáli Slováci Fiala a Orolin. No zatiaľ, čo Slováci udávali tón v prvopočiatkoch, po roku 1988, predovšetkým po tragédii štvorice bratislavských horolezcov Becíka, Božíka, Jaška a Justa na Evereste, zaznamenalo slovenské horolezectvo v najvyšších horách dlhú, až šesťročnú odmlku. Naopak, priam expanzívne sa začalo horolezecké podnikanie českých horolezcov, z ktorých dovtedy dominoval najmä Rakoncaj.
Od roku 1969 do konca roku 1995 sa päťdesiatpäťkrát pokúšali slovenskí a českí horolezci o dosiahnutie osemtisícoviek, a to buď v spoločných alebo samostatných či medzinárodných expedíciách, dva razy pritom išlo o výpravu na vedľajší, avšak samostatný osemtisícový vrchol (Lhoce Šar a Yalung Kang). Z 55 pokusov bolo 30 úspešných.
Na vrcholoch stálo tridsatštyri slovenských a českých horolezcov, najčastejšie Josef Rakoncaj, ktorý vystúpil deväťkrát na osem osemtisícoviek (K2 zdolal dva razy), po troch úspešných výstupoch zaznamenali Zoltán Demján, Jarýk Stejskal, Leopold Súlovský a Stanislav Šilhán, po dvoch Dušan Becík, Peter Božík, Jozef Just, Josef Nežerka, Jozef Psotka a Dina Štěrbová, nuž a ďalších dvadsaťtri horolezcov stálo na vrchole jednej osemtisícovky.
Prečítajte si tiež: Ako vybrať lezecké úchyty pre deti
Pôsobenie Slovákov a Čechov v najvyššom horstve neobišli ani tragédie: najväčšie sa prihodili na vrchu najvyššom, Mount Evereste (8848 m), skade sa živí nevrátili piati slovenskí horolezci.
Toto všetko je vari dosť na to, aby to zaznamenalo pero novinára aj v ucelenej knižnej podobe. A hoci niektoré výstupy či pokusy boli zachytené knižne, komplexný záber na slovenskom i českom knižnom trhu doteraz chýbal. Moje novinárske pôsobenie v redakcii denníka Šport mi umožnilo s mnohými z horolezcov osobne hovoriť a o väčšine tu spomenutých výprav aktuálne písať.
Predovšetkým z toho, ale aj z ďalších publikovaných článkov v slovenských i českých novinách a časopisoch, či dosiaľ vydaných knižiek, som čerpal informácie a podklady pre túto publikáciu. Knihu som nazval Od Gašerbrumu po Everest, teda od najnižšej (Gašerbrum II) po najvyššiu osemtisícovku, aj keď chronologický postup bol iný: slovenská a česká himalájska história sa začala písať na Nanga Parbate a Everest bol šiestym úspešne dosiahnutým hlavným osemtisícovým vrcholom...
Ak slovenské a české výpravy rozdelíme, vyjde nám, že slovenskí a rovnako českí horolezci do konca roku 1995 stáli na vrcholoch desiatich hlavných osemtisícoviek: Slovákom chýba dosiahnutie Manaslu, Annapurny, Broad Peaku a Šiša Pangmy, Čechom zas Kančendžongy, hlavného vrcholu Lhoce, Gašerbrumu I a Gašerbrumu II.
Bohatá himalájska história slovenského i českého horolezectva sa však ešte nekončí…
Prečítajte si tiež: Kde kúpiť horolezeckú výbavu Poprad
Významné expedície a výstupy pred rokom 1989
- 1965: 1. československá expedícia HINDUKÚŠ 65 - Výstup na 17 dovtedy nezlezených vrcholov Hindukúšu.
- 1967: 2. československá expedícia HINDUKÚŠ 67 - Druhý výstup na hlavný vrchol Tirič Miru, 7708 m, a prvovýstup na Tirič West I., 7487 m.
- 1971: II. československá expedícia na Nanga Parbat, 8125 m - Prvý výstup československých horolezcov na osemtisícovku (Ivan Fiala a Michal Orolín).
- 1976: II. čsl. expedícia na Makalu, 8463 m - Prvovýstup JZ pilierom.
- 1978: Expedícia na S vrchol Nanga Parbatu, 7816 m Diamírskou stenou.
- 1981: Expedícia na Kangchenjungu, 8598 m - Výstup S stenou Japonskou cestou (Ľ. Záhoranský a J. Psotka).
V roku 1971 sa uskutočnila II. československá expedícia na Nanga Parbat, 8125 m, ktorú viedol Ivan Gálfy. Nanga Parbat našim horolezcom učaroval. A tak aj druhý pokus o dosiahnutie vrcholu osemtisícovky smeroval k tejto hore. Jadro rozšírenej zostavy tvorili ôsmi účastníci z roku 1969.
Vrcholové družstvo tvorila štvorica Kriššák, Orolin, Fiala a Záhoranský. Vo výške 7600 m postavili malý útočný stan. Spacie vaky so sebou nebrali, a tak noc pred vrcholovým útokom prečkajú v páperových bundách a oteplovačkách štyria v malom stane. O tretej ráno sa začínajú chystať a o šiestej vyrážajú k vrcholu. Ťažké podmienky a noc sa najviac podpísali na Kriššákovi.
"Vezmi si môj čakan, budeš ho viac potrebovať, ja idem dolu," povie v jednom mieste Orolínovi. Zostávajúca trojica zdoláva ďalšie úseky, dva z nich pomocou lán. Terén sa však zdá ďalej už ľahký, nuž laná nechávajú na hrebeni a pokračujú. Zrazu sa však pred nimi zjaví ďalší skalný výšvih. Obísť sa nedá a bez lán to nepôjde. Kto po ne pôjde? Ivan Fiala sa spýtavo pozerá na svojich druhov, no nakoniec sa na nevďačnú rolu podujme sám. Návratom 150 m strácajú vari 2 hodiny. Ďalší nečakaný úsek, ľadová stienka, však značí koniec aj pre Záhoranského. Nevzal si čakan, Orolin má našťastie Kriššákov…
"Bez čakana to nebudem riskovať," rozhodne sa Záhoranský, ktorý má iba lyžiarske palice. Schádza z výšky nad 8000 m, keď na vrchol chýba už ozaj málo. Zostávajúcej dvojici už nič nestojí v ceste. K vrcholu vedie široký skalný hrebeň. Pomaly krok za krokom, sa blížia k vytúženému snu. Dňa 11. 7., po trinástej hodine, stoja po prvý raz na vrchole osemtisícovky dvaja horolezci z Československa, Slováci Ivan Fiala a Michal Orolin.
Na vrchol vysoký 8125 m vystúpili cestou Hermanna Buhla, čo bol jej druhý priestup. Počas pobytu členovia expedície vystúpili aj na vrchol Rakiotského štítu, 7070 m a spravili dva prvovýstupy na Predvrchol Nanga Parbatu, 7910 m a JV vrchol Nanga Parbatu, 7530 m. S každým vyriešeným problémom sa rozširujú obzory a možnosti.
Po úspechu na Makalu Ivan Gálfy skonštatoval: „Niektoré súčasné problémy svetového horolezectva nesiahajú nad osemtisíc metrov, a predsa sú v centre pozornosti. Práve tam musí nastupujúca generácia našich horolezcov zaujať svoje miesto a pokračovať v začatej ceste. Ostatne, zaväzujú ich k tomu aj naše doterajšie úspechy.“
Tabuľka: Úspešné výstupy na osemtisícovky do roku 1995
| Horolezec | Počet výstupov | Počet zdolaných osemtisícoviek |
|---|---|---|
| Josef Rakoncaj | 9 | 8 |
| Zoltán Demján | 3 | N/A |
| Jarýk Stejskal | 3 | N/A |
| Leopold Súlovský | 3 | N/A |
| Stanislav Šilhán | 3 | N/A |
| Dušan Becík | 2 | N/A |
| Peter Božík | 2 | N/A |
| Jozef Just | 2 | N/A |
| Josef Nežerka | 2 | N/A |
| Jozef Psotka | 2 | N/A |
| Dina Štěrbová | 2 | N/A |
| Ostatní horolezci | 1 | N/A |
tags: #horolezectvo #pred #rokom #1989