Ján Dubovský bol ikonou lyžiarskeho sveta, srdcom lyžiar, tréner, manažér, veľký profesionál a milujúci otec. Zomrel 20. júla 2024. Najbližšia rodina, blízki priatelia, lyžiarska obec a športový svet smútia za jeho odchodom.
FIS kód Jána Dubovského bol 700363. Narodil sa v roku 1960. Bol ženatý a mal deti. Pôsobil ako tréner lyžovania.
Kariéra a úspechy
Dubovský sa stáva druhým a v roku 2001 prvým trénerom reprezentácie SR žien. Na Svetovej zimnej univerziáde (SZU) v zjazdových disciplínach v Jasnej v roku 1999 pôsobil ako tréner.
Ostatné športové aktivity na Slovensku
Na Slovensku sa narodili aj lepší futbalisti ako Dubovský. Najlepší futbalista 20. storočia a vicemajster sveta 1962 Ján Popluhár si chvíľu zahral za Lyon a v Slovane Viedeň. V tomto rakúskom klube uzavrel kariéru aj Jozef Adamec.
Majstri Európy z Belehradu 1976 pri krste knihy o ich úspechu.
Prečítajte si tiež: Kvalifikácia Trénerov
Ján Švehlík hlavičkuje pri víťazstve Slovana 2:0 nad Slaviou Praha 17. júna 1973.
V roku 2000 sa konala anketa o najlepšieho slovenského futbalistu 20. storočia. Výsledky boli férové.
Už sa nedozvieme, v akých kluboch by skončili slovenské futbalové legendy, ak by počas svojej kariéry žili v slobodnom svete.
Aj Švehlík je presvedčený, že najlepší slovenskí hráči z čias socializmu by sa určite uplatnili na Západe. „Pravidelne sme totiž hrávali proti špičkovým tímom v reprezentácii aj európskych pohároch a mali sme dobré výsledky.
Futbalisti a celkovo športovci sa pred Nežnou revolúciou nemali zle v porovnaní so zvyškom československého obyvateľstva. „Boli sme na tom určite lepšie ako bežný človek. Vďaka futbalu sme mohli cestovať a nemali sme tortúry s doložkami. Dostávali sme aj rôzne prémie, vo futbale vtedy fungoval skrytý profesionalizmus. Boli sme síce zamestnaní, ale len formálne a venovali sme sa futbalu. Aj tak nás však mrzelo, že sme nemohli odísť do zahraničia. Je prirodzené, že človek má ambíciu zahrať si za lepšie kluby ako tie, ktoré boli v Československu. Emigrácia bola jediná možnosť, ako hrať s najlepšími na svete.
Prečítajte si tiež: Úloha streleckého trénera
Skvelí hokejisti Peter, Anton a Marián Šťastní emigrovali a stali sa hviezdami NHL.
„Všetci sme túžili zahrať si za lepší klub. Ale v tej dobe to nebolo možné, štát to nedovoľoval. Jedine za cenu emigrácie, a na to bolo treba byť buď veľmi vnútorne silný alebo bezcitný. Pretože emigrácia znamenala, že možno už nikdy neuvidíte najbližších, rodičov, súrodencov, priateľov. A to som ja nedokázal. Nevedel som si predstaviť, že by som už nepohladil mamu, nestretol sa s otcom.
„Museli sme splniť vekovú podmienku 32 rokov. Okrem toho bolo potrebné mať za sebou odohraté zápasy v reprezentácii a ďalšie úspechy. Pre nás by však boli prestupy zaujímavé po titule majstrov Európy v roku 1976, keď bol o nás záujem.
„Komunisti nás nepustili. Dali nám nejaké medaily, peniaze a označili nás za vzor pre mládež.
„Po Dukle som sa vrátil do Slovana, no ten už bol v tom čase len priemerný. Kvalitní hráči z neho odišli, ja som zaň hral ďalej a čas bežal. Mal som tridsať, neskôr tridsaťdva, čím som splnil podmienky na prestup do zahraničia. Samozrejme, v tomto veku ma už žiadny veľký klub nechcel. Ozval sa mi bývalý vicemajster sveta Josef Masopust, ktorý trénoval v druhej belgickej lige klub KSC Hasselt. „Odišiel som tam aj s Dušanom Galisom. Vtedy tam už bol stopér Rostislav Václavičík, ktorý predtým hral za Brno. Za Hasselt som odohral dve sezóny. Podmienkou predĺženia kontraktu bol postup do prvej ligy, ktorý sa nám nepodaril. Vrátil som sa do Slovana, kde som bol ako 34-ročný fakticky nepotrebný. Ozval sa mi však tréner Anton Malatinský, ktorý trénoval v St. Pöltene. Futbalovo som teda dožíval v druhej rakúskej lige a hral so mnou spoluhráč z Belehradu Antonín Panenka aj Ladislav Kuna.
Prečítajte si tiež: Karate a Olympijské Hnutie
„Keď som odchádzal do Hasseltu, musel som to riešiť cez Pragosport, cez ktorý som musel režimu odvádzať aj časť výplaty, kým som hral v zahraničí. Na prestup som však potreboval papier od Telovýchodnej jednoty, ktorá vtedy zastrešovala Slovan. Museli podpísať, že súhlasia s mojím odchodom.
„Až jeden kamarát z Telovýchodnej jednoty mi pošepkal, v čom je problém. Chceli, aby som za seba našiel náhradu a ešte to aj zafinancoval.
„Boli také časy. Hráči boli zamestnaní, a keď nedostali výstupnú pečiatku, nemohli odísť. Navyše prestupy riešil zväz. Mal som viacero ponúk - z Eintrachtu Frankfurt, FC Metz, Young Boys Bern. Moji vrstovníci sa dostali von skôr, len ja som trčal doma. V Prahe si postavili hlavu, Adamec nesmie ísť nikam! Všetky žiadosti zmietli zo stola. A na emigráciu som nemal žalúdok. Hnevalo ma to, ale nepomohol som si. Adamec nebol skrátka vyvolený.
„Sumy za najlepších hráčov sú privysoké. Kluby to s platením futbalistov prehnali, a preto majú mnohé slávne tímy veľké dlhy a finančné problémy. Je to však realita. Keď chcete mať kvalitných futbalistov, musíte ich zaplatiť. V športe je však pekné, že chudobnejší či slabší tím môže prekvapiť. Aj preto je Švehlík pred majstrovstvami Európy optimista. „Ani my sme do Belehradu nešli ako favoriti a prekvapili sme. Teraz síce v slovenskej reprezentácii nemáme veľa extra hráčov, ale nemusia mať hlavy dole. A po turnaji sa dobre predať.
Najlepších futbalistov pripravil o veľkú celosvetovú kariéru tým, že ich do zahraničia pustil až vo veku 32 rokov.
Dáni majú podobný počet obyvateľov (momentálne 5,8 milióna, Slovensko 5,45) a takisto mali svoju najlepšiu generáciu ešte pred pádom železnej opony.
„Títo Dáni boli určite porovnateľní s našimi výbornými hráčmi,“ tvrdí Švehlík, ktorý vo finále Eura 1976 strelil gól na 1:0. Zápas Československa s Nemeckom sa vtedy skončil 2:2 a rozhodla ho v rozstrele legendárna penalta Antonína Panenku do stredu brány.
Ján Švehlík. „Neviem, koľkých by vtedy Barcelona zo Slovana kúpila, neviem, či aj mňa.