Už v 4. - 6. storočí bolo územie terajšieho mesta na základe vykopávok v osadách Rudno, Stará a Malá Vieska osídlené Slovanmi, ktorí do Muránskej doliny prišli z terajšieho územia Poľska. Prevažne to boli baníci.
O 200 rokov neskôr utlmil rozvoj osady v roku 1241 vpád Tatárov. Ale život sa obnovil, lebo už v roku 1243 bula Belu IV., uhorského kráľa, je prvou zachovalou písomnou správou o Jelšave, ktorou daruje časť Muránskej doliny po hrad Jelšavu a celé Štítnické panstvo Filipovi a Dietrichovi Bebekovcom za zásluhy v bojoch s Tatármi.
V tomto období bol založený i prvý železiarsky podnik "DETRHO", čo svedčí o ťažbe železnej rudy v blízkom okolí. K ďalším najstarším písomným pamiatkam patrí aj listina Ondreja III. Benátskeho, posledného Arpádovca, ktorá rieši spor o ustálenie hraníc pozemkov.
V nasledujúcom 14. storočí prichádzali ďalší novousadlíci - nemeckí kolonisti - baníci, ktorí dolovali, ťažili a spracuvávali železnú rudu, Jelšava sa stala kráľovskou osadou s rozvinutým baníctvom a v II. polovici 14. stala sa mestom.
V roku 1539 bolo mestom so zriadeným magistrátom a kráľovským majetkom - fistus regius - tržným právom. Následne v roku 1550 bola založená mestská škola. Najvýznamnejší z jelšavských rodákov - Juraj Fabricius, ktorý základné vzdelanie získal v Jelšave a po ukončení štúdií na Karlovej univerzite v Prahe, sa stal rektorom tejto školy.
Prečítajte si tiež: Jelšava: História a pamiatky
V roku 1552 mesto získalo i právo meča, ktoré mu udelil Ferdinand l. No v nasledujúcich rokoch, presnejšie v roku 1556, vtrhli do mesta Turci, ktorí ho vyplienili a zapálili. Pri jeho obrane padlo 452 občanov a 400 bolo zajatých a odvlečených.
Špeciálnymi kovospracujúcimi remeselníkmi boli zvonkári, ktorí svoje výrobky, zvonce a spiežovce výhodne, pomocou furmanských povozov, vyvážali do južných štátov Európy, ba i do Turecka a severnej Afriky. Vzhľadom na dobrú ekonomickú situáciu tých čias, už v roku 1573 v okolím mesta jestvovali 5 hút a 4 hámre na spracovanie železa a iných kovov.
V rokoch 1796 - 1801 tunajší zemepán Andrej Koháry dal v klasicistickom slohu vystavať kaštieľ na mieste údajného templárskeho kláštora. Dvojposchodovú budovu pristavali k staršej renesančnej stavbe z polovice 16. storočia.
V nasledujúcich rokoch, priaznivých pre rozvoj mesta, bola v roku 1879 na podnet školského inšpektora Viliama Gróza založená mestská škôlka. Rozmach v školstve pokračoval ďalej zriadením učňovskej školy v roku 1883. Riaditeľom sa stal Samuel Jurin a školským dozorcom Imrich Czibur, advokát.
Na popud obyvateľov mesta, po zlých skúsenostiach s požiarmi v Jelšave v rokoch 1551, 1575, 1711, 1745, 1800 a najmä posledným v roku 1829, vznikol roku 1873 prvý dobrovoľný hasičský zbor. V roku 1875 malo mesto ciachovňu na meranie váh a dÍžkových meradiel.
Prečítajte si tiež: Jelšava: História poľovného domu
Bol založený Poľovnícky spolok, ktorého predsedom sa stal Barnabáš Zsoldoš, honvédsky kapitán. Veľkým pokrokom pre celú Muránsku dolinu bolo spustenie prevádzky železničnej trati Plešivec - Jelšava - Revúca - Muráň. Stalo sa tak 20. 11. O jej výstavbu sa zaslúžili: Gejza Kubínyi - zemský poslanec z Jelšavy, Gusztav Bazilides - mešťanosta, Ondrej Podhradszký - riaditeľ lesov Coburgovského panstva, Aurel Kuna - hlavný slúžny, Imrich Czibur - mestský právnik. Na jej výstavbu prispelo mesto sumou 30 000 zlatých a gróf Coburg sumou 90 000 zlatých.
Rok 1894 je pamätný vznikom magnezitového priemyslu na Slovensku, kedy bola dostavaná prvá pec na pálenie tejto suroviny. Bola postavená v Teplej Vode v miestach "vyšného mlyna". Postavili ju podnikatelia z Kobánye (Maďarsko) Vojtech Uhliarik a Pavol Mansfield. O tri roky neskôr boli postavené ďalšie dve pece na pálenie magnezitu v lokalite, kde je dnes benzínové čerpadlo. Majiteľom bola firma Magyar magnezit termékek r.
Jelšava v lete roku 1968 žila pokojným, trochu komótnym životom malého mesta vzdialeného od maďarských hraníc niekoľko desiatok kilometrov. Tak ako celé Československo, aj miestni boli 21. augusta 1968 v šoku - do ich mesta dorazila sovietska armáda od neďalekého Plešivca.
Približne tisícpäťsto sovietskych vojakov sa zdržalo v Jelšave dlhšie, ako miestni predpokladali. Sovieti si urobili v Jelšave svoju malú guberniu. Mali kasárne aj vlastné minisídlisko s deviatimi bytovkami ohradenými plechovým plotom. „Vojaci nechodili do mesta, väčšinou len dôstojníci,“ hovorí.
Deti chodili do školy. Do svojho pavilónu s vlastnými učiteľmi aj s telocvičňou, ktorú miestni dodnes nazývajú ruská. Sovietski dôstojníci a ich rodiny si vytvárali vzťahy a priateľstvá aj s Jelšavčanmi, radoví vojaci nie. „To boli chudáci. Slúžili tri roky v ťažkých podmienkach. Ľudia, ktorí chodili po pomyje, hovorili, že vojaci jedli väčšinou len kaše.“
Prečítajte si tiež: Svätý Peter: Vývoj miestnej strelnice
Sovieti v Jelšave kšeftovali so všetkým. Vraj aj so zbraňami, pričom samopal nestál až tak veľa. Kolesár si spomína na už nebohého známeho, ktorý obchodoval s vojakmi aj s dôstojníkmi. Chovali svine aj kravy, časť zjedli, zvyšok predali. Keď nebolo nič iné, prišli na rad konzervy, cukor a múka. Jelšavčania kupovali vo veľkom a prelievali pohonné hmoty do sudov, ktoré potom skrývali a často ich zakopávali aj do hnoja.
Keď sovietske vojská odchádzali z Československa, poslali Jána Lacha do Jelšavy, aby prebral kasárne a strážil ich. Pamätá si presne, že 5. Kasárne našiel vo veľmi zlom stave. V niektorých budovách zostali len holé múry. Chýbali dvere, niekde vytrhali aj zárubne, ukradli aj káble zo stien. „Strelnica bola plná čiernych stavieb v dezolátnom stave, ktoré nespĺňali ani statické normy. Vyzeralo to, ako keby niekde v tajge pochytali ľudí a tí stavali. Do bednenia sypali tehly a liali betón. Žiadne viazanie tehál.
Lach hovorí, že pre sovietskych vojakov bol odchod z Československa niečo strašné. Manželky a rodiny dôstojníkov odchádzali do Ruska, ale nemali kde bývať. Niektoré prespávali na staniciach. Radoví vojaci v stanoch.
Dvadsaťročný Petr Niklas bol jedným z prvých vojakov, ktorí prišli do Jelšavy. „Kasárne vyzerali zle. Okná aj dvere boli porozbíjané, všade bordel. Ján Lach bol správcom budov. Pamätá si, že na rekonštrukciu zničeného majetku išli „neskutočné“ peniaze, aby tam „naši“ mohli vôbec fungovať.
Aj slovenskí vojaci však z Jelšavy odišli. „Armáda je vždy prínosom pre lokálne ekonomiky. Likvidácia posádky bol posledný klinec do rakvy Jelšavy. Najprv plánovali objekt prerobiť na väznicu, ale projekt nevyšiel. Kasárne a postupne aj byty prešli do vlastníctva mesta.
Veľký ruský investor mal v kasárňach postaviť fabriku za 330 miliónov dolárov a zamestnať stovky ľudí, ale z obrovskej investície napokon nič nebolo. „Kasárne sú pre mesto viac záťaž, ako prínos.