Milan Šimečka bol významný slovenský intelektuál, filozof, spisovateľ a disident. Jeho život a dielo sú úzko späté s politickými a spoločenskými zmenami v Československu v 20. storočí.
Mladosť a štúdium
Narodený: 6.3. Zomrel: 24. 9. Bol najmladším z troch súrodencov, matka bola v domácnosti, starala sa o deti. Najstaršia je sestra Ilona, nasleduje brat Alfréd. Im a ich rodinám vďačil za to, že aj keď ako 14 ročný prišiel pri bombardovaní o matku, necítil sa počas dospievania ako opustená sirota, povedal na oslave svojej päťdesiatky.
Po skončení gymnázia (1949- 53) v Olomouci, študoval na Filozofickej fakulte v Brne filozofiu , českú a ruskú literatúru. Počas štúdia pracoval ako pomocná vedecká sila v slovanskom seminári, v knižnici, čo využil na to, aby prečítal množstvo literatúry a spomína na to, ako jednu z naúžasnejších etáp svojho života. Po skončení štúdia sa oženil s PhDr. Evou Lahodovou, ktorá študovala na tej istej fakulte angličtinu a češtinu.
Krátko pracoval v Kroměříži na Jedenásťročnej strednej škole, kde bol aj ubytovaný (1953-4). Od jesene roku 1954 pracoval a žil trvale na Slovensku. Začínal ako asistent na Lekárskej a Farmaceutickej fakulte, kde učil budúcich lekárov a farmaceutov marxistickú filozofiu.
Akademická kariéra
Od roku 1957 až do ukončenia akademickej kariéry v roku 1969 pracoval ako vysokoškolský učiteľ na Vysokej škole múzických umení. Prevažne učil filozofiu, v tom čase samozrejme marxistickú, ale občas vyučoval aj iné predmety. Nebol typom akademického filozofa, skôr humanistického intelektuála, ktorý sa primárne zaujímal o literatúru a písanie. Bolo pre neho šťastím, keď si našiel tému, ktorej sa mohol aj v tomto rámci venovať nezávisle a ktorá ho bytostne zaujala. Boli to utópie, ich história a teoretické rámce.
Prečítajte si tiež: Cobra Hliníková: Detaily a špecifikácie
Fascinovalo ho, ako sa vždy znova a znova objavil spasiteľ, ktorý odmietol všetku skúsenosť ľudstva a skonštruoval teoretickú záchrannú sieť, model ideálneho usporiadania ľudskej spoločnosti. Stačilo málo - naplniť ho a tu to celé zvyčajne aj končilo. Tieto analýzy teórií a modelov ho neúprosne priviedli až k marxizmu a jeho utopickým črtám. Tým si, samozrejme, podpílil konár, na ktorom sedel.
V roku 1963 publikoval knihu Sociálne utópie a utopisti, s ktorou témou sa aj habilitoval za kandidáta vied (1964). S problémami, pretože to nebola nijako striktne marxisticky spracovaná téma a ešte ťažšie bolo obhájiť pokračovanie tejto témy v knihe Kríza utopizmu (1967).
Na prelome rokov 1967-8 strávil semester v západonemeckom Mainzi (Mohuči), čo pre neho znamenalo nesmierny zdroj intelektuálnej inšpirácie. Už z Nemecka písal štúdie o Marcusem, Adornovi, študentských revoltách a vnímal ich interpretáciu svojich i našich problémov a definitívne opustil bezpečnú akademickú metódu v prospech živej reflexie skutočnosti. Zoznámil sa tiež s prácami Orwela, ktorý mal na jeho myslenie a život významný vplyv. Už dovtedy skeptický k pokusom o kolektívnu sebarealizáciu a ľudské šťastie obracia pozornosť k individuálnemu ľudskému životu, jeho smerovaniu, prežívaniu a zobrazovaniu v umení. K ľudskej skutočnosti a jej previazanosti so sociálnou skutočnosťou.
Publicistická činnosť a obrodný proces
V šesťdesiatych rokoch bol Milan Šimečka veľmi plodným publicistom. Boľavou témou československého spolužitia v jednom štáte bolo nerovnoprávne postavenie Čechov a Slovákov, ktoré sa stalo aj jednou z nosných tém obrodného procesu v roku 1968. Môžeme sledovať, že veľká diskusia, ktorú vyvolal na túto tému Kultúrny život, našla iba malú odozvu u Čechov, ale Slovákom pomohla sformulovať svoje postoje, požiadavky a krivdy. M. Ďalšia téma sa týkala problémov modernej spoločnosti (Pred problémami otvorenej spoločnosti, KŽ č. 7/68).
Demaskuje mýty o našej minulosti ako napríklad mýtus autenticity individuálnej vývinovej línie jednotlivých krajín tzv. socialistického bloku, o špecifickej československej, maďarskej, poľskej ceste. Tá bola autentická potiaľ, pokiaľ sa to hodilo ideológii ZSSR na zastieranie svojho dirigizmu a zasahovania do politiky suverénnych štátov. Začiatok každej „revolúcie“ privítal ako dôkaz individuálnej cesty, ale čoskoro trval na unifikácii, ktorú si bezostyšne vynucoval, v Maďarsku už v 1956 a u nás v auguste 1968.
Prečítajte si tiež: Porovnanie kosačiek a vyžínačov: Ktorý nástroj je pre vás?
Problémy otvorenej spoločnosti, ako ich otváral jeden po druhom -ekonomická stagnácia, spotrebiteľská nespokojnosť, nemožnosť realizácie aj banálnych ľudských túžob, potrieb viedlli podľa neho k stavu permanentnej kultúrnej revolúcie vo vedomí ľudí. Ďalšou veľkou témou Milana Šimečku v šesťdesiatych rokoch je samotný obrodný proces.
V jednom z kľúčových článkov Pravda o našej obrode (KŽ č.27/1968) začína uvádzať na pravú mieru interpretáciu prebiehajúcich procesov, ktoré si strana interpretovala, podľa dlhoročného zvyku, na svoj spôsob a pripisovala si zaň zásluhy. Ukazuje ako je to oneskorený a sebazáchovný akt a načrtáva jasné línie, kadiaľ by cesta naďalej viesť nemala. Ukázalo sa, že tento retrográdný pohyb možný bol, akoby bola táto analýza preň návodom s negatívnym znamienkom, volal sa normalizácia.
Návrat do Európy je názov článku v 11 čísle KŽ z roku 1968. Analýza naliehavosti návratu do nášho prirodzeného duchovného sveta sa mu javí osudová. To, čo sme odmietli, s čím nás spájali hodnoty, založené na antike, kresťanstve, humanizme, osvietenectve nám trpko chýba a odsunulo nás to do izolácie, ktorej pôvab môže spočívať akurát tak v priemernosti, hlivení, sociálnej istote, ktorá aj hlupákovi zabezpečí slušnú kariéru ak má ohybnú chrbticu. Na tieto úvahy nadväzuje vo svojich pozdejších prácach, najmä v Obnovení poriadku.
Normalizácia a disidentská činnosť
V roku 1969 prebiehali na pracoviskách stranícke previerky a tí, ktorí boli vylúčení zo strany, boli umiestňovaní vknižniciach, dokumentáciach a iných podradných zamestnaniach, za ktoré sa často ešte museli upísať spolupráci so Štátnou bezpečnosťou. Milan Šimečka napísal vedeniu školy list, v ktorom im oznamoval, že nereflektuje na takéto miesto, pretože by sa ocitol v lživej skutočnosti.
Je ťažké si predstaviť takú radikálnu zmenu v živote človeka ako je prechod z dlhoročného akademického pôsobenia, do manuálneho zamestnania. Výhodou Milana Šimečku bola jeho komunikatívnosť a zvedavosť na ľudské osudy, ich vnímanie a prežívanie. O tejto jeho črte hovorila aj Jiřina Šiklová. Prišiel za nimi do miestnej krčmy v dedine, kde mala chalupu a za chvíľu sa bavil s prítomnými, kládol im otázky a dostával odpovede. Stal sa ich priateľom.
Prečítajte si tiež: Kusa JAG 1 reflexná kuša – Recenzia
Jíři Hanzelka zasa svedčí o tom, ako ho na Bard college počúvalo okolo 500 ľudí rôznych národností so zatajeným dychom, podobne ako ho počúvali malé spriatelené spoločenstva. Pretože hovoril o tom, čo máme my všetci ľudia spoločné: utváranie charakteru, jeho citového náboja, ktorým sa vzťahuje k individuálnemu ľudskému životu, utváranie vlastnej ľudskej skutočnosti. Myslím, že toto je rys Šimečkovej povahy, ktorý okolo neho vytváral čosi pobné svätožiare, hovorí J. Hanzelka. (s. My, ktorí sme ho poznali sme vnímali jeho charizmu, takú nevšednú u intelektuála, ktorá sa prejavovala hlavne v jeho schopnosti nadviazať kontakt s takmer každým človekom..
V centre jeho pozornosti bol individuálny ľudský život, nadobudol presvedčenie, že dejinnosť sa utvára nie v parlamentoch, sieňach a veľkých stretnutiach, ale v životoch individuálnych ľudí. Tam sa utvárajú aj hodnoty života, posúvajú jeho medze. Na morbiditu normalizačných začiatkov, previerok a vyhadzovania ľudí z práce,vrátane manželiek, znemožňovanie štúdia detí napísal aj list na ÚV KSS, kde ho prevzal ešte Dubček na jeseň 1968. (po novembri 1989 bol list zverejnený). Nikto si nemôže myslieť, že sa obete normalizácie nebránili.
O živote Milana Šimečku z tohto obdobia vieme hlavne z jeho korešpondencie, najmä s Vilémom Prečanom, ktoré vydal v knihe Die sieben Jahre von Prag. Listy sú vôbec zvláštnou formou svedectva o rokoch 1970-1989. Listy sa stali pre túto komunitu osobitným žánrom nezávislej tvorby, relevantným prostriedkom na sebavyjadrenie, formou kontemplácie a filozofovania, dokonca ako povedal D. Tatarka, znamenali “aj pozdvihnutie ducha, čosi ako krásny, povznášajúci spev.“ Smutným vyvrcholením boli listy z väzenia. Najznámejšie sú práve Havlove a Šimečkove. Listy mali, podobne ako celý disent, dvojaký charakter: reflexívny a obranný.
Predsa len sa mu nezdalo správne, aby vzdelaní ľudia boli podobne ako on vyvrhnutí na okraj spoločnosti a nemohli realizovať svoje schopnosti, márnili svoje životy. Napísal list Colotkovi, ktorý ho aj prijal, to ale bol jediný efekt. Obranný list však bol napísaný. Colotka potom šíril v kuloároch, že Šimečka si sťažoval hlavne na to, že musí skoro vstávať, pretože pracovná doba začínala o šiestej.
V Čechách a najmä v Prahe bolo zbavených publikačnej možnosti oveľa viac ľudí ako na Slovensku, s iným zázemím a históriou. Aktívni profesionálni spisovatelia začali svoje hotové diela vydávať sami. Tak ako prvá vznikla Edice Petlice, ktorú založil Ludvík Vaculík, aby mal ako vydať svoju hotovú knihu a knihy svojich priateľov a známych. Začali písať fejtóny, ako žáner, ktorý skvele vystihoval dobu, do tejto aktivity sa zapojil aj Milan Šimečka.
Pre Milana Šimečku a jeho duševné zdravie mala skupina ľudí, ktorí naďalej písali, reflektovali život spoločnosti a svoje vlastné životy a vydávali túto tvorbu pod vlastným menom, význam ako zjavenie. Jeho život znova nadobudol podstatu svojho zmyslu. Na chleba si chodil zarobiť na stavbu a dušu živil tvorivou činnosťou. Hlavne sa zbavil beznádejnosti a depresie. Hľadal formu pre svoje sebavyjadrenie, nadviazal na svoju analytickú publicitiku zo šesťdesiatych rokov a naplno využil úplnú slobodu vyjadrovania. Výsledkom bola kniha Obnovenie poriadku. Vyšla v roku 1978 v spomínanej edícii Petlice v češtine a získala Cenu roka, ktorú L. Vaculík vypísal. (Seifertová cena) V nasledujúcom roku, vyšla v Indexe, exilovom vydavateľstve v Kolíne n/Rýnom.
Kniha je brilantnou analýzou procesu normalizácie, nielen ako súboru sociálnych a politických procesov, ale aj procesov, ktoré prebiehajú v normalizujúcej osobnosti. Celý proces depersonalizácie, celý Kafkov Jozef K je tu pred očami čitateľa vytváraný, zároveň i proces ako sa tomu ubrániť. Esejistický štýl obsahuje teoretické analýzy, aj skutočnosť aj živého človeka, ktorému sa táto skutočnosť deje. Je to kniha písaná v prvej osobe so zreteľnou osobnou angažovanosťou a zodpovednosťou vo vlastnom živote, so spytovaním svedomia a trápením sa nad tým, že predurčuje nielen osud svoj, ale aj celej rodiny. Smerovanie k osobnej integrite je podložené vedomím, že ani pre vlastné deti nemôže urobiť človek viac ako to, že si uchová česť a svedomie, aj keď sa tieto eventuálne nedostanú k oficiálnemu vzdelaniu. Ako sa možno dozvedieť v Svetelných znameniach syna Milana (Martina), mal pravdu.
Začiatkom sedemdesiatych rokov sa zatýkalo v Čechách v súvislosti s voľbami v roku 1971 a u nás asi z federálnej solidarity zatkli v roku 1972 manželov Kalinových. Predmetom obžaloby bolo oné podvracanie republiky tým, že vo svojom byte púšťali pesničky Karla Kryla, a to aj návštevám. Jednou z nich bol aj Milan Šimečka s manželkou, preto si pokladal za povinnosť sedieť pri ich pojednávaní v súdnej sieni, na čo bolo treba nemalú odvahu. Vzápätí bol vypočúvaný a odvtedy ostro sledovaný.
Do tejto samizdatovej aktivity prizval aj Miroslava Kusého, s ktorým sa stretávali a po roku 1976 stále častejšie. V tom roku, v októbri, navštívil M. Kusého Vladimír Mlynář s manželkou a uskutočnilo sa stretnutie niekoľkých odvážlivcov na čele s Milanom Šimečkom a zaujímavá beseda o situácii. Bratislava prestávala byť izolovaná.
Keď M. Kusý podpísal Chartu 77, vytvorili v Bratislave základ disidentskej spoločnosti, ktorú vyhľadali vždy tí, ktorí sa dostali do nepriazne režimu. Spolu s J. Milan Šimečka ťažko niesol, že odborného miesta na Katedre anglickej literatúry zbavili aj jeho manželku Evu. Napriek mnohým pokusom ju nenechali pracovať na žiadnom kvalifikovanom mieste. Pani Šimečková dostala zo stresu ťažkú cukrovku, prechádzala depresiami, pretože jej práca vysokoškolskej učiteľky angličtiny, vedeckej pracovníčky a prekladateľky bola podstatnou časťou jej identity, ale na rozhodovanie sa svojho manžela o jeho angažovanej tvorivej činnosti nikdy netlačila, pretože vedela, že je to jeho existenciálna činnosť.
Rukojemníkmi sa stali aj obidvaja synovia. Kým starší Peter sa ešte dostal na gymnázium a z neho na Strojnícku fakultu TU, mladší Milan spadol naplno do perzekučnej mašinérie. Nedovolili mu študovať na žiadnom gymnáziu ani strednej škole, musel nastúpiť do učilišťa Slovnaftu, kde sa vyučil v odbore potrubár a nakoniec mohol zmaturovať. V roku 1977 bol Peter v prvom ročníku vysokej školy. Keď zúrila propagandistická akcia proti Charte 77, zavolal si dekan fakulty Milana Šimečku ako otca a varoval ho, že, keď podpíše, jeho syn bude na hodinu zo školy vyhodený. Nepodpísal. To bola jediná daň rodine.
Od roku 1978 sa začala schádzať skupina, prevažne chartistov, Kvartál, do ktorej bol Milan prirodzene prizvaný už od prvého stretnutia u Václava Havla. Keď Havla zatvorili, snažil sa vlastnou aktivitou udržať toto spoločenstvo tým, že opakovane ho pozýval na chatu svojich svokrovcov do Brna. Toto spoločenstvo začalo vydávať Obsah. Písal články, dával rozhovory, po Obnovení poriadku, ktoré bolo preložené do mnohých jazykov, sa stal európsky známou osobnosťou, ako môžeme vidieť v jeho bibliografii.
V tomto období bolo viacero uväznených z prostredia Charty a celkove bola depresívna atmosféra, čo vždy bola pre Milana voda na mlyn. Vytvoril spoločný projekt reflektovania skutočnosti s M. Kusým, zorganizoval týždenné čítanie jednej kapitoly vždy jedného autora a za rok napísali dvojknihu, ktorá dostala názov Veľký brat a Veľká sestra. V roku 1980 vyšla ako samizdat. V Toronte vyšla pod názvom Európska skúsenosť s reálnym socializmom (1984)zásluhou M. Kvetku (DS).
Nie je preto náhoda, že bol v máji 1981 uväznený spolu s takmer tridsiatimi ďalšími v kauze tzv. mikrobus. Na hranici s Nemeckom bol colníkmi zadržaný mikrobus, ktorý prevážal literatúru, ktorú vydávali exilové vydavateľstva (Listy, Proměny), knihy a nejakú rozmnožovaciu techniku, čo vtedy boli väčšinou písacie stroje, blany a farby do xeroxov a pod. Štb využila túto skutočnosť na zadržanie viacerých disidentov a pripravovala proces. Najskôr to bola sprisahanecká skupina Ruml a spol, pozdejšie Šiklová a spol. To mu trochu odľahlo, pretože Šiklovú aspoň poznal, kdežto s Rumlom sa zoznámil až keď ich prepúšťali z väznice (viď Kruhová obrana, str. 215) , posledná úvaha O smutku a radosti z dějin) o väzení zostal vyše roka, najskôr v Bratislave, odkiaľ rodina nedostávala žiadnu korešpondenciu, až do októbra, kedy prišiel list č. 17, čo vieme kvôli tomu, že si ich čísloval. Zvyšok času strávil, potom v Ruzyni. O prežívaní väzenia svedčia jeho Listy z väzenia. V roku 1999 sa ich podarilo vydať v podobe, v akej sa zachovali.
Ešte pred uväznením začal písať Šimečka úvahu o knihe G. Táto stať pod názvom „Môj súdruh Winston Smith“ bola v prvých dňoch a týždňoch roku 1984 uverejnená v najprestížnejších svetových novinách, vrátane New York Times.
Po prepustení z väzenia skončil s manuálnym zamestnaním, oznámil patričným orgánom, že sa bude živiť písaním, čo mu nemohli zakázať, ako ani nemohli z...