Kanoistika na divokej vode je odvetvie kanoistiky, pri ktorej pretekári súťažia na rýchlo tečúcej a perejnatej vode na kanoe alebo na kajaku. Preteky v slalome na divokej vode (vo vodnom slalome) sa uskutočňujú vo všetkých vekových kategóriách pretekárov a v týchto kategóriách lodí a posádky: kajak jednotlivcov muži (označenie K1M), kajak jednotlivkýň ženy (K1Ž), kanoe jednotlivcov muži (C1M), kanoe jednotlivkýň ženy (C1Ž) a kanoe dvojíc (C2), pričom vo všetkých kategóriách sa koná aj súťaž trojčlenných družstiev (označenie 3 x K1M, 3 x K1Ž, 3 x C1M, 3 x C1Ž, 3 x C2).
Podstatou pretekov je čo najrýchlejšie a bez chýb prejsť 200 - 400 m dlhú trať s prírodnými a umelými prekážkami. Trať je vytýčená 18 - 25 bránkami širokými 120 - 400 cm, z ktorých je 6 protiprúdnych. V kategórii K1M by malo absolvovanie trate trvať asi 95 sekúnd, nemalo by však trvať menej než 90 sekúnd.
Bránky sú tvorené dvoma tyčkami priemeru 3,5 - 5 cm a dĺžky 160 - 200 cm, ktoré sú buď zavesené asi 20 cm nad vodou, alebo jedna je nad vodou a druhá na brehu. Rozlišujú sa poprúdne (pretekár ich absolvuje v smere prúdu toku, vytýčené sú tyčkami natretými po celej dĺžke 20 cm širokými bielymi a zelenými pruhmi) a protiprúdne bránky (pretekár ich absolvuje proti prúdu toku, vytýčené sú tyčkami natretými po celej dĺžke bielymi a červenými pruhmi, pričom spodný okraj každej tyčky musí byť dookola zvýraznený čiernym pásom širokým 2 - 2,5 cm). Poradie bránok je vyznačené číslami, pričom zo strany, z ktorej pretekár nesmie bránku prejsť, je číslo na tabuľke priečne prečiaknuté červenou farbou.
Posledná bránka nesmie byť umiestnená menej ako 15 m a viac ako 25 m pred cieľom. Cieľ je viditeľne vyznačený buď na obidvoch brehoch dvoma žltými tyčkami, alebo transparentom s nápisom cieľ. Všetky bránky sa môžu prechádzať v predpísanom smere ľubovoľným spôsobom, ale podľa číselného poradia a zo správnej strany bránky.
Prejazd bránky sa začína, keď sa loď, telo alebo pádlo pretekára dotknú tyčky bránky alebo keď hlava alebo len časť hlavy pretekára (u C2 jedného z pretekárov) pretne spojnicu tyčiek bránky. Prejazd bránky je ukončený, keď pretekár začne prejazd ktorejkoľvek nasledujúcej bránky alebo keď pretne cieľovú líniu. Za bezchybný prejazd bránky (0 trestných sekúnd) sa považuje ten prejazd v správnom smere, pri ktorom celá hlava pretekára (alebo obidvoch pretekárov pri kategórii C2) a súčasne loď alebo jej viditeľná časť pretnú spojnicu medzi dvoma tyčkami bránky.
Prečítajte si tiež: Vývoj kajaku K1
Penalizáciou 2 trestnými sekundami (žltý terč s číslom 2) sa postihne taký prejazd bránky v správnom smere, pri ktorom sa pretekár dotkne jednej alebo obidvoch tyčiek hlavou, telom, rukou, pádlom alebo loďou (platí to aj pre dotyk tyčiek pri ich rozkývaní vetrom alebo iným členom družstva). Penalizáciou 50 trestnými sekundami (červený terč s číslom 50) sa postihuje vynechanie bránky, prejazd bránky opačným smerom, úmyselné odhodenie tyčky, prejazd s hlavou mimo spojnice tyčiek bránky, prejazd s loďou mimo spojnice tyčiek bránky, prejazd eskimáckym obratom alebo prekročenie limitu 15 sekúnd na prejazd všetkých členov družstva cieľovou líniou trate. V prípade akýchkoľvek pochybností musí byť vždy rozhodnuté v prospech pretekára.
Preteky, pri ktorých pretekári štartujú v pravidelných intervaloch, sa skladajú z dvoch jázd, pričom do výsledkov sa započítava lepšia jazda (s menším počtom sekúnd). Výsledok každej jazdy je daný súčtom času v sekundách, za ktorý pretekár absolvoval trať, a trestných sekúnd získaných za nesprávny prejazd bránok. V prípade, že dvaja pretekári dosiahnu rovnaký výsledok, vyhráva pretekár, ktorý dosiahol v horšej jazde lepší výsledok.
Paralelný slalom sa jazdí na dvoch rovnakých súbežných tratiach so 7 - 9 bránkami (z nich 2 - 3 sú protiprúdne) vytýčenými na širokej rovnomerne tečúcej rieke alebo na stojatej vode. Preteky sa skladajú z dvoch jázd, pričom pri druhej jazde si pretekári vymenia trate. Súťaží sa vylučovacím spôsobom, čo znamená, že do ďalšieho kola postupuje pretekár s lepším súčtom výsledkov obidvoch jázd. Dotyk na jednej bránke je postihovaný penalizáciou 1 trestnou sekundou, pretekár, ktorý bránku neprešiel alebo ju absolvoval s penalizáciou 50 trestnými sekundami, je z ďalších jázd vyradený.
Pri pretekoch v klasickom zjazde na divokej vode majú pretekári na zjazdových lodiach čo najrýchlejšie absolvovať predpísanú trať na rýchlo tečúcej až divokej vode s minim. obťažnosťou WW1 a s odporučenou max. obťažnosťou WW3 - 4 (tabuľka Stupne obťažnosti divokej vody). Minimálna dĺžka trate je 2 km a maximálny čas zjazdu menej než 30 minút. Trať nesmie obsahovať nezjazdné miesta. Nebezpečné miesta, splavy alebo hate majú byť označené, prípadný prejazd cez ne má byť uľahčený umiestnením navádzacej bránky, pričom pretekári majú byť vopred upozornení na možnosť prejazdu. Štartuje sa v pravidelných minimálne 30-sekundových intervaloch.
Pri pretekoch v šprinte na divokej vode majú pretekári na zjazdových lodiach čo najrýchlejšie absolvovať 200 - 600 m dlhú trať s minimálnou obťažnosťou WW2. Preteky sa skladajú z dvoch jázd a výsledok pretekára je daný súčtom časov obidvoch jázd v sekundách. Štartovací interval pretekárov je minimálne 30 sekúnd.
Prečítajte si tiež: História slovenského vodného slalomu
Pri pretekoch vodáckeho maratónu majú pretekári na zjazdových lodiach v čo najkratšom čase absolvovať predpísanú trať s minimálnou obťažnosťou WW1. Dĺžka trate má byť taká, aby najrýchlejšia loď dosiahla čas vyšší ako 1 hodinu. Štart je hromadný a je povolený pretekárom, ktorí v roku usporiadania pretekov dosiahnu vek minimálne 10 rokov. Počas pretekov musí byť pretekárom k dispozícii jedno stanovište s občerstvením (nápojmi).
Pre účastníkov pretekov v kanoistike na divokej vode platia bezpečnostné predpisy, podľa ktorých všetci pretekári musia byť dobrými plavcami a pri štarte musia byť vybavení ochrannými prilbami a plávacími vestami s nosnosťou najmenej 6 kg, pretekári v zjazde aj zodpovedajúcou obuvou. Pretekár musí byť upevnený v lodi tak, aby bol schopný dostať sa za každých okolností sám z prevrátenej lode.
História vodného slalomu na Slovensku
Samostatné súťaže však na Slovensku boli organizované až na konci 40-tych rokov. Ako najstaršie na Slovensku sú považované preteky Tatranského slalomu, ktoré začali organizovať vodáci z Liptovského Mikuláša pod vedením Ondreja Cibáka. Postupne sa však slalom začal rozširovať po celom Slovensku. Pribúdali oddiely v Žiline, Košiciach, Zvolene, Červenom Kláštore, Bratislave ale aj v Žarnovici, či Žiari nad Hronom. Zo začiatku sa jazdilo na drevených skladacích kajakoch a kanoe zakrytých plachtou.
Slovenskí slalomári sa presadzovali aj na medzinárodnom poli. Mali to však veľmi zložité najmä z dôvodu vysokej vyspelosti a rozšírenosti tohto odvetvia kanoistiky v Čechách. Napriek tomu na MS uspeli Cibákovci Ondrej a Vlado, Tibor Sýkora, Luděk Beneš, Marián Havlíček, Jano Stachera a neskôr Dušan Zaťko s Ľudom Tkáčom, Miro Hajdúčik s Milanom Kučerom, Ivan Cibák, Milan Gába, Jana Kubovčáková, Jaro Slúčik, Jozef Hajdučik, Juraj Ontko a ďalší.
Skutočný prelom vo vodnom slalome na Slovensku však nastal až po rozdelení Československa na dva samostatné štáty. Vznikom samostatného zväzu vodného slalomu a zjazdu sa vytvoril priestor aj pre väčšie možnosti zúčastniť sa na vrcholných svetových podujatiach. Prvými medailistami na MS v talianskej Mezzane bolo v slalome družstvo 3xC2 a zjazdári Vladimír Vala s Jaroslavom Slučikom.
Prečítajte si tiež: Kde sledovať slalom žien?
To bol len začiatok, a odvtedy úspech našich pretekárov neustále stúpal. Veď zisk kompletnej zbierky olympijských kovov postavil vodný slalom do čela slovenského športu. Jeho úspechy a svetové postavenie je dielom širokej vodáckej verejnosti, obetavých ľudí, organizátorov podujatí, kvalitných trénerov a najmä samotných športovcov.
Medzi tých najlepších určite patria dnes už osobnosti slovenského športu, ktorí získali zlato na Olympijských hrách, Majstrovstvách sveta či Európy, ako sú Pavol a Peter Hochschornerovci, Michal Martikán, Elena Kaliská, Juraj Minčík, Jana Dukátová, Peter a Ladislav Škantárovci, Vladimír Vala a Jaroslav Slučik, Ján Šutek a Štefan Grega i mnoho ďalších.
Významné trate na Slovensku
V tejto súvislosti je treba spomenúť aj druhú slalomovú trať, ktorá vyrástla v Čunove a bola spustená do prevádzky koncom augusta 1996. Okrem veľmi kvalitných tréningových podmienok poskytuje areál aj možnosti na organizovanie vrcholných medzinárodných podujatí. A bratislavskí slalomári to využili do poslednej bodky. Vlajkovou loďou súčasného VŠC Dukla je vodný slalom. Asi tak možno symbolicky vyjadriť úspešnosť tohto športu.
V mimoriadne krátkej dobe sa stali slalomári najúspešnejším odvetvím, keď od konštituovania v roku 1994 až doteraz získali na vrcholných medzinárodných podujatiach (OH, MS, ME) celkom 235 medailí (106 zlatých, 66 strieborných, 63 bronzových). Je to najväčší zisk medailí v rámci športov na Dukle.
Kľúč k porozumeniu mimoriadnej úspešnosti sa nachádza v zložení všetkých priaznivých komponentov: na dlhoročnej tradícii (Medzinárodný tatranský slalom od r. 1949, založenie klubu roku 1953, vybudovanie areálu roku 1978) je nadstavba v podobe vybudovaných podmienok, kvalitnej trénerskej práce s talentovanými pretekármi v L. Mikuláši v spojení s podmienkami členstva vo VŠC Dukla v B. Bystrici. V nových politických, spoločenských a ekonomických podmienkach by Kanoe Tatra Klub nemohol pracovať na takej úrovni bez partnerstva s VŠC Dukla.
Pôvodné AŠD vodného slalomu vzniklo v roku 1994 postupne od zaradenia prvých pretekárov 1. apríla a ešte v priebehu roka narukovaním niekoľkých pretekárov na základnú vojenskú službu a prijatím ďalších, ako občianskych zamestnancov. Prvými trénermi boli Peter Mráz (hlavný), Zdeněk Kůs, Jozef Martikán a Peter Cibák.
Už vstup juniorov do AŠK Dukla bol impozantný, keď získali v USA tri tituly juniorských majstrov sveta: Michal Martikán v C1, Pavol Hric v K1 a Stanislava Kováčová v K1. Na majstrovstvách Európy juniorov roku 1995 v Liptovskom Mikuláši nadviazali nádeje na predchodcov.
Významné osobnosti slovenského vodného slalomu
Hrdosťou oboch zložiek klubu sú tri individuality vodného slalomu. Singlkanoista Michal Martikán získal doteraz 56 medailí /spolu aj v hliadkach/, z toho 35 zlatých, 13 strieborných a 8 bronzových. Päťkrát bol celkovým víťazom SP. V kolekcii olympijských vybojoval dve zlaté, dve strieborné a jedna bronzovú medailu.
Kajakárka Elena Kaliská získala počas pôsobenia v Dukle 23 medailí /spolu aj v hliadkach/, z vrcholných podujatí z toho 12 zlatých, 6 strieborných a 5 bronzových. Šesť krát bola celkovou víťazkou SP. V zbierke zlatých má dve zlaté za olympijské víťazstvo, jednu za titul majsterky sveta a päťkrát bola majsterkou Európy.
Singlkanoista Alexander Slafkovský, ktorý sa ešte nedostal na olympijské hry, no získal veľa medailí z vrcholných podujatí. Za výkladnú skriňu úspešnosti vodného slalomu v Dukle možno označiť prehľad medailistov. Traja spomenutí šampióni nie sú osamotení, lebo ich nasledovali ďalší talentovaní pretekári.
Z kanoistov príchuť svetového resp. európskeho prvenstva spoznali Tomáš Kučera, Ján Bátik, Milan Kubáň, Marián Olejník, Dušan Ovčarík, Ján Šajbidor, Martin Halčin, Gabriela Stacherová a Gabriela Zamišková - Brosková.
V poslednej dekáde, po ukončení športovej kariéry starších pretekárov, vyrastajú ďalší. Sú to medailisti najmä z majstrovstiev sveta a Európy juniorov . Sú medzi nimi Michaela Haššová, Marko Mirgorodský, Simona Maceková, Simona Glejteková, Ivana Chlebová, Patrik Gajarský a Samuel Krajčí.
Do tejto plejády juniorov patrí aj Jakub Grigar, ktorý sa postupne prepracoval z juniorského majstra sveta a Európy až na strieborného medailistu z olympijských hier v Tokiu 2020. Ďalšou je Eliška Mintálová, ktorá získala 9. miesto na tých istých olympijských hrách. V roku 2022 získala zlato na majstrovstvách sveta U23 a majsterka Európy. Monika Škáchová je juniorská majsterka Európy U23 a na olympijských hrách 2020 skončila na 9. mieste.
Ondrej Cibák - Nestor slovenského vodného slalomu
Presne pred dvadsiatimi rokmi zomrel Ondrej Cibák, ktorý stál pri zrode vodného slalomu na Slovensku. „Otec bol nadčasový človek a nepoznal prekážky. Môžem s určitosťou povedať, že bez areálov vodného slalomu u nás v Liptovskom Mikuláši a v bratislavskom Čunove by neboli ani naši olympijskí víťazi".
Ondrej Cibák (nar. 1926) stál pri zrode vodáckeho športu nielen na Liptove, ale aj na Slovensku. Vyrastal v Liptovskom Mikuláši, vo Vrbici, v dome pri Váhu, takže k vode mal blízko. So staršími bratmi a kamarátmi sa často plavili po rieke na rôznych svojpomocne vyrobených lodiach. Prvý drevený kajak vyrobil Ondrejovi najstarší brat Juraj. Nestor slovenského vodného slalomu bol veľmi aktívny človek.
Prvý československý reprezentant na divokej vode zo Slovenska, zaslúžilý tréner, funkcionár, dlhoročný tajomník klubu, organizátor významných športových podujatí a staviteľ umelých slalomových tratí. Na sútoku riek Belej a Váhu pri Liptovskom Hrádku sa v roku 1949 prvý raz stretli nadšenci a priekopníci vodného slalomu z celého Slovenska a uskutočnili sa tam premiérové preteky s prekážkami.
„Bolo to kuriózne víťazstvo, pretože počas pretekov totiž zlomil pádlo. Vystúpil teda z lode na breh, požičal si iné a preteky aj tak dokončil víťazne," spomínajú starší vodáci. Tieto preteky začali nadšenci organizovať každoročne. Prvých tridsať rokov sa jazdilo na Belej alebo Váhu. Potom preteky presťahovali do areálu vodného slalomu v Liptovskom Mikuláši.
Reprezentačnú kariéru ukončil Ondrej Cibák v roku 1953 na majstrovstvách sveta v talianskom Merane, kde bol nielen ako pretekár, ale už aj ako tréner. Skončil v K1 na 12. V roku 1959 prišiel Ondrej Cibák s nápadom založiť športový klub pre vodný slalom. Najprv ho volali Lokomotíva, od roku 1992 je to Kanoe Tatra Klub (KTK). Jeho hlavná úloha bola, aby sa mikulášsky vodácky šport rozvíjal a presadil medzi ostatnými.
Nová lodenica, ktorú si pri Váhu svojpomocne vodáci stavali štyri roky, bola dobrý základ. Neuspokojil sa však s tým a v sedemdesiatych rokoch sa pod jeho vedením uskutočnili dve rekonštrukcie lodenice. Pribudli k nej hotelové časti, garáže, sauna, reštaurácia a pádlovací bazén. Myšlienka postaviť kanál prírodného charakteru sa v mysli Ondreja Cibáka zrodila na začiatku šesťdesiatych rokov. V tom čase vznikla aj jeho prvá štúdia.
Jeden z hlavných dôvodov výstavby kanála nebolo len utvorenie lepších podmienok pre vodákov, ale aby sa šport prostredníctvom umelého kanálu vybudovaného v meste dostal bližšie k divákom. Zaradenie vodného slalomu v roku 1967 do programu olympijských hier 1972 naštartovalo vodákov k väčšej aktivite vybudovať umelú slalomovú trať v Liptovskom Mikuláši.
Aby mohol Ondrej Cibák so spolupracovníkmi projekt zrealizovať, potrebovali na začiatok doviesť tisícky metrov kubických zemného materiálu. V tom čase budovali v Mikuláši Vysokú vojenskú školu či obchodný dom Prior. Búrala sa stará Vrbica a na jej mieste vyrastalo panelové sídlisko Nábrežie, neskoršia zásobáreň detí pre vodný slalom. Ondrej Cibák vytušil možnosti, ktoré budovanie veľkých stavieb prináša a pustil sa do realizácie svojho sna.
Peniaze získal z vládneho výboru pre cestovný ruch a vtedajšieho Československého zväzu telesnej výchovy. S výstavbou začali v roku 1973 v akcii Z. Ondrejovi Cibákovi sa sen naplnil v auguste 1978, keď Areál vodného slalomu v Liptovskom Mikuláši slávnostne otvorili. Zároveň sa uskutočnili aj prvé preteky - jubilejný 30. ročník Medzinárodného tatranského slalomu. V tom období to bol po Augsburgu len druhý umelý vodný areál na svete a teraz nesie meno jeho autora.
Na základe utvorených vynikajúcich podmienok začalo vyrastať čoraz viac slalomárov na svetovej úrovni a veľkú zásluhu má na tom práve Ondrej Cibák, ktorý k divokej vode priviedol aj svojich synov a vnukov. Už ako uznávaný expert neskôr navrhol aj kanál v španielskom La Seu d'Urgell pre OH v Barcelone 1992. Jeho vrcholné dielo je však sústava slalomových tratí v bratislavskom Čunove, ktoré uviedli do života v roku 1996 po OH v Atlante. Ako prvý mal česť spustiť sa dolu nádherným kanálom atlantský olympijský víťaz Michal Martikán. Ondrej Cibák bol človek, ktorý svojím myslením predstihol dobu.
Úspechy slovenského vodného slalomu na Majstrovstvách sveta (1993 - 2022)
Slovenskí vodní slalomári bojujú o medaily pod slovenskou vlajkou od roku 1993. Prvú individuálnu medailu pre Slovensko získal v roku 1995 vtedy iba 16-ročný Michal Martikán v C1, keď v anglickom Notinghame prekvapil tretím miestom. O dva roky neskôr v brazílskom Tres Coroas už dominoval a stal sa majstrom sveta. V roku 1999 v španielskom La Seu d’Urquell získal opäť bronz.
V roku 2002 Slovensko dominovalo na majstrovstvách sveta vo francúzskom Bourg St. Maurice, keď Michal Martikán získal po druhý krát titul majstra sveta a na svetovej scéne sa po prvý krát predstavili dvojičky Peter a Pavol Hochschornerovci, ktorí sa vo svojej premiére stali majstrami sveta. Práve od roku 2002 sa majstrovstvá sveta konajú každý rok s výnimkou olympijského roku.
Austrálsky Penrith hostil majstrovstvá sveta po aténskej olympiáde v roku 2005. Tento rok získal doposiaľ jedinú medailu v kajaku mužov pre Slovensko Peter Cibák, keď skončil tretí. Po prvý krát vystúpila na stupne víťazov kajakárka Elena Kaliská a rovno na ten najvyšší. Michal Martikán skončil tretí a v C2 získali striebro Milan Kubáň s Mariánom Olejníkom.
Z brazílskeho Foz d’Iguazu v roku 2007 sa vracala zo striebrom kajakárka Elena Kaliská, majstrom sveta sa stal opäť Michal Martikán a triumfovali aj bratia Peter a Pavol Hochschornerovci. V roku 2009 hostila opäť svetový šampionát olympijská trať v Seu d‘Urquell. Majstrami sveta sa už po tretí krát stali Hochschorenrovci a Michal Martikán skončil druhý.
V slovinskom Tacene v roku 2010 získalo Slovensko prvú medailu z majstrovstiev sveta v kategórii C1 ženy a rovno tú najcennejšiu, keď Jana Dukátová triumfovala v kategórii kanoe a získala aj striebro v kajaku. V roku 2011 hostilo po prvý krát majstrovstvá sveta bratislavské Čunovo. Domáce publikum potešila striebrom kajakárka Jana Dukátová, bronzom kanoista Matej Beňuš a kanoistka Katarína Macová a zlatou čerešničkou na torte bolo víťazstvo bratislavských rodákov bratov Hochschornerovcov.
Rok 2013 patril svetový šampionát pražskej Tróji. S medailami na krku odchádzali kanoista Alexander Slafkovský, ktorý získal striebro a Peter a Ladislav Škantárovci s bronzom. V americkom Deep Creek v roku 2014 získalo Slovensko jednu bronzovú medailu v C2 zásluhou Petra a Ladislava Škantárovcov. V roku 2015 z londýnskeho Lee Valley odchádzali slovenskí slalomári vôbec prvý krát bez individuálnej medaile.
V roku 2017 vo francúzskom Pau sa po prvý krát išiel extrémny slalom, ktorý sa od tohto roku premenoval na kajak kros a na olympijských hrách v Paríži 2024 bude novou olympijskou disciplínou. V Pau získalo Slovensko dve striebra zásluhou kanoistu Alexandra Slafkovského a bratrancov Škantárovcov v C2. 2018 a brazílske Rio de Janeiro nebolo šťastné pre slovenské farby, keď sa naši slalomári vracali domov bez individuálnej medaile.
Zaujímavosťou brazílskeho šampionátu bol kategória C2 mix, v ktorej dvojica Soňa Stanovská - Ján Bátik obsadili piate miesto.
Najväčšie hviezdy vodáckeho neba, ktoré pre Slovensko vybojovali olympijské medaily a svetové tituly vyrastali na čunovskej vode. Bratia Peter a Pavol Hochschornerovci, Matej Beňuš, či Jana Dukátová vyrástli na vlnách čunovskej trate.
Prehľad nadchádzajúcich a nedávnych podujatí v SR:
| Číslo | Dátum | Podujatie | Miesto |
|---|---|---|---|
| 2 | |||
| 3 | 1. a 2. SLP zjazd a šprint, 1. NP zjazd a šprint, Memoriál J. | ||
| 4 | 1. a 2. SLP slalom, 8. ročník Memoriálu M. | ||
| 5 | 3. a 4. SLP slalom, 1. a 2. NP slalom do RD, RDJ a RD23, 1. | ||
| 6 | 5. a 6. SLP slalom, 3. a 4. NP slalom do RD, RDJ a RD23, 2. NP kayak cross do RD, RDJ a RD23, 38. | ||
| 7 | 7. a 8. SLP slalom, MSR dospelých a dorastu v zjazde, 3. NP v zjazde, 70. | ||
| 8 | MSR dospelých a dorastu v šprinte, 3. SLP šprint, 2. | ||
| 9 | 76. ročník Medzinárodného tatranského slalomu, ICF canoe slalom world ranking, Memoriál O. | ||
| 12 | 1. a 2. SLP žiakov slalom, 1. | ||
| 13 | 3. a 4. SLP žiakov slalom, 1. | ||
| 16 | 5. a 6. SLP žiakov slalom, 2. SLP žiakov šprint, 54. | ||
| 17 | 7. a 8. SLP žiakov slalom, 2. | ||
| 18 | MSR žiakov v slalome zjazde a šprinte, 9. a 10. SLP žiakov slalom, 3. SLP žiakov zjazd, 3. | ||
| 19 | MSR slalom, 9. a 10. |
Tradícia Majstrovstiev Európy juniorov i do 23 rokov má kolísku práve na Slovensku, kde sa v roku 1995 konali prvé majstrovstvá Európy juniorov v Liptovskom Mikuláši. Bratislava hostila v roku 2002 prvé majstrovstvá Európy do 23 rokov, kedy boli ešte spojené so seniorskou Európou. Spoločnú cestu našli v roku 2004, odkedy sa konajú súčasne.
V Čunove sa bude konať už 25. ročník Majstrovstiev Európy juniorov a 21. O tituly majstra Európy bude počas štyroch súťažných dní bojovať viac ako 300 športovcov z viac ako 25 krajín Európy. Pretekári na štartovej čiare sľubujú vzrušujúcu súťaž. Mnohí z nich majú bohaté skúsenosti zo seniorských podujatí, od svetových pohárov až po majstrovstvá sveta a Európy, vrátane medailí i zo seniorských Svetových pohárov, či majstrovstiev sveta.