V skutočnosti sme boli smiešni, tvrdí spisovateľka v otvorenom rozhovore.
DANIELA KAPITÁŇOVÁ sa narodila v roku 1956 v Komárne, vyštudovala divadelnú réžiu na DAMU v Prahe. V roku 2000 jej pod pseudonymom Samko Tále vyšla mimoriadne úspešná Kniha o cintoríne, ktorá bola preložená do 15 jazykov. Neskôr napísala detektívky Nech to zostane v rodine! a Vražda v Slopnej. Svoje postrehy publikovala vo viacerých médiách, pre Sme a Pravdu písala pravidelné stĺpčeky, pôsobila ako pedagogička na žurnalistike na UKF v Nitre. Pracuje ako redaktorka a dramaturgička v Slovenskom rozhlase, žije v Bratislave.
O jazyku a pravopise
Priznávate, že ste pravopisnou rasistkou. Vaša manželka je predsa jazyková redaktorka. Určite jej to dajte vopred skontrolovať, lebo naozaj som pravopisná teroristka. Je mimoriadne dôležitý a ten, kto ho neovláda, mi pripomína človeka, ktorý si riadne neutiera zadoček. Potom však už rukou pracovať nesmie, nie? Áno, myslím si, že by to tak malo byť.
Detstvo v Komárne
Vyrastali ste v slovenskej rodine v Komárne. Cítili ste sa tam ako emigrantka, cudzí človek. Softverzia môjho príbehu by znela, že nikto tam nikomu neprekážal, každý si žil svojím životom. Slováci v tom meste mali syndróm emigrácie. Maďari okolo nich totiž nedávali najavo práve extázu, že im tam štát vnucuje takzvané slovenské injekcie. Presne tak. Prebiehala tam doslova kolonizácia, pričom neprichádzali ľudia so vzdelaním, ale skôr s postavením. Ďalšia skupina ľudí sa tam zase musela vysťahovať za trest. Do nej patrili aj moji rodičia. Mama bola z Martina, otec zo Zvolena. Mama nič, bola však dcérou človeka, ktorý asi vyviedol. Jej otec bol riaditeľom daňového úradu v Martine.
Doma máme viac obrazov od významných slovenských maliarov, kde je na zadnej strane napísané trebárs „váženému pánovi riaditeľovi s vďakou Miloš Bazovský“. Tam to bolo horšie, lebo fungoval v Hlinkovej mládeži a priveľmi to celé žral. O mŕtvych len dobre, pravda je však taká, že bol veľmi silným nacionalistom. Práve jeho postoje boli neskôr dôvodom nášho totálneho rozchodu. O svojej pravde bol taký presvedčený, že to zachádzalo až do šovinistických výrokov. Použijúc Samkov jazyk „mal by byť povedaný a popoťahovaný“. Áno. Samozrejme, ako dieťa, ktoré preberá vzory od rodičov, som najskôr bola patrične pyšná na to, z akej národnosti som vyšla. V pätnástich rokoch som si dokonca reálne myslela, že Slováci sú najlepší národ na svete.
Prečítajte si tiež: Nabitá Zbraň: Kaliho odkaz a Abramović
V osemnástich rokoch, keď ma vzali na štúdium do Prahy. Ak celý život žijete zavretý v domčeku a zrazu po rokoch sa naň pozriete zvonku, je to obrovský šok. Vtedy sme sa s otcom začali vzájomne vzďaľovať a stalo sa zo mňa kukučie vajce, ktoré vypadlo z hniezda a už sa nevrátilo. Mentálne som to nedokázala. Mal pocit, že som zradila, lebo zrazu sú mi dobrí aj Česi. Nevládala som však už počúvať tie generalizujúce, ironizujúce a zosmiešňujúce poznámky na všetkých okrem Slovákov. A práve vďaka tomu jazyku som pochopila mnohé veci - Trianon, maďarskú traumu, to, ako sme kolonializovali juh, ako sme sa my, Slováci, s bryndzou v ústach aj gatiach hrali na veľkých pánov. Teraz už rozumiem vašej kritike oháňania sa Slovákov Chalupkovou básňou Mor ho!, cez ktorú sa do nás vštepuje národná hrdosť opisom udalosti, ktorá sa síce mohla stať, ale nie našim predkom. Tí prišli až o 200 rokov neskôr.
Štúdium divadelnej réžie v Prahe
V Prahe ste študovali divadelnú réžiu. Dodnes však máte pocit, že ste tam len zaberali miesto niekomu, kto by bol dnes skvelým divadelným režisérom. Môj odchod na réžiu bol veľký omyl. Zrejme som ani nechcela študovať tento odbor, skôr byť na nejakej atraktívnej škole. Kým som si to uvedomila, bolo neskoro. Možno keby som mala dobrého učiteľa prírodných vied, neorientovala by som sa len na knihy, lebo si stále myslím, že mám aj dobré analytické myslenie.
Otázne je, či by prišla vaša averzia na réžiu, keby ste v Komárne aj Košiciach neboli odkázaná robiť hry, ktoré nechceli robiť starší a skúsenejší. A možno som jednoducho neuniesla zodpovednosť za to všetko a nedokázala som sa uvoľniť. Viete, koho by sa mi páčilo režírovať, kým umriem? Milana Lasicu. Robí typ tematického herectva, ktorý milujem, a nezabúda, že sa díva ľuďom do očí. Nakoniec nebolo chybou, že ste sa preorientovali na písanie. Už v osemnástich ste písali básničky a posielali ich básnikovi Vojtechovi Mihálikovi.
Vy o mne viete hádam všetko. Tak, že mal záujem o vás, nie o vašu tvorbu. Bol to strašne traumatizujúci zážitok. Keď máte 18 rokov a on 55, máte pocit, že je to dedko, veď bol starší ako môj otec. Tento národný umelec si ma však zavolal do bytu pod zámienkou, že taký humor v slovenskej poézii ešte nevidel. Prišla som a bola to hrôza, lebo s metodológiou tohto dedkovského chlipníctva som sa dovtedy nestretla. Jeho ruky boli až príliš ústretové. Zbytočne dlho som sa tvárila, že tomu nerozumiem, stále som však verila, že si všetko len chybne vysvetľujem. Že ho dokonca urazím, ak mu dám najavo, že dievčaťu sa na koleno a potom vyššie a vyššie nesiaha. Potom ma chytil za krk a začal mi hlavu tlačiť dole. Vtedy som pochopila, že sa žarty skončili, a rozplakala som sa. Tú hrôzu som teda v sebe dusila dlhé minúty, až som nakoniec s plačom utiekla. Veď to na tom bolo najotrasnejšie. Jeho manželka sedela vo vedľajšej miestnosti pri otvorených dverách. Všetko musela počuť, navyše ma videla, ako uplakaná vybieham z izby. Nikdy nezabudnem, ako stuhnuto v ruke držala tanierik a v druhej šálku s kávičkou.
Povedal, že ak napíšete knihu, určite vám ju vydá. Lebo v jeho súťaži Poviedka som vyhrala cenu kritiky a jemu sa ten text veľmi páčil. Vtedy mi napísal list, že ak niečo napíšem, vydá to. Moja hrôza vtedy spočívala vo vedomí, že už nič lepšie nie som schopná napísať. Vedela som, že to buď absolútne prepadne, alebo príde relatívny úspech. Nie. Navyše som neskôr zámerne písala niečo úplne iné, aby to so Samkom nesúťažilo. Ako sa zbaviť strachu zo Samka. Ním som si totiž nastavila takú latku, až som sa ho začala báť. Samkov úspech sa teda nakoniec stal mojím nepriateľom. Akoby mi stále vykrikoval, že som hlúpa a už nikdy nič také dobré nenapíšem.
Prečítajte si tiež: Obrana proti ozbrojenému útoku
Úspech knihy "Kniha o cintoríne"
Od vydania knihy ubehlo už 16 rokov, bola preložená do 15 jazykov. Mám pocit, nechcem to však zakríknuť, že sa to celé uzavrelo maďarským vydaním tej knihy. Veľmi som ho chcela, a keď sme ho predstavovali na festivale v Budapešti, prišla úľava. Dodnes tomu nerozumiem, lebo Samko bol naozaj malý zaprdený a zlý „skřet“, ktorého nik nemá rád, a on to všetkým vracia tak, že každého vrátane vlastnej sestry udáva. Lenže on sme vlastne my. Mala som pocit, že zo slovenských recenzentov to nepochopil takmer nik, podarilo sa to až českým. Málokto v tom videl smutnú knihu, dokonca jednu z najsmutnejších. Naopak. Prvé dve dehonestujúce a zosmiešňujúce kritiky som niesla katastrofálne. Trvalo mi roky, kým som uverila, že to nie je až také zlé. Žiaľ, patrím k tým, ktorých ak sto ľudí pochváli, neprežívajú to tak, ako keď ich jeden skritizuje. Istý čas som mala pocit, že pre čitateľov navždy ostanem akýmsi slovenským šašom. Keď neskôr prišli prvé extrémne pozitívne kritiky, už som sa tak nedokázala tešiť, lebo vo mne roky žila panika. Pocit spontánnej radosti som dokonca nemala ani vtedy, keď kniha v prekladoch začala prúdiť do sveta.
V knihe zosmiešňujete hejslováctvo, ľudáctvo, bláznov, ktorí sú hrdí na to, o čo sa vlastne vôbec nezaslúžili, lebo sa tak iba narodili. Nie, lebo oni tú knihu pochopili po svojom. Brali to tak, že konečne niekto napísal, akí sú Slováci vynikajúci a všetci ostatní hlupáci.
O detektívkach a ženskej literatúre
Milujete detektívky, venujete sa aj ich teórii. Ako vnímate trend severských detektívok, ktorý valcuje knižný trh? Nemiešajte ich! Povedali ste mená, pri ktorých sa mi chce vracať, ale aj mená, ktoré píšu výborne. Vrátil sa do 70. rokov, do časov bez DNA, kde sa vyšetruje intelektom, dôvtipom a kde je trochu otupený aj trilerový prvok. Znovu upadol do šarže povinných tém. Bizarné vraždy, bizarný vrah, sú tam všetky povinné témy žánra. V tomto kontexte ste kdesi povedali, že vás nezaujíma, či sa detektívovi potia nohy. Na druhej strane, nie je práve toto cesta, ako si vytvoriť sympatie k niekomu ako komisár Wallander od Mankella či Harry Hole od Nesbøa? Rozumiem. Ak to však autor zneužíva, že detektív je šťastný a má deti iba preto, lebo to v tom príbehu potrebuje, lezie mi to na nervy. Poviem to aj inak - prekáža mi, ak sa mieša psychologický, rodinný či niekedy až ženský žáner s detektívkou. Predsa aj Phil Marlowe v knihách Raymonda Chandlera mal osobný život. Jednoducho ak rodinný život ovplyvňuje vyšetrovanie, mňa ako čitateľa detektívky to štve.
Týkalo sa to manželov, ktorí píšu pod menom Lars Kepler. Neznášam ten ich opisný štýl, kde akoby nie príliš inteligentné dieťa opisovalo zlý film. Presne tak. Tí dvaja píšu, akoby zámerne ponúkali materiál budúcim realizátorom filmu, ktorý vznikne z ich knihy. Vo všeobecnosti to však nemá literárneho ducha ani humor. To, čo vám prekáža v detektívkach, predsa využíva aj Dominik Dán. A dokonca to majú veľmi radi. Chápem ich, veď takto si naozaj obľúbia niektoré postavy a potom ich chcú stále dokola. Výhodou Dána však je, že pozná kriminalistické postupy a reálie, takže nie je odkázaný posielať svoje postavy na pustý ostrov ako ja, len aby tam, preboha, neprišla polícia. Rozumiem, že ľuďom, ktorí nemajú žiadne nároky, také knihy vypĺňajú ich „novočasovské“ trávenie chvíle. Nehľadajú však literatúru, ale len príbeh. Detektívky a ženské romány pritom majú spoločné oveľa viac, než by zástancovia oboch žánrov boli ochotní pripustiť. Ženský román nakoniec vždy musí vychváliť cnosť, kým detektívka vždy urobí zadosť spravodlivosti.
Pred jedenástimi rokmi ste v Pravde napísali: „Tak sa nám ženská literatúra šíri ako vírus! Napáda kníhkupectvá a necháva na nich vlhkú vizitku. Vidíte, tí, čo to ponúkajú, nekrachujú. Navyše je to analgetikum všetkých obéznych žien. Myslím to úplne vážne. Ale veď aj také knihy sa dajú napísať s humorom a nadhľadom, napríklad Denník Bridget Jonesovej od Fieldingovej. Lenže ony nepotrebujú humor. Zväčša predsa ide o ženy, ktoré sa musia celý deň tváriť, že sú veselé a vôbec im neprekáža, ako ich nik nechce. Potom prídu domov, chytia plyšového macíka a čítajú jednoduché knihy, lebo práve tie ich utvrdzujú, že aj ony majú obrovskú nádej. A to je pre ne veľmi dojímavé. Čo je lepšie - znášať bolesť bez lieku, alebo s ním? Nech teda radšej čítajú, len to nenazývajme literatúrou. Sú to len knihy, ktoré fungujú ako analgetikum a len náhodou majú ten istý formát ako literatúra. Rozdiel medzi nimi je ako medzi homeopatikom a chemoterapiou na rakovinu.
Prečítajte si tiež: Tipy pre lepší život
Slovenská literatúra a čitateľ
Kali Bagala roky vyhľadáva kvalitných slovenských autorov a vydáva im knihy. Je v tom úspešný, zbiera s nimi ceny, napriek tomu sa stále potáca na pokraji krachu. Prečo vlastne slovenský čitateľ ignoruje náročnejšiu domácu tvorbu? Jednoducho sme geneticky nezdedili zvyk kupovať slovenskú literatúru. Nebaví nás, lebo tu dlho boli povinné knihy, ktoré s naším skutočným životom nemali nič spoločné. Aby si kúpili zahraničnú tvorbu, musí ísť o svetovo známy bestseller. A je to aj tým, že francúzski spisovatelia vždy písali o tom, čo trápilo ľudí. Nám tu však 40 rokov socializmus vtĺkal do hlavy, že treba čítať Kukučína. Musíme sa to naučiť. Dnes čítame domácich autorov najmä vtedy, keď vidíme, že už uspeli aj vonku. Vyhovárať sa po 25 rokoch na socializmus už asi neobstojí. Skôr to, že školstvo v ňom trčí dodnes a deťom neponúka zaujímavú literatúru. Nič proti Sofoklovi a jeho Antigone, nič proti Hviezdoslavovi či Utrpeniu mladého Werthera od Goetheho, na tom sa však láska k čítaniu budovať nedá.
Ja som možno až v siedmej triede pochopila, že termín literatúra, o ktorom sa učíme na hodinách, je vlastne totožný s činnosťou doma, keď čítam knihy. Keď som teda čítala Winnetoua, súdružka učiteľka ma nepochválila, že dobre robím, nedodala, že aj to je dobrá literatúra. Výsledkom bol môj názor, že to, čo robím doma, je vlastne tajné a možno až nesprávne, lebo skutočná literatúra sú len ruskí klasici a Antigona od Sofokla. Možno opačne ako dnes. Slovu literatúra by som sa dokonca vyhýbala ešte aj prvé dva roky na strednej škole. Prečo nestačí používať termín knihy a chváliť deti, nech už čítajú akýchkoľvek autorov?
Učili ste v Nitre na žurnalistike. Odráža sa zlý spôsob výučby literatúry aj na dospelých študentoch? Na prvej hodine v poslednom ročníku magisterského štúdia som sa študentov spýtala, čo zo slovenskej literatúry čítali naposledy. Odpoveďou bolo výsmešné ticho. Vyzvala som ich teda, nech si spomenú na poslednú knihu všeobecne, teda mohla byť aj zahraničná. Veď to. Nakoniec sa ozvala jedna dievčina, že čítala Harryho Pottera. Ak si dnes dieťa na webe prečíta, že jeho kamarátka Anča mala na obed paradajkovú omáčku, prečo by ho malo zaujímať, čo si trebárs Marcel Proust myslel o osamelosti v 19. Zaujímavé pritom je, že ak by sme to prepočítali na písmenká, vyšlo by nám, že deti dnes prečítajú oveľa viac textu ako kedysi my.
Plány do budúcnosti
Napísali ste tri knihy. Zbaviť sa tieňa Samka Táleho mi trvalo 16 rokov, myslím si však, že už som pripravená ísť ďalej. Práve z tohto dôvodu som požiadala o predčasný dôchodok. O dobrých čertoch a o tom, že peklo je úplne iné, ako si myslíme, teda dobré. Písať som ešte nezačala, hoci ilustrácie sú už hotové.