Druhá časť článku obsahuje súhrn doterajšej judikatúry ESĽP, ÚS SR a NS SR zaoberajúcej sa v širšom kontexte princípom rovnosti zbraní a princípom kontradiktórnosti, ale predovšetkým skúmaním otázky, či nedoručenie procesného podania (resp. V prvej časti článku bolo priblížené a poukázané na formálne poňatie rovnosti zbraní v judikatúre ÚS SR a ESĽP, z ktorého vyplýva, že súd je povinný doručovať účastníkom konania (stranám) všetky písomnosti predložené súdu bez ohľadu na ich relevantnosť pre rozhodnutie - podľa tohto formálneho prístupu sa nepožaduje zisťovať, či v dôsledku nedoručenia procesných podaní vznikla účastníkovi ujma, t.j. či nedoručenie podania, resp.
Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorý v súvislosti s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa svojej konštantnej judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predložiť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok (napr. v prípade Beer proti Rakúsku 2004, Baumann proti Rakúsku 2001, Dombo Beheer B. V. proti Holandsku 1993, Ankerl proti Švajčiarsku 1996, Komanický proti Slovensku 2002). V súvislosti s uvedeným ESĽP vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že odvolací súd nezaslal odvolanie protistrane a nedal jej možnosť, aby sa k nemu vyjadrila a uplatnila svoje tvrdenia a dôkazy. Podľa názoru ústavného súdu je tento právny názor potrebné aplikovať aj na dovolacie konanie, a to zvlášť vtedy, ak dovolací súd vo veci rozhoduje meritórne (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 341/2012 zo 17. januára 2013 TU).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. II. V základnom práve na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základnom práve vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je implikovaná i zásada rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Túto zásadu je potrebné interpretovať tak, že účastník konania musí mať možnosť zoznámiť sa s procesne relevantnými návrhmi, resp.
Ochrana procesných práv účastníkov dovolacieho konania vyplývajúcich z princípov spravodlivého procesu môže v konkrétnom prípade zakladať povinnosť súdu doručiť rovnopis dovolania účastníka konania protistrane, a to napriek tomu, že Občiansky súdny poriadok takúto povinnosť výslovne neustanovuje. Tak je to najmä v tom prípade, ak by druhému účastníkovi konania v dôsledku nezaslania dovolania bola odňatá možnosť zoznámiť sa s jeho obsahom a v spojitosti s tým plnohodnotne realizovať svoje procesné práva (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 259/2011 z 24. Ak všeobecný súd v dovolacom konaní neumožnil druhému účastníkovi vyjadriť sa k podstate dovolania podaného žalobcom, neposkytol mu žiadny priestor na zaujatie jeho stanoviska, porušil zásady spravodlivého súdneho konania (kontradiktórnosť konania)(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 183/2010 z 29. júna 2010 TU).
Prečítajte si tiež: Definícia rovnosti zbraní
Rovnako ani v prípade vyjadrenia k odvolaniu nestanovuje OSP výslovnú povinnosť súdu doručiť toto vyjadrenie odvolateľovi - aj v tomto prípade však ÚS SR konštatoval porušenie základného práva na súdnu ochranu, pretože odvolateľovi nebola daná možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu k odvolaniu v dôsledku čoho mu bolo znemožnené reagovať na právnu argumentáciu odporcu v odvolacom konaní, ktorú použil odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, teda na ktorej založil svoje rozhodnutie (nález ÚS SR, sp.zn. II. ÚS 584/2011-65 16. mája 2012 TU).
V tomto prípade ÚS SR bez akýchkoľvek pochybností judikoval, že „Ak nadriadený súd uskutočnil odvolacie konanie a rozhodol bez toho, aby bolo odvolanie doručené protistrane v konaní, porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 199/08 z 12. Rovnaký záver platí aj v prípade nedoručenia dôkazov vykonaných v neprítomnosti účastníka konania.
Postup, ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania, je nielen porušením základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ale aj porušením princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 136/08 z 5. novembra 2008 TU). Právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.
Podľa § 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v tomto zmysle ustanovuje, že dokazovanie sa vykonáva aj vtedy, keď sú splnené podmienky na rozhodnutie bez pojednávania, čím je zároveň vyjadrené, že aj vtedy, ak sú splnené podmienky na rozhodnutie bez pojednávania, súd zisťuje skutkový stav dokazovaním, a nie iným procesným úkonom. Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania (nález ÚS SR, sp.zn. II. ÚS 499/2012-47 10. júla 2013 TU).
Podľa ustálenej súdnej praxe pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov (napr. NS SR v tomto kontexte stabilizovane judikuje, že postup súdu spočívajúci v opomenutí doručenia procesného podania (vyjadrenia, odvolania a pod.) účastníkovi konania je subsumovateľný pod § 237 písm. f) OSP).
Prečítajte si tiež: Princíp rovnosti zbraní
Koncept spravodlivého súdneho konania vnímaný v rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď sp.zn. II ÚS 116/09, sp.zn. III. ÚS 199/08, sp.zn. IV. ÚS 186/09) vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície - proti jej protistrane...
Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (cit. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (pozri Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45).
Skutočnosť, že s určitým dôkazom, ktorý si súd vyžiadal a na ktorom založil svoje rozhodnutie, nebola oboznámená jedna strana sporu, síce neznamená porušenie zásady rovnosti zbraní, môže ale znamenať porušenie zásady kontradiktórnosti (uznesenie NS SR, sp.zn. 4 Cdo 211/2011 z 26. júla 2012 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 4 Cdo 216/2012 z 25. Vzhľadom k tomu, že zmyslom čl. 6 ods. 1 Dohovoru je predovšetkým ochrana záujmov účastníkov konania a záujmu na riadnom výkone spravodlivosti, Dohovor poznamenal, že tu ide predovšetkým o dôveru subjektov vo fungovanie súdneho systému a táto dôvera sa zakladá okrem iného na istote dotknutého, že mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým písomnostiam v spise (por. Ziegel proti Švajčiarsku, rozsudok z 21.2.2002, č. 33499/96).
Zásada kontradiktórnosti konania, ktorá síce v našom právnom poriadku výslovne upravená nie je, no patrí medzi všeobecné zásady občianskeho súdneho konania a je jedným z prvkov spravodlivého súdneho procesu, spočíva v existencii procesnej rovnosti účastníkov konania, v tzv. rovnosti zbraní účastníkov, v rámci ktorej „každá strana musí mať zásadne možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné pre úspech jej požiadaviek, ale musí mať i možnosť zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie, a vyjadriť sa k nim“ (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mantovanelli proti Francúzsku z 18. marca 1997). Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. decembra 2001, sp. zn. I. ÚS 49/2001, je zásada kontradiktórnosti porušená tam, kde súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania, prípadne tam, kde účastník konania nemá možnosť zúčastniť sa na pojednávaní (napr. uznesenie NS SR, sp.zn. 1 Cdo 145/2009 z 20. apríla 2010 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 4 Cdo 46/2012 z 26. februára 2013 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 2 Cdo 408/2013 z 27. novembra 2014 TU; uznesenie NS SR, sp.zn. 8 Cdo 157/2014 z 6.
Prístup ESĽP a ÚS SR pri výklade princípu kontradiktórnosti možno hodnotiť ako príliš formálny, neúčelný a procesne neekonomický. Po prvé, ESĽP považuje za rozhodujúci faktor skutočnosť, či účastník konania prejavil vôľu vyjadriť sa k stanovisku protistrany, ktorým táto protistrana reagovala na jeho podanie na súd. Po druhé, ESĽP nepovažuje za potrebné zisťovať, či účastníkovi v dôsledku opomenutia príslušného súdu doručiť mu vyjadrenie protistrany alebo ňou predložené dokumenty vznikla ujma (PIROŠÍKOVÁ, M.: Komentár k vybraným článkom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. EUROIURIS, 2008, s. 396). V ojedinelých prípadoch sa však ESĽP priklonil k materiálnemu poňatiu rovnosti zbraní a za rozhodujúcu považoval skutočnosť, či nedoručenie stanoviska protistrany druhému účastníkovi spôsobilo ujmu (napr. Verdú Verdú proti Španielsku, č. 43432/02, ods. 26 až 28, 15. február 2007) - v tomto prípade sa ESĽP odchýlil od svojej judikatúry a porušenie článku 6 ods.
Prečítajte si tiež: Rovnosť zbraní v trestnom konaní
V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok ESĽP vo veci HUDÁKOVÁ a ĎALŠÍ proti Slovenskej republike z 27. apríla 2010, sťažnosť č. 23083/05, kde ESĽP konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru v dovolacom konaní v dôsledku skutočnosti, že Najvyšší súd SR nezaslal sťažovateľom na vyjadrenie stanovisko žalobcov k ich dovolaniu. V tomto prípade vláda SR inter alia namietala, že žalobcovia nevzniesli vo vyjadrení žiadne nové argumenty (argumentácia materiálnym prístupom k princípu kontradiktórnosti), inak povedané takéto vyjadrenie nebolo pre rozhodnutie o dovolaní rozhodujúce, pretože jeho obsah sa zhodoval s argumentáciou, ktorá už bola prednesená pred súdmi nižšieho stupňa, ku ktorej sa sťažovatelia mali možnosť vyjadriť bez ohľadu na doručenie tohto vyjadrenia. Vláda SR tiež zdôraznila, že ak by judikatúra bola rozšírená aj na vyjadrenia protistrán viedlo by to k nekonečnému reťazovému vymieňaniu vyjadrení.
ESĽP sa s touto koncepciou materiálne chápanej kontradiktórnosti konania nestotožnil a zotrval na prísne formálnom poňatí princípu kontradiktórnosti, podľa ktorého je povinnosťou súdu doručovať účastníkom konania všetky vyjadrenia, ktorých cieľom je ovplyvniť rozhodnutie súdu (pozn.: z povahy veci vyplýva, že podanie každého vyjadrenia má za cieľ ovplyvniť rozhodnutie súdu, nakoľko táto motivácia vyplýva zo samotnej podstaty súdneho konania). Z rozhodnutia ESĽP vyplýva, že vplývanie na rozhodnutie súdu (výsledok sporu) sa posudzuje len podľa toho, že v ňom je uvedený návrh účastníka ako má súd rozhodnúť v konečnom rozhodnutí (napr. zamietnuť dovolanie a pod.). Ďalej ESĽP poznamenal, že požiadavka, aby procesné strany v konaní mali možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k stanoviskám pripojených v ich spise, sa aplikuje na dovolacie konanie, ako aj na konanie na prvom stupni, napriek skutočnosti, že v dovolaní nemožno vzniesť žiadne nové argumenty.
Ďalej ESĽP dospel k záveru, že nie je dôvod odlišovať prípady, v ktorých neboli zaslané vyjadrenia predložené štátnymi orgánmi a tými, ktoré boli predložené jednotlivcami. V tomto ohľade poznamenal, že význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom konania spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. So zreteľom na uvedené ESĽP dospel k záveru, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu, aby pred svojím rozhodnutím poskytol sťažovateľom možnosť vyjadriť sa k písomnému podaniu žalobcov. Z toho dôvodu ESĽP konštatoval, že najvyšší súd nezaobchádzal s procesnými stranami rovnako, v dôsledku čoho došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní, a tým k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.
S názorom ESĽP, že v dovolacom konaní nemožno vzniesť žiadne nové argumenty nemožno celkom súhlasiť - predmetom dovolacieho konania totiž môžu byť vady konania a rozhodnutia odvolacieho súdu alebo iné skutočnosti, ktoré je možné namietať až v dovolacom konaní, napr. môže byť namietaná odlišná interpretácia použitej právnej normy alebo použitie úplne inej právnej normy akú použil odvolací súd a iné. Nové skutočnosti teda môžu byť právneho charakteru, t.j. môžu sa týkať novej právnej interpretácie a argumentácie účastníka, nesplnenia podmienok prípustnosti opravného prostriedku alebo procesných vád konania odvolacieho súdu.
Nedoručenie procesného podania ako odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. Septembra 1997, IV. ÚS 348/2011).
tags: #kontradiktornost #konania #a #rovnost #zbrani