Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (viď rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko, 1996 - V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 - VIII, s.
Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Ak je toto konanie v rozpore s procesnými predpismi, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdom konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu (§115 ods. 2 O.s.p.).
Zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom každého účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon nestanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník trvá.
Prečítajte si tiež: Princíp rovnosti zbraní
Zákon v ustanovení § 101 ods. 2 druhá veta O.s.p. určuje len jednu výnimku z toho práva účastníka, za ktorej sa môže vec prejednať i v jeho neprítomnosti - t.j.
Princíp rovnosti zbraní sa v súčasnej dobe považuje za štandardnú a implicitnú súčasť práva na spravodlivý proces - tento princíp predstavuje judikatúrnu požiadavku, aby každá strana mala dostatočnú možnosť predstaviť a obhajovať svoj prípad za takých podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatnej nevýhody vo vzťahu k protistrane (rozsudok ESĽP vo veci Kress proti Francúzsku zo dňa 7.6.2001, sťažnosť č. 39594/98, § 72).
Princíp rovnosti zbraní má svoj základ, t.j. vyplýva zo všeobecného princípu rovnosti osôb pred súdom a je teda konkrétnym odrazom rovnosti osôb v práve na spravodlivý proces (MOLEK, P.: Právo na spravedlivý proces. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2012, s. 236).
Táto zásada (princíp) má svoju normatívnu oporu v ustanovení § 18 OSP, podľa ktorého „Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv“.
Obdobne je upravený princíp rovnosti pred súdom aj v článku 47 ods.
Prečítajte si tiež: Rovnosť zbraní v trestnom konaní
Tieto princípy sú všeobecnou zárukou spravodlivého prerokovania veci pred súdom a vychádzajú z ústrednej požiadavky zabezpečenia rovnosti účastníkov konania pred súdom (SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o. a Paneurópska vysoká škola, 2011, s.
Právo na kontradiktórne konanie v zásade znamená (rovnakú) možnosť strán (účastníkov konania) dozvedieť sa o všetkých dôkazoch a skutočnostiach zaznamenaných v spise, ktorých účelom je ovplyvniť rozhodovanie súdu a vyjadriť sa k nim.
Koncept spravodlivého procesu zahrňuje totiž právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého musia mať účastníci príležitosť nielen predložiť každý dôkaz a argument nevyhnutný k tomu, aby obhájili svoje nároky (pravdu), ale taktiež musia byť zoznámení s každým dôkazom alebo stanoviskom, ktorého účelom je ovplyvniť rozhodovanie súdu, a musia mať možnosť sa k nim vyjadriť (rozsudok ESĽP vo veci Milatová a ostatní proti ČR zo dňa 21.6.2005, sťažnosť č.
ESĽP v tejto súvislosti skonštatoval, že možnosť nahliadnuť do spisu dostatočným spôsobom negarantuje právo na kontradiktórne súdne konanie. Inak povedané právo na nahliadnutie do spisu a možnosť vyhotovovať kópie písomných podaní nekompenzuje nedoručenie stanoviska alebo dôkazu protistrany druhému účastníkovi konania.
Vychádza sa z toho, že nahliadanie do spisu je právom a nie povinnosťou účastníkov, pričom účastník nemôže byť neprimeraným spôsobom (až šikanózne) zaťažovaný, resp. nemožno od neho spravodlivo požadovať sústavné sledovanie dopĺňania súdneho spisu, nakoľko tento nemá vedomosť, kedy bude určitá písomnosť doručená do súdneho spisu.
Prečítajte si tiež: Definícia rovnosti zbraní
Za kontradiktórny proces možno považovať len taký proces, v ktorom je rešpektovaná zásada rovnosti zbraní, t.j. ktorý stranám garantuje rovnaký prístup k akýmkoľvek dôkazom a argumentom, ktoré boli predložené súdu a ktoré by mohli mať vplyv na prejednanie veci a súdne rozhodnutie.
Tento rovnaký prístup má stranám konania zabezpečiť možnosť spochybňovať a vyvracať argumenty protistrany (konfrontačná zásada) za účelom súperenia strán s cieľom ovplyvniť výsledok konania.
Určité poňatie takto chápanej zásady kontradiktórnosti obsahuje aj Ústava SR, ktorá v článku 48 ods. 2 zdôrazňuje, že každý má právo (okrem iného) aj na to, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa nálezu Ústavného súdu SR z 30. apríla 2013, sp. zn. II. ÚS 168/2012-44 z princípu kontradiktórnosti konania však vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (napr. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. mája 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. júna 2001).
Inak povedané požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne. Z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu (mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II.
Podľa názoru ESĽP len strany v konaní môžu primerane posúdiť, či vyjadrenia a dokumenty predložené protistranou v konaní si vyžadujú ich komentár alebo nie - zásada spravodlivosti konania vyžaduje, aby účastník konania mal možnosť posúdiť relevanciu a dôležitosť týchto podaní a v prípade potreby sa k nim vyjadriť (rozsudky ESĽP vo veci Lomaseita Oy a ostatní proti Fínsku zo dňa 5.7.2005, sťažnosť č. 45029/98; Kessler proti Švajčiarsku zo dňa 26.7.2007, sťažnosť č. 10577/04; Asnar proti Francúzsku zo dňa 18.10.2007, sťažnosť č.
Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR a ESĽP, tieto súdne orgány zastávajú tzv. čisto formálne poňatie princípu kontradiktórnosti konania, z ktorého vyplýva absolútna povinnosť súdu doručovať všetky vyjadrenia a stanoviská účastníkov konania bez ohľadu na ich obsah, t.j. bez preskúmania ich relevantnosti a dôvodnosti a možnosti ovplyvniť rozhodnutie súdu.
Jednoducho povedané podľa tejto názorovej platformy je nerozhodné, že súd v konečnom dôsledku z týchto vyjadrení vo svojom rozhodnutí nevychádzal, napriek tomu musí účastníkom doručovať všetky vyjadrenia protistrany aj keď neobsahujú relevantné námietky.
Náprotivkom formálneho poňatia požiadavky kontradiktórnosti je tzv.
Judikatúra Ústavného súdu SR v zásade (s určitými výnimkami) zúžila použitie princípu kontradiktórnosti len na konanie vo veci samej, t.j. vylúčila aplikáciu tohto princípu na tzv. vedľajšie, príp. procesné otázky, ktoré nemajú ako také vplyv na rozhodnutie vo veci.
Podľa uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 213/06 z 28. Júna 2006 „Právo vyjadrovať sa k stanoviskám a dôkazom druhého účastníka konania (princíp kontradiktórnosti súdneho konania) je spravidla súčasťou konania vo veci samej.
Určité obmedzenia uplatnenia princípu kontradiktórneho procesu platia pri rozhodovaní súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
Podľa ustanovenia § 75 ods. 6 OSP „Súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania“.
Podľa ustanovenia § 75 ods. 8 OSP „O nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené.
Táto výnimka prečo sa návrh na nariadenie predbežného opatrenia pred rozhodnutím súdu o predbežnom opatrení ostatným účastníkom konania nedoručuje a prečo ho súd doručí ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené má svoje legitímne opodstatnenie.
Takáto úprava totiž vytvára priestor na to, aby sa odporca dozvedel o predbežnom opatrení až v okamihu, keď je voči nemu účinné a to z dôvodu, aby nemohol zmariť jeho účel.
Ak by sa návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručoval odporcovi skôr, ako o ňom bolo rozhodnuté, odporca by mohol veci zariadiť tak, aby následne nariadené predbežné opatrenie stratilo význam (napr. pre insolventnosť alebo zánik povinného právneho subjektu).
Záujem na rýchlej a účinnej dočasnej ochrane práv navrhovateľa má prednosť pred právom odporcu vyjadriť sa k navrhovaným skutočnostiam.
Preto im nemá byť doručovaný ani návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ani odvolanie smerujúce voči zamietajúcemu uzneseniu, ani samotné uznesenie.
Ochrana žalovaného je potom daná jej právom vyjadriť sa k týmto tvrdeniam počas konania s možnosťou zrušenia predbežného opatrenia súdom ak neexistovali dôvody na jeho nariadenie (§ 77 ods. 2 OSP) a navyše zodpovednosťou žalobcu za prípadnú vzniknutú ujmu podľa § 77 ods. 3 OSP.
Tento stav predpokladaný zákonom preto nemôže založiť odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom ani poručenie práva na spravodlivý proces (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2013, sp. zn. 6 Cdo 93/2013 TU; uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 31/2012 TU; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. 8. 2010, sp. zn. 6 Cdo 143/2010 TU; uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25.
V konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa zásada rovnosti účastníkov (ktorú treba vnímať aj v spojení so zásadou kontradiktórnosti a zásadou ústnosti - osobitne právom byť vypočutý) neuplatňuje tak striktne, resp. bezprostredne, ako je tomu v konaní o veci samej, nakoľko zmyslom tohto procesného inštitútu v občianskom súdnom konaní je v zákonom ustanovených prípadoch poskytnúť rýchlu a účinnú ochranu ohrozeným právam účastníka, a to buď pred začatím konania vo veci samej, alebo aj v jeho priebehu.
Predbežné opatrenie tak predstavuje procesný zabezpečovací prostriedok dočasného a provizórneho charakteru, ktorého účelom je zabezpečiť podmienky na poskytnutie reálnej, účinnej a efektívnej súdnej ochrany účastníkom konania, najmä z hľadiska zaručenia nerušeného rozhodovania vo veci samej.
Zo zásady rovnosti účastníkov konania nemožno vyvodzovať nejaký abstraktný postulát, že účastníci konania - bez zreteľa na ich postavenie a konkrétnu procesnú situáciu - musia v každej časti či druhu konania súčasne disponovať určitým procesným prostriedkom.
V prípade niektorých procesných prostriedkov z ich povahy a účelu vyplýva, že ich uplatnenie má k dispozícii len jedna strana; tomu zodpovedá aj príslušná zákonná úprava.
Tak tomu bude aj v prípade návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, lebo cieľom tohto návrhu je dosiahnuť požadovanú dočasnú súdnu ochranu a v danom kontexte má právna úprava zaručiť účinnosť poskytnutej súdnej ochrany.
Polemizovať možno nad tým, či uvedená výnimka by mala platiť v obrátenom garde - ak prvostupňový súd vydá uznesenie o nariadení predbežného opatrenia, proti ktorému podá žalovaný odvolanie, takéto odvolanie je súd povinný doručiť žalobcovi (§ 209a ods. 1 OSP).
Odvolací súd totiž môže rozhodnúť zmeňujúcim rozsudkom tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietne (o zrušení môže rozhodnúť v zmysle § 221 ods. 3 OSP iba ak zastavuje konanie).
V takom prípade dochádza na strane žalobcu de facto k odňatiu práva na riadny opravný prostriedok, nakoľko proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie - inak povedané, ak by o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol už prvostupňový súd, žalobca by disponoval ešte možnosťou využitia odvolania, čo mu v prípade zmeňujúceho rozsudku odvolacieho súdu nie je umožnené.
Praktickou prekážkou, ktorá môže brániť tomuto záveru, resp. ho aj relevantným spôsobom spochybniť je systematický výklad ustanovenia § 209a v spojení s § 217 ods. 1 OSP.
Podľa týchto ustanovení súd síce doručuje ostatným účastníkom všetky odvolania, avšak iba v prípade, ak sa doručuje odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu vo veci samej (čo nie je prípad predbežného opatrenia), je súd povinný vyzvať účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu.
Druhým problémom sú zákonom stanovené lehoty na rozhodnutie o odvolaní proti predbežnému opatreniu, ktoré sú pomerne krátke (v závislosti od druhu predbežného opatrenia to je 24 hodín, 7 dní alebo 30 dní) - súd by v tomto prípade, aby stihol rozhodnúť, musel určiť veľmi krátku lehotu na vyjadrenie k odvolaniu, aj to by zrejme bolo reálne možné iba v ...