Prvá svetová vojna (1914 - 1918) bola konfliktom, ktorý zasiahol do každodenného života civilného obyvateľstva a priniesol rozsiahle zmeny v spoločnosti. Išlo o veľkú ruptúru a dejinný zlom, ktorý sa nemohol neprejaviť na ekonomike krajiny a na celom živote v zázemí.
Počas vojny sa vyvinuli a použili rôzne zbrane, pričom cieľom bolo získať prevahu nad nepriateľom. Avšak, niektoré zbrane, hoci boli známe, sa v tomto konflikte nepoužívali, alebo sa používali len v obmedzenej miere.
Chemické zbrane
Keď sa začala druhá svetová vojna, mnohí sa desili, že celé regióny Európy sa po nej môžu stať neobývanými. Pamätali si používanie chemických zbraní v prvej svetovej vojny. A pokrok odvtedy išiel dopredu.
Napriek tomu, aké nepredstaviteľné zverstvá sa diali v druhej svetovej vojne, na bojiskách (ak nerátame Japoncov v Číne) sa chemické zbrane nepoužili. Aj odvtedy sa o nich hovorí ako o zbraniach, ktoré si netrúfol nasadiť ani Adolf Hitler.
Jedným z dôvodov nemeckej zdržanlivosti (často sa spomína, že chemický útok mohol zvrátiť vylodenie v Normandii) mohlo byť aj to, že samotný Adolf Hitler prežil v prvej svetovej vojne útok yperitom, ktorý ho dočasne oslepil.
Prečítajte si tiež: Postup pri udeľovaní výnimky na zbraň kat. A
Práve po druhej svetovej vojne sa potvrdilo tabu na používanie chemických zbraní. Od tých čias sa útoky dejú skutočne výnimočne.
História chemických zbraní
Chemické zbrane zakázali ešte skôr, ako ich vo veľkom vôbec použili. V roku 1899 podpísali krajiny Haagsku konvenciu, ktorá zakazovala projektily s obsahom škodlivých plynov. Nezabránilo to však Nemcom, aby v roku 1915 nespustili útok chlórom na Francúzov v bitke pri Ypres. Rovnako odpovedali aj Briti a Francúzi. Do konca vojny pri chemických útokoch fosgénom, yperitom a inými látkami zahynulo 90-tisíc vojakov.
Zdesení z útrap v zákopoch schválili štáty v roku 1925 Ženevskú konvenciu, ktorá zakazovala používanie chemických látok v boji. Neskôr v roku 1993 podpísali takmer všetky krajiny sveta Konvenciu o chemických zbraniach, ktorá ich zakazovala aj vyvíjať a šíriť.
Použitie chemických zbraní v 1. svetovej vojne
- 1915: Ako prví použili počas prvej svetovej vojny chlór Nemci v bitke pri Ypres. Zahynulo vtedy 6000 ľudí.
- 1915 - 1918: Celkovo zomrelo počas chemických útokov oboch strán v zákopoch 90-tisíc ľudí.
Flámske mesto Ieper v západnom Belgicku bolo počas prvej svetovej vojny dejiskom hneď niekoľkých významných bitiek. Práve tu otestovali svoje zbrane, ktorými chceli armády svojich protivníkov dostať na kolená. Nemecko v snahe opäť prekvapiť a prelomiť obrannú líniu svojich nepriateľov, siahlo na jar 1915 k svojej novej zbrani.
Bol 22. apríl 1915, 17:00. Nemeckým útokom začína druhá bitka o Ieper a okolie, ktorá potrvá do konca mája. Na svojej strane frontu Nemci zakopali do zeme 5 700 nádob s bojovým plynom. Celkovo použili asi 168 ton chlóru.
Prečítajte si tiež: Najlepšia airsoftová pružina
Francúzskych vojakov a jednotky naverbované z francúzskych kolónií útok prekvapil. Chlór okamžite poškodzuje sliznice, po inhalácii napáda aj pľúca. V priebehu polhodiny mali Nemci útokom chlórom vyradiť 15-tisíc vojakov.
Už na jeseň útočili fosgénom, mimoriadne toxickým jedom, ktorý je ako zbraň 18-násobne účinnejší ako chlór. Bezfarebný plyn spôsobuje opuch pľúc, následné vážne zdravotné ťažkosti, ich nástup je však pomalý, čo je v prípade útoku výhodou, keďže si vojaci nemusia tak skoro uvedomiť, že sú cieľom chemického útoku.
O dva roky neskôr v oblasti, kde boli po prvýkrát použité bojové chemické zbrane tak, ako ich poznáme aj dnes, použili Nemci aj najznámejší bojový plyn. V roku 1917 zaútočili tzv. Bezfarebný plyn bez zápachu bol dokonalou zbraňou. Plynové masky boli totiž proti nemu zbytočné, vojaci sa síce vyhli opuchu pľúc, no yperit dokázal preniknúť aj cez uniformu a na koži vytváral bolestivé a rozsiahle pľuzgiere.
Otcom nemeckých chemických bojových zbraní počas prvej svetovej vojny bol chemik Fritz Haber. Práve tento chemik viedol tým odborníkov, ktorých úlohou bolo nájsť najvhodnejší smrteľný plyn a nájsť vhodný spôsob ako ho využiť počas bojovej operácie.
Častým mýtom je, že yperit bol prvým bojovým plynom, toto prvenstvo však patrí chlóru.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať najlepšiu zbraň v The West
Ďalšie zbrane používané v 1. svetovej vojne
Guľomet Maxim vz. 1910
Tento legendárny ruský guľomet bol štandardne používaný spolu tzv. lafetou, ktorá predstavovala vozík s kolieskami, pre rýchlejší presun, nakoľko tento guľomet mal veľké rozmery a vysokú hmotnosť. Od roku 1910 sa vyrábal v zbrojovke v meste Tula. Jeho celková hmotnosť aj s pojazdnou lafetou bola až cca 65 kg. Bol kalibrovaný na náboj 7.62 x 54 R. Hlaveň mala dĺžku 720 mm a bola chladená vodou. Kadencia streľby bola až do 600 rán za minútu. Vystrelený náboj dosahoval rýchlosť až do 860 m/s.
Samopal Thompson
Nápad na vytvorenie vlastného samopalu sa zrodil v hlave Johna T. Thompsona, dôstojníka Americkej armády. Thompson bol vymyslený nato, aby vojaci v zákopoch 1. svetovej vojny mali tiež účinnú zbraň, ktorá je schopná streľby dávkou. Potrebovali zbraň, ktorá by bola kratšia než puška, a ktorá by mala rýchlosť paľby podobnú ako guľomet. Avšak Thompson už do bojov 1. svetovej vojny nezasiahol.
Samopal Thompson bol spoľahlivý, presný, na výkonný .45 ACP náboj, avšak s pomerne zložitou rozborkou. Samopal pracoval na princípe spätného rázu, verzie M1921 a M1928 mohli používať zásobníky až na 50 alebo 100 rán, ktoré sa ale u armády nepoužívali, pretože Tommy so 100 ranovým zásobníkom vážil skoro 10 kg. Zvyčajne sa používali zásobníky na 20 alebo 30 rán.
Puška Mosin-Nagant
Puška Mosin-Nagant sprevádzala nielen Rusko (a jeho neskoršieho nástupcu Sovietsky zväz) naprieč množstvom historických udalostí. Bola pri rusko-japonskej vojne, prvej svetovej vojne, zimnej vojne a uznaní sa dočkala aj v rámci druhej svetovej vojny. Vďaka svojej jednoduchej a spoľahlivej konštrukcii si pušku obľúbilo veľké množstvo vojakov aj zberateľov.
Neuspokojivá situácia viedla v roku 1882 k vytvoreniu špeciálnej komisie, ktorá mala nájsť vhodného nástupcu pušiek Berdan. Komisia skúmala zahraničné aj domáce konštrukcie, ale niekoľko rokov sa nedarilo nájsť modernú pušku, ktorá by ruským vojakom zaistila prevahu na bojisku.
Výroba prvých exemplárov Trojčiarkovej pušky ale neprebiehala iba v Rusku. V decembri 1891 došlo k uzavretiu zmluvy na dodanie 503 750 pušiek francúzskou zbrojovkou v Chatellerault. V Rusku sa potom puška vyrábala v zbrojovkách v Tule, Iževsku a Sestrorecku. Ruské továrne od roku 1893 do roku 1896 vyrobili celkom 1,4 milióna kusov pušiek Mosin-Nagant.
Od 8. februára 1904 do 5. septembra 1905 podstúpila puška Mosin-Nagant vzor 1891 svoj prvý rozsiahlejší krst ohňom. V tomto období zúrila rusko-japonská vojna. Cárske Rusko a Japonské cisárstvo vzájomne súperili o nadvládu nad Mandžuskom a Kórejským polostrovom.
Rakúska opakovacia puška Mannlicher
Rakúska opakovacia puška Mannlicher mala v rámci svojich niekoľkých inovácií rôzne označenia (M1885, M1886, M1888, M1890 a M1895). Začala sa vyrábať v roku 1885 a celkovo bolo vyrobených odhadom približne tri milióny kusov. Bola rozšírená v rakúsko-uhorskej, rumunskej, talianskej a neskôr aj v československej armáde. Puška Mannlicher bola kalibrovaná na náboj 8 x 50 R, ktorý dosahoval rýchlosť na ústi hlavne do 620 m/s. Kapacita integrovanej nábojovej schránky bola štandardne 5 nábojov.
Staroveké zbrane
Do arzenálu zbraní patrili otrávené aj horiace šípy, rastlinné jedy, bodavý hmyz, osie hniezda, mor, malária aj najslávnejšia zápalná zbraň - grécky oheň.