Dejiny ľudstva sú neodmysliteľne späté so súbežnými dejinami vojny a zbraní, ktorými sa viedli, od primitívneho človeka až po inteligentné bomby a laserové technológie dneška. Zbrane niekedy vznikali v súvislosti s požiadavkami prebiehajúcich konfliktov, inokedy sa objavy a vývoj nových útočných zbraní stali katalyzátorom, ktorý umožnil rozpútanie vojny. Táto práca sa nesnaží obsiahnuť všetky zbrane, aké kedy človek vymyslel, ale snaží sa chronologicky zmapovať dejiny zbraní od tých najstarších až po dnešné a pritom zasadiť kľúčové okamihy ich vývoja do kontextu vývoja spoločnosti ako celku, nielen do vývoja vojenstva.
Vývoj zbraní a technologický pokrok
Je dôležité si uvedomiť vrodený konzervativizmus vojenského myslenia a vplyv celkového technologického vývoja na vývoj zbraní a opačne. Pokiaľ ide o prvý bod stačí si všimnúť, ako dlho prežívalo presvedčenie, že kavaléria môže zohrávať rozhodujúcu úlohu na bojiskách prvej svetovej vojny.
Pravdivosť tohto tvrdenia si môžeme overiť, keď sa pozrieme späť na časy priemyselnej revolúcie, všeobecne považované za obdobie ktoré malo neuveriteľný vplyv na tempo vývoja zbraní, pretože poskytlo stroje na ich oveľa rýchlejšiu výrobu. Produktom priemyselnej revolúcie bolo aj nové pokolenie kvalifikovaných civilných inžinierov, ktorí dokázali nielen nachádzať lepšie a rýchlejšie metódy výroby jestvujúcich zbraní, ale aj vyvíjať zbrane nové. Bol to Hiram Maxim, pôvodne elektroinžinier, kto zostrojil prvý guľomet. On a jeho súčasníci posunuli v druhej polovici 19. storočia vojenskú technológiu omnoho ďalej, než pokročila za celých predchádzajúcich 500 rokov.
Istý profesor pevnostného staviteľstva na Kráľovskej vojenskej akadémii v Sandhurste pred mnohými rokmi poznamenal, že „pôvod a vzostup opevňovania nepochybne zapríčinila degenerácia ľudstva“ Rovnako dobre mohol nahradiť slovo „opevňovanie“ slovom „zbrane“.
Najstaršie zbrane
V záverečných rokoch dvadsiateho storočia, keď sa nové zbrane objavujú doslova každý týždeň, zostáva v platnosti názor, že základná forma zbraní sa už niekoľko tisícročí takmer nezmenila. Technológia sa v primitívnom svete vyvíjala veľmi pomaly. Zákony mechaniky bolo treba najprv objaviť kým sa mohli použiť. S dobou bronzovou ktorá sa začala asi 4000 rokov pred Kr., prišla možnosť účinnejších zbraní. Avšak na rozdiel od kameňa, žiadny vhodný kov sa nevyskytuje v prírode vo forme vhodnej na okamžité využitie. Cín, meď alebo železo bolo možné použiť až po určitom spracovaní. Na to však bola potrebná dávka šťastia rovnako ako experiment, vedúci k objaveniu zliatiny cínu a medi, ktorú poznáme ako bronz. Od tých čias začali byť tak tvarované a zdobené a elegantné, že to nenájdeme ani na utilitaristických zbraniach dneška.
Prečítajte si tiež: RPK v boji: História a použitie
Kyjaky a palice
Prvou zhotovenou zbraňou bola pravdepodobne palica. Jaskynné maľby naznačujú ich použitie už v paleolite (pred 2 miliónmi až 40 tisícmi rokov). Prvé kyjaky boli jednoduché konáre stromov nazbierané, keď bolo treba. váha na jej konci poskytuje dostatočnú hybnú silu efektívnym predĺžením úderného ramena. Jednoduché palice sa zhotovovali z rôznych prírodných materiálov, napríklad z dreva, kostí, slonoviny, nefritu a kameňa a tvarovali sa mnohými spôsobmi tak, aby sa čo najlepšie držali a aby mali ťažkú hlavicu.
Celokovové palice (všeobecne označované ako palcáty) boli vyvinuté ako zbraň proti rytierom v brnení. So svojou dostatočnou razantnosťou mohli takéto palice ťažko poškodiť kovové brnenie a poraniť bojovníka. Niektoré palcáty mali zašpicatené hroty, ktoré mohli preniknúť tenkým brnením, alebo spojmi silnejšieho brnenia. Tak ako iné druhy zbraní aj kyjaky a palice nadobudli symbolický význam a niektoré boli bohato zdobené. Zároveň je aj stále účinnou zbraňou. Obušok patrí k štandardnej policajnej výzbroji.
Dýky, nože a sekery
Medzi ďalšie zbrane ktoré sa vyrábali už z kameňa a neskôr z bronzu a železa patria dýky, nože a sekery. Dýka je nepochybne jednou z najstarších zbraní. Známe sú pazúrikové dýky, zhruba z doby 20 000 rokov pred Kr. Postupom času sa rukoväť stala výraznejšou a tvarom sa prispôsobila dlani. Dýky sa vyrábali aj z iných materiálov, ktoré umožňovali ostré zahrotenie: drevo, kosť, roh. Poznáme aj nože a dýky vyrobené z polodrahokamov, ako achát alebo nefrit, tieto sa však používali iba pri obradoch.
Prvým použitým materiálom bola meď. Približne okolo roku 2000 pred Kr. sa začala čistá meď nahrádzať bronzom. Vďaka jej tvrdosti oproti medi sa nože stali tenšími a zdobenejšími. Medzi rokom 1000 a 500 pred Kr. bronz postupne ustúpil železu, no hoci bolo železo jednoduchšie spracovateľné a asi aj lacnejšie ako bronz, bolo mäkšie. Taktiež sa používalo rôzne zakrivenie čepele, pričom na začiatku bolo zakrivenie prevádzané kôli malej pevnosti medi a neskôr bronzu. Zakrivením sa zvýšil rezací účinok. Takáto čepeľ bola neskôr obľúbená na Strednom východe a v Indii.
Nože a dýky majú vo vojne stále svoje miesto, prepadové oddiely a výsadkové diverzné jednotky a ďalšie zvláštne útvary sú nimi vybavené na boj muža proti mužovi. Pravdepodobne patrili k prvým vyrábaným primitívnym nástrojom. Raz sa prišlo na to, že sa dá dosiahnuť väčšia sila použitím násady. Je pravdepodobné, že najprv sa prosto naviazal klin na palicu. Avšak na konci mladšej doby kamennej ( 8000 - 3000 pred Kr. ) mali už hlavice dieru na násadu. V čase okolo 2000 pred Kr. V tom čase sa objavil bronz a technika tvarovania kamenných sekier sa čoskoro aplikovala na spracovanie kovu. Prvé bronzové sekery mali viac - menej tvar kamenných, ale prispôsobivosť kovu viedla k vývoju ďalších podôb. Výrobcovia sa snažili vyrábať sekery prispôsobené na použitie v domácnosti, alebo na vojenské účely. Tí umeleckejšie založení začali pridávať dekoráciu vo forme vzorov vyrytých do kovu, ale aj prikovaných odliatkov či ozdobných výstupkov.
Prečítajte si tiež: História a použitie MG 42 v ozbrojených konfliktoch
Meče
Bronz a železo boli prvé kovy, ktoré sa na výrobu mečov používali aj keď oba mali v tomto smere nedostatky. Prvé železo malo pomerne zlú kvalitu, ako dokumentujú opisy bitky Aquae Sextiae v roku 102 pred Kr. v ktorej Rimania bojovali proti Teutónom a Ambrónom. Svoje meče si museli bojovníci počas bitky narovnávať nohami.
Prvé bronzové meče (asi okolo 1500 pred Kr.) mali rukoväť a čepeľ ako samostatné časti prinitované k sebe. Tým sa stal meč vyhovujúcou bodnou zbraňou, ale pri vášnivom sekaní sa často zlomil. Neskoršie okolo roku 100 pred Kr. sa vyvinula technika kovania čepele a tŕňa rukoväti z jedného kusa. Tŕň bol potom vsadený do drevenej, alebo kostenej rukoväte. Potom ako si kováči osvojili základnú konštrukciu mečov, začali experimentovať a tvarom a formou, aby dosiahli množstvo variantov, ktorá by vyhovovali zákazníkom. Rímsky legionári si osvojili typ krátkeho širokého meča, ktorý sa nosil na pravej strane a tasil pravou rukou čo bolo výhodné pri boji zblízka. Približne v 10. storočí n.l. získal meč mierne kužeľovitý tvar, ktorý nahradil predchádzajúci tvar listu.
Meče sa v rodinách dedili z pokolenia na pokolenie, ba niektorým sa dávali aj mená. Vikingovia pripisovali svojim mečom magické vlastnosti a každý bojovník dával svojej zbrani vhodný prívlastok, ako napríklad Hvati (ostrý) alebo Langhrass (dlhý a špicatý).
Luky a kuše
Niektoré zbrane sa vyvinuli aj z poľovníckych nástrojov. Jedným z nich je aj luk. Nech už je jeho pôvod akýkoľvek , luk sa na celom svete používal najmenej 8000 rokov pred Kr. a vyskytoval sa v nesmiernom množstve rôznych foriem. Jednoduché luky sa vyrábali z vetvy pružného stromu, na jednom konci ktorej je stabilne pripevnená silná šnúra so slučkou na druhom konci. Takto sa luk nosil, keď sa práve nepoužíval. Na šíp stačil akýkoľvek kus rovného dreva, aj keď tvrdosť mala značný vplyv na presnosť zásahu. Hrot na druhom konci mohol byť z hocičoho, od dreveného špica (vytvrdeného v ohni) až po zložité ozdobne spracované kamene, kosti, skamenelé drevo, slonovinu, nefrit či kov. Stabilitu letu zabezpečovalo operenie. Na dosiahnutie čo najväčšieho doletu sú krídelka nevyhnutné, pretože zabezpečujú šípu priamy let.
Nie všetky luky sú symetrické s držaním uprostred lučiska. Japonské a barmské luky majú často asymetrický tvar, s väčšou časťou luku nad rukou strelca. Tento tvar umožňuje použiť veľký luk bez toho, aby sa opieral o zem. Z luku sa dá presne strieľať zhruba na vzdialenosť 180 metrov s maximálnym dostrelom asi 230 metrov. Z lukov sa dá strieľať veľmi rýchlo. Skúsený lukostrelec môže vystreliť za minútu okolo 6 mierených striel a dvojnásobok nemierených. Bola to práve rýchlosť streľby ktorá umožnila lukostrelcom premôcť mužov vyzbrojených prvými palnými zbraňami.
Prečítajte si tiež: Všetko o guľomete lajkov
Z luku sa neskôr vyvinula kuša. Tá sa objavila v Číne okolo roku 500 pred Kr. Jej vojenský význam bol do 11. storočia n.l. Exitujú dostatočné dôkazy použitia kuše vo Francúzsku okolo roku 1100. jedným z nich je rozhodnutie druhého lateránskeho koncilu v roku 1139, ktorý okrem iného uvalil kliatbu na každého, kto by použil taký bezbožný nástroj proti kresťanovi. Tento edikt zjavne nebol veľmi účinný, lebo ho o pol storočia neskôr musel zopakovať pápež Inocent III. Žiaden z týchto dekrétov nemal veľký účinok a kuša sa stala všeobecne rozšírenou zbraňou po celej Európe.
Kuša v základnej podobe je v podstate tradičný luk nasadený na opracovanú sochu s pažbou, ktorá sa opierala o rameno strelca. Na rozdiel od luku mala kuša lučisko zložené z rohoviny, šliach a dreva. Po tom ako sa tetiva natiahla k spúšti, vložila sa do drážky rámu strela. Stisnutím spúšte sa tetiva uvolnila a sila zloženého lučiska vystrelila šípku vysokou počiatočnou rýchlosťou, ktorá stačila na prebitie krúžkového brnenia na vzdialenosť 100 metrov. Napínanie kuše nebolo ľahkou záležitosťou. Najjednoduchší spôsob spočíval v upevnení strmeňa na prednom konci kuše. Strelec doň vsunul nohu, uchopil tetivu oboma rukami a vytiahol ju hore. Potom prišiel na rad „pazúr“, jednoduchý hák, pripevnený na strelcov opasok. Skutočne výkonné kuše si žiadali použiť ďalšie mechanické nástroje, malý navijak s dvoma kľukami, povrazmi a hákmi sa nasadil na koniec sochy, pričom háky sa zachytili za tetivu a navíjaním pomocou kľuky sa tetiva natiahla. Jej hlavný nedostatok bola pomalosť streľby. Výkonné kuše s navijakovým naťahovaním mohli vystreliť zhruba jednu šípku za minútu.
V stredovekej vojne kde boli terčom skôr skupiny bojovníkov, než jednotlivci bola rýchlosť streľby dôležitejšia než absolútna presnosť. Kuša v Európe s úspechom pretrvala až do čias palných zbraní. Hovorí sa, že anglická armáda požívala kuše až do roku 1627. Inde slúžila ešte oveľa dlhšie. Niektoré africké kmene používali jej primitívne verzie až do začiatku 20.
Obliehacie zbrane
Vývin týchto a iných zbraní však podnietil ľudí k vývoju protiopatrení akými boli rôzne pevnosti a hrady. Preto muselo nutne dôjsť k vývoju obliehacích zbraní.
Baranidlá
Najjednoduchšou formou bojového stroja je obliehacie baranidlo, ktoré bolo pravdepodobne aj prvým strojom. Prvé zaznamenané použitie baranidla bolo v boji Asýrčanov proti mestám Judey v 7. storočí pred Kr. S odstupom času sa baranidlá stali výkonnejšími. Hlava sa spevnila železom aby sa nerozštiepila, neskôr dostala liate, alebo kované zakončenie. Stredoveké baranidlo bolo väčšinou pripevnené na rámovej konštrukcii s kolesami, ktoré boli upravené tak aby uniesli hmotnosť samotného baranidla, takže muži sa mohli sústrediť iba na jeho rozhúpanie. Konštrukcia sa zvykla vybaviť nadstavbou pokrytou namočenou kožou ktorá chránila baranidlo i jeho obsluhu pred pôsobením obrancov, vrátane snahy o použitie ohňa.
Balisty a scorpioni
Ďalším zariadením bola balista, alebo scorpion. Zo začiatku bol zväčšenou verziou bežného luku, neskôr sa však prišlo na to, že streľba z luku nie je jediná možnosť ako vystreliť šíp. Balisty sa delili na:
- poháňané silou pružiny (balista)
- poháňané torziou, krútiacou silou
Pružinová balista strieľala ťažké šípy na vzdialenosť takmer 200 metrov, no nemala taký výkon, aby mohla posielať väčšie strely na akúkoľvek užitočnú vzdialenosť. Bolo to spôsobené tým, že pružiny, ktoré neboli nič iné ako drevené lišty, pásy rohoviny, alebo oboje boli pomerne slabé. Stroje založené na princípe krútiaceho momentu mali niekoľko výhod. Na natiahnutie slučky, ktorou bol prevlečený zadný koniec vrhacieho ramena bola potrebná masívna konštrukcia. Slučka sa naťahovala rumpálom na oboch stranách zbrane, kým vrhacie rameno bolo zaistené. Keď krútiaca sila dosiahla potrebnú hodnotu, strela sa položila na vrhacie rameno a rameno sa uvoľnilo. Ďalšou nevyhnutnosťou bol robustný záchyt, ktorý držal rameno v optimálnej polohe. Rimania ho nazývali onager alebo divý somár, čo bolo narážkou na prudký spätný náraz zadnej časti stroja, keď vrhacie rameno narazilo na zarážku.
Trebuchet
Stroj využívajúci protizávažie, všeobecne známy ako trebuchet, druh obliehacieho praku, vrhač kameňov bol posledný bojový stroj tohto typu. Rozkvet veľmi dobre chránených kamenných hradov v 12. storočí priniesol potrebu mimoriadne výkonného stroja, schopného rozbiť ich múry a vrhať strely dostatočne vysoko a ďaleko aby preleteli ponad takéto múry a zničili vnútorné stavby. Medzi vrcholmi týchto konštrukcií boli na otočný čap uložené vrhacie rameno tak, že asi 1/8 jeho dĺžky bola pod osou otáčania a zvyšok za ňou. Veľké protizávažie (väčšinou debna naložená ťažkými kameňmi) bolo zavesené na kratšom konci vrhacieho stroja. Na dlhšom konci bol pripevnený kladkostroj, aby sa dal koniec vrhacieho ramena stiahnuť dolu a tým sa zdvíhalo protizávažie. Častejšie sa používal princíp praku s koncom ramena uprveným tak, aby sa uvoľnil jeden závesný remeň v momente keď rameno dosiahne zvislú polohu. Nevýhodou trebuchetu bola jeho veľkosť a nepohyblivosť.