Lov zveri je tak starý ako ľudstvo. Vplyvom rastúcej civilizácie ľudstva sa menil i pohľad na voľne žijúcu zver a jej lov. Ešte za čias Rímskeho impéria, Rímske právo pokladalo zver za „vec nikoho“( res nullius). Podľa tohto práva loviť zver mohol každý, avšak pri vstupe na cudzí pozemok potreboval súhlas majiteľa.
Za vlády Karola Veľkého, si tento panovník privlastnil všetku zem, ktorá nemala vlastníkov, čím sa vytvorili veľké kráľovské revíri. Na týchto mohol loviť zver iba panovník a jeho družina. Za porušenie výsostného kráľovského práva boli prísne tresty. Zákony a nariadenia Karola Veľkého a jeho nástupcov tzv. Charakter práva lovu, ako výlučne zemepánskej a šľachtickej výsady pretrval až do zrušenia poddanstva.
Uhorský kráľ Karol VI. vydal v roku 1729 dekrét o poľovníctve v ktorom je už uvádzaný čas ochrany niektorých druhov zveri v čase rodenia mláďat a ich odchovu. Až podľa dekrétu Jozefa II. Až takmer po 50 rokoch predovšetkým na východe Slovenska začali sa prenajímatelia združovať do loveckých spolkov a spoločností.
Prvý známy lovecký spolok sa založili karpatskí Nemci v roku 1833 mal názov Kesmarker Jagdverein, hoci úprava poľovného práva v bývalom Uhorsku, a teda aj na území Slovenska bola až za vlády Františka Jozefa I. Ten zákonným článkom XX/1883 o poľovníctve vytvoril legislatívnu úpravu práva poľovníctva aj na našom území.
Pretrval napriek zmenám ktoré sa po rozpade Rakúsko- Uhorska a vzniku I. ČSR zostal na Slovensku v platnosti až do konca II. svetovej vojny a v niektorých zásadných častiach až do roku 1947. Po vzniku ČSR boli v rámci tohto zákona vydané vykonávacie predpisy dňa 10. B. 1. 5. 1920 uverejnilo niekoľko poľovníkov z Bratislavy na základe iniciatívy generála zdravotníctva MUDr. Jána Červíčka výzvu v ktorej sa vyzdvihoval hospodársky význam poľovníctva na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi.
Prečítajte si tiež: Sprievodca bazárom loveckých lukov
Poľovnícka organizácia v období medzi prvou a druhou svetovou vojnou (1919-1938)
Po prvej svetovej vojne a po vzniku Československej republiky nastali nové, oproti minulosti podstatne demokratickejšie pomery. Na Slovensko prichádzali intelektuáli a odborníci z Čiech a Moravy, aby zaplnili medzeru, ktorá vznikla v spravovaní štátu odchodom maďarských úradníkov. Vtedajšie pomery vplývali aj na poľovníctvo. Nedostatok potravín po vojne, nové hospodárske pomery, začiatočné organizačné nedostatky umožňovali určitú voľnosť v zasahovaní do života poľovnej zveri.
Ľudia na vidieku mali možnosť zadovážiť si zbrane a strelivo. Roku 1923 bolo ustanovujúce valné zhromaždenie Československej mysliveckej jednoty, ktorá sa pokladala za celoštátnu poľovnícku organizáciu, a preto začala vyvíjať veľké úsilie, aby získala suverénne postavenie i v poľovníctve na Slovensku. Jej cieľom bolo včleniť jestvujúce poľovnícke spolky, vrátane Loveckého ochranného spolku, do Československej mysliveckej jednoty.
Valné zhromaždenie Loveckého ochranného spolku 26. 5. 1923 skutočne odhlasovalo vstup do Československej mysliveckej jednoty. Ale spolupráca sa hneď spočiatku naštrbovala, vznikali vážne rozpory, lebo funkcionári Československej mysliveckej jednoty nepokladali Lovecký ochranný spolok za suverénneho činiteľa v poľovníctve na Slovensku.
Rozpory Loveckého ochranného spolku a Československej mysliveckej jednoty sa uzavreli tak, že na riadnom valnom zhromaždení Loveckého ochranného spolku 15. 4. 1928 sa schválil doterajší postup spolku a rozhodlo sa o jeho vystúpení z členstva v Československej mysliveckej jednote.
So zreteľom na tento vývoj spolupráce s Československou mysliveckou jednotou sa začal na Slovensku vytvárať Zemský odbor Československej mysliveckej jednoty. Za predsedu tohto odboru pre Slovensko zvolili Dr. J. Lovecký ochranný spolok sa napriek tejto situácii usiloval popularizovať poľovníctvo a upevňovať svoje pozície. Roku 1927 vytvoril kynologický odbor a začal rozvíjať aj v tomto smere úspešnú činnosť. Organizovali sa strelecké preteky, na ktorých sa zúčastňovali aj ľudia z nižších vrstiev.
Prečítajte si tiež: Výber základky pre lovecký luk
Uskutočnila sa i poľovnícka výstava v Poprade. Počet členov miestnych skupín neustále narastal a do poľovníctva prichádzali aj ľudia s čestnými a šľachetnými úmyslami. Roku 1927 zvolili za člena predsedníctva Loveckého ochranného spolku i spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského.
Napokon sa uzavrela dohoda, podľa ktorej od 1. januára 1929 bol Lovecký ochranný spolok len pridruženým členom Československej mysliveckej jednoty. Na valnom zhromaždení Loveckého ochranného spolku sa dňa 11.mája 1930 na návrh Dr. L. Kováča prijalo stanovisko, aby Československá myslivecká jednota na Slovensku mala kompetenciu riešiť len celoštátne poľovnícke veci a veci Slovenska by mal suverénne riešiť Lovecký ochranný spolok.
Tieto spory mali nepriaznivý vplyv na prácu Loveckého ochranného spolku, čo sa prejavilo v plnení vlastného poslania poľovníckej organizácie. Roku 1933 vznikla Československá lovecká a kynologická asociácia so sídlom v Prahe. Asociácia vznikla na spoločnom zhromaždení týchto organizácií dňa 18. októbra 1932.
Po obšírnych polemikách, vzájomných obviňovaniach a roztržkách zvíťazila napokon myšlienka normalizácie vzťahov medzi Loveckým ochranným spolkom a Československou mysliveckou jednotou. 25. novembra 1934 bolo mimoriadne valné zhromaždenie Loveckého ochranného spolku v Žiline. Tam sa opäť prerokovali možnosti spolupráce medzi týmito poľovníckymi organizáciami. Lovecký ochranný spolok pre Slovensko teda prestal fungovať dňom 31. decembra 1934 a Lovecký ochranný spolok a Československá myslivecká jednota sa zjednotili. Nastalo obdobie užitočnej a plodnej práce s veľkými nádejami a perspektívami.
Po tomto zjednotení podstatne stúpol počet členov Zemského zväzu na Slovensku. Politické udalosti a štátoprávne zmeny roku 1938 viedli k rozchodu Zemského zväzu loveckých ochranných a kynologických spolkov pre Slovensko s Československou mysliveckou jednotou. Funkcionári týchto poľovníckych organizácií sa rozhodli napriek tomuto stavu ďalej spolupracovať.
Prečítajte si tiež: Parametre reflexných lukov
Na spoločnej porade v Brne dňa 27. 11. 1938 sa dohodli na organizačnom odlúčení, lenže zdôraznili, že napriek štátoprávnym zmenám (autonómia Slovenska) budú naďalej spolupracovať, prehlbovať priateľské vzťahy, vymieňať si skúsenosti v záujme ďalšieho zveľaďovania poľovníctva v ČSR. Podľa známeho viedenského verdiktu pripadli Maďarsku z územia Slovenska južné okresy. Z celkového počtu 84 loveckých ochranných spolkov zostalo na Slovensku v dôsledku týchto územných zmien len 61 spolkov. Počet členov poklesol k 1.
Po zmene v štátoprávnom usporiadaní sa zmenili i stanovy najvyššej poľovníckej organizácie na Slovensku. Názov sa zmenil na Zväz loveckých ochranných spolkov na Slovensku. Aký dosah mali tieto zmeny na poľovníctvo, vyplýva z článku Ing. J. Sekeru, ktorý bol uverejnený v časopise Lovec v januári 1939. Na Slovensku boli najväčšie straty na kozorožcoch; stratili sme všetky pripojením Javoriny k Poľsku.
Posledné roky prvej Československej republiky sú nesporne roky najväčšej aktivity v poľovníctve na Slovensku. Sú to roky cieľavedomej, plodnej a konsolidovanej práce. V miestnych skupinách loveckých ochranných spolkov a neskoršie v loveckých ochranných spolkoch boli stovky obetavých nadšencov, ktorí vykonali v mimoriadne ťažkých politických i hospodárskych podmienkach osožnú prácu pre zachovanie dobrej úrovne poľovníctva na Slovensku.
V posledných rokoch Zemský zväz na Slovensku za pomoci štátnych inštitúcií začal poskytovať podpory na nákup živej zveri, ktorá sa vypúšťala do chudobnejších poľovných revírov, poskytoval subvencie i na nákup soli pre zver atď. V časopise sa uverejňovali články o hospodárskom význame poľovníctva. Poľovníctvo si získavalo i uznanie orgánov, ktoré zasahovali do jeho činnosti.Vychovával sa a v praxi uplatnil celý rad nových poľovníkov, obetavých funkcionárov.
Právo poľovníctva postupne prestávalo byť len výsadnou doménou buržoázie. Poľovníctvu chýbali aj vyhovujúce právne normy, ktoré by vystihovali skutočnú situáciu poľovníctva v ČSR. V platnosti boli zákonné články Uhorského zákonníka z devätnásteho storočia.
Roku 1924 sa rozšírila správa, že skupina poslancov vypracovala osnovu nového zákona o poľovníctve. Podľa tejto osnovy sa mala poľovná zver vyhlásiť za škodcu poľnohospodárskych a lesných kultúr. Poľovanie nemalo byť viazané na vlastníctvo poľnohospodárskych pozemkov. Na Slovensku platil zákonný článok XX/1883 Uhorského zákonníka. Tento zákon už v mnohom nevyhovoval najmä preto, že medzitým vznikol nový demokratický štát, v ktorom sa nedali uplatniť právne normy platné pre monarchiu.
Až roku 1929 vyšiel zákon č. 98/1929 Zb. z. a n. Tento zákon dával Ministerstvu pre správu Slovenska a krajinským úradom moc najmä v upravovaní času ochrany a lovu zveri, v boji proti pytliactvu, v daňových veciach, v prenajímaní poľovných revírov atď. Podstatnejšie zmeny nastali v poľovníckom zákonodarstve až po manifestačných zhromaždeniach na celom Slovensku.
Chceli tak prinútiť úrady, aby prísnejšie postupovali proti pytliakom. Manifestácie prebiehali 17. júna 1934. Výsledkom tejto spontánnej požiadavky poľovníkov zo Slovenska aj z českých krajín bol zákon č. 57/ 1936 Zb. z. a n. o pot1áčaní pyt1iactva. Zákon kvalifikoval pytliactvo ako prečin krádeže alebo zločin krádeže. Za prečin mohol súd pytliaka odsúdiť do jedného roka, za zločin na päť rokov a vo výnimočných prípadoch do desať rokov.
Dňa 8. 4. 1938 vyšiel zákon č. 81/1938 Zb. z. a n. o zbraniach a strelive. Prvý odborný poľovnícky časopis na Slovensku začal vychádzať 15. júna 1923 v Prešove pod názvom Nimrod. Zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol Ľudovít Bohrand. Na titulnej strane časopisu sa uvádza, že ide o úradný časopis Loveckého ochranného spolku na Slovensku. Vychádzal v jazyku slovenskom a maďarskom.
Roku 1924 sa v tomto časopise zjavujú aj kritické články adresované funkcionárom Loveckého ochranného spolku ako prejav nespokojnosti s ich prácou. Časopis Nimrod zanikol 21. 12. 1931. Zlúčil sa s časopisom Lovec, ktorý sa stal úradným časopisom Loveckého ochranného spolku na Slovensku.
K zániku časopisu prispel i fakt, že jeho celková úroveň nebola primeraná súčasnému stavu uvedomelosti Slovákov a kultúrnej úrovni slovenského jazyka. Pre maďarských poľovníkov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi vychádzal časopis Kárpathy Vadász. (Začal vychádzať roku 1927 ako dvojtýždenník). Hlavný redaktor tohto časopisu bol prof. Dr. Eugen Fencík z Berehova. Časopis zanikol 1. januára 1935 (ako náhrada zaň začal vychádzať Vadászlap).
Spolkový časopis Lovec-Vadász začal vychádzať v marci 1927 v slovenskom a maďarskom jazyku. Jeho prvým redaktorom bol Dr. J. Rajcsányi. Od 1. 7. 1929 vychádzal tento spolkový časopis ako dvojtýždenník. V tomto období vychádzalo už v Čechách a na Morave viac poľovníckych odborných časopisov.
Lovecký ochranný spolok pre Slovensko sa zaoberal i organizovaním a účasťou svojich členov na poľovníckych výstavách. 11. júla 1926 inštalovali prvú poľovnícku výstavu na Slovensku v Popradskom múzeu. Navštívilo ju 5500 návštevníkov, medzi ktorými boli aj hostia z Francúzka, Anglicka, Turecka a Spojených štátov amerických. Organizátorom a hlavným usporiadateľom bol Vidoľ Juľán, učiteľ zo Spiša.
Poľovníci zo Slovenska sa zúčastňovali aj na výstavách usporadúvaných v Prahe. V máji roku 1936 sa pri príležitosti Jarnej hospodárskej výstavy v Prahe inštalovala i Celoštátna lovecká výstava poľovníckych trofejí z roku 1935. Trofeje jelenej, srnčej, kamzičej, danielej a diviačej zveri zo Slovenska patrili medzi najlepšie. Takáto výstava bola i roku 1937, 1938.
V dňoch 2. - 22. novembra 1937 bola Medzinárodná poľovnícka výstava v Berlíne. Zúčastnilo sa na nej 22 štátov a vystavovalo viac ako desaťtisíc poľovníckych trofejí. Trofeje zo Slovenska opäť v porovnaní ostatnými štátmi vynikali. Na výstave ocenili 317 trofejí medailami i 8 striebornými štítkami. Trofeje zo Slovenska tam získali spolu 184 medailí a 4 strieborné štítky. Slovenské hory a doliny ukázali svoje poklady aj na berlínskej výstave.
Túto časť histórie slovenského poľovníctva môžeme uzavrieť predvolaním prof. Dyka k poľovníkom (uverejneným v októbrovom čísle Stráže myslivosti roku 1938, v čase blížiaceho sa zániku prvej Československej republiky): „Trúchliac nad skomolenou domovinou nezabúdajme na život a na naše budúce pokolenia, ktoré nám po dejinnej a osudovej katastrofe zostali z drahej vlasti. I keď naše srdcia sú otrávené a horkosť z utrpenia a z krivdy bude neblahým dedičstvom našich potomkov, zachovajme si rozvahu a slušný postoj k problémom ušľachtilého a dôstojného ľudstva. Aj my poľovníci sme veľa stratili.
Matica slovenská v Plevníku-Drienovom
Obyvatelia prv samostatných obcí Plevníka a Drienového, stáročia žili v nábožnom duchu ako kresťania - katolíci, až na výnimky jednej či dvoch rodín židovského pôvodu, ktorí vždy boli krčmári. Obyvatelia boli prevažne roľníci. Z podstaty kresťanstva sa obyvateľom obcí vštepovalo aj národné cítenie najmä v čase násilnej maďarizácie, keď v školách sa zakázala slovenčinu, ako materinský jazyk.
Národná uvedomelosť jednotlivcov sa činom prejavila v roku 1928, keď obce Plevník i obec Drienové sa stali kolektívnymi členmi Matice slovenskej (Publikácia: Rok Matice slovenskej 1928, strany 37 a 42). K založeniu Miestneho odboru Matice slovenskej (ďalej, miestneho odboru), v tom čase nedošlo, ale niekoľko obyvateľov sa stalo členmi, evidovanými v Ústredí Matice slovenskej v Martine.
Napríklad notár Pavol Šebestian s číslom členskej legitimácie 13 901, s vyššími číslami Pius Kušnier, Jozef Michalec, Pavol Ďurkech a ďalší. Za prvej Slovenskej republiky Matica mala vyše sto tisíc členov a v Plevníku i Drienovom bola v roku 1942 snaha o založenie miestneho odboru MS, čo sa nepodarilo.
Niektorí občania boli v tom čase aktívni na podujatiach štafetových behov na Štefánikovo Bradlo alebo k mauzóleu Andreja Hlinku do Ružomberka. Boli medzi organizátormi dožinkových slávností, divadelných ochotníckych predstavení či pri organizovaní zábav či iných slávností.
V roku 1947 pracovníci Matice slovenskej v Martine boli činní pri zakladaní nových miestnych odborov Matice. Prišli aj do našich obcí a 22. februára 1947 bol založený Miestny odbor Matice slovenskej v Plevníku-Drienovom. Správu o založení uverejnil mesačník Matice slovenskej Matičné čítanie v čísle 4 z roku 1947.
Tridsať členov miestneho odboru MS zvolilo za predsedu Piusa Kušniera, za podpredsedu Františka Cipricha, za tajomníka Štefana Paľka, riaditeľa školy, za pokladníka Štefana Mončeka a zapisovateľku Matildu Fuchsovú, učiteľku. Členmi výboru sa stali Ján Ďuriš, Ján Hlaváč, Jozef Kretík a Pavol Urík. Revízormi Pavol Šebestian a učiteľka Katarína Fírová.
Miestny odbor po roku 1948 utlmil činnosť a po roku 1954 zákonom boli miestne odbory Matice slovenskej zrušené.
Oživotvorenie miestneho odboru Matice v roku 2003
Člen Matice slovenskej od 1.8.1968 Dr. Otto Gáťa, vyvinul snahu o obnovenie Miestneho odboru Matice slovenskej v Plevníku-Drienovom. Išlo o nadviazanie tradície. Snaha sa stala skutkom v 140. roku založenia Matice slovenskej. Na zakladajúcom valnom zhromaždení 30. mája 2003 bol obnovený Miestny odbor Matice slovenskej v Plevníku-Drienovom.
Zakladajúcimi členmi boli: Dr. Otto Gáťa, Anežka Gáťová, Augustín Ištók, Marián Turčáni, Ondrej Kušnier, Anna Kušnierová, Mária Turčániová, Marta Turčániová, Jozef Kamas a Jozefína Kamasová. Za predsedu bol zvolený Dr. Otto Gáťa, podpredsedu Augustín Ištók, za tajomníka Jozef Kamas. Revízorom sa stal Ondrej Kušnier.
Už 7. júna 2003 členom sa stal MUDr. Jozef Ďuriš, 27. júna 2023 František Chachula a Ing. Viola Chachulová a PaedDr. Dagmara Smataníková. Začiatkom roka 2004 sa členmi stali Ing. Pavol Delina a Ing. Emília Delinová a prihlasovali sa ďalší, vrátane sto ročnej Magdalény Poláčkovej či lokálnej historičky Drienového, Ing. Márie Kremeňovej s manželom.
Členské ústredie Matice slovenskej v Martine zaevidovalo MO MS v Plevníku - Drienovom pod registračné číslo 634. Činnosť matičiarov začala 15. júna 2003, vydaním prvého čísla informačného bulletinu MO MS v Plevníku - Drienovom s názvom MANÍNKA (odvodené od pohoria Manín).
V súčasnosti je 22. ročník nepretržitého vydávania v počte strán 32 na číslo. Vydaných bolo 155 čísel s obsahom histórie a súčasnosti Matice slovenskej, odkrývaním histórie obce z archívnych materiálov, a vydávaním edície Kapitoly z histórie, keď bolo vydaných 12 publikácii so vzťahom k obci.
Z aktivít sa žiada aspoň stručne spomenúť usporiadanie Národopisnej výstavy v dome kultúry v dňoch 10.-13. októbra 2003, (vystavilo sa 60 artefaktov). K výstave sa pridružili záhradkári výstavou z plodov svojich záhrad. Pridali sa aj zamestnanci Slovenských železníc pri príležitosti výročia prevádzky Považskej železnice, čo organizoval Ing. Pavol Delina.
Matičiari sa zamerali na rok 2004 k 650. výročiu prvej písomnej zmienky o Plevníku usporiadaním štyroch výstav. Žiaľ, nenašli pochopenie u starostu obce, ktorý nedovolil výstavy realizovať v dome kultúry. Konali sa v prispôsobených miestnostiach obecnej pálenice, čo zabezpečil Augustín Ištók.
Výstavy boli: národopisná (exponátmi sa zúčastnili všetky občianske združenia), výtvarných umení (maľby a kresby v počte 32 obrazov od 12 akad. maliarov a architektov) na témy: Plevník, Drienové, Dolina, Manín. Staré fotografie požičali niektorí starší občania a filatelistická výstava na 80 albumových listov stvárnila históriu obce.
Výstavu v priebehu troch dní (26. - 28.8.), navštívilo vyše 700 návštevníkov podpísaných v knihe návštev, medzi nimi ThDr. Ladislav Belás, riaditeľ Diecézneho archívu v Nitre a opát kláštora na Zobore, primátor Považskej Bystrice a ďalšie osobnosti. O činnosti miestneho odboru informovala okresná tlač.
Miestny odbor nadviazal spoluprácu s PX - centrom v Považskej Bystrici. Vo výstavnej sieni inštaloval výstavu Martin Benka a Matica slovenská (29. 9. - 8. 10. 2006). Ďalšiu, Plevník - obec na Považí (1.- 3. 9. 2007) vystavením 112 albumových listov ilustrácii.
Slávnostnú akadémiu s celoslovenskou pôsobnosťou 10.11.2007 za prítomnosti oficiálnej delegácie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, miestny odbor organizoval pri príležitosti stého výročia Zhromaždenia ľudu Považia za uznanie občianskych práv Slovákov, slovenskej reči a dodržiavanie ústavných práv, ktoré sa malo 10. novembra 1907 uskutočniť v Považskej Bystrici, ale po rozohnaní políciou sa konalo v Plevníku. Bola osadená pamätná tabuľa.
Ďakovný list zaslal miestnemu odboru MS predseda vlády SR Róbert Fico. Podujatí bolo podstatne viac na úrovni organizátorov alebo spoluorganizátorov pri výročiach vatry Zvrchovanosti, Matičného dňa a iné.
Matičiari boli hlavní organizátori podujatia k 550. výročiu prvej písomnej zmienky o Drienovom v roku 2008, v Základnej škole Dominika Tatarku, kde bola výstava výtvarných diel, rezbárstva, čipiek a výšiviek. Celoslovenským podujatím bol 14. marec 2013, keď miestny odbor MS spolu s obcou organizovali podujatie k storočnici spisovateľa Dominika Tatarku.