V slovenskej výprave nechýba skúsená a úspešná zrakovo postihnutá lyžiarka Rožňavčanka Henrieta Farkašová.
Začiatky a úspechy Henriety Farkašovej
Henrieta Farkašová začala víťazne. Na šampionát cestuje ako jedna z najvážnejších favoritiek na tituly. Ako sa vraví, ťažké je vybojovať si víťazstvá, ale ešte ťažšie je obhájiť ich. Ja mám o to náročnejšiu úlohu, že ide o obhajobu štyroch zlatých medailí.
Napriek tomu cítim, že som dobre pripravená a skúsenosti by tiež mohli byť v môj prospech. Ale veľa závisí aj od podmienok na trati a momentálneho psychického a fyzického rozpoloženia.
Pilovanie formy ste absolvovali na Slovensku. Splnila záverečná príprava svoj účel? Prvú časť prípravy sme absolvovali v náročných podmienkach, kedy sme vo Vrátnej niekoľko dní bojovali s výdatným snežením. V Levočskej doline boli podmienky omnoho lepšie a finálnu časť prípravy sme zavŕšili kvalitnými tréningami.
Nezameriavam sa vyslovene na jednu konkrétnu disciplínu. Samozrejme, mám medzi nimi poradie obľúbenosti, ale závisí to aj od toho, ako mi sadne postavená trať. No určite chcem dosiahnuť na vrchol vo všetkých disciplínach.
Prečítajte si tiež: Slovenská lyžiarska hviezda
Minulú sezónu sme absolvovali v La Moline iba „obrák“ a slalom. Trať bola členitejšia s jednou väčšou strminou, takže by to mohlo vyhovovať. Čo sa týka kĺzavých disciplín, sama som zvedavá, kde postavia trať.
Kvôli podmienkam sa poradie disciplín môže zmeniť, preto musíme byť pripravení na všetko a pružne reagovať na aktuálnu situáciu. Ale zatiaľ sú predpovede priaznivé.
Paralympijské hry v Soči 2014
Reprezentanti Jakub Krako a Henrieta Farkašová podčiarkli na XI. zimných paralympijských hrách hrubou čiarou dominanciu Slovenska v zjazdovom lyžovaní. Na svahu v Soči vybojovala úspešná dvojica dokopy päť zo siedmich získaných medailí, Farkašová sa navyše zapísala do historických tabuliek ako najúspešnejšia Slovenka na vrcholnom podujatí zdravotne postihnutých.
Práve zrakovo postihnutá lyžiarka sa stala v Soči najúspešnejšou slovenskou paralympioničkou so ziskom dvoch zlatých a jedného bronzového kovu.
Veľké oslavy úspešných výsledkov sa však ešte nekonali, po návrate na Slovensko ich utlmila prevládajúca únava. Zatiaľ sme oslavovali len v kruhu najbližších. Priletela som domov vcelku vyčerpaná, časom však opadol zo mňa stres a teraz sa už cítim oddýchnutá. Oslavy ešte určite prídu postupne a niekedy na konci apríla by sme mali mať spoločný záver sezóny, zhodla sa Farkašová so svojou navádzačkou Natáliou Šubrtovou.
Prečítajte si tiež: Vlhovej návrat po zranení
Obom už patrí v súčasnosti označenie najúspešnejšej slovenskej paralympijskej dvojice. Súčtom získaných medailí spred štyroch rokov z Vancouveru a terajších zo Soči sa na najvyšší stupienok postavili päťkrát, v zbierke majú aj jeden strieborný a bronzový kus cenného kovu. Je to čerešnička na torte, ďalší bonus. Užívame si to, hľadala slová 27-ročná lyžiarka.
Dôležitým krokom pre podporu zdravotne postihnutých športovcov bolo "zrovnoprávnenie" podpory olympionikov a paralympionikov zo strany štátu. Obe skupiny tak už po Soči majú nárok za medailový úspech na rovnako veľkú odmenu, situácia sa stabilizovala aj v rámci uvoľnených finančných prostriedkov na prípravu účinkovať na veľkých fórach. Oficiálne bariéry sa tak stali minulosťou, zatiaľ však len na papieri.
Pravda je taká, že sledovanosť či divácka podpora olympionikov bude vždy väčšia. Je to tak zaužívané. Mohlo by nám pomôcť spojenie paralympijského hnutia s olympijským tak, ako je tomu napríklad v Kanade či USA. Ďalšou vecou je mediálny priestor. Súperky z Veľkej Británie sa nám dokonca sťažovali, že ich britské médiá neustále otravujú s rozhovormi. Lepším smerom sa to však uberá aj na Slovensku, čo nás obe teší, zhodnotila situácia Šubrtová.
Henrieta Farkašová a Natália Šubrtová: Tímová práca a vzájomné porozumenie
Natália ako navádzačka je tá, ktorá ide vždy pred slabozrakou Henrietou, dáva jej pokyny, referuje stav dráhy či komentuje techniku. Jednoducho - je jej očami.
Za normálnych okolností je lyžovanie individuálny šport, ale v prípade zrakovo postihnutého športovca, je to párový šport. U nás s Heňou funguje asi to, že sme protiklady. Ja som extrovertnejší, komunikatívnejší typ, ona je introvertnejšia. Neviem si predstaviť ako by to vyzeralo, keby sme boli obe aj to, aj to. Alebo keby to bolo naopak.
Prečítajte si tiež: Jej úspechy v lyžovaní
Povedala by som, že je to naozaj špecifický druh vzťahu. Nenazvala by som nás kolegyňami, ale ani najlepšími kamarátkami. Je to, takpovediac, profesionálne priateľstvo. Poviem veľmi otvorene, že keby sme sa stretli v bežnom živote, neviem, či by sme boli blízke kamarátky. Ale to je len vec toho, aké sme povahy a na čo sa v živote sústredíme. No my sme sa stretli kvôli lyžovania, tam nám to klape, a to je aj čaro nášho priateľstva.
Najťažšie bolo skoordinovať sa. Pochopiť, že ten druhý je hlavný. Vy prestávate byť podstatný v tom zmysle, že nemáte už čas riešiť svoje lyžiarske techniky a nedostatky. Ale musíte si byť natoľko istý sebou, aby ste boli schopný 100 % odovzdať informácie zrakovo znevýhodnenému športovcovi. To je gro práce navádzača. Čiže v tréningu sa nesústredíte na vlastnú techniku, ale na iné veci. V skratke povedané - ja sa sústredím na to, aby sme čo najrýchlejšie zišli dole a aby sme vyhrali. To zahŕňa množstvo malých častí, napríklad musím vybrať správnu stopu pre Heňu, aby šla pekný, čistý, rýchly oblúk.
Techniky navádzania
Heňa nie je úplne nevidiaca, je zrakovo postihnutá a má zvyšky zraku, takže navádzanie je kombinácia zvuku a vizuálu. Na prilbách máme nainštalované vysielačky, cez ktoré jej dávam pokyny - od informácií o zmenách trate, jej sklonu, prípadne ju upozorním na kritickú časť. Natália sa za Henrietou neustále otáča, aby sledovala vzdialenosť, ale aj komentovala techniku.
Pred 10 rokmi sme fungovali na signáloch pomocou pohybov. Napríklad zdvihnúť obe ruky znamenalo, že stojíme, keď som zdvihla jednu znamenalo to prejazdovú bránu a pod. Ale vysielačky skvalitnili proces zásadným spôsobom. Začala som Heni hovoriť aj presnejšie, rýchlejšie a najmä oveľa rozsiahlejšie informácie. Tréneri ma za to dosť kritizovali. Hovorili, že ju to vyrušuje. Ale ja som verila, že jej to pomáha. A neskôr sa to aj potvrdilo.
Problémy a výzvy v paralympijskom športe
Neprekáža vám, že niektorí ľudia to môžu brať, že vy ste akoby v tieni? Občas to tak môže vyznievať. Nepovedala by som, že mi prekáža, že som v tieni, ale prekáža mi, že sa zabúda na navádzačov. A teraz musím prstom ukázať hlavne na štát alebo zodpovedných za túto agendu a dokonca aj funkcionárov vo vlastnom výbore, ktorí mnohokrát operujú s argumentom, že navádzač je len doplnok resp. Za moju kariéru s Heňou mi niekoľkokrát bolo naznačené, že sa mám zaradiť na svoje miesto, pretože som len navádzačka. Vždy som proti tomuto nastaveniu bojovala. Pretože navádzač nie je lyžiarska palica alebo rukavica, ktorú vymeníte, keď vám nesedí.
Prekáža mi tiež, ako sa to interpretuje aj v médiách. Ako keby bol zrakovo postihnutý športovec sám. A pritom to nie je pravda.
Veľakrát dokonca počúvam, že som navádzač, pretože som nebola dosť dobrý individuálny športovec. Na navádzača to má dvojaké dopady. Jedni sú tie subjektívne, že sa s tým musí vyrovnať. Ale potom to má aj praktické dopady, napríklad materiálne zabezpečenie, financie a pod. Od štátu dostávame podporu len na jedného človeka, čo znamená, že navádzač akoby neexistoval. Je to veľmi smutné. Pretože rovnako ako Heňa, aj ja musím ísť na ten istý kopec, musím s ňou trénovať, obe potrebujeme rovnaké lyže, lístky, materiálov, ubytovanie, atď. Snažím sa túto tému otvárať, ale stále to vnímam ako tabu. Najmä preto, že aj samotný parašport je veľmi často kontroverzne vnímaný, hlavne médiami.
Niektorí majú názor, že to nie je šport, ale sociálno-inkluzívna aktivita. Napríklad na tréningy si vyčerpáte celú dovolenku a nestíhate popri tom ani vlastnú dovolenku na oddych. Je to osobné rozhodnutie. Nechcem robiť zo seba samaritána, lebo tak to určite nevnímam. Snažím sa k tomu pristupovať veľmi realisticky. Je to pre mňa vrcholový šport. Nech si každý hovorí čo chce, ale pre mňa my s Heňou robíme vrcholový šport. Reprezentujeme túto krajinu. Heňa nie je typ športovca, ktorý si prešiel traumatizujúcou skúsenosťou a potrebuje si hľadať zmysel života. Ona to robí s vrcholovým cieľom. Je to moja voľba, zakaždým tú voľbu robím a nechcem za to ani nijaké úľavy.
Vrchol kariéry a budúcnosť
Po takejto dobe prišiel minulý rok, ktorý bol mimoriadne úspešný - získali ste 5 medailí na paralympiáde, nomináciu na Krištáľové krídlo, nomináciu na Športovca roka, ale vrchol bolo ocenenie Laureus World Sports Awards, ktoré sa nazýva aj športovými oskarmi. Myslím si, že to bolo vyvrcholenie našej profesionálnej športovej kariéry. Viackrát som povedala, že rok 2018 bol „náš rok“, pretože sme to tak cítili. Je to aj také vyvrcholenie a uzatvorenie aj všetkých negatívnych skúseností nielen na lyžiach, ale aj okolo fungovania systému športu a funkcionárov. Dokonca v tomto momente neviem ani sama povedať, či a ako budem/e pokračovať ďalej. Preto je tento rok taký „utlmený“. Heňa bola aj zranená, čo ju zdravotne úplne odstavilo. Uvidíme, čo budúcnosť prinesie. A musím povedať, že aj keby to skončilo niekde tu, som s tým stotožnená a som na to pripravená.
Je tam veľmi veľa faktorov na zváženie. Jednak, že to nie je zárobková činnosť, čo komplikuje veci, pretože si človek musí zabezpečiť živobytie. Dostávame finančnú podporu od štátu, ale tá slúži výlučne len na tréningovú a materiálnu prípravu. Získali sme odmeny za výsledky z paralympiády, čo je ale pravdaže jednorazová záležitosť. Druhý faktor je ten, že systém štátnej podpory športu postihnutých a jeho praktické nastavenie, ktoré nie je úplne optimálne. Snažíme sa s tým bojovať roky, ale doteraz neviem, či úspešne alebo neúspešne. Niektoré veci sa pohli dopredu, ale aj to je do určitej miery demotivujúce.
Financovanie paralympijského športu
Veľmi málo. Slovensko dosť zaostáva za sponzoringovými aktivitami, čo sa týka športu celkovo, nielen v parašporte. Ale v našom odvetví je to ešte špecifickejšie, pretože nemá taký výtlak ako šport zdravých. Nie je to pre potenciálnych partnerov zaujímavé. Radšej sa rozhodujú pre influencera alebo instagramovú celebritu. Ale zase musím povedať, že tých, čo sme mali, si veľmi vážime. Väčšinou nám pomáhali materiálne. Jediná finančná pomoc, čo máme, je od štátu. Lenže pravidlá, ktoré sú stanovené na financovanie sa v praxi nedodržiavajú. Čiže okrem toho, že riešite živobytie, trénujete, plánujete prípravu, musíte ešte aj bojovať o „vlastné“ peniaze, ktoré na vás štát alokoval.
Vnímanie paralympijského športu spoločnosťou
To už je zodpovednosť médií. Nemôžem nikomu prikázať, o čom má alebo by mal písať. Určité vsunutie nohy do dverí by mohli vytvárať verejnoprávne médiá. Mnohokrát sa stretávame s názorom športovej obce a športových novinárov, že šport postihnutých nie je šport, že to nepatrí do športových správ ani do denníkov, že to má byť skôr v iných reláciách, lebo je to inkluzívna aktivita. Všetkých postihnutých športovcov - od tých, ktorí to robia rekreačne až po vrcholových, hádžu do jedného vreca. Vnímajú to tak, že v takomto športe nie je podstatný výsledok, ale len to, aby sa postihnutí športovci cítili dobre resp. mali zmysel života. A stretávame sa aj s tým, že ľudia ani nie sú otvorení diskusii alebo tomu, že by zmenili svoje vnímanie.
Inšpirácia a fascinácia svetom nevidiacich
V prípade zrakovo postihnutých si my veľakrát neuvedomujeme ani podstatu samotného znevýhodnenia. Pretože keď stretnete telesne postihnutého človeka, vidíte ho napríklad na vozíčku alebo s amputovanou nohou, tak vám je jasné, že bude mať zdravotný problém. Avšak zrakové postihnutie nie je hmatateľné. Často sa musia stretávať s bizarnými situáciami, keď si ľudia okolo myslia, že im šibe alebo že sú ignoranti. A zvládať tieto momenty musí byť niekedy psychicky veľmi náročné. Čo ma však naučili je, že sa na to treba pozerať s úsmevom a nadhľadom. Že okolo týchto ľudí netreba chodiť s predsudkami alebo obavami, či poviem niečo nesprávne. Ja sa snažím vždy rozprávať veci na plné ústa, tak ako aj oni, a potom sa z toho smejeme.
Myslím si, že zdravie je veľmi vzácne a znie to ako maximálne klišé, ale my si ho často neuvedomujeme a nevážime. Neviem si predstaviť, aké to je niekam prísť a musieť sa zorientovať, poprosiť iných o pomoc.
Štatistiky a úspechy zrakovo znevýhodnených športovcov
Za 30 rokov získali slovenskí zrakovo znevýhodnení paralympionici 47 medailí. Z letných paralympiád ich bolo 9 (2 ešte z 1992 v Barcelóny) z nich jedna zlatá, 3 strieborné a 5 bronzových (A 1-2-2 a C 0-1-2). Prvú získal František Gödri, 3. v päťboji, Barcelóna 1992. Zo zimných paralympiád až 38 (2 biatlon, 36 zjazdové lyžovanie) 15 zlatých, 14 strieborných a 9 bronzových. 1. získal zo ZPH Š. Kopčík, bronz v zjazde, Nagano 1998.
| Paralympiáda | Šport | Zlato | Striebro | Bronz | Celkom |
|---|---|---|---|---|---|
| Letná | Rôzne | 1 | 3 | 5 | 9 |
| Zimná | Biatlon, Zjazdové lyžovanie | 15 | 14 | 9 | 38 |
| Celkom | 16 | 17 | 14 | 47 |
Vznik a vývoj športu zrakovo znevýhodnených na Slovensku
Samostatný športový zväz športovcov so zrakovým postihom vznikol 29.8.1990 s názvom Sekcia nevidiacich a slabozrakých športovcov Slovenska. Sekcia bola v názve zväzu preto ponechaná, lebo zrakovo znevýhodnení športovci potrebujú ku svojej činnosti vidiacich spolu športovcov, navádzačov, asistentov atď.
Zrakovo znevýhodnení športovci robili tento šport amatérsky. Zopár jednotlivcov sa svojím talentom ale najmä sebadisciplínou a zapálením pre šport a podporou rodiny i priateľov dostali aj na vrcholové medzinárodné súťaže. Základom bol šport na školách pre nevidiacich, najmä v Levoči, potom rehabilitačné stredisko pre dospelých v Levoči a TJ a ŠK, pri ktorých boli aj zrakovo znevýhodnení, kde bol dominantný najmä goalball, ale z nich chodili aj na M SR v atletike, či plávaní.
Prvým Slovákom, ktorý reprezentoval ČSSR na I. zimných paralympijských hrách 1976 v Ornskoldsviku, bol zrakovo postihnutý - nevidiaci lyžiar Jozef Búroš z Oravy, ktorý súťažil v behu na 10 a 15 km, avšak medzi najlepšími sa nepresadil, chýbala mu súhra s navádzačom, navádzačov z armády im pridelil organizátor.
Po nežnej revolúcií už začal s prípravami na odlúčenie od ostatných postihnutí a vytvorenie samostatného zväzu. Stanovy i prvé smernice preberal s ostatnými predsedami oddielov pri športových akciách, kde sa zúčastňoval aj ako športovec i potom o nich písal.
SNSŠS bola prijatá ako plnohodnotný člen IBSA. Roky 1993 a 1994 boli veľmi náročné po finančnej stránke. Na MŠVVaŠ SR sme boli málo známy zväz a boli sme v tieni SZTPŠ. Rástli nám nároky na reprezentáciu v atletike, ale už aj cyklistike (ME IBSA 1993 Francúzsko, MS 1994 Belgicko, ME 1995 Nemecko), no v zimných športoch to bol beh na lyžiach a biatlon (ME93 Nemecko) a zjazdové lyžovanie (EP a SP pre kvalifikáciu na ZPH).
V roku 1995 sa športové zväzy štyroch postihnutí dohodli a vo februári vytvorili Slovenský paralympijský výbor. Začala sa hneď prípravou na PH v Atlante 1996 a tiež na ZPH 1998 v Nagane.
V SNSŠS sme začali cítiť nedostatok podpory pre talentovanú mládež, a tak v roku 1998 sa vytvorilo Stredisko športovo talentovanej zrakovo postihnutej mládeže v Levoči pri ŠK SOU ZP v Levoči pod vedením Mgr. Štefana Blaža.
Je potešiteľné, že z nich máme paralympionikov. V atletike Hana Kolníkova, 1.m. na 200 m a 3.m na 100 m z ME IBSA 2009 a Karin Petrikovičová v plávaní, 2.m. z MS IPC v 25 m bazéne 2009. Obe mali paralympijský krst na PH 2008 v Pekingu, na stupeň víťazov však nemali, ani v Londýne 2012 a Karin Petrikovičová ani v Riu de Janero 2016.
Mladí zjazdári urob... Európsky pohár telesne postihnutých lyžiarov pokračoval týždeň bez Vianocami vo švajčiarskom Lenku.
Henrieta Farkašová v roku 2013
Úspešná slovenská zrakovo postihnutá lyžiarka H. Farkašová jasne dominovala v obrovskom slalome i slalome. K trom víťazstvám by iste pridala aj štvrté, no pre chorobu navádzačky druhý slalom vynechala a dala tak priestor súperkám.
Na pretekoch sme mali dosť náročné podmienky, v jeden deň dážď a rozmočená trať, potom zasa prišlo husté sneženie. Napriek tomu som spokojná s dosiahnutými výsledkami v obrovskom slalome, nakoľko v porovnaní s mužskou kategóriou som zajazdila lepšie časy ako väčšina z nich a v ich kategórii by som sa s mojím časom umiestnila na tretej priečke. Táto skutočnosť bola pre mňa veľkým povzbudením. V slalome boli podmienky optimálne, napriek tomu s jazdami v týchto pretekoch vôbec nie som spokojná, aj keď konečný výsledok je pekný, uviedla Henrieta Farkašová.
Pred Svetovým pohárom sme mali medzi sviatkami absolvovať sústredenie v Levočskej doline, ale podmienky na slovenských svahoch aj počasie nám tieto plány prekazili. Tak tréningy na snehu nahradia kondičné tréningy, priblížila H. Farkašová.
Verím, že z úspechov sa budem tešiť aj v nadchádzajúcom roku a svoju formu doladím ešte do majstrovstiev sveta. Popracovať musím hlavne na slalomovej technike, ktorá je stále mojou „achilovkou“, uzavrela H.
tags: #lyziarka #telesne #postihnuta #uspesna