História biatlonu na svetovej úrovni siaha do dávnej minulosti. Jeho prvopočiatky je potrebné hľadať už v lovectve a vojenčine, pretože pri týchto činnostiach dochádzalo ku spojeniu strieľania a kvalitnej fyzickej záťaže.
Prvé zaznamenané „biatlonové preteky“ boli organizované Spoločnosťou bežeckého lyžovania blízko švédsko-nórskych hraníc v roku 1767. Prvý známy lyžiarsky klub na svete Trysil Rifle an Ski Club bol založený v roku 1861 v Nórsku a podporoval bežecké lyžovanie spojené so streľbou. Ich hlavnou úlohou bolo pochopiteľne cvičiť armádu, keďže vojaci na lyžiach neboli v severských krajinách ničím výnimočným. Postupne sa to však vyvíjalo smerom k športu.
Už na premiérových Zimných olympijských hrách vo francúzskom Chamonix 1924 sa predstavila prvotná forma biatlonu pod názvom Vojenská hliadka. V tom čase bola iba predstavená ako ukážkový šport, nerobili ju masy. Po druhej svetovej vojne ale boli preteky vyradené z olympijského programu v St. Moritzi (1948) pre silné protivojnové cítenie, ktoré zbrane symbolizovali.
Oficiálny vznik a zaradenie na ZOH
Za oficiálny vznik biatlonu je považovaný rok 1958, keď sa v rakúskom Saalfeldene uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta v biatlone. Historicky prvým víťazom vo vytrvalostných pretekov na 20 km sa stal Švéd Adolf Wiklund. Tomuto podujatiu svetovej kvality predchádzalo množstvo pretekov, ktoré boli označené prívlastkom pokusné. Samotný vznik nepriamo nadväzoval na spomínané preteky vojenských lyžiarskych hliadok, ktoré sa konali už od začiatku 20. storočia.
Biatlon si veľmi rýchlo získal nielen srdcia športovcov, ktorí sa novému odvetviu zimného športu začali venovať, ale prakticky okamžite aj divákov. Jeho popularita stúpala každým dňom a už o dva roky neskôr, teda v roku 1960, bol biatlon zaradený do Zimných olympijských hier v americkom Squaw Valley. Zaujímavosťou je, že takýmto rýchlym rozvojom sa nemôže pochváliť žiadne iné športové odvetvie.
Prečítajte si tiež: Vývoj ME v biatlone
Štartovalo sa v pôvodnej jedinej disciplíne na 20 km so štyrmi streleckými položkami. Súťažili iba muži. Rozdiel však bol v tom, že počas pretekov sa strieľalo z veľkokalibrovej pušky a na štyri rôzne vzdialenosti - 250, 200, 150 a 100 m. Prvé tri vzdialenosti sa na terče mierilo poležiačky, na poslednú najkratšiu vzdialenosť mierili športovci postojačky. Terčov bolo päť, ale nie vedľa seba v horizontálnej polohe, ale jeden v strede a nad ním aj pod ním ďalšie dva (stačí si predstaviť hernú kocku a na nej hodené číslo päť). Každý nepresný výstrel bol penalizovaný dvoma trestnými minútami.
Historicky prvé olympijské zlato si vo vytrvalostných pretekoch vybojoval Švéd Klas Lestander.
Vývoj disciplín a pravidiel
Prvým významným medzníkom vo vývoji biatlonu predstavuje rok 1965. V tomto čase bola zavedená druhá disciplína - štafeta družstiev. Zároveň došlo aj k úprave pravidiel. Vzdialenosť streľby sa zjednotila na 150 m a upravila sa aj veľkosť terčov. O dva roky neskôr vznikla samostatná kategória juniorov.
Nová disciplína - rýchlostné preteky (šprint) - uzreli svetlo sveta v roku 1974. Prvým víťazom v novej, dvakrát rýchlejšej, disciplíne sa v rámci Majstrovstiev sveta v bieloruskom Minsku (vtedy súčasť ZSSR) stal fínsky reprezentant Juhani Suutarinen. Medzinárodný olympijský výbor zaradil šprint do itinerára až v roku 1980 pre americký Lake Placid ako 38. preteky a jediné nové na ZOH. Zvíťazil nemecký reprezentant Frank Ullrich. Na stupni víťazov ho doplnili Vladimir Alikin a Anatolij Aljabjev zo Sovietskeho zväzu.
V Lake Placid sa už strieľalo s novým druhom zbrane. V roku 1976 sa totiž začala testovať zásadná zmena, keď veľkokalibrovú pušku nahradila malokalibrovka. Tá mala premiéru na Svetovom šampionáte v roku 1978.
Prečítajte si tiež: MS juniorov v biatlone: Slovenská história
Ženský biatlon
Až do roku 1984 bol biatlon výsostnou doménou mužského osadenstva. Zmena nastala na Svetovom šampionáte tohto roka vo francúzskom Chamonix, hoci v 80-tych rokoch bolo nežnejšie pohlavie v úzadí. Jazdili vlastné šampionáty a iba disciplíny na päť, resp. desať kilometrov. Prvou majsterkou sveta sa vo vytrvalostných pretekoch na 10 km stala Venera Černišova, druhá bola Ľudmila Zabolotnaja a tretia Tatiana Brilinová. Všetky zo Sovietskeho zväzu. Víťazka vytrvalostných pretekov opanovala aj šprint. Tretiu zlatú medailu si na krk na svetovom šampionáte zavesila v štafete žien. V tom čase v nej nesúťažili štyri pretekárky, ale len tri.
O rok neskôr bola na MS výborná aj Slovenka Alena Fusková, ktorá vo švajčiarskom Egg am Etzel obsadila 4. miesto vo vytrvalostných a 5. miesto v rýchlostných pretekoch. Roku 1989 bol pre ženy prelomový tým, že začali jazdiť súčasné dĺžky tratí a podujatia simultánne s mužmi.
IBU a nové disciplíny
O štyri roky neskôr bola na kongrese v Londýne založená Medzinárodná biatlonová únia známa pod skratkou IBU a v roku 1994 sa uskutočnil prvý riadny Kongres IBU v rakúskom Salzburgu, kde sa rozhodlo o organizácií prvých Majstrovstiev Európy v biatlone, ktoré sa konali vo fínskom Kontiolahti.
V roku 1997 mal premiéru nový typ pretekov, ktoré dnes poznáme ako stíhacie preteky. Zaujímavosťou je, že táto disciplína sa v rámci Majstrovstiev sveta prvý raz odohrala na Slovensku - v Národnom biatlonovom stredisku Osrblie. Prvým mužským víťazom sa stal Rus Viktor Majgourov, v ženskej kategórií vyhrala legendárna Magdalena Forsbergová zo Švédska. Pozícia IBU bola silná aj voči Medzinárodnému olympijskému výboru a stíhacie preteky sa na OH dostali v roku 2002.
Dva roky po stíhačke sa pridali aj preteky s hromadným štartom pre tridsať najlepších pretekárov. MS 1999 sa konali vo fínskom Kontiolahti a prvú zlatú medailu z „masáku“ si do Nemecka odniesol Sven Fischer a Olena Zubrilová, vtedy ešte reprezentujúca Ukrajinu. Tento druh disciplíny sa prvý raz pod piatimi olympijskými kruhmi predstavil v stredisku Cesana San Sicario neďaleko Turína.
Prečítajte si tiež: Najdrahšia zbraň sveta
Boom nových disciplín pokračoval a v roku 2005 sa v ruskom Chanty-Mansijsku uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta zmiešaných štafiet. Zvláštnosťou bolo, že sa nejazdili vrámci klasických MS v Hochfilzene, ale ako záverečná disciplína celého ročníka Svetového pohára v stredisku za Uralom. Prvé zlaté medaily si vybojovalo domáce kvarteto Olga Pileva, Svetlana Išmuratovová, Ivan Čerezov a Nikolaj Krugľov. Vtedy ešte viaceré popredné krajiny štartovali v dvoch partiách, čo bolo onedlho zrušené. Doteraz jedinými olympijskými víťazmi v zmiešanej štafete sú Nóri.
Významné osobnosti biatlonu
Biatlon sa môže pýšiť najlepším zimným olympionikom všetkých čias. Nór Ole Einar Björndalen získal na piatich OH trinásť cenných kovov - osem zlatých, štyri strieborné a jeden bronz. Prekonal tak svojho krajana a bežca na lyžiach Bjorna Dahlieho, ktorý tiež získal osem zlatých „placiek“, ale v celkovej bilancii sa zastavil na čísle dvanásť. Na OH v japonskom Nagane sa cesta jedného skončila a druhého začala. Dodajme, že členom striebornej naganskej štafety bol aj Oleho starší brat Dag Björndalen. Deväť medailí, ale iba dve zlaté nazbierala Nemka Ushi Dislová. Tretím najlepším je Johannes Thingnes Bö s piatimi zlatými a ešte troma iného lesku.
Osem medailí, z toho štyri zlaté, majú vo vitríne Nemci Ricco Gross, Sven Fischer aj Emil Hegle Svendsen. Slovenka Anastásia Kuzminová je v medailovej tabuľke na 12. V rebríčku krajín figuruje na čele Nórsko (55), ktoré po OH v Pekingu 2022 predbehlo dlho vedúce Nemecko.
Treba ale povedať, že to si iba od Albertville 1992 vybojovalo neuveriteľných 54 olympijských medailí. Vyšiel im najmä Turín 2006, kde z desiatich disciplín ostali bez medaily iba v ženskom šprinte. K superdominancii musíme prirátať aj 16 kovov, ktoré pred tým získali chlapi zo Západného i Východného Nemecka. Francúzsku patrí tretia pozícia s 30 plackami.
Slovenské úspechy v biatlone
Slovensku patrí veľmi slušná 9. pozícia so siedmimi medailami, keď Kuzminovú vo Vancouveri bronzom doplnil Pavol Hurajt. Ol. Kráľ biatlonu z Nórska ovládol aj historické štatistiky majstrovstiev sveta. Získal 26 individuálnych medailí, z toho jedenásť zlatých. Spolu so štafetami 45 cenných kovov. Všetko odštartoval 2. februára 1997 v Osrblí bronzom zo stíhacích pretekov.
Zatiaľ čo jeho legendárny súper, mimochodom rovesník, Raphael Poirée sa na OH trápil a získal iba jedinú individuálnu medailu, zo svetových šampionátov si odniesol štrnásť, z toho polovicu zlatých. No neskôr ho predstihol jeho krajan Martin Fourcade, ktorý získal jedenásť zlatých a spolu 18 medailí. No a napokon všetkých prekonal Johannes Thingnes Bö, ktorý si zapísal 12 zlatých.
Ženám so šiestimi individuálnymi zlatými medailami kraľuje Magdalena Neuner, ktorej sa vyrovnali velikánky svojej doby Magdalena Forsberg a manželka Raphaela Liv Grete Poirée. Nasťa Kuzminová má na svojom konte zlato z Östersundu v roku 2019, striebro z masového štartu z kórejského Pjongčangu 2009 a z Chanty-Mansijsku 2011 si priniesla bronz zo šprintu.
Na Kontiolahti 1999 zasa dobre spomína Martina Halinárová, ktorá má doma striebro zo stíhacích pretekov. Ole Einar Björndalen a Magdalena Forsberg dlho viedli historickú štatistiku celkových triumfov vo Svetovom pohári. Získali šesť veľkých krištáľových glóbusov. No napokon ich neuveriteľnou šnúrou siedmych triumfov po sebe predstihol Martin Fourcade. U žien je ale pozícia Forsbergovej, zdá sa, zabetónovaná. Žiadna pretekárka nemá viac ako tri triumfy. Zaujímavosťou je, že pre Československo tak trochu revolučnú sezónu 1989/90 vyhrala Jiřina Pelcová-Adamičková.
Nezískala však žiadnu individuálnu medailu z OH ani MS. Pri počte víťazstiev vo Svetovom pohári nikoho neprekvapí prvá pozícia Oleho Einara Björndalena, ktorý zaznamenal až 95 triumfov. Žiaden biatlonista histórie dlho nedosiahol ani polovicu, až to prekonal Martin Fourcade so 83 vavrínmi. A v priebehu sezóny 23/24 už Francúza prekonal Johannes Thingnes Bö s číslom 85.
Zo Sloveniek sa podarilo až neuveriteľných osemnásťkrát spolu na OH, MS a SP zvíťaziť Nasti Kuzminovej.
Martine Halinárovej svedčali vytrvalostné preteky v Östersunde 1993 a Lahti 1995. Zabudnúť nemôžeme ani na šprint Soni Mihokovej v Hochfilzene 1996. Dekorovanie na stupni víťazov zažili Slováci celkovo (OH+MS+SP) 60-krát (38x Kuzminová, 9x P. Hurajt, 5x Mihoková, 4x Halinárová, 2x Fusková, 1x Zelinka, 1x Murínová).
Klub Biatlonu Osrblie
Klubu Biatlonu Osrblie je najväčším a najvýznamnejším klubom v rámci Slovenského zväzu biatlonu. Jeho členskú základňu v súčasnosti tvorí temer 180 členov z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia. História klubu sa píše od začiatku sedemdesiatych rokov, keď sa obnovovala činnosť Zväzu pre spoluprácu s armádou - Zväzarmu, a v rámci Celozávodnej organizácie Zväzarmu pri Švermovych železiarňach Podbrezová začala pracovať Základná organizácia Masovo-branných športov. Pri jej vzniku stál Benjamín Leitner, ktorý stál v čele klubu do júna 2003, kedy ho vo funkcii vystriedal Milan Kobela.
V máji 2004 Valné zhromaždenie zvolilo do funkcie predsedu klubu bývalého úspešného pretekára a trénera Romana Schwarzbachera. V júni 1990 došlo k ukončeniu činnosti Zväzarmu a jeho nástupníckou organizáciou sa stalo Združenie technických a športových činností SR. Jedným zo zakladajúcich členov Združenia sa stal Slovenský zväz biatlonu, ktorého základnými článkami sú Kluby biatlonu. V rámci týchto zmien došlo aj k novému usporiadaniu v rámci bývalej Celozávodnej organizácie Zväzarmu, keď sa bývalé základné organizácie pretransformovali na kluby s právnou subjektivitou, pôsobiace v rámci svojich zväzov. Jedným z klubov, ktoré sa stali právnymi nástupcami CZO Zväzarmu ŠŽ Podbrezová bol v júni 1990 Klub biatlonu Osrblie - ŠŽ Podbrezová.
Neskôr sa Klub biatlonu Osrblie celkom osamostatnil a zo svojho názvu vypustil ŠŽ Podbrezová, čím získalo meno klubu dnešnú podobu Klub biatlonu Osrblie. Po uzavretí zmluvy o spolupráci s VÚ Brezno v roku 1999 sa v športovej činnosti používal názov Klub biatlonu Osrblie-VTJ Brezno. Skončením existencie VÚ v Brezne skončila od septembra 2003 platnosť zmluvy o spolupráci a klub používa pre všetky činnosti názov Klub biatlonu Osrblie.
Od začiatku existencie klubu bolo prvoradým poslaním klubu zabezpečovať športovú činnosť a vychovávať mladých športovcov. V rámci klubu počas jeho temer tridsaťročnej histórie pracovala Základňa mládeže, Stredisko mládeže, Vrcholové stredisko športu, v ktorých vyrastali pretekári od najnižších vekových kategórií. Títo boli rovnocennými partnermi takých renomovaných vrcholových stredísk akými bola Dukla Banská Bystrica, či česká Rudá Hvězda Jablonec. Na škodu veci je, že množstvo talentov sa po príchode do vyšších vekových kategórií stratilo. K pýcham klubu v súčasnosti patrí hlavne biatlonistická reprezentantka Anna Murínová, ktorá je odchovankyňou klubu. Z vďačnosti za jej vytrvalosť a radosť, ktorú svojim priaznivcom prináša, členovia klubu založili Fan Klub Anny Murínovej.
Členmi klubu sú však aj ďalší súčasní slovenskí reprezentanti v kategóriách žien, mužov, junioriek a dorastu, ale aj reprezentační tréneri. Najvýraznejšou postavou okrem Anny Murínovej je reprezentant Pavol Hurajt, ktorý sa v domácom prostredí stal v septembri 2004 majstrom sveta v pretekoch s hromadným štartom v letnom biatlone. Talenty sa znovu objavujú v žiackych kategóriách. Členovia klubu - žiaci sa každoročne stávajú víťazmi rebríčkov Slovenského pohára a víťazmi Majstrovstiev Slovenska.
Klub sa neuzatvára ani pred pretekármi, ktorí už majú hlavné vekové kategórie alebo svoju výraznejšiu pretekársku, či reprezentačnú kariéru za sebou. Títo v klube pôsobia v súčasnosti vo funkcii trénerov. Klub má okrem trénerov a pretekárov aj široký káder rozhodcov od rozhodcov III. triedy až po medzinárodných rozhodcov. Členovia klubu zastupujú klub v orgánoch Slovenského zväzu biatlonu. Od vzniku Slovenského zväzu biatlonu do jesene 2002 stál v čele zväzu predseda klubu Benjamín Leitner.
Po ňom do funkcie prezidenta zväzu nastúpil ďalší člen výboru klubu Dr. Juraj Sanitra. Klub od vzniku Slovenského zväzu biatlonu zastupujú v Prezídiu 3 - 4 členovia. V tomto volebnom období, okrem funkcie prezidenta, patrí klubu aj funkcia viceprezidenta, ktorú od novembra 2002 zastáva Olina Hanesová.
Od začiatku existencie klubu sa jeho meno spája s organizovaním športových podujatí. S organizáciou športových súťaží v masovo-branných súťaží začínal klub v Jasení, neskôr sa súťaže organizovali na Táľoch. V tomto atraktívnom prostredí však nebolo možné vybudovať strelnicu a tak bolo potrebné uvažovať o novom mieste. V roku 1981 sa oficiálne súťaže organizované Základnou organizáciou masovo-branných športov definitívne presťahovali do Osrblia. Od tohto roku sa píše aj história areálu biatlonu v Osrblí. Okrem samotného areálu bola v roku 1985 vybudovaná prevádzková budova klubu, v ktorej má klub od roku 1991 svoje sídlo. Okrem toho klub prebudoval bývalú starú školu na dielňu a budova novej školy je základom pre novú budovu určenú pre Stredisko biatlonu a športovcov klubu.
Okrem súťaží v biatlone, klub organizuje aj množstvo ďalších športových podujatí, angažuje sa však aj v ďalších aktivitách, kultúrnych, spoločenských ale aj v komerčných, ktorých cieľom je získať finančné prostriedky na činnosť klubu.
Doterajšia história klubu, ako aj jeho podmienky a aktivity sú predpokladom pre rozvíjanie činnosti klubu aj v budúcich rokoch. Cieľom jeho členov je nielen organizovanie vrcholných medzinárodných súťaží, ale aj vytváranie podmienok pre výchovu mládeže, optimálnych materiálno-technických podmienok pre tréning a prípravu športovcov-reprezentantov. Všetci členovia klubu veria, že z radov terajších žiackych pretekárov vyrastú ďalší reprezentanti v biatlone, ktorí nadviažu na úspechy svojich súčasných biatlonistických vzorov.
Národné biatlonové centrum Osrblie
Špeciálne postavenie v slovenskom biatlone má biatlonový areál v Osrblí, ktorý sa stal začiatkom druhej polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia jedným z najlepších svojho druhu vo svete. Okrem domácich súťaží, bol v rokoch 1990 až 2006 pravidelne miestom konania vrcholných medzinárodných podujatí v biatlone, začínajúc Európskym pohárom v biatlone, cez Juniorské Majstrovstvá sveta v roku 1994, cez Svetové poháre po Majstrovstvá sveta v biatlone 1997 a Majstrovstvá sveta v letnom biatlone v roku 1998 a 2004.
Od roku 2007 je areál v Osrblí pravidelne dejiskom druhej najvyššej súťaže v rámci Medzinárodnej únie biatlonu - IBU pohára v biatlone a do leta 2012 sa tu konali aj IBU poháre v letnom biatlone a v rokoch 2010 a 2012 aj otvorené Majstrovstvá Európy v letnom biatlone.
Areál biatlonu vznikol pri Klube biatlonu Osrblie, ktorý bol jeho vlastníkom do roku 2011, kedy ho, po tom, ako sa Klub biatlonu Osrblie dostal do existenčných ťažkostí, a nebol schopný areál na požadovanej úrovni spravovať, odkúpil Slovenský zväz biatlonu. Cieľom bolo zabezpečiť jeho ďalšie fungovanie na dobrej úrovni a poskytnúť možnosť jeho využívania biatlonistom všetkých vekových kategórií, ale aj širokej verejnosti. Areál funguje pod názvom Národné biatlonové centrum a zväz v ňom vytvára materiálno technické aj športové podmienky pre tréning v lete aj v zime.
História Areálu biatlonu Osrblie sa začala písať v roku 1981, kedy sa biatlon v jeho vtedajšej podobe presťahoval do Osrblia z „Nízkotatranského chráneného územia“ Táľov. Prvé preteky sa uskutočnili „na zelenej lúke“. Postupne sa areál začal budovať a meniť. Ako prvá bola vybudovaná strelnica, ktorá bola v ďalších rokoch niekoľkokrát prestavovaná. Najvýraznejšie úpravy areálu s najväčšími investíciami za veľmi výraznej podpory manažmentu Železiarní Podbrezová, boli zrealizované v rokoch 1995 a 1997 pred Majstrovstvami sveta v biatlone v roku 1997. V tom čase patril areál biatlonu v Osrblí k najlepším a najmodernejším svojho druhu na svete.
Slovensko v ďalších rokoch napísalo podobne významnú kapitolu aj pri organizovaní Majstrovstiev sveta a Majstrovstiev Európy v letnom biatlone.
Areál NBC Osrblie má rozlohu 5,2 ha. bežecké trate (4 km okruh), so zahrievacím kolom, testovacími traťami a potrebnými premosteniami a tunelmi. Trate vedú po lúkach a zvážnici v lesoch so smrekovým porastom. servisné kabíny - 14 starých servisných kabín so sociálnym zariadením a 20 novších servisných kabín vybudovaných v roku 2002, ktoré čiastočne spĺňajú technické požiadavky.
Prvé preteky v biatlone sa v Osrblí uskutočnili v roku 1981 a už v roku 1984 po prvý raz Majstrovstvá ČSSR. V roku 1986 malo Osrblie svoju medzinárodnú premiéru. Ďalšie medzinárodné preteky v rámci bývalého socialistického tábora tu boli v rokoch 1987 a 1989. V roku 1991 mal v Osrblí premiéru Európsky pohár v biatlone, organizovaný Medzinárodnou biatlonovou úniou. Toto podujatie sa v Osrblí uskutočnilo aj v rokoch 1992, 1993 a 1995. V roku 1994 sa v Osrblí konali Majstrovstvá sveta v biatlone juniorov.
Ako previerka pred „dospelými“ Majstrovstvami sveta v biatlone v roku 1997, sa v roku 1996 v Osrblí po prvý raz uskutočnilo podujatie Svetového pohára v biatlone. V decembri 2006 malo byť Osrblie usporiadateľom tohto vrcholného športového podujatia už po ôsmy raz, ale pre nedostatok snehu v Osrblí bol tento Svetový pohár preložený do slovinskej Pokljuky. Osrblie bolo tiež dejiskom biatlonových súťaží v rámci Svetovej Zimnej Univerziády v roku 1999 a 2015.
Vývoj biatlonu v kocke
- 1948: Založenie Union Internationale de Pentathlon Moderne (UIPM)
- 1953: Biatlon sa stáva športom pod záštitou UIPM
- 1954: Medzinárodný olympijský výbor (MOV) prijíma biatlon ako zimný olympijský šport
- 1958: Prvé Majstrovstvá sveta v biatlone, Saalfelden - Rakúsko (iba muži)
- 1960: Vytrvalostné preteky mužov na 20 km na zimných olympijských hrách (ZOH) v Squaw Valley v USA
- 1965: Schválené pravidlá pre štafetové súťaže
- 1966: Štafetové preteky na Majstrovstvách sveta v nemeckom Garmisch-Partenkirchene
- 1968: Štafetové preteky na ZOH v Grenoble (Francúzsko)
- 1974: Rýchlostné preteky v programe Majstrovstiev sveta v Minsku (Sovietsky zväz)
- 1978: Od januára sa začali používať malokalibrové zbrane (0,22 palcový kaliber)
- 1980: Rýchlostné preteky na ZOH Lake Placid (USA)
- 1984: Prvé Majstrovstvá sveta žien v biatlone - vytrvalostné, rýchlostné preteky a štafety v Chamonix (Francúzsko)
- 1987: Muži a ženy pretekajú spoločne vo svetovom pohári
- 1992: Ženy sa zúčastňujú ZOH v Albertville (Francúzsko)
- 1993: Založená International Biathlon Union (IBU) - Medzinárodná únia biatlonu
- 1994: Prvé Majstrovstvá Európy v biatlone v Kontiolahti (Fínsko)
- 1997: Stíhacie preteky boli zaradené do svetového pohára a Majstrovstiev sveta v Osrblí (Slovensko)
- 1998: IBU sa oddeľuje od UIPMB v Salzburgu (Rakúsko)
- 1999: Stíhacie preteky boli prijaté do olympijského programu
- 2002: Stíhacie preteky v programe ZOH v Salt Lake City (USA)
- 2005: V ruskom Chanti-Mansijsku sa uskutočnili prvé majstrovstvá sveta miešaných štafiet
- 2006: Preteky s hromadným štartom sa uskutočnili na ZOH v Turíne (Taliansko)