Karate je bojové umenie, ktoré pochádza z japonského ostrova Okinawa. Vyvinulo sa z pôvodného bojového umenia ostrovov Rjúkju, doslovne „ruka“, pod vplyvom čínskych bojových umení. Slovo "Karate-do" v preklade znamená "cesta prázdnej ruky", čiže spôsob boja bez zbrane.
Pôvod a Vývoj Karate
História karate siaha 1400 rokov do minulosti a je spájaná s Darumom - zakladateľom Zen budhizmu v Indii. Daruma vraj priviedol budhizmus do Číny, zahrňujúci metódy duchovnej a fyzickej výučby, ktorá bola tak náročná, že mnohí jeho učni padali od vyčerpania. Telesnú výchovu silne prepojenú s filozofickými princípmi Daruma učil v chráme Shaolin v roku 500 n.l.
Shaoli (Shorin) kung fu zo severnej Číny sa vyznačuje pestrosťou, rýchlosťou a dynamickými pohybmi. Pre Shokei školu z južnej Číny sú typické priamejšie techniky. Tieto dva štýly si našli cestu na Okinawu a mali vplyv na okinawskú originálnu bojovú metódu - tzv. Okinawa-te (okinawská ruka) alebo jednoducho „te“.
Karate na Okinawe sa vyvinulo spojením dvoch bojových štýlov. Prvý z nich používali obyvatelia Okinawy, pretože bol veľmi jednoduchý, efektívny a používal sa v reálnom boji niekoľko storočí. Druhý bol oveľa prepracovanejší a spojený s filozofickým učením a pochádzal zo starobylej kultúry Číny.
Už v dávnych časoch to bola križovatka pirátov z Japonska, Číny, Kóree, Thajska, Javy, Sumatry a arabských krajín. A okrem toho všetkého bol tento ostrov zmietaný vlastnými vnútornými bojmi súperiacich klanov a kráľovstiev.
Prečítajte si tiež: Vlastníctvo zbraní na Slovensku
Prvé kontakty s cisárstvom stredu, Čínou, siahajú do obdobia vlády dynastie Sui (580-618). Boli však neúspešné, pretože číňania nerozumeli okinawskému dialektu Hogan. Dlhú dobu medzi krajinami neexistoval žiaden významnejší kontakt. V roku 1392, asi štyri roky po porážke mocných síl dynastie Ming (1368 - 1644) mongolmi, poslal cisár Hong Wu svojho zvláštneho zástupcu Yang Zaia do Chuzanu, najsilnejšieho z troch kráľovstiev, aby dohodol spojenectvo. Zástupca Mingov radil, aby sa Chuzan stal čísnkou kolóniou a navrhol plány spojenectva s číňanmi. Kráľ Satto súhlasil a odvtedy sa zavládli medzi Čínou a Okinawou priateľské vzťahy. Čína neskôr pomohla kráľovi Sho Hashimu v roku 1429 zjednotiť tri súperiace kráľovstvá.
Pravidelne posielala na Okinawu svojich vyslancov, ktorí okinawcov učili svoje remeslá a umenia. V sprievode vyslancov, ktorý mal obvykle viac ako 500 členov, boli aj osobný strážcovia, stratégovia a majstri čínskych bojových umení. Tí učili miestnych osobných strážcov a stráže na hrade umeniu boja so zbraňou i holými rukami.
V tej dobe z bezpečnostných dôvod po občianskej vojne medzi rodmi Taira a Minamoto prichádzajú na ostrov tiež obyvatelia z Japonska. Na Okinawe a okolitých ostrovoch súostrovia Ryu Kyu nachádzajú miesto šľachtici so svojou osobnou strážou ako aj utečenci z Japonských ostrovov pred hnevom mocnejších pánov, lordov a vojvodcov. Aj oni prinášajú na ostrov prvky svojich bojových umení a obohacujú nimi miestne techniky.
Od siedmeho do pätnásteho storočia boli Uchinanchu (okinawci tak nazývali sami seba), pod vojenskou nadvládou miestnych okinawských vojenských náčelníkov (aji, alebo anji), ktorí ich aktívne zapájali do miestnych nezhôd. Preto prikladali vojenským znalostiam veľkú cenu. Japonský aristokrati boli uctievaný pre svoju ťažko ozbrojenú obrannú posádku a rozhodne využívali služby miestnych vojakov. Následkom toho bola Uchinanchuom predstavená štandardná japonská bojová metóda obdobia Heian (794 - 1185). Obsahovala zápas, lukostreľbu, boj s halapartňou, oštepom a mečom.
V roku 1604 dobíja súostrovie Ryu Kyu klan Satsuma. Princ Satsuma, hlava klanu, vydáva nariadenie o zákaze nosenia zbraní.
Prečítajte si tiež: Zbraň a podnikanie: Kedy je to povolené?
Okolo roku 1630 sa objavujú techniky holou rukou. Je to kombinácia miestneho ultra tvrdého systému nazývaného te (ruka), alebo to-de s čínským čchuan-fa (kung-fu). Samuraji klanu Satsuma začínajú cítiť pred týmto umením te (to-de, tou-di) veľký rešpekt. Bojovníci holými rukami totiž pochopili svoju nevýhodu voči obrneným samurajom ozbrojeným dvoma mečmi. Zistili, že musia byť rýchly, tvrdý a preto sa začal raziť princíp “jeden úder - jeden život”.
Karate (v tom čase nazývane te, tode, alebo aj toudi) sa rozvíja hlavne v troch mestách: Shuri, hlavné mesto ostrova Okinawa, Naha, najvýznamnejšie prístavné mesto Okinawy a Tomari. Na základe toho sa aj toto bojové umenia delilo na Shuri-te (Ruka z mesta Shuri), Naha-te (Ruka z mesta Naha) a Tomari-te (Ruka z mesta Tomari)
Po roku 1868, v období Reštaurácie Meidži v Japonsku, všetko, čo sa hoci vzdialene podobá bojovému umeniu, je v celom cisárstve opäť zakázané. Od roku 1879 sa Okinawa oficiálne stáva japonskou prefektúrou. Až v roku 1903 sa uskutočňuje prvá verejná ukážka bojových umení na Okinawe. Nasledujúci rok vláda v Tokiu povoľuje výuku týchto umení (hlavne Karate) na školách. Na tejto udalosti sa podieľali veľkí majstri ako napr. Anko Itosu a Kanryo Higaonna.
Významní Majstri Karate
Medzi významné osobnosti, ktoré prispeli k rozvoju karate patria:
- Kanryo Higaonna: Z túžby po pomste sa išiel učiť bojové umenie priamo do Číny. Po rôznych ťažkostiach sa do Číny dostal. Býval a žil v meste Fuzhou (Fužou), provincia Fujian (Fukien). Tam stretol svojho učiteľa Ryu Ryu Ka. Spolu s ním trénoval a žil viac ako desať rokov. Naučil sa od neho bojovať holými rukami, cvičenie so zbraňami, liečenie bylinkami a mnoho ďalších dôležitých veci a náuk.
- Chojun Miyagi: Usilovne a tvrdo cvičil a praktikoval a absorboval celé bojové umenie. Premýšľal nad ním a pracoval aj na vlastnom výskume. Zmenil kata Rokkishu na kata Tensho, ako ju poznáme dnes. Taktiež vytvoril kata Gekisai Dai Ichi a Gekisai Dai Ni.
- Gičin Funakoši: Moderný majster tohto umenia Gičin Funakoši, zmenil znaky tak, že doslova znamenali „prázdna ruka.“ Funakoši však zvolil tieto znaky i pre ich význam v zenbuddhistickej filozofii: „stať sa prázdnym.“
Nová Éra Karate
Po odstránení Tokugawského šogunátu v roku 1868 pomohla reštaurácia Meiji preniesť Japonsko od feudalizmu ku “demokracii”. Aby zachánili staré tradície, stali sa bugei (bojové umenia) nápomocnou silou v tvarovaní modernej japonskej histórie. Japonské moderné budo (bojové umenia) bolo niečím viac ako len kultúrnou rekreáciou. Bolo postavené na starých zvyklostiach, neochvejných ideológiách a na hlbokých duchovných presvedčeniach.
Prečítajte si tiež: Zbraň v práci: Slovenské právo
Ani karate nebolo schopné uniknúť všemocným kultúrnym silám Japonska. Keď to porovnáme s Kendom a Judom, Ryukyu kempo karate-jutsu ostalo podľa japonských merítok pokornou disciplínou, nekultivovanou a bez primeranej organizácie, alebo “jednoty”. Skrátka, nebolo japonské. A tak bolo Ryukyu kempo karate-jutsu počas ranného a nepokojného obdobia prechodu, kedy bolo v 1920-tych a 1930-tych rokoch predstavené na japonskej pevnine, predmetom kritiky súperov a xenofobickej opozície. V Japonsku toho času vládli nemenej náročné mocné sily nacionalizmu, spojené s antičínskym cítením. Tie poháňali hnutie karate-jutsu aby znovu premyslelo vhodnejši znak, ktorý by reprezentoval skôr ich disciplínu a nesymbolizoval Čínu.
Pôvodné znaky pre karate znamenali “Čínsku ruku” Začiatočný znak, ktorý sa mohol vyslovovať ako “tou”, alebo aj “kara” pochádza z čínskej dynastie Tang (618 - 907) a neskôr reprezentoval samotnú Čínu. Druhý znak znamenal “ruku” a mohol sa vyslovovať ako “te”, ale aj ako “di”. Nanashiro Chomo ako prvý vo svojej knihe Karate Kumite z roku 1905 použil znak “prázdny” namiesto znaku “Čína”. Tento nový znak charakterizuje toto sebaobranné umenie, ktoré na odrazenie protivníka používa iba “prázdne” ruky človeka.
Nový znak pre kara znamenal “prázdny”, ale môže byť vyslovovaný aj ako ku (prázdnota), alebo ako sora (nebo). Kara nereprezentuje iba fyzično, ale zah??a aj metafyzično; hlbšiu úroveň dávneho oslobodenia a vnútorný svet (vnútorná prázdnota).
Čo je to vlastne “DO”?
Prípona “-do”, ktorá sa objavuje aj v Kendo, Judo a celkovo v budo, znamená “cestu”, “púť”, alebo “dráhu”. Rovnaký znak sa v mandarínčine vyslovuje ako “dao” a najčastejšie sa používa vo filozofií Taoizmu. Vo filozofickom kontexte, ktoré sebaobranné štýly zaviedli, sa do stalo životnou “cestou”, “púťou”, ktorou človek putuje pri sledovaní svojho cieľa - dokonalosti v Karate.
Znak “jutsu” v karate-jutsu znamená “umenie”, alebo “vedu”. Karate je bojové umenie, ktoré pochádza z ostrova Okinawa, ktorý je dnes súčasťou Japonska. Karate vzniklo ako sebaobranné bojové umenie, čiže aj v jeho filozofii je učiť brániť sa a nie podporovať nežiadúce agresívne správanie.
Karate je cvičenie na celý život, nezáleží pri ňom na veku. Táto veta vystihuje základný princíp karate, a vyjadruje to, že karate slúži na obranu, nie na útok. Tento princíp je možné badať v cvičeniach kata. Každá kata začína a končí blokom, nie úderom.
Kobudo je systém sebaobrany so zbraňou pochádzajúci z Okinawy. Tento systém sebaobrany so zbraňou sa vyučuje popri výučbe karate. V škole Goju -ryu sa vyučuje kobudo štýl Ryuei-ryu. V tomto štýle sa cvičí so zbraňami kun (palica), sai (trojzubá díka), ekku (veslo), kama (kosák), timbe/teppi (krátky bodec/štít). Kobudo sa začína učiť v čase, keď cvičenec dosiahne v karate 4.
Goju-ryu je škola karate, ktorá sa vyznačuje tvrdými (GO) údermi a mäkkými (JU) blokmi. Z toho vzniklo pomenovanie GOJU-ryu, čiže tvrdo mäkká škola. Škola vznikla v Okinawskom mesta Naha, z pôvodného bojového umenia Naha-te, do ktorého boli vložené prvky z čínskych bojových umení. Školu Goju-ryu pomenoval majster Chojun Mijagi, ktorý sa učil u majsta Kanryo Hagaonnu. Veľký vplyv na techniky Goju-ryu a kata obsiahnuté v tomto štýle karate majú bojové umenia z južných provincií Číny.
V japonských bojových umeniach a teda aj v karate sa udeľujú technické stupne, ktoré sa delia na žiacke stupne (kyu) a majstrovské stupne (dan). Technické stupne sa udeľujú na skúškach technickej vyspelosti, ktoré sa skladajú pred skúšobnou komisiou. Pre dosiahnutie stupňa technickej vyspelosti je potrebné splniť požiadavky predpísané na ten ktorý technický stupeň.
Význam a Úloha Karate v Modernej Dobe
Úloha karate v modernej dobe je mnohostranná. Ako praktický prostriedok sebaobrany sa široko vyučuje v súkromných kluboch a napríklad v Japonsku je súčasťou tréningového programu pre policajtov a členov ozbrojených síl. Veľký počet vysokých škôl začleňuje karate do svojich programov telesnej výchovy a jeho techniky sa tiež učí vzrastajúci počet žien. V Japonsku a všade vo svete však karate získava veľkú popularitu ako súťažný šport, ktorý zdôrazňuje mentálnu disciplínu rovnako ako fyzické schopnosti. To, čo bolo pôvodne vytvorené na Ďalekom východe ako bojové umenie, prežilo zmeny odohrávajúce sa stáročia, aby sa stalo nielen vysoko účinným prostriedkom sebaobrany bez zbrane, ale aj medzinárodne uznávaným športom.
Športové Karate
Karate ako každý šport prešlo a aj prechádza mnohými zmenami. Spolu s úsilím o jeho zaradenie do Olympijských hier sa vytvára množstvo inovácií v rozhodovaní, samotnom priebehu súťaže, či podmienkach súťažných vystúpení. Karate je pre divákov nesmierne zaujímavé spojením tradičného poňatia bojového ducha a modernej, dynamickej športovej disciplíny. Karate ako športová disciplína môže zahŕňať tri rôzne formy súťaženia - kata, kumite a tameshiwari.
Kata
Kata je forma tieňového boja. Je to choreografia boja s fiktívnymi protivníkmi útočníkmi na cvičiaceho z rozličných strán. Útočné a obranné techniky, kryty, kroky, obrátky, kopy i údery sú v kata skĺbené do presného sledu s ustáleným rytmom i pôdorysom vykonávania. Vyhráva pretekár, ktorý získa viac hlasov od rozhodcov.
Kumite
Kumite je názov pre športový zápas medzi dvoma súpermi podľa pravidiel, pričom útok ani technika nesmú spôsobiť zranenie súpera. Okrem rozvíjania techniky pohybov rozvíja zmysel pre správne odhadnutie okamihu pre akciu, reakciu a bojovú stratégiu. Úspešnosť jednotlivých vykonaných techník a ich bodové hodnotenie posudzujú rozhodcovia. Športový zápas kumite je v porovnaní s formou kata rozšírenejší a obľúbenejší nielen medzi pretekármi, ale aj medzi divákmi. Pre divákov je športový zápas príťažlivejší, pretože v ňom dochádza k priamemu boju. Zápas prebieha na presne vymedzenom území počas stanoveného času. Činnosť pretekárov je obmedzená pravidlami, kritériami pre rozhodnutie, zakázaným správaním a spôsobom udeľovania bodov a trestov.
Tameshiwari
U nás je najmenej rozšírenou formou súťaže.
Karate vo Svete a na Slovensku
Športové súťaže karate sa začali v 50. rokoch 20. stor., od 80. rokov 20. stor. súťažia aj ženy. Školy karate sa delia na dva hlavné prúdy, prvý je zameraný na rozvoj svalovej sily karatistu a druhý na rýchlosť jeho pohybov.
Dosiahnutá kvalifikácia sa v športovom karate označuje podobne ako v džude farbou pásu kimona. Štandardný postup je v žiackych stupňoch (kiu) od bieleho k hnedému pásu, v majstrovských stupňoch (dan) od bieleho k čiernemu pásu. V súčasnosti je v karate zavedená stupnica 10 kiu a 10 danov.
Karate zastrešuje viacero medzinárodných federácií, najväčšou je Svetová federácia karate (World Karate Federation, WKF; založená 1990) so sídlom v Madride, ktorá združuje 188 krajín (2014).
Na Slovensku predviedli prvé ukážky karate 1968 rakúski džudisti. R. 1969 vznikol prvý záujmový krúžok karate pri vysokoškolskom klube Československej mládeže (ČSM) v Bratislave, 1970 boli založené ďalšie krúžky. Významným medzníkom bol príchod japonského majstra Takedžiho Ogawu (*1942) do Bratislavy (1971), ktorý tam zaviedol štýl gódžú rjú. R. 1972 vznikla v rámci Slovenského zväzu džuda Komisia karate, začali vznikať oddiely karate (prvým bol oddiel TJ Slávia Ekonóm Bratislava) a boli usporiadané prvé majstrovstvá Slovenska v cvičení kata.
Karate Klub Veľký Krtíš
V meste Veľký Krtíš založil Ing. Ivan Kvasnica v marci 1980 klub karate, pôvodne ako Oddiel karate pod hlavičkou Telovýchovnej jednoty Okresného stavebného podniku Modrý Kameň. V novembri 1999 vzniklo občianske združenie pod názvom Karate klub Veľký Krtíš. Cvičil sa štýl Goju-ryu karate japonského majstra senseia Jitsumi Gogena Yamaguchiho.
V nasledujúcich rokoch sa na podnet Ing. Ivana Kvasnicu zanietení cvičenci klubu pravidelne zúčastňovali medzinárodných tréningových letných sústredení pod vedením japonského majstra senseia Takejiho Ogawu, zakladateľa karate na Slovensku. Neskôr sa uvedené sústredenia organizovali aj za účasti okinawských majstrov karate a kobudo. Tieto podujatia pripravoval spoluzakladateľ slovenského karate sensei Ing. Ladislav Klementis, ŠK Karate Ekonóm Bratislava s ďalšími spolu usporadujúcimi klubmi a federáciami.
Od roku 2003 je klub členom Slovenskej federácie karate a bojových umení. Federácia je oficiálnym členom Medzinárodnej federácie okinawského Goju-ryu karate a kobudo - Okinawa Goju-ryu Kokusai Karate Kobudo Renmei.