Pri príležitosti 66. výročia konca II. svetovej vojny vám prinášame rebríček najlepších zbraní pechoty, ktoré boli použité práve v období rokov 1939-1945. Na jednej strane prinášali smrť, na strane druhej viacero z nich prinieslo aj slobodu a budúcnosť pre mnohé národy.
10. Karabine 98 K Mauser
Opakovačka Mauser, ktorá bola súčasťou výzbroje nemeckej armády, patrila k vrcholom technickej dokonalosti tohto druhu výzbroje tej doby. Dôležitou bola veľmi jednoduchá konštrukcia, ktorá umožňovala nenáročnú údržbu a výcvik. Dĺžka zbrane bola 1,1 m, váha 3,9 kg, do zásobníka sa dalo dať 5 nábojov a dostrel dosahoval dva kilometre. Neskôr sa Mauser 98 K stal vzorom pre vývoj zbraní vo viacerých armádach sveta.
9. Karabina M1
(ofic. Názov pre United States Carabine, Caliber 30, M1) Samonabíjacia karabína, ktorá bola súčasťou výzbroje americkej armády, počas a po Druhej svetovej vojne. Produkt firmy Winchester prišiel ako odpoveď na požiadavku armády vyvinúť zbraň pre výsadkárov, obsluhu ťažkých zbraní, spojárov, vodičov a ďalších špecialistov. Do výzbroje sa dostala v roku 1941 a bezpochyby patrila k tomu najlepšiemu, čo americká pechota predstavila v čase II. svetovej vojny.
8. Maschinpistole 40 (MP 40)
MP 40 bola súčasťou výzbroje nemeckej armády. Išlo o samopal s kalibrom 9 mm. Išlo o nasledovníka samopalu MP 38, ktorý bol počas II. svetovej vojny použitý pri invázii nacistických vojsk do Poľska. MP 40 používali nemeckí výsadkári, posádky tankov, ale aj ďalší vojaci pri invázii do Sovietskeho zväzu. Po vojne sa táto zbraň dostala do výzbroje iných štátov a bola použitá napríklad pri konfliktoch v Grécku. Vietname či Izraeli.
7. Granát
Ručné granáty sa stali mimoriadne obľúbenou a mimoriadne efektívnou zbraňou pechoty. Granát je v podstate bomba, ktorá sa dá používať na zemi a z relatívnej blízkosti. Ide však o nepresnú zbraň. Ničivosť a smrteľnosť však dosahuje vďaka trieštivosti. Počas II. svetovej vojne sa začali vyrábať granáty z povrchom, ktorý pripomína ananas a fungoval na báze TNT. Začalo sa tiež s používaním granátometov - pušiek, ktoré vystreľovali granáty. Táto vojna zrodila aj Molotov kokteil - fľaša naplnená benzínom, z ktorej tvrdí handra...
Prečítajte si tiež: Typy striel .38 Special
6. Sten (Sten Gun)
Podľa vojenských odborníkov patril samopal britskej produkcie, Sten, k tomu najlepšiemu, čo sa počas II. svetovej strany použilo v boji proti nacistickému Nemecku. Z Veľkej Británie sa neskôr dostal aj ako výzbroj pre francúzkych partizánova izraelskú armádu. Zásobník mal kapacitu 32 nábojov a zásobník bol na ľavej strane zbrane (nie dole, ako bolo štandardné). Používali sa náboje s kalibrom 9 mm. Prvý raz sa používali v roku 1940 a vo výzbroji ostal až do roku 1960, keby ho vystriedal samopal Sterling.
5. Luger PO8 (Parabellum)
O pištoli Luger sa hovorí ako o umeleckom diele. Pre spojeneckých vojakov to bola mimoriadne nebezpečná smrtiaca zbraň, ale či už nacisti, alebo spojenecké vojska, uznávali, že naozaj išlo o klenot. Nešlo pritom o modernú zbraň. Výroba Lugeru 08 je datovaná na rok 1908 (preto 08 v jej názve). Tvorcom pištole bol dizajnér George Luger. Pištol mala jedinečný mechanizmus a držala len na dvoch skrutkách. Išlo o poloautomatickú zbraň.
4. KA-BAR
Ide pravdepodobne o najslávnejší nôž na svete. Patril do výzbroje americkej armády. Počas Druhej svetovej vojny bol mimoriadne úspešné využívaný pri zákopovej vojne na boj z blízka. Mimoriadnu popularitu si získal u amerických „mariňákov“. Pre americkú námornú pechotu dokonca pripravili niekoľko variant tohto noža, aby plnohodnotne slúžil potrebám vojakov. Nôž ostal vo výzbroji amerických jednotiek aj po konci vojny. KA-BAR si následne našiel svojich priaznivcov na celom svete - v radoch poľovníkov, rybárov, turistov, fanúšikov out-doorových aktivít.
3. Samopal Thomson
Táto zbraň má z historického hľadiska dva významné milníky. V čase americkej prohibície sa stala zbraňou mafie. Podstatne lepšie meno si urobila počas boja proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom, keď bola súčasťou americkej armády. Okrem toho ju používali aj bojové komandá vojsk Veľkej Británie či Kanady.
2. PPsH-41 (Špagin)
Výtvor konštruktéra G. S. Špagina bol nástupcom samopalu PPD 40. Stal sa súčasťou výzbroje pechoty Červenej armády. Špagin mal v porovnaní so svojim predchodcom jednoduchšiu konštrukciu, bola lacnejší, jeho výroba bola jadnoduchá (boli ho schopní vyrábať aj v dovtedy civilných továrňach)... Tvorca výborne vyriešil otázku nepríjemného spätného nárazu. Išlo o špičkovú zbraň. V krajinách bývalej Varšavskej zmluvy a vo viacerých rozvojových krajinách bol používaný aj po skončení vojny.
Prečítajte si tiež: Všetko o brokových nábojoch do revolvera
Jeho lacná a rýchla sériová výroba umožnila, že tento samopal sa postupne v priebehu druhej svetovej vojny stal neodmysliteľnou súčasťou takmer každého sovietskeho vojaka a jedným zo symbolov sovietskej Červenej armády, pričom vďaka svojim konštrukčným vlastnostiam sa stal viac ako vyrovnaným súperom svojho hlavného protivníka, legendárneho nemeckého samopalu MP 40.
Dňa 21. decembra 1940 bol Špaginov samopal oficiálne zavedený do výzbroje sovietskej Červenej armády pod označením Pistolet-pulemjot Špagina obrazca 1941 goda. Prvé kusy samopalu PPŠ-41 sa vo výzbroji sovietskej armády objavili v roku 1941, ale masívna sériová výroba týchto zbraní sa rozbehla od roku 1942.
Hlavnými konštrukčnými časťami 7,62 mm sovietskeho samopalu PPŠ-41 boli hlaveň, mieridla, puzdro záveru s príklopom spojeným s ochranným plášťom hlavne, záver s jednoduchou poistkou, spúšťový mechanizmus s preraďovačom streľby, drevená pažba a zásobník, pričom základom konštrukcie a zároveň dielom, ktorý do nej v podstate integroval všetky ostatné súčasti bolo lisované oceľové puzdro záveru.
Samopal bol primárne skonštruovaný pre použitie bubnového zásobníka s kapacitou 71 nábojov. Avšak tieto zásobníky boli pomerne nespoľahlivé. To bolo spôsobené tým, že vo vodiacich drážkach podávacieho mechanizmu bolo umiestnených len prvých a posledných desať nábojov, čo pri nedokonalom naplnení zásobníka malo za následok spriečenie voľných nábojov, a tým pádom aj jeho zaseknutie. Okrem toho boli tieto zásobníky pomerne ťažké a nedali sa doplňovať nábojmi, kým neboli úplne prázdne, keďže napnutá pružina podávacieho mechanizmu po otvorení zásobníka vymrštila všetky zostávajúce náboje do širokého okolia strelca. Navyše pri vyprázdňovaní zásobníka počas streľby (slimákovým spôsobom) sa dosť závažným spôsobom menilo ťažisko zbrane.
Vzhľadom k týmto problémom s bubnovým zásobníkom bol už vo februári 1942 vyvinutý aj jednoradový segmentový zásobník s kapacitou 35 nábojov, a teda samopal mohol byť používaný s dvoma typmi zásobníkov.
Prečítajte si tiež: Jednotný náboj: História
Samopal bol skonštruovaný pre štandardný sovietsky pištoľový náboj kalibru 7,62x25 mm Tokarev, ktorý sa vyznačoval veľkým výkonom v rámci priebojnosti a dĺžky (smrteľnej) dráhy strely.
1. M1 Garand
Podľa mnohých odborníkov je táto zbraň to najlepšie, čo sa používalo počas II. svetovej vojny. Bola mimoriadne presná, pevná a spoľahlivá. Išlo o zbraň ktorá bola súčasťou výzbroje americkej armády. Išlo o poloautomatickú zbraň. Umožňovala väčšiu rýchlosť streľby, ako väčšina zbraní, ktoré používali nepriateľské jednotky. Japonci sa snažili pred vojnou pušku okopírovať, ale nestihli to. Dĺžka pušky bola 1,1 m, váha 4,31 - 4,63 kg a kaliber zbrane bol 7,62 . Kadencia bola 16-24 nábojov za minútu.
Vývoj nových zbraní
Skúsenosti z druhej svetovej vojny ukázali, že väčšina bojov pozemných vojsk sa odohrávala na pomerne malom a obmedzenom priestore. Hlavnou zbraňou vojaka bola puška (väčšinou opakovacia) na výkonné náboje, ktoré umožňovali účinnú streľbu na veľké vzdialenosti, ale spravidla pri malej rýchlosti streľby a malej kapacite zásobníka. Ďalšou, počas vojny čoraz častejšie používanou zbraňou, bol samopal konštruovaný na pištoľovú muníciu. Samopaly sa ukázali ako veľmi účinná automatická zbraň na pomerne krátke vzdialenosti, no ich celoplošnému zavedeniu do armád namiesto pušiek bránil slabší výkon a dostrel pištoľových nábojov.
Nová zbraň
Pre optimalizáciu výzbroje vojakov bolo preto potrebné hľadať kompromis medzi výkonom pušky a palebnou kapacitou samopalu. Po viacerých slepých uličkách vo vývoji bolo zjavné, že treba vytvoriť nový druh náboja, ktorý bude mať menšie rozmery, no zachová si dostatočnú účinnosť. Zmenšením puškového náboja plného výkonu tak vznikol skrátený puškový náboj, takzvaný náboj stredného balistického výkonu. Hoci pokusy vyvinúť nové vhodné strelivo a následne aj ľahšiu pušku boli už počas prvej svetovej vojny, prvým skutočne úspešným pokusom bol až nemecký náboj 7,92 mm Kurz. Na jeho základe sa Nemcom počas druhej svetovej vojny podarilo vyvinúť zbraň prakticky novej kategórie - StG 44. Označenie tejto zbrane StG, teda „Sturmgewehr“, sa zároveň stalo všeobecným pomenovaním pre nový druh armádnej zbrane - útočnú pušku.
Predovšetkým na východnom fronte po jej nasadení v bojoch zožala veľký úspech. Tam sa aj prvé ukoristené kusy dostali do rúk Sovietov. Sovieti tak postavili svoj vlastný skrátený náboj kalibru 7,62 mm.
AK 47
Aplikovanie menšieho náboja umožnilo zmenšiť celkové rozmery konštrukcie, čo sa priaznivo prejavilo na zníženej hmotnosti a rozmeroch pušiek. Sovieti si výhody novej munície rýchlo uvedomili a začali pracovať na vývoji vlastných zbraní. Prvou bola karabína SKS, ktorá však bola len samonabíjacou (poloautomatickou) puškou s malou kapacitou nábojovej schránky. Bola teda len dočasným riešením, kým nepríde vhodná konštrukcia plne automatickej pušky s veľkokapacitným zásobníkom.
AK 47 je automatická zbraň, schopná strieľať aj jednotlivými výstrelmi, pričom teoretická kadencia je 600 rán za minútu. Rýchlosť strely s dostrelom okolo 3 000 m na ústí hlavne je 710 m/s. Zbraň sa štandardne vyrábala s 30-ranovým zásobníkom a pevnou drevenou pažbou. Pre výsadkárov a posádky bojových vozidiel, ktoré potrebovali kompaktnejšie zbrane, bola vyvinutá verzia AKS 47 so sklopnou ramennou opierkou. Automat bol priebežne mierne modifikovaný.
V roku 1959 tak vstúpila do výroby nová verzia označená AKM (Avtomat Kalašnikova Modernizirovanyj), na ktorej Kalašnikov so svojím konštrukčným tímom zmenil viacero vecí. Predovšetkým sa mu podarilo znížiť hmotnosť, čo však, samozrejme, o niečo zväčšilo spätný náraz zbrane. Túto nevýhodu kompenzoval tým, že pomocou jednoduchého spomaľovača v spúšťovom mechanizme znížil kadenciu streľby približne o 15 percent a na ústie hlavne pripevnil kompenzátor zdvihu. Niektoré drevené časti pažbenia zbrane sa začali neskôr nahrádzať plastom. To veľmi zjednodušilo a zlacnilo masovú produkciu zbrane.
Často sa chybne uvádza, že najrozšírenejšou zbraňou je AK 47, v skutočnosti sa však najviac rozšírenou útočnou puškou sveta stal práve AKM a jeho kópie.
Tabuľka niektorých zbraní z druhej svetovej vojny
| Zbraň | Kaliber | Rýchlosť na ústí hlavne |
|---|---|---|
| COLT M1911 | .45 ACP | cca 250 m/s |
| Thompson | .45 ACP | cca 280 m/s |
| M1 Carbine | .30 (7.62 mm) | až do 600 m/s |
| TT 33 Tokarev | 7.62 x 25 | až do 420 m/s |
| PPSh 41 (Špagin) | 7.62 x 25 | N/A |
| Mosin 1891 | 7.62 x 54R | až do 810 m/s |
| Walther P38 a Luger P08 | 9 x 19 (Luger) | N/A |
| MP 40 | 9 x 19 (Luger) | N/A |
| Mauser K98 | 7.92 x 57 | až do 760 m/s |
Kalašnikov mieri do sveta
Po vzniku Varšavskej zmluvy v päťdesiatych rokoch boli štáty východného bloku nútené unifikovať svoju výzbroj, čo v praxi znamenalo, že si ju začali vo veľkej miere prispôsobovať podľa vzoru ZSSR. To sa týkalo používania sovietskej munície a tiež zbraní ich konštrukcie. To pomohlo rozšíriť výrobu Kalašnikova do viacerých krajín. Automaty sa začali licenčne vyrábať v Bulharsku, Rumunsku, Juhoslávii, Maďarsku, Poľsku či v NDR (Československo zaviedlo vlastnú konštrukciu, známu pod označením Samopal vzor 58).
Jedným z prvých zákopových testov Kalašnikova bola vojna vo Vietname, kde americké jednotky prvýkrát zakúsili na vlastnej koži účinnosť tejto obávanej zbrane. Do rúk severovietnamskej armády a Vietkongu sa dostávali sovietske, no predovšetkým čínske Kalašnikovy (Typ 56). AK plne vyhovoval podmienkam partizánskeho boja a zaobchádzanie v drsných klimatických podmienkach džungle zniesol podstatne lepšie, ako konkurenčná americká útočná puška M16.
Nástup účinnejšieho streliva
Práve americká puška M16 však so sebou priniesla viaceré moderné trendy, ktoré sa ukázali ako zásadné pri ďalšom vývoji útočných pušiek. Predovšetkým išlo o úplne novú koncepciu skráteného puškového náboja. Ten mal strelu s netradične malým priemerom - takzvanú mikrorážovú, ktorá bola ľahšia a mala podstatne vyššiu úsťovú rýchlosť než tradičné strely. Vysoká rýchlosť v kombinácii s malou hmotnosťou spôsobovali rýchlu stratu stability po vniknutí do tkaniva, čo spôsobovalo ťažšie zranenia a spoľahlivejšie vyraďovalo protivníka z boja. Zároveň sa znížila hmotnosť celého náboja a vojak uniesol väčšiu zásobu.
Na tento nový typ strely skonštruoval Kalašnikov so svojím tímom nový model zbrane. Ten prakticky vznikol prekalibrovaním 7,62 mm automatu AKM, s ktorým mal spoločnú veľkú časť súčiastok. Do výzbroje sovietskej armády bol zavedený v roku 1974 ako AK 74. Zbraňový systém opäť doplnil ručný guľomet RPK 74 a navyše aj skrátený automat pre posádky vozidiel a špeciálne jednotky Specnaz AKS 74U, s ktorým sa kedysi veľmi rád na videonahrávkach ukazoval aj Usáma bin Ládin.