Zabehnúť maratón bývalo kedysi najväčšou výzvou bežcov. Po mnoho rokov to vyzeralo tak, že zabehnúť naraz 42,195 km bolo viac než dosť pre väčšinu ľudí. Celý rad bežcov už nevidí na maratóne nič špeciálneho…odpoveďou pri ich hľadaní nových výziev sú Ultramaratóny. Počas nich zápasia účastníci nielen s dĺžkou trate, ale často aj extrémnym teplom, mrazom alebo terénom.
Ultramaratóny ako meradlo extrémnej výdrže
Vzostup popularity maratónu v posledných niekoľkých desaťročiach viedol k tomu, že bežci neustále hľadajú nové a nové veľké výzvy. A tak sa závody v ultramaratóne stali meradlom pre porovnávanie schopností s ostatnými bežcami. Prísne vzaté je ultra čokoľvek dlhšie ako maratón, čo môže znamenať každý beh, od 50 až po 300 kilometrov. Stovky kilometrov bojujú s dehydratáciou, mrznú na Antarktíde a zápasia s kŕčmi, bolesťami aj vracaním. Na konci ich nečaká žiadna finančná odmena, len medaila.
Vzdialenosť, ktorá sa mnohým ľuďom nechce prejsť ani na aute, je pre iných bežecká trasa. Ultramaratónci sú dôkazom toho, že ľudské telo je schopné neuveriteľných vecí, či už zápasí s bolesťami, nevoľnosťou, alebo spaľujúcimi 50-stupňovými horúčavami. Stačí len trocha tréningu a motivácie.
Zvíťaziť na niektorom z najextrémnejších ultramaratónov sveta je pre ultrabežcov rovnako prestížne ako pre tenistov vyhrať Wimbledon.
Barkley Marathon: Preteky, kde cieľ dosiahne len málokto
Do cieľa najnáročnejšieho ultramaratónu na svete sa doteraz dostalo len 17 ľudí. Náročnú trať s dĺžkou 160 kilometrov a prevýšením 18-tisíc metrov zvládne v časovom limite 60 hodín dokončiť len málokto. Nikto z pretekárov nepozná presnú trať a jej nástrahy, hodinky s GPS sú počas pretekov zakázané.
Tento rok sa na podujatí s názvom Barkley Marathon sa odohral historický okamih, keď ho prvýkrát absolvovala žena, ktorá sa navyše postarala o dramatický finiš. Jasmin Parisová prekročila cieľovú pásku len 99 sekúnd pred časovým limitom 60 hodín. S časom 59:58:21 prešla 40-ročná bežkyňa z posledných síl cieľovou čiarou a stala sa tak prvou ženou v histórii, ktorej sa to podarilo. Zaradila sa na zoznam 17 športovcov, ktorí to dokázali od roku 1989. Okrem nej sa tento rok dostali do cieľa aj John Kelly, Jared Campbell a Greig Hamilton.
Vytrvalostné preteky odštartoval ich riaditeľ Gary „Lazarus Lake“ Cantrell v čase 5:17 ráno. Malá skupinka odvážnych bežcov sa v národnom parku Frozen Head v Tennessee vydala na výpravu s vedomím, že sa dostanú ďaleko za hranicu svojich možností.
Tento ročník Barkley Marathonu vyhral s časom 58 hodín, 44 minút a 59 sekúnd ukrajinský športovec Ihor Verys a spolu s ďalšími troma bežcami v cieli dúfali, že Britka sa zapíše do histórie. Minúty bežali a časový limit sa neúprosne blížil ku koncu, keď sa pred cieľom objavila Jasmin Parisová poznačená jazvami po najťažšom ultramaratóne sveta.
„Mám zmiešané pocity, som zároveň vzrušená aj nervózna. Viem, že to bude veľmi ťažké, až nemožné, ale práve preto to chcem dokázať,“ povedala pred pretekmi Jasmin Parisová, ktorá pracuje ako veterinárka. Preteky sa pokúšala zvládnuť už v rokoch 2022 a 2023, vtedy sa jej v čase 40 hodín podarilo dokončiť tri z piatich okruhov.
Až doteraz sa žiadna žena na Barkley Marathone nedostala ani do piateho okruhu a dokonca boli ročníky, keď ani jeden zo 40 štartujúcich nedobehol do cieľa. Skutočnosť, že tento rok dokončili preteky až piati športovci, je ďalším rekordom.
Barkley Marathon je už dlhé roky legendárnym podujatím, ktoré v roku 1986 založili Gary Cantrell a Karl Henn, ktorých inšpiroval útek Jamesa Earla Raya z väzenia. Vrahovi Martina Luthera Kinga sa v roku 1977 podarilo uniknúť zo štátnej väznice Brushy Mountain a na úteku strávil 55 hodín, pričom prešiel približne 19 kilometrov. Gary Cantrell však povedal, že za ten čas sa dá odbehnúť aj 160 kilometrov, a tak vznikol Barkley Marathon.
Preteky pomenované po jeho susedovi Barrym Barkleyovi pozostávajú z piatich okruhov v dĺžke od 32 do 42 kilometrov a celkové prevýšenie dvakrát prekoná Mount Everest, pričom trasa sa každý rok mení. Nielen jeho história a náročné podmienky, ale aj obmedzený počet účastníkov robia z týchto pretekov niečo výnimočné.
Dostať sa na štart vôbec nie je jednoduché. Neexistuje žiadny registračný formulár, ak chcete podstúpiť toto utrpenie, musíte poznať kontakt priamo na Lazarusa Lakea. Dátum registrácie však tiež nie je verejne známy. Ak sa vám už podarí zistiť dátum a kontakt na organizátora, musíte napísať esej, prečo by ste práve vy mali byť súčasťou tohto náročného ultramaratónu. Vybraní účastníci nakoniec dostanú pozývací list a musia zaplatiť symbolické štartovné vo výške 1,60 dolára.
Čas štartu tiež nie je vopred známy, vie ho iba Gary Cantrell. Preteky vždy sa začínajú medzi polnocou a poludním a hodinu pred štartom zaznie zvuk trúby, aby sa bežci mohli pripraviť. Potom si organizátor zapáli cigaretu a to je znamenie, že pretekári môžu vyraziť.
Účastníci nepoznajú trasu vopred a informácie dostávajú až na mieste, pričom trať nie je označená. Z tohto podujatia sa tak stáva orientačný beh, pri ktorom je povolené používať iba mapu a kompas. Pretekári nemajú ani čip na sledovanie času a aby dokázali, že trasu skutočne absolvovali, musia na každom okruhu nájsť niekoľko kníh, vytrhnúť z nich stranu s konkrétnym číslom a na konci ich odovzdať ako dôkaz. Keď pretekár dokončí okruh, môže sa rozhodnúť, akým smerom bude pokračovať v ďalšej etape. Ďalší bežec musí okruh absolvovať opačným smerom.
Zvykom je, že trasa vedie vždy najprv v smere a potom proti smeru hodinových ručičiek. Športovci často vytvárajú tímy a o prežitie bojujú spoločne. Počas pretekov nemajú možnosť doplniť energiu ani v stanovištiach s občerstvením, existujú len dve miesta, kde im organizátori poskytnú vodu, okrem toho si musia poradiť sami.
Na posledný okruh tohtoročných pretekov vyrazil ako prvý Ihor Verys, ktorého nasledovalo šesť športovcov. Jamin Parisovej zostávalo posledných 13 hodín, aby sa zapísala do histórie. Situáciu opísal fotograf, ktorý na bežcov čakal v cieli: „Boli sme v obrovskom napätí. Tri minúty pred uplynutím časového limitu sme počuli výkriky a povzbudzovanie. Jasmin Parisová do toho dala všetko, nemala priestor ani na najmenšiu chybu, inak by to nedokázala. Dotkla sa bariéry a padla od vyčerpania.
Red Bull 400: Najťažších 400 metrov na svete
Odbehnúť si 400 metrov neznie ako veľká výzva. Rozbehnete sa, po chvíli to máte za sebou, ani sa nestihnete zadýchať. Čo keby ste sa však postavili na štart s cieľom odbehnúť si 400 extrémnych metrov? Do kopca, na skokanskom mostíku a so 75% prevýšeným? Predstavujeme vám Red Bull 400. Po prvýkrát v histórii aj na Slovensku. Najdrsnejších štyristo metrov na adrenalínovom výbehu do kopca, pri ktorých sa rozhodne zadýchať stihnete. Výzva je jasná - zdolanie skokanského mostíka K120 na Štrbskom Plese vo Vysokých Tatrách.
Red Bull 400 je svetovou sériou vyčerpávajúcich výbehov na strmých skokanských mostíkoch, ktoré sa v letnom období nevyužívajú. Lokality, v ktorých sa preteky organizujú, podliehajú jedinému pravidlu - „štyristovka“ sa môže uskutočniť iba na kopcoch určených k zoskokom na lyžiach alebo na samotných výškových skokanských mostíkoch. K tým najznámejším a legendárnym mostíkom, ktoré preteky hosťujú, sa tento rok pridá aj K120 na Štrbskom Plese. A pravdepodobne s tou najkrajšou scenériou a výhľadom, aký tohtoročné lokality ponúkajú.
V sobotu 11. augusta 2018 si na Red Bull 400 môžu sily zmerať amatéri aj profesionáli, pričom bežecký štýl nebude rozhodujúcim faktorom. Štyristometrová trať so 75% prevýšením bude rozdelená na dve časti. V eliminácii prebehnú rozbehy iba po zlom kopca (pod odrazovú hranu mostíka) a finálové behy sa už pobežia na celú vzdialenosť. Počet účastníkov je limitovaný na 400 mužov a 200 žien, mužské a zmiešané štafety majú kapacitu 50 tímov. Najextrémnejšia výzva tohto leta je iba pár klikov od vás.
Štyri roky po sebe sa najbližšie k Slovensku schádzali bežci a nadšenci tejto série v českom Harrachove. Tento rok sa podarilo preteky priniesť aj do Vysokých Tatier. Premiérový štyristometrový výbeh na skokanský mostík na Slovensku organizačne zastreší spoločnosť BE COOL, ktorá už pracuje na rekonštrukcii mostíka. Ten bol naposledy využitý pred pätnástimi rokmi.
Myšlienka využitia letných opustených skokanských mostíkov napadla v roku 2011 Rakúšanovi Andreasovi Bergerovi. Výzva bola jasná, behom čo najrýchlejšie prekonať klasickú atletickú 400 metrovú vzdialenosť na netradičnej trati skokanského mostíka. Od konca dopadu až po rozjazdovú lávku, s maximálnym uhlom sklonu 37 stupňov (75% prevýšenie). Red Bull 400 sa tak stal najkratším a najextrémnejším globálnym 400 metrovým behom. Séria sa rozšírila do celého sveta a tento rok sa zapojilo rekordných 17 krajín.
Už len niekoľko dní ostáva do štartu najťažšieho 400-metrového behu na svete. Na štart sa postavia aj známi športovci. Ak budete medzi nimi, nechajte si poradiť od najlepšieho Slováka, ktorý tieto preteky vyhral už štyrikrát. Plese, je ešte stále možné prihlásiť sa. Výbeh do strmého kopca preverí vašu vôľu a odhodlanie.
Vo Vysokých Tatrách na vás čaká strmý terén so 125 metrov vysokým mostíkom, ktorý je položený vo výške 1346 m n. m. Trať zodpovedá dĺžke štyroch futbalových ihrísk a výške 40-poschodovej budovy.
Tomáš Čelko vám poradí, ako svojich najťažších štyristo metrov zvládnete: „Tieto preteky dokáže odbehnúť každý, kto nemá zdravotné obmedzenia. Tým, že je trať krátka, tak ju vybehnú všetci. Akurát sa na to musíte psychicky pripraviť. Že pôjdete, nezastavíte sa a budete pomaly kráčať až na vrchol kde dostanete medailu.
Do štartu pretekov ostáva niečo vyše týždňa, takže stále máte priestor na prípravu. Tomáš prezradí pár tipov, ako na to: „Ak ešte máte čas na tréning a nie je sobota ráno tesne pred behom, tak si to určite niekde vyskúšajte. Hocijaký strmý kopec, alebo aspoň doskočisko pod mostíkom. Skúste si to rýchlejšie, alebo naplno vybehnúť. Zhruba 50 až 100 metrov. Aby ste vedeli, do čoho idete a ako to bude bolieť. Skúste si to dva až trikrát v tréningu, potom môžete pridať dlhší tréning na zjazdovke, napríklad na Solisku. Alebo inú dlhšiu túru, kde si pridáte aj nejaké dva až tri výbehy, 10 až 15-minútové.
A na záver trocha motivácie od Slováka, ktorý už má doma zbierku šiestich trofejí z pretekov Red Bull 400: „Treba si to upratať v hlave, pripraviť sa na to, že to bude aj bolieť a že to nebude jednoduché.
Na štart sa postavia aj známi športovci, dakarista Štefan Svitko a tréner Maroš Molnár, snowboardista Zoltán Strcuľa si po minuloročnej štafete vyskúša celú trať sám.
3100 míľový beh: Ultramaratónska výzva v uliciach New Yorku
Najdlhší certifikovaný bežecký závod na svete, vznikol v roku 1996 a jeho neuveriteľne dlhá trasa vedie okolo jediného bloku, priamo v uliciach New Yorku. Bežci majú na prekonanie neskutočnú vzdialenosť - 3 100 míľ (4 989 km) za päťdesiatdva dní s tým, že bežať sa môže iba od 6 rána do polnoci. Zvyšných šesť hodín majú pretekári na hygienu, spánok, jedlo a regeneráciu. Najrýchlejšie bol závod, na ktorého zvládnutie musia účastníci bežať približne sto kilometrov denne, dokončený za 40 dní, 9 hodín a šesť minút.
Na štart 21. ročníka 3100 míľového behu sa 18. júna postavilo 10 bežcov. Denne musia zvládnuť minimálne 96 km, aby dokázali preteky absolvovať v časovom limite 52 dní. Na ceste ich sprevádzajú extrémne horúčavy, bežne až 35°C s vysokou vlhkosťou, dážď, vietor a nedostatok spánku, čo toto podujatie robí najťažším na svete. Za 20 ročníkov ho dokázalo absolvovať menej ako 40 bežcov.
Nový ženský svetový rekord na najťažšom behu na svete sa ocitol v slovenských rukách. Zaslúžila sa o to 47- ročná Bratislavčanka Kaneenika Janáková, ktorá dobehla po 48 dňoch 14 hodinách 24 minútach a 10 sekundách do cieľa najdlhšieho a najnáročnejšieho bežeckého podujatia na svete, 3100 míľového behu v New Yorku (4988 km), čím prekonala starý svetový rekord o viac ako 17 hodín. V celkovom poradí skončila na 2. Slovenka previedla na najťažšom behu na svete ohromujúci výkon, vďaka ktorému zvíťazila. Janáková denne zabehla viac ako 102 km, čo ju v celkových tabuľkách 3100 míľového behu vynieslo na 21. miesto aj medzi mužmi. Za 20 rokov svojej bežeckej kariéry absolvovala 15 mnohodňových behov a 32 ultra behov. Je držiteľkou mnohých slovenských rekordov od 6 dní nahor. Jej najlepší výkon na 6 dňovom behu je 713 km a na 10 dňovom 1170 km.
Malý kavečiansky maratón: Najťažší cestný polmaratón v strednej Európe
V Košiciach v mestskej časti Kavečany sa počas prvej augustovej nedele uskutočnil 28. ročník Malého kavečianskeho maratónu. Na štart tejto náročnej bežeckej disciplíny - najťažšieho cestného polmaratónu (21,1 km) nielen na Slovensku ale i v celej strednej Európe, so značným výškovým prevýšením predstavujúcim spolu vyše 600 m - sa postavila presná stovka pretekárov z rôznych častí Slovenska, Ukrajiny a Maďarska. Oproti iným polmaratónom bol počet súťažiacich nižší, pretože na takúto náročnú trať si veľa športovcov netrúfa.
Špecifickosť podujatia oproti iným bola i v tom, že súťažiaci absolvovali tri okruhy po 7,033 km. V cieli rozhodcovia privítali 95 pretekárov, pätica bežcov súťaž nedokončila.
Ako prvý cieľovú pásku preťal 33-ročný Maďar Gergely Papp. S vyše minútovou stratou za ním dobehol najlepší Slovák, 30-ročný Michal Lami z Košíc. Špecialista - horský cyklista. V rámci spestrenia súťaženia absolvoval i niekoľko orientačných behov, kratších cestných behov a teraz sa rozhodol skúsiť polmaratón. I keď jeho pôvodný plán na tieto augustové dni bol iný - vybojoval totiž olympijskú miestenku pre Slovensko do Ria. Nakoniec však všetko dopadlo úplne inak.
Pár minút po dobehnutí sa ochotne podelil o svoje pocity a dojmy. Ako sa ti bežalo? Si spokojný s výkonom i umiestnením?„Je to môj prvý polmaratón po veľmi dlhom čase. Boli tu kopce, aj preto som sa sem prihlásil, lebo kopce mi sedia. Zišla sa tu i veľmi dobrá konkurencia, najmä maďarský pretekár, ktorý nakoniec zvíťazil. V treťom okruhu nám ušiel, bol suverénne najlepší. Jeho vysoké tempo som nedokázal udržať. Bežal som s Ukrajincom Anatolijom Malyyom. Bežalo sa mi síce dobre, ale nebolo to celkom podľa mojich predstáv. Nemám teraz veľa nabehané. Do konca júla som bicykloval a pretekal. Iba teraz som začal trošku behať, je to pre mňa dosť veľká zmena. Nešlo to úplne ľahko, ale som spokojný. Druhé miesto je fajn.“
Môžeš to porovnať s orientačným behom, ktorý si tiež už skúsil?„Toto bol cestný beh, niečo úplne iné. Mne sa páčia behy v teréne. Tu boli zaujímavé kopce. Čisto hladké behy po rovine ma až tak nelákajú.“
Na aké umiestnenie si si trúfal pred štartom a po prvých kilometroch behu? Mal si nejaký cieľ? Poznal si konkurenciu?„Keď sa zúčastňujem nejakých pretekov, snažím sa držať v prvej skupine. Tak som to urobil aj teraz. Maďara Pappa som nepoznal. On sa držal od začiatku vzadu v rámci skupinky, šetril sa. Nevedel som, čo od neho môžem čakať. V treťom kole, keď zrýchlil, mi to bolo jasné, že on je suverénne najlepší z nás.“
Je o tebe známe, že si horský cyklista a tvojou zásluhou Slovensko získalo miestenku na olympijské hry do Ria. Beh robíš iba ako príbuznú športovú záľubu. Nemrzí ťa to, že hoci si vybojoval miestenku na olympiádu, nakoniec si tam nešiel? „Mrzí aj nemrzí. Tešil som sa na to nielen ja, ale aj moja rodina, známi, čo ma poznajú. Ale ja osobne to nejako tragicky neprežívam. Je síce pravda, že olympiáda je pre väčšinu športovcov vrchol, ale svet sa mi kvôli neúčasti na tomto najväčšom športovom sviatku planéty nerúca.“
A čo bude teraz pre teba taký náhradný vrchol, keď olympiáda pre teba padla?„Ja neviem, či mám vrchol. Vyberám si preteky, ktoré ma bavia, kde chcem ísť. Na tie sa sústredím, tam sa snažím čo najlepšie umiestniť. Teraz mám pred sebou tiež zopár akcií, na ktoré sa teším. A to, že mi nevyšla olympiáda, neberiem tragicky.“
Medailovú trojicu v celkovom poradí doplnil ďalší zahraničný bežec, 42-ročný Ukrajinec Anatolyy Malyy, ktorý zároveň zvíťazil v kategórii od 40 rokov.
Organizátori odmenili i ďalších troch v celkovom poradí, ktorými boli Adrián Vavrek z Dulovej Vsi, Maďar Levente Tugyi a Ukrajinec Orest Babjak.
Tesne za ocenenou šesticou bežcov v celkovom poradí dobehol najlepší regionálny pretekár, 33-ročný Miroslav Gad. V cieli ho čakala celkovo siedma priečka, iba 13 sekúnd od ocenenia. A ako bonus pozícia tretieho najlepšieho Slováka na tomto podujatí.
Rovnako to cítil i sám Miroslav: „Naposledy som tu súťažil v roku 2007. Nevedel som, ako sa mi po dlhšej prestávke pobeží. Trať mi tu sedí. Je ťažká, ale kopce mám rád. Som veľmi spokojný aj s výkonom, aj s umiestnením.“
Jedna priečka od ocenenia delila i ďalšieho regionálneho bežca. Peter Felong dobehol štvrtý v kategórii od 40 rokov, kde organizátori odmeňovali iba medailistov.
V kvalitnej konkurencii žien dominovala krajanka víťaza a tak i druhé celkové prvenstvo putuje do Maďarska. Zaslúžila sa o to 34-ročná Tamara Tinta. S päťsekundovou stratou striebro vybojovala známa Ukrajinka Natalija Malaja, veková rovesníčka celkovej víťazky.
Bronz v celkovom poradí si odnáša najrýchlejšia Slovenka, vekom veteránka, 44-ročná Košičanka Mahuliena Krištanová, povolaním učiteľka telesnej výchovy na jednom z košických gymnázií. Dobehla s úsmevom na tvári.
„Som spokojná. V rámci plánovaného tréningu som tieto preteky bežala systémom hore rýchlejšie, dole pomalšie. Počasie mi celkom vyhovovalo.“
Štvrté miesto v celkovom poradí putuje do Svitu. 53-ročná veteránka Danica Božová bola tentoraz so zemiakovou medailou nadmieru spokojná. „V tejto konkurencii to pokladám za milé prekvapenie, získala som skalp vynikajúcej bežkyne Beáty Seligovej z Košíc. Nečakala som, že sa mi pobeží tak ľahko. Asi to bolo tým, že na rozdiel od celého minulého týždňa, kde som po turistických chodníčkoch Západných a Nízkych Tatier behala s batohom, teraz som na chrbte nemusela niesť nič.“
Výkon podtatranskej veteránky po dobehnutí ocenila i o 17 rokov mladšia vyššie spomenutá súperka, ktorá cieľovú pásku preťala o tri minúty neskôr: „Dnes Danica šla ako píla.“
V podobnom duchu sa vyjadrila i celkovo šiesta, o generáciu mladšia, Lucia Iľková z Prešova.
Ako keby organizátori vopred rátali s tým, že niektoré veteránky budú rýchlejšie ako väčšina mladších súperiek a tak u žien vyhodnotili iba absolútne poradie bez rozdielu veku - ocenili najlepšiu šesticu.
tags: #najnarocnejsi #beh #sa #blizi